História Ťažko skúšaný nitriansky pluk

Na rakúsko-uhorskú armádu sa stále nezriedka nazerá zosmiešňujúcou prizmou Haškovho dobrého vojaka Švejka. Rakúsko-uhorská armáda, aj keď nedosahovala výkonnosť nemeckej armády, rozhodne však nebola vojskom na úteku vedeným senilnými generálmi, ako sa to snaží podsúvať slávna kniha a ako to s obľubou hlásali prvorepublikoví aj komunistickí propagandisti. Zabúda sa na skutočnosť, že ozbrojené sily habsburskej monarchie štyri vojnové roky dokázali odolávať svojim protivníkom na štyroch bojiskách súčasne. Vojaci v rakúsko-uhorských uniformách bojovali aj na ďalekom východe, v Palestíne a na západnom fronte.

Rakúsko-uhorské ozbrojené sily (Bewaffnete Macht) tvorilo niekoľko autonómnych zložiek. Základ tvorilo 102 peších plukov spoločnej armády (Gemeinsame Armee) podliehajúcej spoločnému, t.j. rakúsko-uhorskému alebo tiež „cisárskemu a kráľovskému“ ministerstvu vojenstva. Ďalšou zložkou ozbrojených síl monarchie bola zemebrana (Landstreitkräfte), ktorá vznikla po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Tá existovala zvlášť v zalitavskej časti monarchie, teda v Uhorsku, ako Kráľovské uhorské honvédstvo (Magyar Királyi Honvédség) administratívne podliehajúce vlastnému ministerstvu v Budapešti. Analogicky, v predlitavskej časti monarchie existoval Cisársko-kráľovský Landwehr. Zvláštnou zložkou rakúsko-uhorských ozbrojených síl bola domobrana (Landsturm/Népfelkelés), tiež organizovaná zvlášť pre zalitavsko a predlitavsko.

Celé územie monarchie bolo rozdelené medzi 16 armádnych zborov. Na území v zodpovednosti zboru mal každý z jemu podriadených plukov svoje, zvyčajne historicky dané, doplňovacie územie. Muži z jedného mesta či dediny tak po generácie rukovali do tých istých plukov. Medzi obyvateľstvom a vojakmi pluku to vytváralo pomerne silné puto. Tento prístup však v sebe skrýval vážny nedostatok, ktorý sa ukázal práve počas 1. svetovej vojny. Ak sa pluk dostal do ťažkých bojov a  utrpel pri tom veľké straty, dopady na rodiny a celé miestne komunity bývali tragické.

Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo v druhej polovici vojny vrchné velenie ustupovalo od takéhoto doplňovania početných stavov. Druhý dôvod bol vyslovene politický. Pri potláčaní nepokojov, ku ktorým v dôsledku zhoršujúcej sa potravinovej situácie začalo dochádzať, sa nedalo spoľahnúť na to, že vojaci zakročia proti davu, v ktorom mohli byť ich príbuzní alebo krajania.

Slováci v cisárovom kabáte

Zastúpenie Slovákov v ozbrojených silách habsburskej monarchie je veľmi zanedbávanou kapitolou našej histórie. Slováci predstavovali v roku 1914 približne 3,8% obyvateľov monarchie. Počas vojny bolo v monarchii mobilizovaných 9 miliónov mužov a 7,5 milióna z nich okúsilo frontové zákopy. Jednoduchým prepočtom zistíme, že bojov 1. svetovej vojny sa v „cisárovom kabáte“, ako sa vtedy hovorilo vojenskej uniforme, zúčastnilo až 285 000 slovenských mužov. To je množstvo, ku ktorému sa počty slovenských účastníkov 2. svetovej vojny približujú len veľmi vzdialene.

Západné Slovensko (a západné Maďarsko) patrilo do pôsobnosti V. armádneho zboru, ktorého veliteľstvo a štáb sídlili v šedej budove na dnešnom Šafárikovom námestí v Bratislave (v budove dnes sídli filozofická fakulta UK).

