Rozhovor s Branislavom Pupalom, ktorý pripravuje nové vzdelávacie programy na základných školách.
Šéfka pedagogického ústavu a jej poradcovia vysvetľujú, prečo by bolo hriechom ignorovať volanie po zmene primárneho vzdelávania.
Šéfka pedagogického ústavu a jej poradcovia vysvetľujú, prečo by bolo hriechom ignorovať volanie po zmene primárneho vzdelávania.
Dnešná generácia 50+ si určite pamätá „zédéešku“. Inštitúciu s pomenovaním základná deväťročná škola, ktorú navštevovala úplne celá populácia detí od 6 do 15 rokov, keď nikto neodchádzal na iný typ školy (ako sú dnes osemročné gymnáziá) a kde deti boli žiakmi prvého stupňa päť rokov a druhého stupňa štyri roky.
Škola s týmto názvom, v tejto podobe a štruktúre vznikla v roku 1960. V plnom rozsahu takto fungovala až do roku 1976 a od toho roku sa v rámci veľkej vzdelávacej reformy začala postupne meniť. Stala sa z nej „zéeška“ – základná škola s ôsmimi ročníkmi, kde sa skrátil prvý stupeň na štyri roky, druhý stupeň ostal štvorročný a naprieč všetkými ročníkmi priniesla náročnejšie učivo.
Stalo sa tak preto, lebo reforma základnej školy sa oprela o vzor vtedajšej sovietskej pedagogiky presadzujúcej vysoko náročné a teoreticky orientované vyučovanie opreté aj o domáce pofidérne, ideologicky pokrútené výskumné údaje, že deti socialistickej spoločnosti majú akcelerovaný vývin a ten treba podchytiť a zohľadniť. Dlhšie budovanie základov gramotnosti v rámci päťročného primárneho vzdelávania by už bolo vlastne len prekážkou náročnejšieho vyučovania vedných odborov, na ktoré sa sústredil hlavne druhý stupeň ZŠ.
Už od druhej polovice osemdesiatych rokov odborné pedagogické kruhy vnímali, že takáto reforma základnej školy neprináša to, čo sľubovala, a model základnej školy i jej obsah nezodpovedajú možnostiam a potrebám žiakov.
Niet sa preto čomu diviť, že takmer hneď po zmene politického režimu sa v roku 1990 k základnej škole pričlenil deviaty ročník, a to ako nepovinný. Vtedajší Výskumný ústav pedagogický urýchlene vytváral obsah nového deviateho ročníka a keďže nebol čas prispôsobiť celú základnú školu skutočnosti, že sa vraciame k modelu s deviatimi ročníkmi, ten deviaty sa vytvoril ako akýsi prílepok k základnej škole, ktorá vo svojej podstate ostala zviazaná s koncepciou „socialisticky akcelerovaných detí“.
Na to, aby sa základná škola naozaj dôsledne prispôsobila tomu, že má v sebe znovu zahrnutý aj deviaty ročník, nebol ani čas, ani vôľa a napokon ani fundovaná koncepčná opora.
Základná škola s obnoveným deviatym ročníkom s „akcelerovanou“ základnou školou veľmi nezahýbala, a tak ani jej prvý stupeň sa nijako nezmenil a ostal krátky, štvorročný. To vlastne platí dodnes. Zaujímavé je, že kým oživenie deviateho ročníka v základnej škole sa udialo ešte ako akt československého školstva, po rozdelení republík už dve samostatné krajiny naložili s týmto východiskovým stavom rôzne.
Česká republika takmer okamžite základnú školu prebudovala dôslednejšie. Jedným z kľúčových prvkov tejto zmeny sa stalo to, že česká základná škola už v roku 1995 predĺžila svoj prvý stupeň na päťročný, na čo už vtedy existovalo veľa dobrých dôvodov a argumentov. Spolu s tým prišlo, pochopiteľne, aj k dôslednejšej adaptácii učebných plánov a osnov.
My sme zostali uväznení v základnej škole sedemdesiatych rokov s krátkym primárnym vzdelávaním a prilepenou deviatkou, pričom celý čas sme sa vlastne len hrali s málo koncepčným presúvaním učiva na hraniciach medzi prvým stupňom a druhým stupňom či druhým stupňom a deviatym ročníkom.
A tak od začiatku deväťdesiatych rokov dodnes máme zo základnej školy akéhosi mačkopsa s nejasnými kontúrami a nevyužitým potenciálom, ktorý táto úplne kľúčová inštitúcia vzdelávacieho systému má a musí mať a ktorý v nej musíme znovu nájsť a nechať ho naplno pôsobiť.
S budovaním základov gramotnosti a základov vzdelania totiž naozaj nemožno hazardovať. Už vôbec nie v situácii, keď sú tie základy ohrozené dlho pôsobiacim sťaženým prístupom k vzdelávaniu počas pandémie a jeho ťažko predvídateľnými následkami.
Ak nechceme, aby naši žiaci vo veku 15 rokov opúšťali základnú školu s podpriemernou a možno aj klesajúcou úrovňou gramotnosti, ako nám to opakovane pripomínajú medzinárodné porovnania, táto škola potrebuje viaceré zásadné impulzy na zmeny.
Jednou z nich, ktorá dáva rámec a určuje povahu základného vzdelávania, je vnútorná štruktúra tejto inštitúcie. V skratke a jednoducho povedané: vzdelávanie na základnej škole sa určite môže zlepšiť, ak prvý stupeň základnej školy predĺžime na päť rokov a druhý bude štvorročný. Tým utvoríme rámec pre ďalšie detailnejšie zmeny a využijeme potenciál, ktoré tieto stupne pri vzdelávaní môžu mať. Argumentov je k dispozícii viac.
Nie je náhodné, že dĺžka primárneho vzdelávania (teda vzdelávania, ktoré my poskytujeme v rámci prvého stupňa ZŠ) sa z medzinárodného hľadiska pohybuje najčastejšie v rozpätí medzi piatimi a siedmimi rokmi. V porovnávacích prehľadoch, ktoré vždy obsahujú prehľad o približne dvesto krajinách, sa ukazuje, že vo svete je len veľmi málo krajín s dĺžkou trvania primárneho vzdelávania štyri roky.
Signifikantné je, že sú to najmä krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a niektoré postsocialistické krajiny (okrem Slovenska ešte Maďarsko a Bulharsko), čo je vlastne dedičstvo sovietskeho vzdelávacieho systému. Ako výnimka sem patria ešte Nemecko a Rakúsko, ktoré však majú celkom inú štrukturálnu tradíciu povinného vzdelávania založenú na vysoko selektívnom systéme sekundárneho vzdelávania a v Európe sú výnimkou. V štatistikách Svetovej banky sú krajiny so štvorročným primárnym vzdelávaním zahrnuté v kategórii nízko príjmových krajín Európy a strednej Ázie.
Priemerná dĺžka primárneho vzdelávania v Európskej únii je šesť rokov, pričom práve šesťročná dĺžka primárneho vzdelávania je väčšinovým modelom tohto vzdelávacieho stupňa. Nie zriedkavo je primárne vzdelávanie v tomto dlhšom trvaní rozdelené na dva cykly, spolu však tvoria ucelený stupeň vzdelávania.
Pri historických prehľadoch dokonca vidieť, že ak sa niekde v posledných desaťročiach menila dĺžka primárneho vzdelávania, tak spravidla išlo o jeho predĺženie. Udržiavať primárne vzdelávania v takom krátkom nastavení, ako ho máme dnes my, je jednoducho nesprávne a je najvyšší čas na to, aby sme to zmenili.
Hlavné dôvody na posilnenie primárneho vzdelávania sú pomerne jednoduché, ale dosť závažné. Primárne vzdelávanie kladie základy vzdelania a vzdelávania, buduje základy gramotnosti. To chce svoj čas, svoje podmienky, svoj vlastný priestor. Tie základy sú na začiatku budované aj teraz celkom dobre.
Pri medzinárodnom testovaní desaťročných detí v čitateľskej gramotnosti (testovanie známe pod skratkou PIRLS) sú slovenské deti celkom úspešné a zodpovedajú priemeru európskych krajín. To vtedy, keď ukončia primárne vzdelávanie. V čitateľskej gramotnosti sa však pri ďalšom medzinárodnom testovaní vo veku pätnásť rokov (známe v skratke PISA) prepadávajú a dostávajú sa do podpriemeru.
Čo sa z toho dá vyčítať? Primárne vzdelávanie im dalo dobré základy čitateľskej gramotnosti. Len tieto základy neostali pevné, rozvoj sa pribrzdil priskoro a druhý stupeň k nim už veľmi neprispel.
Budovanie základov čitateľskej gramotnosti je naozaj doménou primárneho vzdelávania, lenže my ho nedokážeme, nevieme či nechceme posilniť tak, aby sme pri tejto doméne zotrvali čo najdlhšie, aj keď je z hľadiska ďalšieho vzdelávania kľúčová.
Rozhovor s Branislavom Pupalom, ktorý pripravuje nové vzdelávacie programy na základných školách.
