Vojna o Slovensko

Vojna o Slovensko

Vojaci 1. delostreleckého pluku z Prahy odchádzajú bojovať na Slovensko. Foto: Wikimedia.org

Vyhlásením vzniku Československa 28. októbra 1918 sa boj o novú republiku ani zďaleka nekončil.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Od českých krajín sa chceli odtrhnúť pohraničné územia osídlené sudetskými Nemcami a ani budapeštianska vláda sa nemienila vzdať dovtedy prehliadaného Slovenska.

Boj o konečnú podobu hraníc Republiky Československej, ako sa nový štát spočiatku oficiálne volal, sa viedol na dvoch frontoch. Ten prvý, diplomatický, prechádzal parížskymi kuloármi a salónmi. Formálnou hlavou československej delegácie na mierovej konferencii bol predseda vlády Karel Kramář, ale ten mal len obmedzené znalosti o diplomacii. V skutočnosti bol hlavným vyjednávačom minister zahraničia Edvard Beneš, ktorému viac než úspešne sekundoval tajomník delegácie, mladý slovenský diplomat Štefan Osuský.

To, čo bolo vyrokované diplomaticky, bolo ale potrebné aj uskutočniť. Na to bola potrebná vojenská sila, ale práve tá bola veľkou slabinou pražskej vlády. Československé légie sa stále nachádzali v zahraničí a na území republiky boli k dispozícii len zvyšky z frontov sa vracajúcich plukov rakúsko-uhorskej armády doplňovaných v Čechách, na Morave a prípadne na Slovensku. Z vojakov týchto jednotiek začalo byť formované tzv. Domáce vojsko.

V priebehu pár týždňov po vyhlásení československej samostatnosti jednotky Domáceho vojska spacifikovali české pohraničie, kde si miestni Nemci chceli vytvoriť samostatné provincie (napr. Deutch-Böhmen, Böhmenwaldgau, Sudettenland) a následne sa pripojiť k Nemecku alebo Rakúsku. Začiatkom roka 1919 bolo potrebné riešiť pohraničný spor o Tešínsko s rovnako nedávno vzniknutým Poľskom. Situácia sa upokojila až po zásahu Francúzska. V Paríži veľmi neradi videli, ako si ich dvaja najbližší stredoeurópski spojenci idú skočiť do vlasov.

Najkritickejšia situácia pretrvávala na Slovensku, alebo, ako sa vtedy hovorilo, v Horných Uhrách. Napriek tomu, že Dohodové veľmoci odsúhlasili pripojenie Slovenska k Československu, budapeštianska vláda grófa Mihálya Károlyiho sa svojho „Felvidéku“ nechcela vzdať. Károlyi voči slovenským politikom zrazu nešetril veľkorysými sľubmi ani ponukami lukratívnych postov, ale, ako sa hovorí, bolo to príliš málo a príliš neskoro.

Prvý pokus nevyšiel

Na Slovensku narastal chaos. Za tejto situácie požiadali mestské samosprávy v Skalici a Holíči o pomoc z talianskeho frontu sa vracajúci prápor českého 25. pluku nachádzajúci sa v neďalekom Hodoníne. Do veci sa vložil aj predseda dočasnej československej vlády na Slovensku MUDr. Vavro Šrobár. 7. novembra 1918 rieku Moravu prekročila rota 120 mužov pod velením nadporučíka Ripku doplnená o oddiel četníkov. Bola to prvá československá vojenská jednotka, čo vstúpila na územie Slovenska.

Rota obsadila Skalicu a Holíč. Po príchode posíl asi 500 mužov boli obsadené aj Gbely a Malacky. Vavro Šrobár sa so svojím nepočetným ministerským aparátom usídlil v Skalici, ktorá sa na najbližší mesiac stala hlavným mestom Slovenska. V Uherskom Hradišti vzniklo vojenské veliteľstvo pre Slovensko pod velením bývalého rakúsko-uhorského generálmajora Josefa Štiku. Po krajine sa rýchlo rozšírilo, že s „českými“ jednotkami prichádza poriadok a k veliteľom začali chodiť deputácie okolitých miest a dedín so žiadosťou o zásah.

Medzitým 11. novembra 1918 začalo platiť prímerie podpísané v Belehrade, podľa ktorého uhorské štátne orgány nesmeli brániť v aktivitách štruktúram novovzniknutého Československa. Lenže do podmienok prímeria sa dostala formulácia, ktorá veci skomplikovala. Obvyklú klauzulu, že úradníci štátnej správy zostanú na svojich miestach, kým nebude rozhodnuté inak, si budapeštianska vláda vyložila tak, že jej to dáva právo ponechať si aj správu daného územia – v tomto prípade Slovenska. Budapešti lojálny prešporský župan preto energicky protestoval proti prítomnosti „českého vojska na uhorskom území“. Po tom, čo bola obsadená aj Trnava, vyslal proti československým jednotkám obrnený vlak. Trnava v priebehu dňa dvakrát zmenila majiteľa, ale napokon sa spolu so Senicou predsa len ocitli v československých rukách.

