Koniec habsburskej ríše

Koniec habsburskej ríše

Posledný cisár Karol I. Habsburský s cisárovnou Zitou.

Koniec 1. svetovej vojny je spájaný najmä s udalosťami na západnom fronte. Na osud monarchie mali ale zásadnejší dosah udalosti na iných frontoch.

Na začiatku roku 1918 ekonomiky Centrálnych mocností už boli vyčerpané a takmer na pokraji kolapsu. Pri pohľade na mapu bojísk sa ale vojenská situácia nemusela javiť až tak tragicky. Na tzv. ruskom fronte po podpísaní brest-litovského mieru nemecké a rakúsko-uhorské vojská obsadili rozľahlé územia dnešnej Ukrajiny a Ruska a snažili sa ich využívať na zlepšenie zásobovania svojich obyvateľov. Nemecká armáda kontrolovala východné pobrežie Baltu, rakúsko-uhorská c. a k. Dunajská flotila operovala na Dnepri a moc centrálnych mocností siahala takmer až k Donu.

Talianska armáda bola v novembri 1917 pri nadmieru úspešnej tzv. Caporetskej ofenzíve vrhnutá vyše 200 km na juh a stála na pokraji zrútenia. Talianov museli zachraňovať Briti a Francúzi. Front sa stabilizoval až na rieke Piava, bezprostredne ohrozujúc Benátky.

Rumunsko bolo vyradené z vojny už na konci roku 1916. Na tzv. solúnskom fronte, ktorý sa tiahol od dolného toku rieky Struma k albánskemu mestu Valona (dnes Vlorë) sa od porážky Srbska na konci roku 1915 okrem dvoch úspešne zvládnutých obranných bitiek pri jazere Doiran nedialo nič zaujímavé.

Na západnom fronte už roky panoval zákopový pat. Dohodové mocnosti v uplynulom roku prekonali krízu, keď séria krvavých neúspešných ofenzív priviedla francúzsku armádu na pokraj všeobecnej vzbury. Za tejto situácie nemecký generálny štáb vedený poľným maršalom Hindenburgom a jeho zástupcom generálom Ludendorfom stále veril, že vojna sa dá vyhrať. Páni si neuvedomili, že práve prepásli posledný moment, keď sa ešte dalo vyjsť z vojny s minimálnymi územnými a politickými stratami.

Na západnom fronte sa nemecký generálny štáb na jar 1918 pokúsil využiť vojská uvoľnené z ruského frontu na uskutočnenie generálnej ofenzívy, tzv. Kaiserschlacht. V skutočnosti šlo o päť na seba nadväzujúcich ofenzív. Pre prvú z nich, operáciu Michael, nemecký generálny štáb dokonca pripravil špeciálne vycvičené a vyzbrojené útočné divízie. Vďaka brest-litovskému mieru mali Nemci prvýkrát od roku 1914 na hlavných útočných smeroch dokonca početnú prevahu. Osud Paríža po takmer štyroch rokoch opäť visel na vlásku. Francúzi a Briti ale tentoraz mohli využiť obrovské rezervy v podobe americkej armády. Tá zatiaľ nemala bojové skúsenosti, ale bola výborne vycvičená a vyzbrojená. Nemci tak síce dokázali vybojovať ďalší a nie práve malý kus francúzskej zeme, ale vojnu touto ani štyrmi nasledujúcimi ofenzívami nerozhodli. Naopak. Na nemecké prekvapenie spojenci hneď po odrazení nemeckého náporu boli na konci leta schopní začať vlastnú tzv. „stodňovú“ ofenzívu. Nemci pod tlakom vojsk Dohody stratili časť územia dobytého na jar, ale aspoň spočiatku to ešte nebol dôvod na paniku.

Rakúsko-uhorskí vojaci na Piave.

Že to ani s Talianmi nebude také jednoduché, zistila v júni 1918 aj rakúsko-uhorská armáda. Jej pokus o ofenzívu spláchla rozvodnená Piava a ani úderníckym jednotkám, ktoré dokázali rieku prekonať, sa nepodarilo prelomiť robustne opevnené talianske pozície. Na neúspechu ofenzívy sa podpísala aj skutočnosť, že na rozdiel od zákopov na rieke Soča tie piavské boli prakticky na úrovni rieky. Presakovala do nich voda a  boli stále plné bahna. Rakúsko-uhorské hospodárstvo už nebolo v stave svojmu vojsku dodať dosť betónu a ocele na vybudovanie suchých a odolných krytov. Cisárski vojaci preto okrem stále zhoršujúcich sa problémov so zásobovaním trpeli neustálym vlhkom a chorobami.