V najznámejšom trenčianskom pešom pluku č. 71, regrutovanom z horného Považia, Turca, Oravy a Kysúc, Slováci tvorili viac než 85% mužstva. Slovenskí muži však rukovali aj do ďalších plukov. Väčšiu polovicu mužstva naši predkovia tvorili aj v bratislavskom pluku č. 72 (Bratislavská župa a stredné Považie). Oba pluky tvorili 27. pešiu brigádu, ktorá predstavovala polovicu početného stavu tiež v Bratislave sídliacej 14. pešej divízie.

Tretinu slovensky hovoriaceho mužstva mal aj peší pluk č. 26, regrutovaný z Tekovskej župy a Hontu. Doplňovacou posádkou pluku bol Ostrihom, ale veliteľstvo sídlilo v Györi. Podobne bol na tom aj pluk č. 12 doplňovaný z Nitrianskej a Komárňanskej župy (veliteľstvo Znojmo, doplňovacia posádka Komárno). Oba pluky boli súčasťou komárňanskej 33. pešej divízie.

Vojenské rozdelenie Slovenska za čias rakúsko-uhorskej monarchie. Zdroj: wiki, upravil A.Ž.

Okrem peších jednotiek Slováci tvorili takmer polovicu početného stavu aj v 5. delostreleckej brigáde. V kavalérii (v každom zbore bola aspoň jedna jazdecká divízia), naopak, slovenský živel takmer absentoval.

Súčasťou V. zboru bola aj 37. honvédska divízia, tiež s veliteľstvom v Bratislave. Jej základom bola nitrianska 74. brigáda , ktorú tvorili dominantne slovenské pešie pluky 14. nitriansky (regrutačné územie Tekov, Hont a Nitrianska župa) a 15. trenčiansky (regrutovaný na rovnakom území ako pluk č. 71). V sesterskej bratislavskej 73. honvédskej pešej brigáde tvorili Slováci polovicu početného stavu 13. bratislavského honvédskeho pluku. V 37. honvédskej pešej divízii tak boli Slováci jednoznačne dominujúcou národnosťou.

Väčšina stredného a celé východné Slovensko (plus Podkarpatská Rus a severovýchodné Maďarsko) patrilo pod košický VI. armádny zbor, ktorému podliehal prešovský peší pluk č. 67 (70% Slovákov) doplňovaný z Liptova, Spiša a západného Šariša. V lučeneckom pluku č. 25 doplňovanom zo zvolenskej, novohradskej a gemerskej župy a v užhorodskom pluku č. 66 (Zemplín, Šariš a Abovsko-turnianska župa) tvorili Slováci približne tretinu, resp. polovicu mužstva. Súčasťou VI. zboru boli aj „slovenské“ honvédske pešie pluky 9. prešovský (Liptov, Spiš, záp. Šariš a Košice) a 16. banskobystrický (územie ako c.a.k. pluk č. 25).

V plukoch spoločnej armády sa národnostné zloženie mužstva dôkladne sledovalo a od dôstojníkov pluku sa očakávalo, že „plukovný jazyk“, t.j. reč mužstva, budú ovládať. Nešlo o žiadnu formalitu. Dôstojníci nastupujúci k pluku museli v predpísanom čase z príslušného jazyka vykonať riadnu skúšku. V honvédskych plukoch toto pravidlo však neplatilo.

Martýrium v Karpatoch

Po vypuknutí 1. svetovej vojny tiahli všetky slovenské pluky do Haliče proti Rusku. Bratislavský zbor bojoval v zostave 1. armády generála jazdectva Viktora Dankla, košický pod velením 4. armády generála pechoty Moritza von Auffenberg. Náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu generál Franz Conrad von Hötzendorf chcel postúpiť do hĺbky ruského územia skôr, než Rusi dokončia mobilizáciu svojej obrovskej armády.

Prvé týždne vojny nevyšli Viedni zle. Na konci augusta rakúsko-uhorská 1. armáda postupujúca na ľavom krídle zvíťazila v bitke pri Krašniku a v strede frontu postupujúca 4. armáda o pár dní neskôr porazila ruské vojská pri Komarówe. Tam sa vyznamenal aj košický zbor, ktorému velil generál pechoty Svetozar Borojević. V novinách Reichpost a časopise Die Neue Zeitung sa dokonca objavili články hovoriace o skvelých výkonoch slovenských vojakov.