V tom istom čase iný oddiel prekročil Vlársky priesmyk a obsadil Trenčín, Nové mesto nad Váhom a pokračoval na Žilinu, ktorá bola obsadená 12. novembra. O deň neskôr československé jednotky v Martine privítal dojatý Matúš Dula. Oddiel pokračoval ďalej, ale pri Kraľovanoch musel postup zastaviť. Maďarským jednotkám sa podarilo vyhodiť do vzduchu železničný most, ale hlavne, v tyle oddielu, vo Vrútkach sa vzbúrili maďarskí železničiari.

Vzápätí prišiel protiútok, ktorý vrhol nepočetný československý oddiel späť. Pod maďarským náporom sa podarilo udržať iba úzky pruh zeme na línii Holíč – Hlohovec – Trenčín. V Prahe začali brať situáciu vážne. Generála Štiku vo velení nahradil plukovník František Schöbl a na moravsko-slovenskom pomedzí sa začali sústreďovať posily.

Na Slovensku medzitým zavládla anarchia. Krajinou sa potulovali tisíce demobilizovaných vojakov so zbraňami, ktorí drancovali a lúpili. Porážkou vo vojne a rozpadom Uhorska demoralizované štruktúry starej štátnej moci si často vybíjali frustráciu na obyvateľstve.

Prababka mi ako chlapcovi rozprávala, že na konci roku 1918 sa po pradedovi začali zháňať žandári, lebo neuposlúchol povolávací rozkaz do maďarskej armády. Pradedo bol na fronte „scharfschütze“ (predchodcovia dnešných ostreľovačov) a svoju pušku si z frontu doniesol domov. Z tesnej skrýše medzi povalou a stropom, so zaťatými zubami a s puškou pritisnutou k telu, sa štrbinou medzi stropnými doskami musel prizerať, ako žandári s kohútími perami na klobúkoch strkajú do jeho ženy držiacej na rukách malú dcérku a puškami s nasadenými bodákmi prehadzujú periny a bodajú do matracov, či sa tam niekde neskrýva hľadaný. Takéto scény sa vtedy odohrávali po celom Slovensku.

V Paríži zatiaľ prebiehali intenzívne rokovania o demarkačnej čiare dotyku československých a maďarských vojsk, ktorá mala platiť, kým bude mierovou konferenciou určená definitívna slovensko-maďarská hranica. Vojnovou radou bola 25. 11. 1918 stanovená tzv. Pichonova línia nazvaná podľa francúzskeho ministra zahraničia Stéphena Pichona, ktorá sa tiahla od Bratislavy pozdĺž Dunaja a Ipľa cez Pincinú (pri Lučenci) až po ústie Uhu do Laborca a odtiaľ pozdĺž Uhu k Užockému priesmyku. Pražská vláda o schválení demarkačnej línie ale nevedela, preto vyslala do Budapešti zvláštneho splnomocnenca Milana Hodžu, aby vyrokoval, čo sa dá – a tak trochu naťahoval čas, kým sa dá dokopy československé vojsko.

Keď Hodža na konci novembra dorazil do Budapešti, zistil, že dôstojníci vojenskej misie Dohody pod velením francúzskeho podplukovníka Vyxa už stihli podľahnúť zvodom maďarskej metropoly. V snahe vyrokovať aspoň niečo a tiež zmierniť nedostatok civilného obyvateľstva, Hodža dohodol dočasnú líniu dotyku, ktorá ale, ako sa ukázalo, šla o kus severnejšie ako Pichonova línia. V Hodžom podpísanej dohode sa výslovne hovorilo, že ide len o dočasnú čiaru, kým mocnosťami nebude vytýčená riadna demarkačná línia, ale aj tak sa okolo toho strhol cirkus. Delegácia v Paríži čelila kritike, že pražská vláda separátne rokuje s Maďarskom. Beneš tvrdil, že o ničom nevie, a pokúsil sa všetko hodiť na Hodžu. Ten bol urýchlene z Budapešti odvolaný a vec bola zmietnutá zo stola. Hodžovi napokon budapeštianska nepríjemnosť nijako politicky neublížila, ale zanechala výraznú stopu na vzájomných vzťahoch s Benešom.

Druhý, lepšie pripravený pokus

Medzitým plukovník Schöbl dokončil sústredenie svojich vojsk a materiálu. Do operácie na získanie Slovenska mohol postaviť 8300 vojakov, 500 koní, tucet delostreleckých batérií a obrnený vlak. Začiatok operácie bol plánovaný 6. decembra, ale už o dva dni skôr maďarské jednotky zaútočili na Hlohovec. Nasledoval úspešný československý protiútok. V priebehu troch dní boli dobyté Modra, Sereď a Pezinok. Žilina padla už 6. decembra. V nasledujúcich dňoch sa v československých rukách ocitli Čadca a Dolný Kubín.