Talianska vláda tlačila na novovymenovaného veliteľa frontu maršala Armanda Diaza, aby čo najrýchlejšie na Rakúšanov zaútočil a napravil tak pošramotenú reputáciu Talianska. Diaz ale vedel, že rakúsko-uhorská armáda je v defenzíve veľmi dobrá. Preto novú ofenzívu podmienil výrazným posilnením svojich jednotiek.

Začiatok konca

S riešením patovej situácie a nápadom, ako vyhrať vojnu, prišiel francúzsky divízny generál Louis Franchet d´Espèrey, novovymenovaný vrchný veliteľ Východnej spojeneckej armády, t. j. vojsk Dohody na solúnskom fronte. Ideovým otcom operácie, ktorú história pozná pod názvom Vardarská ofenzíva, bol srbský maršal Živojin Mišić, ale bol to francúzsky generál, kto ofenzívu dokázal presadiť v spojeneckom velení.

Mišić prišiel s odvážnym nápadom. Prekvapivým útokom chcel ovládnuť údolie rieky Vardar, rozvinutím ofenzívy vyradiť z vojny Bulharsko a následne oslobodiť Srbsko. Keby to vyšlo, armády Dohody by zrazu stáli na takmer nechránených južných hraniciach Uhorska s cestou otvorenou priamo na Budapešť. Myšlienka to bola dosť riskantná. Východný Balkán so svojím hornatým terénom, minimom ciest a takmer úplnou absenciou železnice rozhodne nebol vhodný na veľké ofenzívne operácie. Lenže srbský maršal vďaka dôkladnému prieskumu vedel, že na bulharskej armáde sa už podpisujú príznaky celkovej vyčerpanosti bulharskej ekonomiky. Bulharskí vojaci boli zle vyzbrojení a, čo bolo najdôležitejšie, už aj zle živení. Prepad morálky bol viditeľný na stovkách dezertujúcich vojakov, ktorí každý deň prichádzali s rukami nad hlavou k spojeneckým líniám, aby sa vzdali a konečne poriadne najedli. Prieskum bojom pri dedine Skra Mišićove predpoklady potvrdzoval.

Srbský poľný maršal Živojin Mišić.

Keďže na solúnskom fronte sa po tri roky nič dramatického nedialo, keď Nemecko a Rakúsko-Uhorsko potrebovali posily pre iné bojiská, brali ich práve z toho solúnskeho. Zo silnej a sebavedomej nemeckej 11. armády, s ktorou „starý husár“ poľný maršal August von Mackensen na konci roku 1915 zahnal srbskú armádu do mora a o rok neskôr prinútil ku kapitulácii Rumusko, zostali už len dva nekompletné armádne zbory pod velením generála Kuna von Steuben. Napriek tomu, že bojisku početne jednoznačne dominovalo bulharské vojsko, vrchné velenie strategicky dôležitej západnej časti frontu mal nemecký generál Friedrich von Stolz.

D´Espèrey presvedčil vrchného veliteľa vojsk Dohody maršala Ferdinanda Focha, že práve nečakaný útok na doteraz prehliadanom bojisku môže vojnu rozhodnúť. Na Balkán začala prúdiť výzbroj aj posily. Všetko sa to, samozrejme, malo diať tajne, aby nepriateľ prípravy na ofenzívu neodhalil. S utajením to celkom nevyšlo, nemecký generálny štáb ale informácie o pripravovanej ofenzíve fatálne podcenil.

Skoro ráno 14. septembra 1918 si maršal Mišić dal tú námahu, aby sa na delostreleckej pozorovateľni umiestnenej na vrchole jedného z početných dvetisíc metrov vysokých kopcov osobne presvedčil, aké má byť nadchádzajúci deň nad bojiskom počasie. Nešlo o žiaden maršalov rozmar. Pri útoku na protiľahlý masív Dobro Pole mali jeho vojaci útočiť do kopca proti dobre opevneným Bulharom. Presná delostrelecká podpora bola preto otázkou prežitia. V septembri sa v balkánskych horách často celý deň drží hmla. Tá mohla delostrelcom presnú paľbu znemožniť a tým zhatiť celú ofenzívu. Keď sa ale raňajšie slnko vyhuplo nad kopce, srbský maršal s uspokojením zdvihol slúchadlo poľného telefónu a zahlásil generálovi d´Espèrey pripravenosť na útok. Krátko nato sa do bulharských a nemeckých zákopov oprelo 800 ťažkých diel a húfnic.

