Rumunsko sa v priebehu prvej svetovej vojny správalo podobne vypočítavo ako Taliansko a takmer sa mu to vypomstilo. Vládnuca rumunská dynastia pochádzajúca z vedľajšej línie hohenzollernskej dynastie, ako aj hospodárske a diplomatické väzby spájali krajinu s tzv. Centrálnymi mocnosťami tvoriacimi Trojspolok (angl. Triple Alliance, nem. Dreibund). Lenže vzťahy Bukurešti s Viedňou zásadne ťažil problém maďarizácie rumunskej menšiny v Sedmohradsku (nem. Siebenbürgen, maď Erdély, rum. Ardeal alebo Transilvania), ktoré patrilo Uhorsku.

V Bukurešti preto rovnako ako v Ríme zaujali na začiatku vojny vyčkávaciu pozíciu a do boja sa Rumunsko spočiatku nijako nehrnulo. Bolo to dané aj tým, že Rumunsko malo po druhej balkánskej vojne a následnom pripojení južnej Dobrudže nie práve najlepšie vzťahy s Bulharskom. Keď sa v Sofii rozhodli pridať na stranu Viedne a Berlína, v Bukurešti spozorneli. Dohodové mocnosti, predovšetkým s Rumunskom kultúrne a jazykovo spriaznené Francúzsko, dilemu Rumunska správne vytušili a ich diplomati si dali tú námahu, aby rumunskí politici mali o čom rozmýšľať.

V auguste 1916 sa Rumuni konečne rozhodli a zapojili sa do vojny na strane Dohody (franc. Entente). Len málo zasvätených vedelo, že tomu predchádzalo uzavretie spočiatku tajnej zmluvy, v ktorej štáty Dohody sľubovali Rumunsku rozsiahle územia na účet Rakúsko-Uhorska a Bulharska.

Operácie na Balkáne sa však nevyvíjali podľa predstáv dohodových diplomatov a generálov. Rakúsko-uhorská armáda pod velením svojrázneho poľného maršala Hermanna Kövessa von Kövessháza pokus Rumunov preraziť cez Transylvánske Karpaty zachytila a protiútokom dokonca dokázala znovu dobyť Černovice (dnes ukrajinské Černivci). Vo Viedni a v Berlíne však chápali, že Rumunsko predstavuje nebezpečnú hrozbu pre komunikačné línie spájajúce strednú Európu so spojeneckou Osmanskou ríšou, ktorá by bez plynulého prísunu nemeckých zbrojných dodávok nedokázala dlho odolávať britskému tlaku v Mezopotámii (dnešný Irak) a Palestíne (dnešný Izrael).

V októbri 1916 preto spojené sily bulharskej a nemeckej 11. armády vedenej brilantným vojvodcom poľným maršalom Augustom von Mackensenom za účinnej podpory rakúsko-uhorskej dunajskej flotily prekvapivo prekročili pri Sistove (dnes Svištov) Dunaj a vpadli rumunskej armáde do tyla. Začiatkom decembra padla do Mackensenových rúk Bukurešť a Rumunsko musela zachraňovať ruská armáda.

Lenže revolúcia z februára 1917 zvrhla cára a uvrhla ruské impérium do chaosu. Rumunsko tak prišlo o jediného spojenca, ktorý mu mohol v ťažkej situácii poskytnúť aspoň nejakú pomoc. Rumunská armáda strácala jednu pozíciu za druhou. Úplnej katastrofe síce zabránila víťazná bitka pri Mărășești na prelome augusta a septembra, ale na konci roka 1917 bola aj tak väčšina rumunského územia obsadená armádami Centrálnych mocností. Rumunská vláda toho času sídliaca v meste Jasy (rum. Iași) preto v decembri 1917 požiadala o prímerie.

Rumuni skúšali hrať o čas a mierové rokovania naťahovali. Definitívnu ranu ich nádejam dal Brestlitovský mier, ktorý ruská boľševická vláda uzavrela s Centrálnymi mocnosťami na začiatku marca 1918. Rumunská vláda napokon na tvrdé mierové podmienky pristúpila 7. mája 1918, keď bol podpísaný (historicky už štvrtý) Bukureštský mier.