Vojaci 14. nitrianskeho honvédského pešieho pluku, otec a syn, Jozef a Anton Tužinský z Novej Bane  - mimochodom, moji prapradedo a pradedo, zdroj archív A. Ž.

Lenže Rusi dokázali mobilizovať podstatne rýchlejšie, než rakúske velenie predpokladalo. Začiatkom septembra ruská 11. armáda zaútočila z juhu na Ľvov a pri Gnilej Lipe na hlavu porazila 3. armádu generála Rudolfa von Brudermann. 4. armáda sa Brudermannovi pokúsila prísť na pomoc, ale bola odrazená v bitke pri Rave Russkej. Výsledkom bola niekoľkokilometrová medzera, ktorá sa vytvorila medzi 4. a 1. armádou. Ak by do medzery vnikli Rusi, nastala by katastrofa. Jediným východiskom bol všeobecný rýchly ústup až k úpätiu Karpát s obrannou líniou na riekach Dunajec a San.

Ľvov padol a najväčšia pevnosť monarchie Przemyśl, bola obkľúčená. Rusi pokračovali v nápore západným smerom na Krakov a južným smerom cez Karpaty do vnútra Uhorska. Brudermann bol odvolaný a nahradil ho doterajší veliteľ košického zboru generál Borojević. Vyznaním pravoslávny, ale cítiaci sa Chorvátom, sa Borojević mal čoskoro stať jedným z najslávnejších vojvodcov monarchie. Za svoje úspechy na talianskom bojisku v sérii jedenástich obranných bitiek na rieke Soča si vyslúžil prezývku „Lev od Soče“ (Der Löwe vom Isonzo).

K poničenej 3. armáde urýchlene smerovali posily. Platilo to aj pre bratislavský V. zbor. Začiatkom októbra Borojević zaútočil a skutočne sa dokázal prebiť až k Przemyślu. Rakúske velenie ale vedelo, že priestor okolo pevnosti dlho neudrží. Vydať najväčší pevnostný komplex monarchie bez boja však neprichádzalo do úvahy. Pevnosť sa preto horúčkovito pripravovala na teraz už dlhodobé obliehanie. Vlaky so zásobami a muníciou prichádzali každých 40 minút. Posledný októbrový deň ešte stihol pevnosť navštíviť následník trónu a budúci posledný cisár, arcivojvoda Karol. O týždeň neskôr už bola pevnosť opäť obkľúčená a rakúsko-uhorská armáda sa opäť musela stiahnuť do Karpát.

Na konci novembra k zdeseniu budapeštianskej vlády náhlym výpadom ruská armáda obsadila Bardejov. Borojevićovi sa po pár dňoch však podarilo Bardejov oslobodiť a Rusov vytlačiť za hlavný karpatský hrebeň.

Medzitým na haličské bojisko dorazila 2.armáda, ktorej velil veľmi schopný generál a budúci dvojnásobný poľný maršal (rakúsko-uhorský aj nemecký) Eduard von Böhm-Ermolli. Rakúsko-uhorský generálny štáb 2. armádu spočiatku poslal na Balkán proti Srbom, ale po porážke 3. armády bola presmerovaná na ruské bojisko. V polovici novembra 2. armáda zaútočila v priestore Limanowa-Lapanów. Po trojtýždňových bojoch sa Böhm-Ermolli dokázal ruský postup na Krakov odraziť.

Posmelený týmto úspechom sa Conrad von Hötzendorf rozhodol ofenzívou vedenou z Karpát oslobodiť obliehanú pevnosť Przemyśl. Bol to riskantný a vo svojich dôsledkoch nedomyslený plán. Karpaty by aj v letných mesiacoch pre svoj ťažký terén predstavovali pre útočiace vojsko tvrdý oriešok. V januári 1915 však vládla treskutá zima. Už pri presune do nástupných priestorov sa vojaci brodili po pás v snehu.

Ofenzíva začala 25. januára 1915. Na pravom krídle Borojevićovej 3. armády zaútočil aj bratislavský V. zbor. Slovenská 37. honvédska divízia spolu spolu s 33. pešou divíziou postupovali na hrote ofenzívy s cieľom dobyť Užocký priesmyk. To sa skutočne podarilo, ale po troch dňoch ofenzíva uviazla a, naopak, do protiútoku prešiel ruský Juhozápadný front generála Nikolaja Ivanova. Vyčerpaní vojaci ruskému náporu odolávali len s veľkou námahou.