Po 22 hodinách masívnej delostreleckej prípravy sa na druhý deň o pol siedmej ráno dalo v dvoch útočných vlnách do pohybu 30 spojeneckých divízií. Ľavé krídlo kryla francúzska Východná armáda (Armée d´Orient), v strede zostavy frontu útočili dva zbory srbskej armády. Napravo od nich o dva dni neskôr zaútočila britská Solúnska armáda (British Salonica Army), ktorej pravé krídlo kryli dva grécke zbory. Národnostnú príslušnosť dohodových jednotiek ale treba brať s určitou rezervou. Divízie jednotlivých bojujúcich národov boli medzi sebou rôzne skombinované. Vo francúzskej armáde okrem piatich francúzskych divízií bojovali dve grécke a jedna talianska divízia. Srbská armáda bola vystužená dvoma francúzskymi divíziami a jednou gréckou divíziou bola posilnená aj britská armáda. Špeciálny prípad tvorila samostatná 1. divízna skupina zložená z britskej, francúzskej a gréckej divízie.

Prvé hodiny bojov ukázali, že to naozaj nebude ľahké. Nemci sa držali a Bulhari síce pomaly ustupovali, ale stále kládli húževnatý odpor. Dohodové jednotky však útočili s veľkým nasadením. Večer prvého dňa ofenzívy sa francúzskej 122. divízii podarilo úspešne dobyť vrchol 1 875 metrov vysokého masívu Dobro Pole. Srbskej divízii postupujúcej na jej krídle sa ale pre silnú guľometnú paľbu nedarilo zachytiť na jednom z vedľajších vrcholov. Srbi niesli veľmi ťažko, že za Francúzmi zaostávajú. Počkali na zotmenie a nočným bodákovým útokom bulharské pozície z vrcholu kopca doslova zmietli.

Bulharom čoskoro začala dochádzať munícia a ich ústup sa začal zrýchľovať. Na tretí deň, po celodennom boji grécka divízia z 1. divíznej skupiny ovládla kopec Preslap, na ktorom bolo zakopané bulharské delostrelectvo. Veľká časť bulharskej obrany zostala bez delostreleckého krytia a spojenci to hneď aj využili. Srbi spolu s Francúzmi sústredeným tlakom na mesto Prilep, v ktorom sídlil štáb 11. armády, začali ohrozovať tyl nemeckých zborov držiacich pozície na pravom krídle frontu. Von Steuben bol nútený svoje veliteľstvo z Prilepu evakuovať. Tým sa na jeho úseku frontu narušila štruktúra velenia. Bulhari začali panikáriť a ústup sa menil na útek.

Spojencom sa ale nedarilo všade. Pri jazere Doiran bulharský zbor generála Vladimira Vazova po tretíkrát za posledné dva roky dokázal vrhnúť útočiacich Britov späť do východiskových pozícií. Vazov musel ustúpiť až po tom, čo sa zrútila bulharská obrana na vrchu Dobro Pole. Keď Francúzi a Srbi dosiahli Skopje, bulharská obrana úplne skolabovala. Jednotky Dohody sa stočili doprava a za minimálneho odporu protivníka začali postup na Sofiu.

Pri Radomire, 48 km od bulharského hlavného mesta, sa 25. septembra vzbúrili desaťtisíce porážkou a ústupom demoralizovaných bulharských vojakov. Vzbúrenci dokonca vyhlásili republiku a chceli tiahnuť sa Sofiu. V bezvýchodnej situácii sa o štyri dni neskôr bulharská vládna delegácia dostavila pod bielou vlajkou na d´Espèreyov hlavný stan do Thesaloník a požiadala o prímerie. To začalo platiť 30. septembra na poludnie. Sofijskej vláde verné vojsko radomirskú vzburu vzápätí doslova utopilo v krvi. Vyše dvetisíc vojakov bolo zabitých a ďalších tritisíc uväznených. Pronemecký bulharský cár Ferdinand II. bol nútený abdikovať. Z bloku Centrálnych mocností vypadol prvý štát.

Nič nehovorí o prevahe a sebadôvere vojsk Dohody na tomto bojisku viac než to, že d´Espèrey si mohol dovoliť ignorovať staré pravidlo vojvodcov: „Pochodovať oddelene, ale bojovať spolu!“ Armáda Dohody sa rozdelila. Briti a Gréci zamierili na východ. Bez odporu prešli južným Bulharskom a smerovali k nechráneným hraniciam Osmanskej ríše. Vo chvíli, keď armáda dosiahla Adrianopol (Edirne), osmanská Vysoká Porta požiadala o mier. Prímerie bolo uzavreté na palube britskej bojovej lode HMS Agamemnon zakotvenej pred prístavom Mudros na ostrove Lemnos.