V novembri 1918 začali byť pod velením kapitána Ľudovíta Šimka mladšieho (syna osobného lekára J. M. Hurbana a signatára Martinskej deklarácie MUDr. Ľudovíta Šimka) zo slovenských dobrovoľníkov formované prápory Slovenskej slobody. Do polovice januára 1919 vznikli štyri prápory v celkovej sile 2000 mužov. Z práporov bol dokonca vytvorený regulárny pluk, ale vedenie republiky nechcelo budovať jednotky na etnickom princípe, preto bol pluk v marci 1919 rozpustený a prápory resp. roty začlenené do už existujúcich plukov.

9. decembra deputácia nitrianskych mešťanov požiadala o vzatie svojho mesta pod ochranu československých jednotiek. V delegácii bol aj bývalý poľný kurát trenčianskeho 71. pešieho pluku a toho času špirituál (duchovný riaditeľ) nitrianskeho seminára Msgre. Jozef Tiso.

12. decembra Schöblove jednoty kontrolovali územie na línii Leopoldov – Nitra – Prievidza – Vrútky. V ten istý deň sa do Žiliny presťahoval Vavro Šrobár a jeho tím. Šrobár bol medzitým vymenovaný za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Položartom potom spomínal, že zo stanice do najbližšieho hostinca sa „členovia vlády“ presunuli pešo po zablatenej ulici, sami si pritom nesúc kufre.

Poprad bol obsadený s pomocou obrneného vlaku 15. decembra, Spišská Nová Ves padla o deň neskôr. 1. prápor Slovenskej slobody tu narazil na poľských ozbrojencov, ktorí sa usilovali o pripojenie Spiša k Poľsku. Poliaci sa po krátkej prestrelke, v ktorej stratili štyroch bojovníkov, stiahli za hranice. K podobnému incidentu došlo tri dni predtým aj na Orave.

Výpadom z Vrútok boli ešte pred Vianocami obsadené Kremnica, Banská Štiavnica a Zvolen. Odvážnym presunom jazdy z Popradu cez zasnežený Vernár bolo oslobodené Brezno a Banská Bystrica. Po sviatkoch pokračoval postup jednotiek ďalej na juh údolím Hrona.

21. decembra bola vytýčená posledná z demarkačných čiar tzv. Fochova. Línia bola podobná Pichonovej, len za Veľkou nad Ipľom sa odkláňala na juhovýchod a k Slovensku pridávala južný Gemer. Pred koncom roku na východné bojisko dorazili posily v podobe výborne vyzbrojeného 30. pešieho pluku. Pluk spolu s 2. práporom Slovenskej slobody okamžite po zaujatí pozícií zaútočil na Margecany a otvoril si cestu na Prešov a Košice, ktoré sa ocitli v československých rukách prakticky súčasne 29. decembra.

Spolu s dobytím Košíc zanikol aj bizarný útvar zvaný Slovenská ľudová republika (Tót Népköztársaság), ktorá bola pod budapeštianskym patronátom vyhlásená 11. decembra. Na jej čele stál bývalý prešovský župný archivár Viktor Dvorčák. Dvorčák bol veľmi zaujímavou figúrkou uhorského politického života. Propagoval názor, že naši východniari nie sú Slováci, ale zvláštne etnikum nazvané Slovjaci. Za takéto aktivity si ešte pred vojnou vyslúžil poslanecký mandát. Dvorčák bol aj literárne činný a pod pseudonymom Szőke Költő (Plavovlasý Básnik) prispieval do prešovských novín Epérjesi Lapok.

Slovenská ľudová republika existovala bez výraznejšieho záujmu východoslovenského ľudu pospolitého len do oslobodenia Košíc. Osemnásťdňový prezident a predseda vlády v jednej osobe sa presunul do Budapešti, kde sa už ako Dvorcsák Gyȍzȍ vyhlásil za jediného skutočného zástupcu slovenského národa. Až do svojej smrti v novembri 1943 sa podieľal na činnosti iredentistickej organizácie Felvidéki Komité (Hornozemský výbor).

Prichádzajú légie

Na konci roku konečne dorazili z Talianska dve divízie československých légií v počte 20-tisíc dobre vyzbrojených a vycvičených mužov. Z Čiech dorazil aj ďalší obrnený vlak. Príchodom légií došlo k reorganizácii velenia. Vrchným veliteľom československých vojsk na Slovensku sa stal taliansky generál Luigi Piccione. Západ Slovenska od Devína po Pincinú prevzala 7. divízia, východné bojisko dostala na starosť 6. divízia. Bojom vyčerpané Domáce vojsko bolo určené na zaisťovanie obsadeného územia a poriadkovú službu.