Nikto nie je lepšie pripravený tak komplexne sa postaviť k rozvoju základnej gramotnosti, ako sú učitelia primárneho vzdelávania. Je to ich profesijná identita a je to základ aj ich profesijnej prípravy. Môžeme s plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že aj na vysokých školách sa nám podarilo zmeniť prípravu učiteľov primárneho vzdelávania tak, že rozvoj základov gramotnosti (najmä čitateľskej) sa stal hlavným motívom a obsahom tejto prípravy a od základov sme v danej oblasti zmenili príslušné vysokoškolské programy. Táto zmena trvala dvadsať rokov a stále je čo zlepšovať, no učitelia pre seriózne primárne vzdelávanie sú teraz pripravení dobre.
Primárne vzdelávanie má tú výhodu, že sa dá organizovať flexibilnejšie a s väčšou ústretovosťou voči potrebám žiakov. Učitelia na tomto stupni poznajú svojich žiakov dôslednejšie, komplexnejšie v rôznorodejších situáciách, lebo ich spravidla učia všetky alebo väčšinu predmetov a naprieč všetkými predmetmi dokážu sledovať líniu ťažiskových cieľov budovania gramotnosti. Vzdelávanie sa nekúskuje cez prizmy jednotlivých predmetov, ale ide v línii potrebných cieľov.
Nemusí to nevyhnutne znamenať, že všetky predmety vyučuje na prvom stupni základnej školy jeden učiteľ. Najmä vo vyšších ročníkoch sa môžu špecializovane učiť predmety, kde je špecializácia potrebná a užitočná, napríklad v prípade cudzích jazykov, umelecky orientovaných predmetov alebo aj telesnej výchovy. No učiteľ primárneho vzdelávania je na tomto stupni tým kmeňovým a integrujúcim učiteľom, ktorý má profesionálnu zodpovednosť za celok budovania základov gramotnosti. Nie je to len administratívny triedny učiteľ s ľubovoľnou a zameniteľnou špecializáciou, ako to už je na druhom stupni.
V systémoch s dlhším primárnym vzdelávaním deti strácajú ťažkosti pri prechode na vyšší vzdelávací stupeň. Jednak sú pri tomto prechode zrelšie, jednak sa obsah vzdelávania nemení nárazovo, ale s postupným prechodom na špecializovanejšie vyučovacie predmety, ktorý sa už začína vo vyšších ročníkoch primárneho vzdelávania. Práve tam sa už žiaci začínajú stretávať aj so špecializovanými učiteľmi, ktorí do primárneho vzdelávania vstupujú. Nič neprichádza náhle, nedeje sa žiadny zlom a to, čo budovalo primárne vzdelávanie od základov, sa prirodzene rozvíja dlhšie a ďalej.
Pravda je dokonca taká, že školské systémy vnímajú základné vzdelávanie omnoho ucelenejšie, ako to robíme my, a základnú školu delia na primárne a sekundárne vzdelávanie len formálne a z toho dôvodu, že to od nich požadujú medzinárodné štatistiky.
Skôr členia základnú školu vnútorne podľa štruktúry obsahu vzdelávania, pričom ten je spravidla nastavený tak, že rozvoju základov gramotnosti venujú sústredenú pozornosť v prvých šiestich rokoch základnej školy a tento proces si nastavia na dve prepojené etapy primárneho vzdelávania trvajúce spolu šesť rokov a následne jednu etapu sekundárneho vzdelávania, ktorá sa spája s víziou ďalšieho vzdelávania na stredných školách. Tento systém je teda oveľa integrovanejší a ucelenejší.
Dnes máme dvojnásobný dôvod na to, aby sme primárne vzdelávanie predĺžili aspoň o jeden rok. Straty na základnom vzdelaní, ktoré deti počas dlhého obdobia obmedzeného prístupu k škole utrpeli, ešte nedokážeme presne vymedziť. Nepochybne k nim však prišlo. Ak sa to stalo u tých najmladších žiakov, následky sa s nimi môžu ťahať počas celej ďalšej vzdelávacej dráhy, ba dokonca celý život. Tak to totiž býva, ak sa vytvorí deficit hneď na začiatku vzdelávacej cesty.
Predĺženie primárneho vzdelávania o jeden rok by v tejto situácii znamenalo, že vzniknuté deficity dokážeme aspoň čiastočne potlačiť alebo odstrániť, pretože na budovanie základov gramotnosti ostane viac času a najmä sa jej práve v primárnom vzdelávaní venuje priama pozornosť. K tej sa už druhý stupeň nikdy nevráti a problém sa bude len nabaľovať. Toto síce nie je jediný a ani najpodstatnejší argument pre rozšírenie primárneho vzdelávania aspoň o jeden rok, dnes je však veľmi silný, legitímne vstupuje do hry a treba ho brať vážne.
Keď sme na Štátnom pedagogickom ústave pripravili na jar minulého školského roku úpravu vzdelávacieho programu základnej školy, aby sme školám v pandemickej situácii umožnili voľnejšie narábať s predpísaným učivom, situáciu sme vyriešili tak, že sme učivo základnej školy rozdelili do troch vzdelávacích cyklov, pričom ten druhý sa nám logicky uzavrel po piatom ročníku.
Tým sme vlastne predznačili aj potrebu trvalejšieho predĺženia primárneho vzdelávania na päť rokov. Táto idea sa pre nás stala aj základom pri príprave novej štruktúry vzdelávacích programov pre základnú školu v najbližšej budúcnosti a považujeme ju za kľúčovú.
S realitou pandémie treba počítať a dokonca ju využiť na to, aby dokázala celým systémom pohnúť tak, že sa zlepší a zásadne pomôže aj v súčasnej situácii.
Keď na tému predĺženia primárneho vzdelávania a zmenu štruktúry základnej školy diskutujeme s učiteľskými komunitami, tak medzi učiteľmi a riaditeľmi rezonuje takmer výhradná zhoda, súhlas a podpora. Učitelia a školy sú tejto zmene veľmi naklonení a ústretoví. Tento hlas treba brať na vedomie a počítať s ním. Nielen ako s podporou, ale aj ako s argumentom.
Učitelia aj riaditelia zdôrazňujú najmä to, že predĺženie primárneho vzdelávania je v prospech žiakov z dôvodu lepšieho osvojenia základov vzdelania, psychologického profilu týchto detí, možnosti postupného prechodu na systém vyučovania viacerými učiteľmi, ako aj možnosti rozumnejšieho rozloženia učiva medzi nižším a vyšším stupňom základnej školy.
Učiteľské postoje sú v súlade aj s názormi akademickej komunity, ktorá pôsobí vo výskume základného vzdelávania a gramotnosti, a tá primárne vzdelávanie vníma v rovnakom svetle.
Pripomeňme aj to, že najmenej tri politické strany súčasnej vládnej koalície mali vo svojich programoch takýto krok v základnom vzdelávaní urobiť. Vrátane tej, ktorá má pod palcom rezort školstva. Ak nešlo len o predvolebné pózy, tak v tejto otázke vlastne existuje vzácna politická zhoda.
Ako sme už spomenuli, Štátny pedagogický ústav intenzívne pracuje na úpravách vzdelávacieho programu pre základnú školu. Vytvára taký program, ktorý je otvorenejší, vnútorne ucelenejší a ktorý obsah základného vzdelávania rámcovo rozdeľuje do troch cyklov.
Prvý cyklus stanovuje vzdelávací obsah pre elementárne vzdelávanie v prvých troch ročníkoch, nasledujúci cyklus rozvíja tento základ do piateho ročníka. Spolu tieto dva cykly už vlastne reprezentujú päťročné primárne vzdelávanie a pripravujú pôdu pre postupnú zmenu v štruktúre základnej školy.
K dispozícii sú aj riešenia pre málotriedne školy, ktoré majú len prvý stupeň, a teda štyri ročníky. Predĺženie primárneho vzdelávania na päť rokov ich nijako neohrozuje. Naopak, dáva im možnosti na výber.
Málotriedna škola získa možnosť výberu: Bude poskytovať primárne vzdelávanie výlučne pre prvý cyklus, a teda bude mať otvorené prvé tri ročníky základnej školy, alebo bude mať triedy pokrývajúce celé primárne vzdelávanie, teda päť ročníkov. Ak ide o malé školy, ktoré sú spojené aj s materskými školami, tak dobrou spoluprácou oboch inštitúcií môže obec naozaj vytvárať kvalitné podmienky vzdelávania svojich detí.
Argumenty, široká zhoda, vôľa a dôvody na to, aby sme základnú školu zmenili v uvedenom zmysle, sú k dispozícii a bolo by hriechom ich ignorovať. Hriechom by tiež bolo neurobiť nič alebo urobiť zase len kozmetické zmeny, alebo sa nebodaj vrátiť k „akcelerovanej“ osemročnej základnej škole, ako to občas zaznieva v éteri. To by sme s úrovňou gramotnosti našich žiakov pravdepodobne zašli až kamsi do suterénu.
Foto: TASR