Kráľ Ferdinand I. však žiadnym sentimentom k svojim nemeckým hohenzollernským príbuzným netrpel. Odmietol mierovú zmluvu ratifikovať s ohľadom na záväzky voči Dohode, ktoré Rumunsku uzavretie separátneho mieru výslovne zakazovali. Nemecku na uzavretí mieru s Rumunskom veľmi záležalo, pretože velenie armády potrebovalo čo najviac svojich vojsk presunúť na západný front, kde sa pripravovala veľká ofenzíva, ktorá mala zvrátiť priebeh vojny. Podpis ponižujúcej mierovej zmluvy nemeckí diplomati preto rumunskej vláde osladili tichým súhlasom s pripojením Besarábie. Toto územie síce historicky patrilo Moldavskému kniežatstvu, ktoré bolo v roku 1881 zakladajúcim štátom moderného Rumunska, ale posledných sto rokov (po tzv. prvom bukureštskom mieri z roku 1812, ktorý ukončil jednu z početných rusko-tureckých vojen), ho kontrolovalo Rusko.

Čas na rumunskú odplatu prišiel už o pár mesiacov, na jeseň roku 1918. Po zdrvujúcej ofenzíve francúzsko-britsko-grécko-srbskej tzv. Východnej armády (Armeé de l’Orient) pod velením francúzskeho generála Francheta d’Espereyho boli v rýchlom slede za sebou prinútené kapitulovať Bulharsko aj Osmanská ríša. Na konci októbra požiadalo o mier aj Rakúsko-Uhorsko. Kým bol tzv. Belehradským prímerím definitívne nastolený pokoj zbraní, rumunská vláda 10. novembra obnovila s Rakúsko-Uhorskom aj Nemeckom nepriateľstvo. Už o tri dni neskôr rumunská armáda vytiahla opäť do poľa a obsadila veľkú časť Sedmohradska po líniu Nagybánya (dnes Baia-Mare) – Kolozsvár (Cluj-Napoca) a povodie rieky Mureš (rum. Mureş).

Dohodové velenie síce Rumunom vyčítalo podpis separátneho mieru s Centrálnymi mocnosťami, ale prítomnosť rumunskej armády na hraniciach Maďarska, ktoré sa pomaly, ale isto ponáralo do chaosu, vedeniu Dohody nadmieru vyhovovala. Úspechom posmelení Rumuni po krátkom oddychu bez ostychu obsadili celé Sedmohradsko a ich armáda sa zastavila až na línii Szatmárnémeti (Satu Mare) – Nagyvárad (Oradea) – Arad. V parížskych salónoch sa diplomati a politici nad rumunskou trúfalosťou a nenásytnosťou pohoršovali, ale nový status quo bol Dohodou napokon akceptovaný.

Situácia v juhovýchodnej Európe po 1. svetovej vojne. Foto: wikipedia.org, úprava A. Žiarovský

Maďarskí boľševici na scéne

Na začiatku decembra 1918 poslanci rumunského Národného zhromaždenia a zástupcovia sedmohradských Rumunov slávnostne odhlasovali pripojenie Sedmohradska a Bukoviny k Rumunsku. Na protesty budapeštianskej republikánskej vlády grófa Mihálya Károlyiho proti faktickej anexii Sedmohradska, ktoré podľa podmienok Belehradského prímeria malo formálne zostať pod uhorskou správou, dohodové mocnosti reagovali nótou, ktorá do maďarskej histórie vošla ako Vixovo (niekedy písané aj ako Vyxovo) ultimátum.

Podplukovník Ferdinand Vix bol francúzskym vojenským diplomatom v Budapešti a bol to on, kto 20. marca 1919 odovzdal Károlyiho vláde dokument, ktorý nielenže potvrdzoval rumunskú okupáciu Sedmohradska, ale de facto priznával, že toto územie sa už pod uhorskú správu nevráti a zostane súčasťou Rumunska.

V Budapešti táto správa zapôsobila ako bomba. Výbuch všeobecnej nespokojnosti a zdesenia zmietol Károlyiho vládu a k moci sa dostala pestrá koalícia socialistov a maďarských boľševikov. Novú revolučnú vládu formálne viedol socialista Sándor Garbai, ale najmocnejšou postavou nového režimu bol bezkonkurenčne boľševik Béla Kun vyhlasujúci o sebe, že je osobným priateľom vodcu ruskej revolúcie Vladimira Iľjiča Lenina. A práve na spojenectve s ruskými boľševikmi bola postavená Kunova stratégia prežitia Maďarskej republiky rád (Magyarországi Tanácsköztársaság), ako sa nový režim podľa ruského vzoru začal nazývať.