Na konci roku 1918 zostávalo odsadiť ešte Prešporok a územie južne od línie Nové Zámky – Levice – Lučenec. Napriek siláckym vyhláseniam prešporského župana naše hlavné mesto prešlo do československých rúk prakticky bez boja. Rozhodli o tom prešporskí nemeckí mešťania, ktorí už mali nedisciplinovaného maďarského vojska plné zuby a od príchodu československej armády si sľubovali obnovenie poriadku. Stalo sa.

Vychádzajúc zo skúseností z obsadzovania iných slovenských miest, kde celú administratívu a služby vrátane železnice malo v rukách maďarské úradníctvo, ktoré československý štát odmietalo a prácu novej štátnej správy sabotovalo, Šrobár a vojenské velenie sa pred obsadením Prešporka na takúto situáciu pripravili. Legionári 30. decembra z chodu obsadili všetky úrady, školy, poštu aj železničnú stanicu. Maďarskí úradníci, pokiaľ odmietli zložiť prísahu vernosti Československej republike, boli okamžite zo svojich pracovísk vykázaní a ich miesta zaujali pre tento účel špeciálne do Prešporku dopravení českí úradníci a četníci. Prešporským (neskôr bratislavským) županom bol vymenovaný významný slovenský verejný činiteľ Samuel Zoch.

V priebehu nasledujúcich týždňov bolo obsadenie Slovenska úspešne dokončené. 10. januára 1919 legionári obsadili Lučenec a Nové Zámky, pár dní nato aj Komárno a Štúrovo. Do 20. januára už vojaci 6. divízie stáli na brehu rieky Uh. Šrobár a jeho „slovenská“ vláda sa 4. februára presunuli na svoje definitívne pôsobisko – do Prešporku, ktorý bol po krátkom intermezze ako Wilsonovo mesto 6. marca 1919 definitívne premenovaný na dnešnú Bratislavu tak, ako o tom kedysi romanticky snívali štúrovci. Zdalo sa, že je dobojované.

Na Slovensku bolo v čo najkratšom čase okrem pravidelného zásobovania potrebné obnoviť aj riadne fungovanie štátnej správy, justície a školstva. Základným kritériom popri odbornosti bola znalosť slovenského jazyka. Výsledky zisťovania boli tristné. Z vyše 560 sudcov a súdnych úradníkov pôsobiacich na Slovensku ich slovenský jazyk aspoň ako-tak ovládalo asi 50. Spisovateľka Terézia Vansová neskôr spomínala, ako jej manžel dával kondície slovenčiny svojim kolegom z pedagogického zboru banskobystrického gymnázia. Nebolo pomoci, museli prísť učitelia z českých zemí. Prvý turnus 250 kantorov dorazil v priebehu pár mesiacov. Podobne to bolo s úradníkmi.

Tu treba poznamenať, že okrem tých, ktorí chceli skutočne pomáhať, sa v prúde českých učiteľov a úradníkov smerujúcich na Slovensko ocitli aj problémoví jedinci, ktorých sa ich nadriadení takto elegantne radi zbavili. A ocitlo sa u nás aj pár dobrodruhov, ktorí angažmán na Slovensku brali na spôsob vyslania do kolónií. Aklimatizácia českých učiteľov a úradníkov neprebiehala vždy hladko a pražská vláda aj Šrobárovo ministerstvo museli vydať niekoľko usmernení, ktorými českých úradníkov dôrazne napomínali k rešpektovaniu zvyklostí a náboženského cítenia slovenského obyvateľstva.

O niečo lepšia situácia bola v četníckom zbore. Na konci apríla bol dokonca vyhlásený konkurz na doplnenie radov četníctva slovenskými uchádzačmi. Dnes už zosnulý pamätník z rodnej Novej Bane mi svojho času rozprával úsmevnú príhodu, ako novobanskí bývalí uhorskí žandári, napospol rodáci z okolia, demonštrovali lojalitu k novej republike tým, že si oholili svoje hrdé husárske fúzy.

V Paríži sa medzitým intenzívne rokovalo o mierovom usporiadaní novej Európy. Od začiatku sa prejavoval nejednotný prístup rozhodujúcich veľmocí. Veľká Británia a Spojené štáty americké reáliám strednej Európy nerozumeli, ale obávali sa prílišného posilnenia postavenia Francúzska. Taliani už tradične lavírovali a keďže najväčšie problémy im spôsobovalo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Juhoslávia), začali sa pohrávať s myšlienkou na začlenenie Maďarska do svojej sféry vplyvu. Preto mali pre Budapešť najväčšie pochopenie. Za tejto situácie Beneš stavil na Francúzsko, ktoré si chcelo sformovať spojenecký systém zo štátov, ktoré mu pomôžu držať na uzde Nemecko a zároveň vytvoriť bezpečnostný kordón (doslova cordon sanitaire) voči šíreniu boľševizmu z Ruska.

Maďarská vláda vyslala svoju delegáciu do Paríža v naivnej viere, že svojím šľachtickým šarmom ovplyvní štátnikov Dohody podobne, ako sa to podarilo s jej úradníkmi a dôstojníkmi v Budapešti. Lenže v Paríži hral prím francúzsky premiér Georges Clemanceau zvaný tiež „tiger“ a ten bol neoblomný. Totálne nepochopenie situácie ukázala budapeštianska vláda už tým, že vedúcim jej delegácie sa stal neslávne známy architekt maďarizácie, sebavedomý gróf Albert Apponyi. Osuský po jeho rečníckom vystúpení telegrafoval do Prahy: „Je to dobré. Apponyi sa znemožnil.“ Poslednú ranu budapeštianskym nádejam dal boľševický prevrat z 26. marca 1919. Mihály Károlyi bol prinútený odstúpiť a vlády v Budapešti sa zmocnili revolucionári. Bola vyhlásená Maďarská republika rád (známa tiež aj ako Maďarská sovietska republika – Magyarországi Szocialista Szövetséges Tanácsköztársaság), v čele ktorej oficiálne stál sociálny demokrat Sándor Garbai, ale jej mozgom aj tvárou sa stal radikálny boľševik rád sa odvolávajúci na osobné priateľstvo s Leninom, Béla Kun.

Obnova Uhorska hoc aj pod červenou vlajkou

Kun vyhlásil, že si praje zachovať integritu Uhorska a to stačilo na to, aby na jeho stranu prešla nemalá časť dôstojníckeho zboru starej armády. Dohodové mocnosti prijali vyhlásenie Maďarskej republiky rád so znepokojením. Diplomati chceli vyjednávať, ale vrchný veliteľ vojsk Dohody maršal Ferdinand Foch presadzoval rýchle vojenské riešenie. Dohadovanie sa skončilo výstupom, pri ktorom na seba politici a generáli hystericky vrieskali.

V polovici apríla sa Rumuni bez toho, aby niekomu niečo povedali, dali do pohybu a vstúpili na územie Maďarska. Bývalý rakúsko-uhorský plukovník Aurél Stromfeld v priebehu pár dní vytvoril nový generálny štáb a vyhlásil mobilizáciu. Aj tak sa ale maďarská Červená armáda musela stiahnuť z Podkarpatskej Rusi a oslabiť svoje sily na línii dotyku s československým vojskom. Beneš mal už dávno zálusk na železničný uzol v Miškovci a Šrobár chcel získať pohorie Matra, aby trojvršie z v nášho znaku Tatra – Fatra – Matra kompletne skončilo v Československu. Teraz sa zdalo, že oboje je možné.

Na konci apríla československé jednotky napochodovali na veľmocami pridelenú Podkarpatskú Rus. Tam sa medzitým usídlili Rumuni a odchádzali dosť neochotne. Na príkaz ministra obrany Klofáča 2. mája vstúpilo československé vojsko do Miškovca. Iná brigáda v ten istý deň prekročila hranice pod Lučencom s cieľom obsadiť Salgótarján. Maďarské vojsko na tomto úseku ale kládlo húževnatý odpor a brigáde sa podarilo obsadiť iba výšiny pred mestom. Tretia československá kolóna postupovala na Eger, ale ten už bol za schválenou líniou postupu. Československé jednotky preto zastali pár kilometrov pred mestom napriek žiadostiam egerskej mestskej rady o obsadenie, pretože v meste vyčíňali dezertéri a samozvané revolučné gardy.

Na mierovej konferencii v Paríži vyvolal veľmocami neschválený postup československých vojsk škandál. Beneš sa dištancoval a maršal Foch, ktorý o akcii tiež vedel, bol radšej ticho. Kým sa v Paríži dohadovali, Rumuni ako nečakane postup začali, rovnako nečakane po dosiahnutí rieky Tisy uzavreli s Budapešťou prímerie. Situácia sa razom zmenila. Proti málopočetným československým jednotkám vysunutým pred demarkačnú čiaru sa zrazu šikovala takmer stotisícová maďarská Červená armáda, ktorej sa prímerím s Rumunmi uvoľnili ruky.

Zlé správy nikdy nechodia samy. 4. mája pri návrate do vlasti zahynul jeden z tvorcov Československa, generál Milan Rastislav Štefánik. Na línii dotyku zatiaľ vládol relatívny pokoj, ale československí velitelia si uvedomovali slabosť svojich pozícií. Preto sa 2. brigáda 9. mája opäť pokúsila dobyť Salgótarján. Razantným protiútokom bola ale vrhnutá späť takmer až na pôvodnú líniu. Minister Klofáč žiadal ďalší útok, ktorý sa ale 22. mája skončil rovnako ako ten predchádzajúci.