Veľkou slabinou rakúsko-uhorskej armády bolo poľné delostrelectvo, ktoré bolo po všetkých stránkach slabšie ako to ruské. A jediná jednokoľajná železnica, ktorá do oblasti viedla, končila v Medzilaborciach. Odtiaľ sa munícia a zásoby museli na front prepravovať povozmi. Rakúsko-uhorským delostrelcom popri všetkých ostatných ťažkostiach, začali dochádzať aj granáty.

Svoju daň si nekompromisne vyberalo kruté počasie. Neraz sa stávalo, že vojaci v zákopoch cez noc zmrzli alebo utrpeli ťažké omrzliny. Vojaci to začali prezývať „biela smrť“. Nebojové straty spôsobené mrazom a chorobami boli vyššie ako straty spôsobené protivníkom. Vo chvíli, keď začiatkom februára ruská armáda dobyla Medzilaborce, situácia na tomto úseku frontu začala byť kritická.

Od Krakova bola urýchlene prisunutá Böhm-Ermolliho 2. armáda, ku ktorej bol pričlenený aj bratislavský zbor. Druhá ofenzíva bola naplánovaná na 22. februára. Opakovala sa však situácia z januára. Po pár dňoch sa útok vyčerpal v hlbokom snehu a ruskej delostreľbe. A Rusi opäť prešli do protiútoku.

V Przemyśli začali dochádzať potraviny. Na konci februára muselo byť porazených vyše 13 000 koní. Keď sa minulo konské mäso, prišli na rad všetky ostatné dostupné živočíchy, vrátane krýs.

Rakúsko-uhorská armáda podnikla posledný zúfalý pokus oslobodiť obkľúčenú pevnosť v druhej polovici marca. Na úseku 37. divízie bola však ruská armáda rýchlejšia. Ráno 20. marca divíziu prakticky zmietol nečakaný prudký útok. 14. nitriansky honvédsky pluk v chaotických ústupových bojoch stratil dve tretiny svojich vojakov a jeho sila sa zredukovala na veľkosť práporu.

Böhm-Ermolli zúril a 37. honvédska divízia bola obviňovaná zo zbabelosti s neskrývanou narážkou na jej národnostné zloženie. Lenže niekoľko dní na to podobná katastrofa postihla takmer čisto maďarské divízie 31. pešiu a 41. honvédsku (obe s veliteľstvom v Budapešti), a to načas urobilo rečiam koniec. Veliteľ divízie podmaršal Adorján Wieber bol odvolaný a nahradený generálmajorom Kálmánom Tabajdim.

Neuspel ani pokus posádky Przemyślu o prielom z obkľúčenia. Veliteľ pevnosti podmaršal Hermann Kusmanek dostal v bezvýchodnej situácii súhlas vrchného velenia ku kapitulácii. V noci z 21. na 22. marca 1915 sa zem okolo pevnosti otriasala ako pri zemetrasení. To posádka pevnosti vyhadzovala do povetria opevnenia a výzbroj, aby sa nič z toho nedostalo do rúk nepriateľa. Dôstojníci 23. honvédskej divízie (veliteľstvo Szeged), ktorá tvorila jadro posádky pevnosti, rozstrihali bojové zástavy a každý dôstojník u seba uschoval jeden kúsok. Na druhý deň ráno pevnosť po viac než 130 dňovom obliehaní kapitulovala. Do zajatia padlo vyše stotisíc rakúsko-uhorských vojakov.

V Karpatoch však dráma pokračovala. Ruský Juhozápadný front sa stále pokúšal prebiť cez Karpaty. Keby sa mu to podarilo, bola by priamo ohrozená Budapešť. Útok opäť smeroval na Bardejov. Na slovenskom území na obzvlášť zúrivo bojovalo o vrch Kaštielik neďaleko Zborova. Po ťažkých niekoľko týždňových bojoch síce Rusi Kaštielik začiatkom apríla dobyli, ale karta sa už obracala. Paradoxne, Rusi platili za svoj úspech. Rakúsko-uhorská armáda na ústupe vyhodila do vzduchu všetky mosty a teraz začali mať problémy s prísunom munície ruskí delostrelci.

Ruské vrchné velenie sa natoľko sústredilo na Karpaty, že mu úplne unikli prípravy na grandióznu nemecko-rakúsko-uhorskú ofenzívu v priestore Gorlice-Tarnów v západnej Haliči. V zostave 11. nemeckej armády pod velením brilantného Augusta von Mackensen na hlavnom útočnom smere 2. mája 1915 úspešne zaútočil aj košický VI. armádny zbor, ktorému teraz velil generál (a budúci náčelník generálneho štábu) Arthur Arz von Straussenburg.

V priebehu pár dní bola ruská obrana prudkým útokom doslova rozmetaná a ústup ruskej armády sa miestami menil na útek. Začiatkom júna rakúsko-uhorské vojská opäť dobyli teraz už totálne zničený Przemyśl a postupovali do hĺbky ruského územia.

Na hlavnom útočnom smere sa do ofenzívy zapojila aj 37. honvédska divízia, ktorá bola v polovici mája prevelená k 4. armáde postupujúcej na Mackensenovom ľavom krídle. O mesiac neskôr divízia opäť dosiahla San. Nitriansky pluk v noci zo 14. na 15. júna prudkým útokom rieku prekonal a získal predmostie na jej východnom brehu. Pluk bol za skvelo uskutočnený nočný útok vyznamenaný a 15. jún bol prehlásený za plukovný sviatok.

Útokom z Karpát sa do ofenzívy zapojila aj 2. armáda. Bratislavská 14. divízia prerazila cez Lupkovský priesmyk, začiatkom júla sa podieľala na znovudobytí Ľvova a na konci leta postúpila až k mestu Brody.

Na konci augusta sa front stabilizoval na línii Riga – Luck - Černovcy. Rusi museli ustúpiť až o štyristo kilometrov. Okrem malého kúsku územia v Bukovine sa nasledujúci rok bojovalo výhradne na území Ruskej ríše. Dnes takmer zabudnutá ofenzíva sa tak stala jednou z najúspešnejších operácií 1. svetovej vojny. Úspech pri Gorlici však nebol zadarmo. Len v rámci VI. zboru bojujúci banskobystrický 16. honvédsky pluk stratil v bojoch takmer poldruha tisíca vojakov.

Katastrofa pri Lucku

Na jar 1916 na fronte prebiehali len pozičné boje. Z času na čas bol podniknutý delostrelecký prepad, občas dokonca aj útok, ale rakúsko-uhorskí vojaci prepady vždy s prehľadom odrazili. Oba generálne štáby, nemecký aj rakúsko-uhorský, žili v presvedčení, že Rusi sú vyčerpaní a na nič vážnejšie sa ešte dlho nezmôžu. Postupne začali z ruského frontu odveľovať jednotky tam, kde boli potrebné viac. Nemci na západný front, kde sa rozbiehala kolosálna bitka o Verdun a Rakúšania zase na taliansky front, kde prakticky nepretržite bežala séria bitiek na rieke Soča (Isonzo).

Porážkou pri Gorlici znechutený cár Mikuláš II. sa rozhodol, že bude svojim armádam veliť osobne. Cár potreboval víťazstvo, aby povzbudil upadajúcu morálku na fronte aj v zázemí. S riešením prišiel nový veliteľ Juhozápadného frontu, generál Alexej Alexejevič Brusilov.

Každej ofenzíve zvyčajne prechádzalo niekoľkodňové delostrelecké bombardovanie, a potom nasledoval bodákový útok niekoľkých ľudských vĺn. Za dva roky bojov sa však rakúsko-uhorská armáda naučila túto taktiku zvládať. Výbuchy stoviek granátov evokovali, že v zákopoch nikto nemohol prežiť, ale cisárski vojaci boli majstri v zakopávaní a keď masa ruských vojakov vyrazila do útoku, z rakúskych zákopov ju vždy vítala krížová paľba guľometov Schwarzlose a presne zastrieľané rakúsko-uhorské delostrelectvo.

Brusilov pri plánovaní novej ofenzívy stavil na moment prekvapenia. Aby znemožnil rakúsko-uhorským vojakom včas dobehnúť z krytov k smrtiacim guľometom, jeho vojaci skryto vykopali smerom k rakúskym líniám kolmé zákopy. Aby umocnil moment prekvapenia, Brusilov sa rozhodol skrátiť delostreleckú prípravu len na pár hodín. Správne predpokladal, že kombinácia zmeny zabehnutej rutiny a bleskového bodákového útoku jemu a jeho vojakom prinesie víťazstvo.

Za hlavný smer plánovanej ofenzívy Brusilov zvolil cestu spájajúcu Rovno (dnes ukrajinské Rivne), ktoré bolo v ruských rukách a rakúsko-uhorským vojskom držaný Luck. Územie bránila 4. armáda, ktorej teraz velil cisárov vzdialený príbuzný, arcivojvoda Jozef. Prístupy k Lucku na sever od kľúčovej cesty držala práve 37. honvédska divízia.

Ráno 4. júna 1916 sa na rakúsko-uhorské zákopy zniesla lavína ohňa a ocele. Vojaci sa uchýlili do krytov a čakali. Keď po troch hodinách delostreľba zrazu umĺkla, na chvíľu zavládla rozpačitá úľava, vzápätí vystriedaná znepokojivým tušením. Potom prišlo hlásenie od predsunutých hliadok: „Rusi útočia!“ Nasledoval zbesilý beh spojovacími zákopmi ku guľometom, ale už bolo neskoro.

Do zákopov 37. divízie sa valili desaťtisíce ruských vojakov 8. armády generála Kaledina. Podľa pamätí bývalého veliteľa nitrianskeho pluku plukovníka Károlya Németha, sa pluk dokázal v krvavej reži udržať len niečo vyše dňa. Postupne padli všetky tri línie zákopov a v noci z 5. na 6. júna sa pluk musel dať na ústup.

Susedným jednotkám sa nedarilo o nič lepšie a v priebehu pár desiatok hodín bol prakticky celý X. zbor, pod ktorý 37. honvédska divízia v tej chvíli patrila, rozbitý. Rakúsko-uhorská obrana bola prelomená. Chaotický ústup sa začal meniť na útek. Rusi brali zajatcov po tisíckach. V priebehu štyroch dní ruská armáda Luck dobyla. Západne od mesta sa Rusi na pár dní zastavili. Aj oni potrebovali oddych.

Tých pár dní však rakúsko-uhorskému generálnemu štábu na odvrátenie katastrofy stačilo. Habsburská monarchia bojovala na štyroch frontoch súčasne a dôstojníci generálneho štábu boli expertmi v presúvaní rezerv medzi jednotlivými bojiskami a z tenčiacich sa zdrojov monarchie vedeli vydolovať maximum.

Do Haliče smerovali ešalony z talianskeho frontu a z Balkánu. Nemalými posilami prispeli aj Nemci vidiac, že ich spojencovi hrozí zrútenie. Arcivojvoda Jozef bol okamžite odvolaný a na jeho miesto prišiel generálplukovník Karl Tersztyánszky von Nádas. Rodák zo Skalice, ktorý bol potomkom starého šľachtického rodu siahajúceho až do éry kráľa Bela IV. v 13. storočí, sa „preslávil“ tým, že po slovo nechodil ďaleko a raz briskne vykázal do patričných medzí aj predsedu uhorskej vlády Istvána Tiszu. Energický Tersztyánszky začal okamžite organizovať obranu.

Vždy v strehu. Rakúsko-uhorský vojak obeduje v zákope. Zdroj: militaryimages.net

Nový ruský útok prišiel 13. júna. Brusilov útočil na severozápad, smerom na železničný uzol Koveľ. Rusi postupovali, ale ich straty prudko rástli. Aby podporila Kaledinov útok, na rakúsku 1. armádu sa vrhla ruská 11. armáda generála Sacharova. Jej veliteľ generál Puhallo von Brlog (na začiatku vojny veliteľ bratislavského V. zboru) sa však nechal prekvapiť a nedokázal útočiacich Rusov ani len spomaliť. Keď jeho jednotky začali dezorganizovane ustupovať, aj on prišiel o velenie. To, čo z 1. armády zostalo, bolo podriadené susednej Böhm-Ermolliho 2. armáde.

V polovici júna sa už bojovalo na severovýchodných prístupoch k mestu Vladimir-Volynskyj. Otrasený veliteľ 37. honvédskej divízie generál Tabajdi bol nahradený skúseným generálmajorom Jánosom Háberom. 16. júna sa divízia pokúsila o prvý protiútok. Medzi 21. a 27. júnom nitriansky pluk zúrivo bojoval o dnes už neexistujúcu dedinu Antonovka ležiacu necelé štyri kilometre od mesta.

Do konca júna bol ruský útok na Koveľ definitívne zastavený. Generálovi Háberovi sa dokonca podarilo Rusov zatlačiť niekoľko kilometrov späť. Pôvodný plán bol Koveľ zovrieť do klieští dvoma zbiehavými útokmi. Lenže keď ruská 3. armáda nebola schopná zaútočiť zo severu ani 21. júna, rozladený Brusilov preniesol ťažisko ofenzívy na juh k mestu Brody.

Na rakúsko-uhorskú 2. armádu dopadol ruský útok 4. júla. Böhm-Ermolli bol pripravený a nestratil hlavu. V jednu chvíľu zažíval ťažké chvíle rakúsko-uhorský IV. zbor s bratislavskou 14. a komárňanskou 33. divíziou, v rámci ktorej bojoval aj tekovsko-hontiansky pluk č. 26. Rusi sa útokom na krídlo 14. divízie pokúsili divízie od seba oddeliť, a tak preraziť front. S pomocou pluku č. 26, ktorý bol dočasne podriadený 14. divízii, sa podarilo krízu zažehnať.

V tom istom čase hrozil na inom úseku frontu kolaps XIII. armádnemu zboru. Böhm-Ermolli odvolal jeho veliteľa a nahradil ho práve doterajším veliteľom 14. divízie podmaršalom Maxmilianom Csicsericsom von Bacsány. Na miesto veliteľa divízie postúpil veliteľ bratislavskej 27. brigády, generálmajor Ladislaus Horváth. Že si Böhm-Ermolli dovolil uskutočniť takúto veliteľskú rošádu uprostred ústupových bojov, ktoré sú najnáročnejšou formou bojovej činnosti, svedčí o dôvere, akú mal veliteľ armády v 14. divíziu.

2. armáda síce pred veľkou presilou ustupovala, ale sťahovala sa usporiadane tak, aby sa protivníkovi nepodarilo vkliniť medzi ňu a Terstyánskeho 4. armádu. V druhej polovici júla už ruská ofenzíva pomaly strácala dych. Rakúsko-uhorská armáda ustúpila o 60 až 120 kilometrov. V bojoch stratila vyše 200 000 padlých, takmer 600 000 zranených a vyše 400 000 zajatých. Nemci stratili 300 000 vojakov. Celkové straty na ruskej strane sa odhadujú na milión mužov. Napriek hrozivým stratám sa však armáda habsburskej monarchie dokázala pozviechať a už o pár týždňov neskôr čeliť rumunskému útoku v Sedmohradsku.

Pre cársku armádu bola Brusilovova ofenzíva Pyrhovým víťazstvom. Ofenzíva spotrebovala posledné zbytky materiálnych rezerv Ruskej ríše aj trpezlivosti ruských vojakov. Fatálne podkopaná morálka ruských vojakov pripravila cestu dvom revolúciám, na konci ktorých bola kapitulácia vtedy už Sovietskeho Ruska v Breste-Litovskom v marci 1918.

Po upokojení situácie pri Vladimire-Volyňskom bola 37. honvédska divízia stiahnutá do zázemia k doplneniu stavov. V momente odchodu z frontu mala v zbrani už iba 6250 mužov, čo bola necelá polovica jej tabuľkového stavu. Okamžite po doplnení mužstva bola divízia spolu s 39. honvédskou divíziou (9. prešovský a 16. banskobystrický pluk) nasmerovaná do Sedmohradska, kde sa na jeseň 1916 zúčastnila odrazenia rumunskej ofenzívy, aj následného masívneho protiútoku.

Nitriansky pluk bol nasadený do bojov v údolí rieky Maroš. Obzvlášť tvrdo sa bojovalo o mesto Bilbor. Prvý útok skončil neúspešne v delostreleckej paľbe ruských batérií, ktoré prišli Rumunom na pomoc. Druhý útok už ale uspel a po niekoľkodňových bojoch nitriansky pluk Bilbor dobyl.

V júli 1917 bol pluk prevelený do priesmyku Oituz, kde sa pripravovala ofenzíva, ktorá významne prispela k vyradeniu Rumunska z vojny. Za dobytie opevnených nepriateľských pozícií na vrchu Resboiului v prvej polovici augusta 1917 nitriansky pluk obdržal pochvalu. V nasledujúcich týždňoch pluk ešte dobyl vrch Slatinei, potom ofenzíva prešla do pozičných bojov.

Koniec vojny na dohľad

Po uzavretí Brest-litovského mieru bola 37. honvédska divízia na konci jari 1918 stiahnutá do zázemia k Vesprému, aby sa tam reorganizovala a doplnila. Vojaci dokonca stihli miestnym pomôcť aj so žatevnými prácami.

Na konci leta 1918 sa divízia pripravovala k nasadeniu na talianskom fronte, kde práve spela k pre Rakúsko-Uhorsko nešťastnému koncu krvavá ofenzíva na rieke Piave a kde už od leta 1917 zvádzali tvrdé boje ostatné divízie so slovenskými plukmi (14., 27., 33., a 39. honvédska). Vrchné velenie však na poslednú chvíľu rozhodlo inak.

Divízia bola pričlenená k XVIII. armádnemu zboru smerujúcemu na západný front. So svojimi 15500 mužmi sa divízia stala jeho najsilnejšou formáciou. Že 37. honvédska divízia mala byť nasadená po boku nemeckej armády, svedčilo o tom, že Jánosovi Háberovi, medzitým povýšenému na podmaršala, sa z podceňovanej jednotky podarilo vybudovať skutočne kvalitný útvar.

V septembri divízia dorazila do tábora neďaleko mesta Mety (Metz). Podmienky na západnom fronte sa značne líšili od toho, čím si divízia prešla na východoeurópskych bojiskách, preto celý október bol venovaný dôkladnému výcviku podľa nemeckých štandardov. Začiatkom novembra divízia zaujala postavenie v druhom obrannom slede pri alsaskom meste Thanvillé.

Existencia Rakúsko-Uhorska sa však medzitým chýlila ku koncu. Mnohonárodnostná monarchia sa na konci októbra začala rozpadať a 3. novembra vo Villa Giusti boli zástupcovia cisára Karola nútení požiadať o prímerie, ktoré sa fakticky rovnalo kapitulácii.

Podľa spomienok plukovníka Németha, krátko na to 37. divíziu ovládli nepokoje. Tie sa veliteľom podarilo zvládnuť najmä vďaka tomu, že 11. novembra 1918 bolo prímerie vyhlásené aj na západnom fronte. Vojna, ktorá vošla do dejín ako 1. svetová, tým definitívne skončila. To už rakúsko-uhorská monarchia takmer dva týždne neexistovala.

Ako jedna z mála uhorských jednotiek, sa 37. honvédska divízia v hektických novembrových dňoch roku 1918 nerozpadla, ale organizovane a v poriadku sa vrátila do vlasti. Hneď na druhý deň po vyhlásení prímeria divízia zahájila peší presun do Ulmu a odtiaľ vlakom cez Salzburg a Viedeň do Bratislavy. 14. pluk pokračoval ďalej do Nitry, kam dorazil 27. novembra večer. Nasledujúci deň bolo mužstvo prepustené do civilu a pluk existujúci od roku 1886, bol tým v podstate rozpustený.

Už o niekoľko dní sa k Nitre priblížilo československé vojsko, ktoré o Slovensko bojovalo s jednotkami vernými budapeštianskej vláde grófa Károlyho. 9. decembra 1918 deputácia nitrianskych mešťanov, ktorej členom bol aj bývalý poľný kurát trenčianskeho 71. pešieho pluku a toho času špirituál nitrianskeho seminára Msgre. Jozef Tiso, požiadala o vzatie svojho mesta pod ochranu československých jednotiek.