Dohodové mocnosti prijali vyhlásenie Maďarskej republiky rád s veľkým znepokojením. Diplomati chceli vyjednávať, ale vrchný veliteľ vojsk Dohody maršal Ferdinand Foch presadzoval rýchle vojenské riešenie.

Kým sa v Paríži dohadovali, v polovici apríla sa po tichej vzájomnej dohode dali do pohybu Rumuni z východu a československé légie zo severu. Rumuni postupovali do hĺbky maďarského územia smerom k rieke Tise a legionári k Miškovcu. Beneš mal už dávno zálusk na tamojší strategicky dôležitý železničný uzol a minister pre Slovensko Vavro Šrobár zase chcel získať pohorie Matra, aby trojvršie z nášho znaku Tatra – Fatra – Matra kompletne skončilo v Československu. Teraz sa zdalo, že oboje je možné.

Revolučná maďarská vláda podľa ruského vzoru vyhlásila tzv. diktatúru proletariátu, spustila vlnu často násilného zoštátňovania tovární aj pôdy a zaviedla stanné právo. Obyvateľov miest terorizovali nájazdy oddielov revolučne naladenej mládeže. Poľnohospodársky vidiek nový režim veľmi nevítal, a pokiaľ to bolo možné, žil si ďalej svojím životom.

Kun však geniálne a so všetkou pompou vyhlásil, že si praje obnoviť integritu veľkého Uhorska, a to stačilo na to, aby na jeho stranu prešla nemalá časť dôstojníckeho zboru starej armády. Bývalý rakúsko-uhorský plukovník Aurél Stromfeld v priebehu pár dní vytvoril nový maďarský generálny štáb a vyhlásil mobilizáciu. Aj tak sa však maďarská Červená armáda spočiatku musela stiahnuť z Podkarpatskej Rusi a oslabiť svoje sily na línii dotyku rumunskej armády s československým vojskom.

Na konci apríla československé jednotky napochodovali na veľmocami pridelenú Podkarpatskú Rus. Tam sa medzitým usídlili Rumuni, ktorí toto územie síce neochotne, ale disciplinovane prenechali Československu. Druhého mája vstúpilo československé vojsko do Miškovca a obsadilo výšiny pred Salgótarjánom. Ďalšia československá kolóna postupovala na Eger. Ten už však bol predsa len priďaleko za schválenou demarkačnou líniou. Československé oddiely preto zastali pár kilometrov pred mestom, a to napriek žiadostiam egerskej mestskej rady o obsadenie, pretože v meste vyčíňali dezertéri a samozvané revolučné gardy.

Na mierovej konferencii v Paríži vyvolal veľmocami neschválený postup československých a rumunských vojsk škandál. Beneš sa alibisticky dištancoval a maršal Foch, ktorý bol o rumunsko-československej akcii diskrétne informovaný, bol radšej takisto ticho.

Situácia sa však začala komplikovať. Rumuni po dosiahnutí rieky Tisy nečakane uzavreli s Budapešťou prímerie. Situácia sa razom zmenila. Proti málopočetným československým jednotkám vysunutým ďaleko pred schválenú demarkačnú čiaru sa zrazu šikovala takmer stotisícová maďarská Červená armáda, ktorej sa prímerím s Rumunmi uvoľnili ruky.

Zdanlivo nepochopiteľné rumunské konanie však malo svoj dôvod. Na hraniciach Rumunskom kontrolovanej Besarábie sa zjavili kozácke oddiely červeného atamana Grigorieva. Súčasne vojská budúceho sovietskeho maršala Jegorova dobyli Cherson, Nikolajev a ohrozovali pre zásobovanie bielogvardejských vojsk strategicky dôležitú Odesu.

Na začiatku mája boľševický národný komisár zahraničných vecí Georgij Čičerin ultimatívne požiadal rumunskú vládu, aby sa z Besarábie stiahla. Rumuni okamžite prevelili veľkú časť svojej armády na front proti boľševikom. Manévre boľševických oddielov sa napokon neukázali až také nebezpečné. Nedôrazný pokus o ofenzívu organizovanú komisárom Vladimirom Antonovom-Ovsejenkom pri meste Tighina (dnes Bender v Moldavsku) Rumuni na konci mája s prehľadom odrazili. Nebezpečenstvo úplne pominulo potom, čo vlastnú ofenzívu spustil bielogvardejský generál Denikin.

Boľševická hrozba bola síce veľmi rýchlo zažehnaná, ale na odlákanie rumunskej pozornosti východným smerom to stačilo. Kun a Stromfeld chceli získaný čas využiť na vyrovnanie sa s Československom.

Maďarská ofenzíva sa začala 30. mája útokom na Lučenec. Plukovník Stromfeld ofenzívu pripravil naozaj dôkladne. Doplnené a dozbrojené maďarské jednotky zaútočili v mieste dotyku západnej a východnej skupiny československých jednotiek. Kvalita maďarských jednotiek bola rôzna, ale už 4. júna bol v maďarských rukách Zvolen a bezprostredné nebezpečenstvo hrozilo Banskej Bystrici. Lenže 10. júna československé jednotky pod velením razantného plukovníka Josefa Šnejdárka obišli maďarské pozície pri Hronskej Breznici a dobyli naspäť Banskú Štiavnicu aj Zvolen.

Kritická situácia však pretrvávala na východe, kde maďarské vojsko stálo v jednu chvíľu len niekoľko kilometrov od poľských hraníc. Maďarský postup sa podarilo zastaviť až na línii Lipany – Bardejov – Medzilaborce. Východná skupina československej armády pod velením francúzskeho generála Enriqua Hennocqua tým bola fakticky odrezaná od zvyšku Slovenska. Vojakom museli byť dočasne znížené potravinové dávky, ale situáciu sa podarilo zvládnuť s rumunskou konzervovou výpomocou. Počas nadchádzajúceho týždňa viaceré mestečká a dediny v oblasti bojov niekoľkokrát zmenili majiteľa.

Šestnásteho júna 1919 bola v Prešove za osobnej prítomnosti Bélu Kuna vyhlásená od Budapešti totálne závislá Slovenská republika rád (Szlovák Tanácsköztársaság). Udalosti v Prešove však boli len slabou náplasťou za deň predtým skrachovaný pokus o revolučný prevrat vo Viedni. V ten istý deň bolo budapeštianskej vláde doručené rozhodnutie parížskej mierovej konferencie o definitívnom stanovení slovensko-maďarskej hranice tak, ako ju poznáme (s výnimkou tzv. bratislavského predmostia) dnes.

Kun taktizoval a hral o čas. Dúfal v boľševickú revolúciu v Nemecku a Rakúsku. Keď do Budapešti došli správy o skrachovanom prevrate vo Viedni aj v Mníchove, bolo mu jasné, že situácia je neudržateľná. Hoci oficiálne potvrdil ochotu rešpektovať závery konferencie, 18. júna vydal rozkaz na novú ofenzívu.

Úspešným protiútokom československých vojsk na strednom a západnom Slovensku zostal v maďarských rukách už len pomerne úzky pruh slovenskej zeme. Zato na východe Červená armáda držala územie od údolia Hornádu až nad Prešov, ktoré vybiehalo ďaleko na sever ako prst. Stromfeld chcel líniu frontu vyrovnať, preto sa rozhodol zaútočiť pri Nových Zámkoch. Lenže nečakaný Šnejdárkov útok na Levice prinútil Červenú armádu ofenzívu smerujúcu na Bratislavu po pár hodinách zastaviť. V priebehu pár dní sa v československých rukách definitívne ocitli Zlaté Moravce, Pukanec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Na východe bol dobytý Plešivec a podarilo sa uvoľniť aj Bardejov, čím sa obnovilo cestné spojenie s Hennocquovou skupinou.

Rumunské jazdectvo pri obsadzovaní mesta v Sedmohradsku na jeseň 1918. Foto: wikipedia.org

Veľmociam dochádza trpezlivosť

Veľmociam v Paríži už dochádzala trpezlivosť. Do Budapešti dorazil osobitný zmocnenec Dohody, generál (a budúci juhoafrický premiér) Ian Smuts a maďarskej vláde na piatu hodinu rannú 24. júna 1919 direktívne nariadil pokoj zbraní s tým, že pokiaľ to Budapešť nebude rešpektovať, bude proti nej zakročené „plnou silou veľmocí“. Veľmoci trochu blufovali. Jediná „sila“, ktorá bola ako-tak k dispozícii, boli Rumuni. Veľká časť ich jednotiek sa však stále nachádzala v Besarábii.

Lenže fungovalo to. Kun sa zmieril s tým, že teraz mu už žiadne naťahovanie času nepomôže. Na rokovaní v Bratislave 29. júna bol dohodnutý plán sťahovania maďarských vojsk za oficiálne určené hranice. Za maďarskými jednotkami s predpísaným 15-kilometrovým odstupom postupovalo československé vojsko. Do 8. júla 1919 bolo celé Slovensko opäť v československých rukách.

Stromfeld bol z takéhoto rozuzlenia viac než rozhorčený a na protest odstúpil. Jeho odchod spustil vlnu dezercií bývalých cisárskych dôstojníkov, ktorí do boľševickej armády vstúpili len preto, lebo dúfali v obnovenie veľkého Uhorska, hoci aj pod červenou revolučnou vlajkou. Z demoralizácie maďarského dôstojníckeho zboru profitovala Národná armáda (maď. Nemzeti Hadsereg) viceadmirála Miklósa Horthyho, ktorý sídlil vo Francúzmi kontrolovanom Segedíne a s tichým súhlasom Dohody sa postavil do čela maďarského protiboľševického odporu.

Kun sa v zúfalej snahe zachrániť boľševický režim rozhodol staviť všetko na jednu kartu. Napriek tomu, že armáda odchodmi a dezerciami stratila veľkú časť dôstojníckeho a poddôstojníckeho zboru, nariadil ofenzívu proti Rumunom stojacim na Tise. Naivne kalkuloval s tým, že Dohoda nezasiahne, keďže rumunská armáda obsadila maďarské územie, ktoré jej ani podľa Vixovho ultimáta patriť nemalo.

Viac než 60-tisíc maďarských vojakov 17. júla prekročilo na juhu pri Solnoku a na severe pri Tokaji Tisu a zaútočilo na rumunské pozície. Rumuni sa však po prvotnom prekvapení rýchlo spamätali a prešli do protiútoku. O tri dni neskôr, po zdrvujúcej porážke jadra boľševickej severnej armády pri meste Rakamaz (60 km na východ od Miškovca), sa morálka maďarských vojakov začala rozpadať.

Medzitým Rumunom dorazili čerstvé divízie vracajúce sa z Besarábie. V noci z 29. na 30. júla rumunská armáda v sile takmer 85-tisíc pešiakov a 12-tisíc kavaleristov podporovaných takmer 400 delami prekročila na viacerých miestach Tisu a valila sa na Budapešť. Vojaci šiestich maďarských divízií, ktoré mali chrániť prístupy k hlavnému mestu, sa buď bez odporu dali odzbrojiť, alebo sa jednoducho rozutekali.

Garbaiho vláda zahanbujúcu porážku neustála a 1. augusta padla. Béla Kun ušiel do Rakúska, odkiaľ po krátkom čase odišiel do Sovietskeho zväzu. Tam bol počas Stalinovho tzv. veľkého teroru v auguste 1938 zastrelený.

Vodca Maďarskej republiky rád Béla Kun reční k davu. Foto: wikipedia.org

Rumunský triumf

Rumunské jednotky postupovali otvorenou maďarskou pustou takmer bez odporu. Predsunuté eskadrony kavaleristov 6. jazdeckého pluku pod velením generála Gheorgheho Ruresca vošli do maďarskej metropoly 3. augusta. Na druhý deň už bola Budapešť pevne v rumunských rukách.

Do 9. augusta Rumuni obsadili takmer celé Maďarsko až za Györ. Výnimkou bol len Szeged s francúzskou posádkou a oblasť okolo Balatonu, ktorú kontrolovali tzv. biele jednotky národnej armády Miklósa Horthyho.

Polročná rumunská okupácia Budapešti je historikmi hodnotená rozporuplne. Maďarskí historici zdôrazňujú najmä rekvizície a konfiškácie strojového vybavenia maďarských tovární a železničného parku, ktorými si Rumunsko kompenzovalo z jeho pohľadu nedostatočné reparácie určené Dohodou. Uvádza sa, že Rumuni z Maďarska odviezli až 50 percent všetkých lokomotív a vagónov.

Rumunskí historici kontrujú argumentáciou, že z veľkej časti išlo o vybavenie, ktoré bolo na územie Maďarska protizákonne stiahnuté zo Sedmohradska. Veľkým zadosťučinením pre rumunskú verejnú mienku bol nález historických chrámových zvonov, ktoré rakúsko-uhorská armáda odviezla v roku 1917 z okupovanej Bukurešti.

Objektívne treba priznať, že pre obyvateľov Budapešti a ďalších miest rumunská okupácia znamenala úľavu. Príchodom rumunských vojsk okamžite ustali násilnosti a rabovačky páchané revolučnými gardami. Rumuni zároveň rozhodne zakročovali proti pokusom o „recipročné“ protižidovské pogromy. Niektorí exponenti zvrhnutého revolučného režimu boli židovského pôvodu, a ako to v takýchto situáciách býva, frustrácia časti obyvateľstva sa automaticky obrátila proti všetkým Židom bez rozdielu.

Napriek mnohým necnostiam okupácie rumunské vojská rešpektovali na obsadenom území maďarskú zvrchovanosť a nad maďarským parlamentom stále viala maďarská zástava. Teda okrem pár hodín, keď jeden rozhorčený seržant rumunskej strážnej roty pôvodom zo Sedmohradska zástavu vymenil za sedliacke krpce, ktoré demonštratívne zavesil na vlajkový stožiar, aby takto upozornil na len nedávno skončený národnostný a sociálny útlak sedmohradských Rumunov.

Vedeniu Dohody sa rozhodne uľavilo, keď maďarská boľševická vláda padla. Čoskoro však vznikol nový problém. Rumunom sa z obsadenej Budapešti odísť veľmi nechcelo. S rumunskou armádou v maďarskom hlavnom meste však nebola možná konsolidácia Horthyho režimu, a teda ani normalizácia situácie v celom Maďarsku. Okrem toho vodcovia Dohody potrebovali rumunské vojsko na Ukrajine, aby podporilo ruské biele armády, ktorým sa v boji proti boľševikom zase nedarilo.

Rumunský predseda vlády Ion Bratianu so stiahnutím vojsk z maďarského územia súhlasil až v polovici novembra 1919 po tom, čo veľmoci Rumunsku pohrozili vylúčením z Dohody. Aj tak trvalo ešte viac než tri mesiace, kým na konci februára 1920 Budapešť opustil posledný rumunský vojak. Maďarskí historici nezabúdajú zdôrazňovať, že ako vojnovú korisť Rumuni vzali so sebou prakticky všetko, čo nebolo zabetónované.

Rumunsko vyšlo z udalostí ako jednoznačný víťaz. Z predvojnových 7,5 milióna obyvateľov a 120-tisíc štvorcových kilometrov rozlohy sa pripojením Sedmohradska, Bukoviny a Besarábie rozrástlo do podoby tzv. veľkého Rumunska so 16 miliónmi obyvateľov a s rozlohou 295-tisíc štvorcových kilometrov.

Po tzv. druhej viedenskej arbitráži si Maďarsko pod kuratelou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše na niekoľko rokov dokázalo časť Sedmohradska vziať späť. Do rúk Rumunska sa tzv. horné Sedmohradsko opäť vrátilo po skončení druhej svetovej vojny.

Moskovská sovietska vláda si Besarábiu a Bukovinu na dva pokusy vzala od Rumunska späť. Z Besarábie bola vytvorená Moldavská sovietska socialistická republika. Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia na jej čele stál istý Leonid Iľjič Brežnev, budúci najdlhšie slúžiaci generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý dal meno jednej celej epoche ruských dejín. V historickom povedomí ruskej spoločnosti sa na ňu dodnes spomína ako na „zlatú éru“.

Po rozpade Sovietskeho zväzu na konci roku 1991 sa z Moldavska stal samostatný štát, časť ktorého, tzv. Podnestersko, však dodnes kontrolujú separatistické proruské sily.

 

Titulná fotografia: Rumunská vojenská hliadka v uliciach Budapešti. Zdroj: wikipedia.org