Na konci mája pritom končila platnosť zmluvy o vojenskej výpomoci Talianska našej armáde. Napriek tomu, že väčšinu nižších dôstojníckych postov v československej armáde zastávali Česi a našlo sa aj pár Slovákov, vo vyšších hodnostiach dominovali Taliani. Nad postojmi Ríma a výkonmi talianskych dôstojníkov už dlho panovali veľké rozpaky. Preto československá vláda zmluvu nepredĺžila a radšej uzavrela novú dohodu s Francúzskom.

Plukovník Josef Šnejdárek v Banskej Štiavnici. Foto: Wikimedia.org

Maďarská ofenzíva sa začala 30. mája útokom na Lučenec. V obave pred obkľúčením sa naše oddiely stiahli aj z Miškovca. Československé vojsko bolo práve v procese výmeny talianskych dôstojníkov za francúzskych. Striedanie prebiehalo za pochodu počas ústupových bojov. Francúzi potrebovali čas, aby sa zoznámili so situáciou, ale napospol išlo o skúsených frontových bojovníkov. Západný úsek bojiska prebral generál Eugéne Mittelhauser, východ si podržal generál Edmond Hennocque. Dobrou správou tiež bolo, že na Slovensko boli prevelené ďalšie dva legionárske pluky (21. a 22.) v počte okolo 10-tisíc mužov v zbrani.

Maďarská Červená armáda útočila na troch smeroch. Na západe od Šiah cez Levice na líniu Nové Zámky – Zlaté Moravce – Banská Štiavnica, osou postupu strednej kolóny bola železnica Lučenec – Detva – Zvolen. Na východe útočník postupoval údolím Hornádu cez Košice na Prešov.

Generála Piccioneho vystriedal divízny generál Maurice Pellé, ktorého si od francúzskeho velenia vyžiadal osobne prezident Masaryk. Bola to šťastná voľba. Pellé, ktorý československú vec úprimne prijal za svoju, bol nielen vynikajúcim vojakom, ale aj výborným diplomatom s konexiami v parížskych vládnych kruhoch. Svoju prvú tlačovú konferenciu zakončil s upokojujúcou istotou: „Buď ako buď, my ich odrazíme!“ Vavro Šrobár 5. júna vyhlásil na Slovensku vojnový stav. Od tej chvíle bolo všetko podriadené potrebám bojujúcej armády. Československé jednotky pred početnejším protivníkom stále ustupovali, ale väčšinou šlo o usporiadaný ústup. K panike dochádzalo len zriedka.

Stromfeld ofenzívu pripravil naozaj dôkladne. Doplnené a dozbrojené maďarské jednotky zaútočili v mieste dotyku západnej a východnej skupiny československých jednotiek. Kvalita maďarských jednotiek bola rôzna, ale bili sa dobre. Už 4. júna bol v maďarských rukách Zvolen a Banskej Bystrici hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Velenie úseku prevzal energický plukovník Josef Šnejdárek, ktorý mal za sebou bohatú vojenskú kariéru nielen v československých légiách, ale aj vo francúzskej cudzineckej légii. Vo februári velil úspešnej operácii, pri ktorej československé vojsko vytlačilo z oblasti Těšína poľské oddiely.

Šnejdárek sa v kritickej situácii rozhodol pre odvážny, ale riskantný manéver. Odpútal svoju 2. divíziu od protivníka, čím vytvoril dojem hromadného ústupu. Menšia časť divízie zaujala obranné pozície na línii Badín – Kremnička – vrch Kozlinec, na kraji Banskej Bystrice v mieste, kde sa údolie Hrona výrazne zužuje. Jadro divízie medzitým rýchlym pochodom cez Kremnické vrchy obišlo protivníkovo ľavé krídlo. Medzi 8. a 11. júnom sa Červená armáda niekoľkokrát pokúsila preraziť pozície pri Kremničke, ale jej útok zakaždým skončil v krížovej guľometnej paľbe a smršti ručných granátov. Medzitým 10. júna hlavný voj divízie prerazil maďarské pozície pri Hronskej Breznici a dobyl Banskú Štiavnicu.

V piatok 13. 6. popoludní bol v Šnejdárkových rukách už aj Zvolen. Kríza na tomto úseku frontu bola zažehnaná a divízia po krátkom odpočinku obnovila tlak na Detvu a Levice. V bojoch sa vyznamenali príslušníci Zboru turčianskych dobrovoľníkov, z ktorých sa vďaka znalosti maďarčiny stali vynikajúci prieskumníci pôsobiaci často hlboko v tyle protivníka.

Na západe sa podarilo ubrániť Komárno aj Nitru a s pomocou pancierového vlaku zaútočiť na Nové Zámky. Pancierový vlak bol pri útoku zničený, ale 7. júna boli Nové Zámky opäť v československých rukách. Po pár dňoch sa front stabilizoval pri Strekove na polceste do Parkáňu (dnešného Štúrova). Kritická situácia ale pretrvávala na východe, kde 10. júna maďarské vojsko stálo len niekoľko kilometrov od poľských hraníc. Maďarský postup sa podarilo zastaviť až na línii Lipany – Bardejov – Medzilaborce.

Východná skupina tým bola fakticky odrezaná od zvyšku Slovenska. Vo vojsku museli byť dočasne znížené potravinové dávky, ale situáciu sa podarilo zvládnuť s rumunskou konzervovou výpomocou. Bez ohľadu na ťažkosti generál Hennocque útočil. Dve hodiny po polnoci 12. júna po krátkej delostreleckej príprave vyrazil cez Laborec útočný prápor. O pol štvrtej už boli Medzilaborce oslobodené a jednotky postupovali ďalej na Stropkov. Nedarilo sa ale všade. Útok na Prešov od západu opakovane stroskotal na pevnej maďarskej obrane, ale podarilo sa aspoň dobyť Obišovce. Cesta Košice – Prešov tak bola pod delostreleckou paľbou. Maďarská armáda sa tiež snažila na viacerých miestach útočiť a rozšíriť obsadené územie. Počas nadchádzajúceho týždňa viaceré mestečká a dediny niekoľkokrát zmenili majiteľa.

Proletari caleho šveta spojce še!

Pod týmto heslom bola 16. júna 1919 v Prešove za osobnej prítomnosti Bélu Kuna vyhlásená Slovenská republika rád (Szlovák Tanácsköztársaság), ktorá sa okrem proletárskeho internacionalizmu snažila vzkriesiť aj slovjacku myšlienku. Aby absurdít nebolo málo, do čela tohoto zvláštneho útvaru bol dosadený český novinár z Kladna Antonín Janoušek.

Lenže už deň predtým bolo Garbaiho vláde oznámené rozhodnutie parížskej mierovej konferencie o definitívnom stanovení slovensko-maďarskej hranice tak, ako ju poznáme (s výnimkou tzv. bratislavského predmostia) dnes. Kun taktizoval a hral o čas. Dúfal v boľševickú revolúciu v Nemecku a Rakúsku. 18. júna síce oficiálne potvrdil ochotu rešpektovať závery konferencie, ale súčasne spustil novú ofenzívu.

Úspešným protiútokom československých vojsk na strednom a západnom Slovensku zostal v maďarských rukách pomerne úzky pruh slovenskej zeme. Zato na východe Červená armáda držala územie od údolia Hornádu až vyše Prešova, ktoré vytŕčalo na sever ako prst. Stromfeld chcel líniu frontu vyrovnať, preto sa rozhodol zaútočiť na západe. Z 18. na 19. júna prežili v Bratislave horúcu noc. Červenej armáde sa pri Nových Zámkoch podarilo preraziť front. Generál Mittelhauser večer navštívil Šrobára, aby mu ustarane oznámil, že Nové Zámky padli a on musí byť pripravený opustiť Bratislavu.

Situácia napokon nebola až taká kritická. Šnejdárkov útok na Levice prinútil Červenú armádu stočiť sa na sever a tým sa maďarský útok rozpadol. Medzitým sa spamätali aj otrasení legionári zo 7. divízie a krok za krokom začali stratené územie získavať späť. Bojová morálka Červenej armády sa začala rozkladať. V priebehu pár dní sa v československých rukách definitívne ocitli Zlaté Moravce, Pukanec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Na východe sme síce dočasne stratili Medzev, ale bol dobytý Plešivec a podarilo sa tiež uvoľniť Bardejov, čím sa obnovilo cestné spojenie s Hennocqueovou skupinou.

Na moravsko-slovenskom pomedzí sa medzitým v rámci príprav na generálnu ofenzívu, ktorá mala Slovensko definitívne oslobodiť, sústreďovali čerstvé zálohy v sile 27 peších práporov (cca 15-tisíc mužov) a vyše stodvadsať diel. K ofenzíve, ktorá sa mala začať 24. júna, už ale nedošlo.

Diplomaticko-vojenské finále

Veľmociam v Paríži už dochádzala trpezlivosť. Na 24. 6. od 5:00 ráno bol nariadený pokoj zbraní s tým, že pokiaľ ho Budapešť nebude rešpektovať, bude proti nej zakročené „plnou silou veľmocí“. Veľmoci trochu blufovali. Jediná „sila“, ktorá bola k dispozícii, boli Rumuni. Ale fungovalo to. Kun pochopil, že teraz mu už žiadne naťahovanie času nepomôže. Na rokovaní v Bratislave 29. júna bol dohodnutý plán sťahovania maďarských vojsk za hranice. Pražská vláda bola dôrazne napomenutá, aby jej vojsko na maďarské jednotky počas evakuácie neútočilo. Sťahovanie Červenej armády prebiehalo takmer bez problémov pod dohľadom dôstojníkov veľmocí.

Za sťahujúcimi sa jednotkami s predpísaným 15-kilometrovým odstupom postupovalo československé vojsko. Do 8. júla 1919 bolo celé Slovensko opäť v československých rukách. Pár dní predtým si v Prešove zbalil kufre aj Antonín Janoušek a presunul sa do Budapešti. Garbaiho vláda svoj neúspech neustála a 1. augusta padla. Definitívnu ranu Maďarskej republike rád zasadila rumunská armáda, ktorá sa na konci júla opäť dala do pohybu a do 8. augusta obsadila takmer celé Maďarsko. Opustila ho neochotne až v decembri 1919 po tom, čo veľmoci Rumunsku pohrozili vylúčením z Dohody. Ako vojnovú korisť Rumuni vzali so sebou prakticky všetko, čo nebolo zabetónované. Kun emigroval do Rakúska, ale potom odišiel do Sovietskeho zväzu, kde bol počas Stalinových čistiek v auguste 1938 zastrelený.

Bodku za československo-maďarskou vojnou o Slovensko dala špeciálna operácia, vďaka ktorej máme Petržalku. Na diplomatickom poli sa o jej pripojenie k Československu zaslúžil skvelý diplomat Štefan Osuský. Nad ránom 13. augusta 1919 špeciálne vycvičený oddiel českých Sokolov naboso, a teda potichu prešplhal po konštrukcii vtedy jediného bratislavského mosta, prerezal šnúry k výbušninám a umlčal prekvapenú maďarskú stráž. Vzápätí po moste prebehli dva prápory Slovenskej slobody. Prvý bez jediného výstrelu obsadil kasárne aj s posádkou, druhý zaistil opevnené predmostie. Medzitým pár kilometrov po prúde Dunaja sa po pontónovom moste na petržalský breh aj s delostrelectvom prepravil ďalší prápor, ktorý obsadenie Petržalky dokončil.

Vojna o Slovensko stála Československo 964 mŕtvych, z toho 470 padlých v boji a približne 2500 zranených. Oficiálne maďarské štatistiky uvádzajú 450 padlých a takmer štyritisíc zranených.

Antonín Janoušek bol po nastolení Horthyho režimu zatknutý a vydaný do Československa. Vo väzení dlho nepobudol a už o rok kandidoval proti Masarykovi za prezidenta. Prezidenta volil parlament a Janoušek získal až dva hlasy zo 411 odovzdaných. Po získaní sovietskeho občianstva sa v roku 1922 odsťahoval do ZSSR. Pracoval tam ako riaditeľ sovchozu (štátny poľnohospodársky podnik). Stalinov teror prežil bez ujmy a umrel na konci marca 1941.

Josef Šnejdárek to dotiahol až na armádneho generála a v prvej polovici tridsiatych rokov bol zemským veliteľom na Slovensku. V roku 1935 ašpiroval na post náčelníka generálneho štábu, ale neuspel pre nezhody s prezidentom Benešom. Následne odišiel do výslužby. Môžeme sa len dohadovať, ako by vyzerala jeseň 1939, keby na čele československej armády nestál voči Benešovi submisívny generál Krejčí, ale bojovný a rozhodný Šnejdárek. Ten po mníchovskom diktáte odišiel do Francúzska a následne do francúzskej Afriky. Tam 13. mája 1945 vo veku 70 rokov aj umrel.

Štefan Osuský pokračoval v diplomatickej kariére. Mníchovský diktát ho zastihol na pozícii československého veľvyslanca v Paríži. Po okupácii Prahy odmietol svoje veľvyslanectvo vydať Nemecku. Prispel k vybudovaniu československej divízie, ktorá sa zapojila do obrany Francúzska na jar 1940. Po kapitulácii Francúzska odišiel do Londýna, ale znechutený Benešovými intrigami v roku 1942 exilovú vládu opustil a odišiel do USA. Tam sa stal univerzitným profesorom a tam aj v roku 1973 umrel.

Vavro Šrobár sa nestratil za žiadneho režimu. Niekoľkonásobný minister v rôznych československých vládach bol vždy verným stúpencom prezidenta Beneša. Za prvej Slovenskej republiky sa utiahol do súkromia a vykonával lekársku prax. Pri vyhlásení Slovenského národného povstania sa mu k veľkej nevôli Lettricha aj Husáka ako prvému z politikov podarilo dostať sa do Banskej Bystrice a v rozhlase odvysielať svoju proklamáciu. Vďaka tlaku Beneša sa stal spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady, hoci na prípravách Povstania sa nezúčastnil. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 založil bábkovú Stranu slobody a až do svojej smrti v decembri 1950 zostal ministrom v komunistických vládach Klementa Gottwalda a Antonína Zápotockého.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo