Škola po pandémii Ten chaos je neopraviteľný, potrebujeme spraviť hrubú čiaru

V marci po celoplošnom zatvorení škôl sme zverejnili jeho text Ako zmeniť školu po pandémii, v ktorom zdôvodnil, prečo je koronakríza pre slovenské školstvo veľkou šancou opustiť starý systém učiva po ročníkoch a nahradiť ho niečím novým. Text vyvolal veľkú pozornosť.

Profesor pedagogiky Branislav Pupala sa stal medzičasom súčasťou tímu na Štátnom pedagogickom ústave (ŠPÚ), kde upravuje vzdelávacie programy. V rozhovore pre Postoj hovorí, na aký chaos narazil, keď sa začal do hĺbky zaoberať súčasnými vzdelávacími programami, ako ich treba zmeniť a či sa veľké zmeny môžu vôbec podariť.

Vy ste vlastne na ŠPÚ začali pripravovať tie zmeny, o ktorých ste písali pred tromi mesiacmi v texte pre Postoj. Ako k tomu došlo?

Krátko nato, ako sa Miroslava Hapalová stala riaditeľkou ŠPÚ, ma zavolala, či by som nechcel s nimi spolupracovať. Poznali sme sa už predtým, moje názory jej neboli neznáme a keďže som sa k problémom školstva dlhodobo verejne vyjadroval, nebolo by správne, aby som túto ponuku odmietol.

Teda ste dostali zadanie, aby ste išli realizovať tie návrhy, o ktorých ste písali?

Pani Hapalová nešpecifikovala svoju ponuku úplne konkrétne, ale potvrdila mi, že chystajú v oblasti vzdelávacích obsahov zmeny, a oslovila ma, či by som nechcel využiť svoje skúsenosti. Bola to pre mňa výzva.

Najskôr ste však museli riešiť situáciu počas uzavretia škôl, v apríli ste školám poslali usmernenie, čo a ako učiť počas prerušeného vyučovania v školách. Ako to vlastne školy zvládli?

O tom, ako sa s tým popasovali rôzne školy po celej krajine, toho veľa nevieme. My sme v rámci usmernenia rozdelili vzdelávacie oblasti a rozvrhli učivo tak, aby sa ho za daných podmienok dalo zvládnuť. Zdôrazňovali sme, aby sa učitelia nenaháňali za prebratím všetkého učiva, ktoré by mali stihnúť za normálnych okolností, ale aby sa sústredili na najdôležitejšie veci.

 Myslím, že túto úlohu štát zvládol, ale netvrdím, že všetky školy išli podľa nášho manuálu.

Keď sa školy opäť prvého júna otvorili, na facebooku ste pomerne ostro kritizovali ministerstvo za to, že školám neodporučilo, aby išli podľa týchto usmernení naďalej, ale že júnové otvorenie malo slúžiť na socializáciu detí. Prečo sa ministerstvo takto rozhodlo?

To neviem, sám som tomu nerozumel, prečo sa deti nemajú ani tak vzdelávať, ale skôr sa iba socializovať či hrať. Prekvapilo ma to, pretože existoval slušný materiál, ktorý by učiteľom a žiakom pomohol postupovať naďalej v zvládnuteľnom tempe vyučovania. V júni tak vznikli akoby tri skupiny žiakov – takí, ktorí sa naďalej vzdelávať nemohli, ďalší pokračovali v online vyučovaní podľa vytvoreného usmernenia a potom tí, ktorí sa do škôl vrátili, no vlastne v učení nepokračovali.

Nedostali ste na svoju kritiku nejakú reakciu zo strany ministerstva?

Dodnes vlastne neviem, prečo to tak bolo.

Poďme teda hovoriť o veľkých zmenách, ktorými by školstvo mohlo prejsť, keby sa prekopali súčasné vzdelávacie programy. Ako by to malo vyzerať?

Ide v podstate o dve veľké úlohy. Prvou je, čo urobíme s budúcim školským rokom, keď sa v septembri všetky deti vrátia do škôl. Ďalšia spočíva v tom, že tu máme novú vládu a zároveň šancu, aby sme vymysleli, ako zmeniť obsah vzdelávania. Na ŠPÚ pracujeme v zmysle toho, o čom som pred pár mesiacmi písal v texte pre Postoj.

Tie zmeny by sa mali týkať základných či aj stredných škôl?

Ide o základné školy, na ktoré musíme zamerať najväčšiu pozornosť.

Tak prejdime k vášmu hlavnému cieľu, ktorým je prekopanie štátneho vzdelávacieho programu. Mnohí rodičia, ktorí počas koronakrízy boli nútení učiť sa so svojimi deťmi, sa sťažovali na množstvo encyklopedických vedomostí, ktoré sa od detí vyžaduje. Rodičia by tak privítali, keby tou zmenou bolo zredukovanie učiva od balastu, je to tá zmena, ktorú máte na mysli?

Redukcia učiva nie je najväčší kameň úrazu, problémy sú oveľa hlbšie. Nikdy som sa vzdelávacím programom pre základné školy nevenoval tak detailne ako v posledných týždňoch. To, čo som tam našiel, je čistá katastrofa.

V akom zmysle?

Normálne by si človek myslel, že slovenské základné školy majú jeden vzdelávací program, ktorý používajú. Je ich však neprehľadné množstvo. Okrem bežných slovenských základných škôl máme totiž školy s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny, ďalej školy s vyučovaním jazyka národnostnej menšiny, čo je zase niečo iné. 

Už len tieto typy škôl majú odlišné vzdelávacie programy a k tomu existujú rôzne dodatky, cez ktoré sa neustále menia učebné plány, objemy hodín určitých predmetov či možnosti ponúknuť žiakom voliteľné predmety. Verejnosť sa o tom často ani nedozvie. Jedna generácia žiakov prvého stupňa tak za štyri roky môže fungovať a učiť sa podľa viacerých učebných plánov. Ako mi povedala jedna zasvätená odborníčka, dnes sa už v tomto chaose nevyzná ani „divá sviňa“.

Základné školy v zahraničí majú jeden vzdelávací program pre celé obdobie. My máme pre každý typ základnej školy dva, pre prvý aj druhý stupeň, ktoré vytvárali nezávislé skupiny ľudí bez vzájomnej koordinácie.

Teda tie programy na seba dobre nenadväzujú?

Stáva sa, že v piatom ročníku sa žiaci učia to, čo mali už na prvom stupni. Alebo sú tu napríklad triviálnosti, ktoré sa deti musia učiť, ako keď im na prvouke niekto vysvetľuje, že palec má v rámci ruky kľúčovú rolu. Dokonca nie je nič nezvyčajné, že v prvých ročníkoch základnej školy sa podľa terajších programov majú deti učiť to, čo už dávno vedia z predškolského obdobia.

Stáva sa, že v piatom ročníku sa žiaci učia to, čo mali už na prvom stupni. Alebo sú tu napríklad triviálnosti, ktoré sa deti musia učiť, ako keď im na prvouke niekto vysvetľuje, že palec má v rámci ruky kľúčovú rolu.Zdieľať

Ďalším problémom sú takzvané výkonové štandardy, podľa ktorých majú učitelia vyučovať daný predmet. Každý predmet je postavený na iných princípoch. Niektoré majú tieto štandardy stanovené na ročníky, iné na celý stupeň. Nemá to svoju kontinuitu, nadväznosť, previazanosť a cieľ, ku ktorému by celé základoškolské vzdelávanie smerovalo.

Skúste ten problém ilustrovať na príklade konkrétneho predmetu.

Dobrým príkladom je slovenčina, pri ktorej naše učebné osnovy uviazli niekde v 19. storočí alebo na začiatku 20. storočia. Hovorí sa v nich napríklad o šlabikárovom alebo predčítankovom období žiaka. Už len slová šlabikár a čítanka sú archaizmy, reprezentujú totiž obraz detí, ktoré sa až v škole prvý raz stretávajú s textom a knižkami.

Šlabikár a čítanka boli prvými z nich, pretože doma knihy vtedy zväčša neboli. Je nonsens, že podľa takejto filozofie sa dodnes postupuje. Kultúra a prostredie, z ktorého deti do školy prichádzajú, sú dnes úplne iné a veľká časť detí už s nejakou formou literatúry prišla do kontaktu doma aj v škôlke. Vo vyspelých školských systémoch už niečo ako čítanky žiaci ani nemajú.

Nie je to problém iba zastaraného názvu „šlabikár“?

Nie, v krajinách vyspelej Európy majú pre deti súbor normálnych detských knižiek, ktoré majú aj vo svojich školských knižniciach. Nie je to nejaký výber textových úryvkov, ktoré sú natlačené v jednej knihe zvanej čítanka. Deti čítajú reálne knižky, lebo tak k tomu vedie vzdelávací program. Ten náš čítankový nevedie k čítaniu, ale k predvádzaniu čítania. Učitelia majú podľa našich štandardov sledovať, ako deti pri čítaní dýchajú, tempo čítania či výslovnosť. To je však z hľadiska čitateľskej gramotnosti irelevantné.

Takéto problémy sú aj v iných predmetoch?

Áno, toto je len jeden z veľkého množstva. Zoberme si geografiu, tu som poprosil známeho učiteľa geografie Petra Farárika, aby sa pozrel na zahraničné vzdelávacie štandardy tohto predmetu a porovnal ich s tými našimi. Zistil, že slovenský zemepis je úplne iný a zbytočne zaťažený regionálnou geografiou.

Čo to znamená?

Deti sa stále učia tento predmet podľa kontinentov. Jedno obdobie preberajú Afriku, ďalšie trebárs Ameriku. Vyučovanie v zahraničí je však už postavené na celkom iných princípoch, budujú sa skôr geografické zručnosti, a nie memorovanie encyklopedických vedomostí o jednotlivých regiónoch.

Čo sa týka slovenčiny, naše učebné osnovy uviazli niekde v 19. storočí alebo na začiatku 20. storočia. Hovorí sa v nich napríklad o šlabikárovom alebo predčítankovom období žiaka.Zdieľať

Ďalším kurióznym príkladom je vyučovanie náboženstva. V Indonézii má vyučovanie moslimského a kresťanského náboženstva k sebe bližšie ako vzdelávacie programy náboženskej výchovy medzi kresťanskými cirkvami na Slovensku. Každá má dramaticky úplne iný program...

... keďže každá cirkev si didaktiku tvorí sama...

... áno, ale naozaj nerozumiem, prečo nemôže existovať jeden princíp školskej náboženskej výchovy, z ktorého budú vychádzať všetky kresťanské cirkvi a približovať deťom túto oblasť.

Ešte aj pri tomto predmete treba podľa učebných plánov napĺňať výkonové štandardy. Veď je to smiešne, náboženstvo má byť vecou výkonu?

Počas karantény sa doma veľa rodičov trápilo s matematikou. Ako sa vám pozdávajú metodologické princípy tohto predmetu?

Myslím, že matematika je jeden z tých menej problematických predmetov, čo nehodnotím len z hľadiska metodológie vyučovania.

To všetko, čo som vám opísal, berte len ako niektoré najvypuklejšie problémy, ktoré vo vyučovaní na našich základných školách vnímam.

Jedna vec je nanovo sformulovať metodologické pravidlá. V realite to budú tímy odborníkov z danej vzdelávacej oblasti, ktorí nastavia obsah vzdelávania, s tým ďalej súvisia autori, ktorí by mali pripraviť nové učebnice, zodpovedajúce novému obsahu vzdelávania. Ale je reálne, aby všetky tieto zložky spolupracovali a aby výsledkom tejto vzdelávacej reformy nebol nejaký ďalší mačkopes?

Chaos, ktorý dnes máme vo vzdelávacích programoch a v obsahu vzdelávania, je neopraviteľný a musíme za ním urobiť hrubú čiaru. My sme od revolúcie stratili tridsať rokov a obťažovali sme učiteľov rôznymi nezmyselnými pseudozmenami a dodatkami. Tu narážame na realitu a zisťujeme, že tú hrubú čiaru už nikto nemá energiu urobiť a veriť, že by mala zmysel. 

Z doterajších ministrov nikto obsah vzdelávania nesledoval a každý si riešil cez vzdelávacie programy svoje politické agendy. Striedali sa prístupy k vyučovaniu jazykov, zvyšovala sa dotácia dejepisu, no na to podstatné sa zabúdalo. Medzitým sa tu objavili rôzne reformné materiály ako Milénium alebo Učiace sa Slovensko, ktoré však nepomenovali reálne problémy. 

Chaos, ktorý dnes máme vo vzdelávacích programoch a v obsahu vzdelávania, je neopraviteľný a musíme za ním urobiť hrubú čiaru. My sme od revolúcie stratili tridsať rokov a obťažovali sme učiteľov rôznymi nezmyselnými pseudozmenami a dodatkami. Zdieľať

Hovorilo sa tu napríklad o predĺžení prvého stupňa, ale nikto nevysvetlil, aký je na to vlastne dôvod. Aj sloboda pre školy a učiteľov vo vzdelávacom procese, ktorá sa často hlásala, je dôležitá, ale sama osebe nestačí. Vyžaduje si zároveň premyslenú koncepciu toho, čo je jej zmyslom.

Hovoríte teda, že tieto reformné pokusy zabili energiu na budúce zmeny? Ale to potom znamená, že aj vy idete do prehratého zápasu.

Najmä s istou skepsou hovorím, že to nebude také jednoduché, ako to mohlo byť pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Ak by sme si vtedy nežili takým uzavretým životom – a v školstve zvlášť –, dnes sme mohli byť úplne inde.

Dnes nejde ani o to, aby sme na nejaké zmeny našli celospoločenský konsenzus. Ak sa pozrieme napríklad do Slovinska, ktoré má úspešne vybudovaný školský systém, vidíme, že každú zmenu, ktorú chcú presadiť, musia mať „skontrolovanú“ na príklade dvoch iných krajín, v ktorých sa osvedčila. Skôr či neskôr budeme musieť na túto cestu nastúpiť aj my. Teraz ide o to, aby sa nám to podarilo čím skôr a nestrácali sme už zbytočne čas.

V čom tá cesta spočíva?

Znie pomerne jednoducho – vzdelávanie na základnej škole musíme vnímať ako jeden celok a nekúskovať všetko podľa stupňov a ročníkov.

Čo je alternatíva?

Musíme si veľmi reálne zadefinovať vzdelávacie oblasti a vyhodnocovať ich po väčších časových úsekoch, ako je jeden rok. Hovoríme o takzvaných vzdelávacích cykloch, v blízkom čase ich predstavíme verejnosti. Ide o uzavreté, no nadväzujúce obdobia počas štúdia na základnej škole, ktoré dokážeme vyhodnotiť a kontrolovať. 

Zrušili by sa teda klasické ročníky?

Nie na úrovni školy, ale na úrovni štátnych vzdelávacích programov. Stanovenie toho, čo majú deti vedieť, by malo byť stanovené až ako výstup dlhšieho obdobia, ako je jeden rok, čo je vzdelávací cyklus. Prvý cyklus by boli ročníky od prvého po tretí, do druhého by patrili štvrtý a piaty ročník a do tretieho cyklu by sa spojili šiesty až deviaty ročník.

Prvý cyklus má byť akýsi základ, druhý má byť akoby vyrovnávací a v poslednom môže nastať určitá špecializácia žiakov podľa preferovaného zamerania. Tento model v jemne pozmenených podobách používa veľa vyspelých krajín v rámci Európy i mimo nej.

Čo by bolo tým hlavným pozitívom oproti súčasnému modelu?

Dnes sú učitelia tlačení do toho, aby v každom ročníku stihli prebrať všetko predpísané učivo. To je v súčasnosti hlavný cieľ a ak deti prejdú do ďalšieho ročníka s nejakou známkou, cieľ je pre všetkých splnený. Klasifikácia je pritom hlavný nástroj.

Chceme sa však na to pozrieť inak. Potrebujeme dať deťom väčší priestor, nielen ten ročníkový. Táto koronakríza nám to naplno ukázala. Ohodnotiť ich môžeme až vtedy, keď vyrovnáme individuálne rozdiely a dáme šancu všetkým deťom dosiahnuť, čo dosiahnuť majú. Čas na dosiahnutie cieľov bude väčší a meradlom úspešnosti nemá byť to, či sa stihlo prebrať všetko učivo.

Čo bude teda tým meradlom úspechu?

Napríklad pri prvom cykle nebude povinnosťou učiteľa prebrať celý šlabikár a naučiť vymenovať žiakov všetky spoluhlásky, ale dostať dieťa na stanovenú úroveň, v ktorej dokáže pracovať s textom.

Dnes sú učitelia tlačení do toho, aby v každom ročníku stihli prebrať všetko predpísané učivo. Potrebujeme dať deťom väčší priestor, nielen ten ročníkový.Zdieľať

Dnes sú mnohé poznatky, ktoré žiakov učíme, rozkúskované vo viacerých predmetoch a ročníkoch. Máme občiansku výchovu, kde sa v šiestom ročníku začnú deti učiť niečo, čo už v podstate preberali niekde na prvom stupni, no potom sa tá téma stratila a opäť sa objavila o niekoľko ročníkov neskôr. Dajme tomu teda celostnú štruktúru a sledujme ju plynule od začiatku do konca štúdia. Vzdelávacie programy by tak konečne mohli mať reálny význam.

Model vzdelávacích cyklov má ešte ďalší rozmer. Dnes je totiž často problémom pre deti prechod z prvého na druhý stupeň. Pri cyklickom modeli by bol vlastne úplne zmiernený tým, že v druhom cykle sa miešajú učitelia z prvého a druhého cyklu a dieťa nepociťuje také rapídne zmeny v procese vyučovania. Zároveň má v tomto období čas a priestor na dobehnutie vedomostí a zručností, ktoré sa mu získavajú ťažšie.

Kedy by ste chceli tieto zmeny bližšie predstaviť?

Materiál, ktorý pripravujeme, je už tesne pred finalizáciou a ide len o čiastočnú aplikáciu uvedeného modelu prispôsobenú súčasným potrebám otvorenia škôl po vynútenej prestávke.

Celá táto idea nebola doposiaľ neznámou ľuďom z politického aj vzdelávacieho prostredia vrátane ministra Branislava Gröhlinga. Strany SaS a Za ľudí ju mali zakomponovanú aj vo svojom predvolebnom programe. Do toho prišla v posledných mesiacoch korona a otázka, ako sa vyrovnať s vedomostnými rozdielmi detí. Riešením je práve spojenie učiva cez viaceré ročníky.

Takže školy, ktoré budú chcieť, by mohli od nového školského roka fungovať podľa spomínaného modelu troch vzdelávacích cyklov?

Áno, práve v týchto dňoch pre nich upravujeme vzdelávacie štandardy. Učivo si tak budú môcť rozvrhnúť podľa seba a rozdeliť ho podľa potrieb žiakov danej školy. Zachovali sme však pri tom všetko, čo obsahujú aj súčasné vzdelávacie programy. Len dávame školám možnosť, aby si to rozvrhli samy, a postupne budeme prichádzať na to, čo sa dá vyhodiť alebo upraviť.

Myslíte, že školy do toho pôjdu?

Bude to na dobrovoľnej báze a neočakávame nejaký masívny záujem. Pridávame to však ako možnosť, ktorú môžu využiť aj neskôr, keď sa im ukáže, že by to pre nich mohlo byť prospešné. Myslím, že tento model môže byť teraz najviac prínosný pre tie školy, v ktorých vznikli medzi žiakmi najväčšie rozdiely.

Dávame školám možnosť, aby si to rozvrhli samy, a postupne budeme prichádzať na to, čo sa dá vyhodiť alebo upraviť.Zdieľať

Ak sa trebárs zapojí desať škôl, budeme ich sledovať a poskytneme im pomoc. Na začiatok by to bola dobrá štartovacia pozícia.

Následne sa môžeme baviť o ďalších väčších zmenách, ako hlbšie prebudovanie obsahu vzdelávacích oblastí a tvorba učebníc, ktoré by zodpovedali tomuto modelu vzdelávania. Dnes sa to ešte nedá, pretože tento systém nie je vyvinutý.

Kedy by podľa vašich odhadov mohli prísť na trh aj nové učebnice?

Odhadujem, že o tri roky by to mohlo byť reálne.

Všetko, čo spomínate, si vyžaduje aj zreteľnú politickú podporu zo strany ministra. S ministrom Gröhlingom sa dobre poznáte, keďže ste zhruba dva roky spolupracovali na školskom programe SaS. Keď ste sa v marci dozvedeli, že bude viesť rezort školstva práve on, považovali ste to za dobrú správu?

Určite to nebola zlá správa. Je pre mňa zárukou, že by sme mohli ísť dobrým smerom, jeho výhodu oproti bývalým ministrom je, že nedráždi ľudí aj vďaka tomu, že má dobré komunikačné schopnosti. Rozhodne má dobrú vôľu a chce po sebe zanechať zmeny, o ktorých dlhodobo hovoril.

Trochu však občas zneistiem pri niektorých vyhláseniach, ktoré sa mi zdajú nedomyslené a akoby náhodne vytiahnuté z klobúka.

Aké napríklad?

Nerozumel som, prečo sa trebárs z ničoho nič začala riešiť osemročná základná škola. Alebo keď sa hovorí o istej profilácii žiakov na základných školách, čo podľa mňa nie je téma dňa, a nerozumiem, prečo sa bez väčšej diskusie otvára. Chápem, že je lákavé byť často v médiách, ale lepšie je vyskytovať sa v nich zriedkavejšie a ísť krok za krokom za jasnou a premyslenou ideou.

Foto: Andrej Lojan.