Medzitým „zúrivý Frankie“, ako Briti prezývali maršala d´Espèrey, viedol francúzske a srbské vojsko na sever. Zvyšky nemeckej 11. armády sa pokúsili pri meste Niš spojenecký postup zastaviť, ale bez úspechu. Von Stolz si mohol vybrať iba medzi tým, či sa nechá zľava zničiť Srbmi alebo sprava obkľúčiť Francúzmi. Niš padol 11. októbra. Cesta na Belehrad bola voľná.

Vardarské bojisko.

Vo Viedni a v Budapešti zavládla panika. Rakúsko-uhorské velenie si uvedomovalo, že južná hranica Uhorska je prakticky nekrytá. Okamžite preto povolali z Ukrajiny Dunajskú flotilu a horúčkovito sa začali hľadať jednotky, ktoré by sa postavili d´Espèreyovej armáde. K dispozícii bola ale iba nepočetná a zle vyzbrojená domobrana (Landsturm).

Už 14. septembra rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol v dohodových mocnostiach diplomatickými cestami sondoval možnosť uzavrieť prímerie tak, aby bola zachovaná celistvosť Rakúsko-Uhorska. Lenže hlavné mocnosti Dohody už počas leta 1918 uznali parížsku Československú národnú radu za regulárneho predstaviteľa na strane Dohody bojujúceho „československého“ národa a podobného uznania sa dostalo aj predstaviteľom Poliakov a južných Slovanov. Odpoveď preto nebola priaznivá. Pod tlakom udalostí na solúnskom fronte sa ale 14. októbra rakúsko-uhorský minister zahraničia Gyula Andrássy (mladší) aj tak obrátil nótou priamo na USA so žiadosťou o prímerie na báze 14 bodov prezidenta Wilsona.

V zúfalej snahe zachrániť svoju ríšu dva dni nato cisár Karol nechal zverejniť manifest, v ktorom sľuboval federalizáciu a južným Slovanom dokonca sformovanie vlastného kráľovstva, ktoré by sa stalo treťou časťou doteraz duálnej monarchie. Očakávaný efekt sa ale minul účinkom. Uhorská vláda proti federalizačnému manifestu okamžite protestovala a pobúrený budapeštiansky parlament dokonca odhlasoval ukončenie štátneho zväzku s Predlitavskom. K zmätenému obrazu doby patrilo, že Karol formálne naďalej zostával uhorským kráľom.

Ale ani obyvateľom Predlitavska navrhované zmeny štátoprávneho usporiadania už nestačili. V deň, keď bol zverejnený Karolov manifest, bola v Paríži vyhlásená nezávislosť Československa a vzápätí bola sformovaná aj prvá československá vláda. Vo svetle vidiny vlastného štátu Karolov návrh federalizácie bol už nezaujímavý. Pred rokom by takýto návrh možno monarchiu ešte zachránil. Teraz to už bolo príliš neskoro a príliš málo. Obyvatelia habsburskej ríše miesto toho Karolov manifest pochopili ako faktický koniec vojny a po celej monarchii sa začali nepokoje.

Medzitým 27. októbra došla z Washingtonu odpoveď na Andrássyho nótu zo 14. októbra. Vláda Spojených štátov s odkazom na deklarovanú vôľu národov Rakúsko-Uhorska po sebaurčení odmietla dať Viedni akékoľvek garancie. Správa zaúčinkovala ako bomba. Hneď na druhý deň ľudia v Prahe vyšli do ulíc a začali z budov strhávať symboly monarchie. Pražský Národný výbor československý začal preberať vládne budovy a štátny majetok. Zmätení cisárski úradníci sa ani veľmi nebránili, lebo to pochopili ako napĺňanie Karolovho manifestu o federalizácii monarchie. Aby sa predišlo násilnostiam, ktoré vo vzrušenej atmosfére mohli ľahko prepuknúť, zanikajúca stará a vznikajúca nová moc sa rozumne dohodli, že do pražských ulíc vyjdú vojenské kapely. Zabralo to a udalosti 28. októbra okrem strkaníc a pár obligátnych faciek nesprevádzali žiadne vážnejšie násilnosti. Medzitým do Prahy dorazil aspoň jeden zo štyroch slovenských členov Národného výboru Vavro Šrobár a o šiestej večer mohol byť oficiálne prijatý zákon o vzniku „Republiky československej“. Na druhý deň sa podobná situácia odohrala v Záhrebe, kde bolo vyhlásené Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Koniec vojny, koniec monarchie

Vidiac úspech Vardarskej ofenzívy a v obave, aby pri delení vojnovej koristi Rím neprišiel skrátka, 24. októbra sa konečne dala do pohybu aj talianska armáda. Tú okrem niekoľkých britských a francúzskych divízií podporovala aj legionárska 6. československá strelecká divízia. Prvé dni talianskej ofenzívy ešte rakúsko-uhorské jednotky pred spojeneckou presilou ustupovali usporiadane. Poľný maršal Svetozar Boroevič sa dokonca pokúsil o zorganizovanie protiútoku. Rakúsko-uhorským vojakom sa už ale nechcelo umierať, keď mier bol na dohľad. Vojaci rozkazy na útok odmietli splniť.

1. novembra srbsko-francúzske vojsko prakticky bez odporu oslobodilo Belehrad. Deň predtým budapeštianska vláda v panike vydala rozkaz, ktorým nariadila všetkým uhorským plukom presunúť sa domov k obrane „uhorskej vlasti“. Odpor cisárskej a kráľovskej armády na talianskom fronte po odchode uhorských jednotiek úplne skolaboval. Vláda v Budapešti si ale veľmi nepomohla, lebo vojaci sa po ceste do Uhier rozutekali domov.

Taliani, ktorých na bojových poliach prvej svetovej vojny stíhal jeden nezdar za druhým, sa napokon vytúženého triumfu dočkali. To, čo talianska historiografia označuje za víťazstvo pri Vittorio-Venetto, už veľa spoločného s regulárnou bitkou nemalo. Rakúsko-uhorskí vojaci už nebojovali a mali len jedinú myšlienku – dostať sa čo najskôr domov. Taliani si ale ešte chceli napraviť chuť a nekompromisne brali do zajatia všetkých, ktorí im prišli pod ruku. Miesto domov tak do zajateckých táborov v priebehu pár dní putovalo asi pol milióna v podstate už bývalých rakúsko-uhorských vojakov. Paradoxne, jednou z posledných cisárskych formácií, ktoré si zachovali akú-takú bojaschopnosť, bola armádna skupina podmaršala Aloisa Podhajského (Heeresgruppe Podhajsky) sformovaná okolo dvoch streleckých divízií doplňovaných v Čechách. Vďaka Podhajskému a jeho jednotkám sa mnohým rakúsko-uhorským vojakom talianskemu zajatiu podarilo uniknúť.

Uzavretie prímeria vo Villa Giusti pri Padove 3. novembra bolo už len formálnym potvrdením kolapsu de facto už neexistujúceho Rakúsko-Uhorska. Nedočkavá talianska armáda vzápätí obsadila celé Tirolsko až po Innsbruck.

To ale ešte stále nebol koniec. Na zdesenie budapeštianskej vlády medzi Belehradom a Budapešťou sa okrem rakúsko-uhorskej dunajskej flotily nenachádzali žiadne významnejšie bojaschopné vojenské jednotky. Stojí za zmienku, že elitná c. a k. Dunajská flotila zvládla 1 500 km dlhý presun po Čiernom mori a dolnom Dunaji za necelý týždeň. So šťastím sa jej podarilo prekĺznuť domov skôr, než spojenci stihli prehradiť Dunaj mínami a ťažkým delostrelectvom.

Spojenci obsadili Vojvodinu, ktorá v tom čase ešte formálne patrila Uhorsku, a prakticky bez odporu postupovali k línii Baja – Szeged. Novovymenovaná uhorská vláda, ktorú viedol gróf Mihály Károlyi si preto nebola istá, či podmienky prímeria z Villa Giusti sa vzťahujú aj na Uhorsko. Károlyi sa preto vypravil pod bielou vlajkou do Belehradu, kde sa usídlil d´Espèrey so svojím štábom. Ním diktované podmienky prímeria boli ešte tvrdšie než tie talianske. Budapeštianska vláda nielenže musela zložiť zbrane a strpieť na svojom území voľný pohyb spojeneckých vojsk, ale nesmela ani nijako zasahovať proti orgánom novovznikajúcich štátov pôsobiacich na území starého Uhorska.

Na začiatku októbra začal dochádzať dych aj nemeckej armáde. Po prelomení opevnenej tzv. Siegfriedovej línie už ani ona nedokázala protivníkovi vzdorovať. Keď sa jeden z poslancov Ríšskeho snemu pýtal, čo budú teraz robiť, jeden z prítomných nemeckých generálov sa na neho hrubo oboril so slovami: „Uzavrite mier, vy hlupáci!“

Na základniach nemeckého námorníctva vo Wilhelmshavene a Kiele vypukla vzbura po tom, čo sa rozšírila správa, že loďstvo má vyplávať proti Royal Navy a vybojovať svoju poslednú sebazničujúcu bitku. V deň, keď predstavitelia rakúsko-uhorskej armády podpísali kapituláciu vo Villa Giusti, sa vzbura preliala aj mimo námorných základní. V priebehu týždňa demonštrácie zachvátili každé väčšie nemecké mesto. 9. novembra nemecký predseda vlády oznámil abdikáciu cisára Wilhelma II. Hovorí za všetko, že cisár dokument podpísal až dodatočne a vzápätí odišiel do holandského exilu. Hneď nato bola vyhlásená republika a rovno dvakrát. Politickými stranami, ale aj komunistickým Spartakovým zväzom. Nemecko sa ocitlo na hrane občianskej vojny. O dva dni neskôr krátko po piatej ráno bolo v stanici Compiégne, v salónnom vozni veliteľského vlaku maršala Focha podpísané prímerie vzťahujúce sa aj na posledné bojisko 1. svetovej vojny. Začalo platiť v ten istý deň, t. j. 11.11 o 11:00 parížskeho (o 12:00 berlínskeho stredoeurópskeho) času.

Nemecká generalita prefíkane nechala prímerie podpísať politikom práve vzniknutej republiky, aby vzápätí mohla začať vyhlasovať, že nemecká armáda porazená nebola, ale zradili ju politici, ktorí jej vrazili „dýku do chrbta“. O pár rokov neskôr sa tejto myšlienky chytí bývalý armádny kaprál Adolf Hitler. Ten koniec vojny strávil v lazarete, kde sa zotavoval zo zranení, ktoré utŕžil v jednom z posledných plynových útokov práve skončenej vojny.

Posledný Habsburg opúšťa trón aj vlasť

V odozve na udalosti v Berlíne vypukli nepokoje aj vo Viedni. Z obavy o svoju bezpečnosť cisár Karol opustil hlavné mesto a usídlil sa na svojom zámku Eckartsau neďaleko Hainburgu. Anglický kráľ Juraj V. nechcel dopustiť, aby posledného rakúskeho cisára postihol osud ruského cára, preto požiadal velenie britskej armády, aby na jeho ochranu vyslal vojenskú jednotku.

Veliaci britský dôstojník nechcel zbytočne riskovať a naliehal na cisára, aby odišiel do Švajčiarska, ktoré mu bolo ochotné udeliť azyl. Predstavitelia revolučnej Viedne ale podmieňovali umožnenie cisárovho odchodu podpisom jeho abdikácie. Po zložitých vyjednávaniach cisár Karol 11. novembra podpísal zložito formulované vyhlásenie, ktorým sa zriekal vlády. Slovo abdikácia ale v dokumente nebolo uvedené ani raz. Formujúca sa viedenská republikánska vláda síce spokojná nebola, ale politici nechceli mať na svedomí životy cisárskej rodiny, preto odchod nakoniec povolili. Na druhý deň bola oficiálne vyhlásená Republika Nemecké Rakúsko, ktorej vláda sa netajila snahou o zjednotenie s „veľkým“ Nemeckom. Víťazné dohodové mocnosti boli pochopiteľne striktne proti takémuto spojeniu.

V noci z 23. na 24. marca 1919 pod ochranou britskej eskorty posledný rakúsky cisár Karol opustil krajinu, ktorej jeho predkovia vládli od roku 1278 presne 640 rokov. Rakúsky parlament vzápätí 3. apríla 1919 prijal zákon (Habsburgergesetz Nr.209/1919), ktorým bol Karol z Rakúska doživotne vyhostený. Zákonom sa súčasne vyvlastňoval majetok Habsburgovcov a ostatným príslušníkom habsburského rodu povoľoval vstup na územie Rakúska, len pokiaľ sa vzdajú dedičných nárokov na trón a vládu a akceptujú štatút občanov republiky. Zákon bol niekoľkokrát upravený a „zmäkčený“, ale platí dodnes.

Foto: Flickr.com, Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo