Spoločnosť Cirkev 13. január 2021

Monsterproces s biskupmi Bolo to ako z akčného filmu. Eštebáci mysleli aj na sneh či kľučky na autách

Imrich Gazda
Imrich Gazda

Rozhovor s historikom Róbertom Letzom o zatknutí, väznení a odsúdení slovenských biskupov Vojtaššáka, Buzalku a Gojdiča.

Rozhovor s historikom Róbertom Letzom o zatknutí, väznení a odsúdení slovenských biskupov Vojtaššáka, Buzalku a Gojdiča.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Bolo to ako z akčného filmu. Eštebáci mysleli aj na sneh či kľučky na autách
Väzenské fotografie biskupa Pavla Gojdiča. Foto - TASR/Milan Kapusta


Presne pred 70 rokmi sa v Bratislave uskutočnil monsterproces s troma katolíckymi biskupmi – Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Súdne pojednávanie prebiehalo od 10. do 13. januára, verdikt bol vynesený 15. januára 1951. Biskupi Buzalka a Gojdič boli odsúdení na doživotie, Vojtaššák dostal 24 rokov väzenia.

„Z medzinárodného hľadiska je tento proces unikátny tým, že v žiadnej z krajín nachádzajúcich sa po roku 1945 vo sfére sovietskeho vplyvu neboli odsúdení v jednom procese spolu traja biskupi,“ hovorí profesor Róbert Letz z Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý je autorom viacerých odborných publikácií o tejto téme.   

Sovietsky zväz sa po skončení druhej svetovej vojny a ovládnutí strednej a východnej Európy usiloval čo najrýchlejšie zúčtovať s katolíckou cirkvou, ktorú považoval za jedného zo svojich úhlavných nepriateľov. Ako tento proces vyzeral v obnovenom Československu?

Situácia cirkvi v Československu, ale obzvlášť na Slovensku, bola po roku 1945 veľmi zložitá. Mužom, ktorý intenzívne zasahoval do jej života, bol povereník vnútra a neskôr predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák. Jeho stratégiou bolo využiť politickú angažovanosť časti kléru počas existencie Slovenskej republiky na kompromitáciu a vydieranie katolíckej cirkvi ako reakcionárskej sily. Zároveň chcel iniciovať vznik pokrokového hnutia, ktoré by súhlasilo s novým režimom.

Postupne došlo k poštátneniu cirkevného školstva, k obmedzeniu činnosti katolíckych spolkov a katolíckej tlače. Všetko nasvedčovalo tomu, že cirkev už nebude hrať v nových podmienkach významnú úlohu.

Súčasťou týchto krokov bola snaha československej vlády v kooperácii s prezidentom Edvardom Benešom vyvinúť na Svätú stolicu diplomatický tlak, aby vymenovala nových biskupov namiesto Jána Vojtaššáka, Michala Buzalku, Andreja Škrábika či Eduarda Nécseya. V čom spočívalo toto úsilie?

Svätá stolica, hoci oficiálne uznávala Slovenskú republiku, ku koncu druhej svetovej vojny nadviazala vzťahy s exilovou československou vládou v Londýne a po obnovení Československa došlo k usporiadaniu vzájomných diplomatických vzťahov. Nebolo to však úplne bez problémov. Ministerstvo zahraničných vecí totiž Svätej stolici predložilo memorandum, v ktorom požadovalo napríklad povýšenie Nitry na arcibiskupstvo, ale aj odstránenie spomenutých biskupov. Podklady pre toto memorandum vypracoval bývalý kňaz a salezián Jozef Straka, ktorý pracoval ako prednosta kultového odboru Povereníctva školstva vedeného komunistom Ladislavom Novomeským. Straka sa podieľal aj na internácii biskupa Vojtaššáka v máji 1945.

Ako na snahy československej vlády reagoval Vatikán?

Opakovane zdôrazňoval, že pápež môže odvolať biskupa len zo závažných dôvodov definovaných Kódexom kánonického práva, ktoré však v prípade slovenských biskupov neboli naplnené. Druhou možnosťou je, že by biskupi rezignovali sami, na čo však Vojtaššák a ostatní nevideli dôvod.

Na prvý pohľad vláda nedosiahla svoje, na druhej strane štátne orgány postupne zhromažďovali materiály, ktoré by v budúcnosti mohli použiť na kompromitáciu biskupov. Po petičnej akcii za obnovu cirkevného školstva, ktorú v júli 1945 podpísali státisíce Slovákov, Štátna bezpečnosť urobila domové prehliadky na viacerých biskupských úradoch, z ktorých si odniesla množstvo dokumentov. Neskôr boli aj reálne použité v boji proti cirkvi.    


Historik Róbert Letz. Foto - Postoj/Pavol Rábara

Biskup Vojtaššák bol počas vojny podpredsedom Štátnej rady, Buzalka bol zasa vojenským vikárom slovenskej armády, obaja sedeli vo väzení niekoľko mesiacov už v roku 1945, takže zrejme počítali, že práve na nich sa zameria najväčšia pozornosť. Prečo však vznikla snaha odstrániť spolu s nimi aj banskobystrického biskupa Škrábika a nitrianskeho pomocného biskupa Nécseya?

Biskup Škrábik bol vzdialeným príbuzným prezidenta Jozefa Tisa, ale podstatnejšie bolo, že ako sídelný biskup pôsobil v povstaleckej Banskej Bystrici. Zo svojej pozície bol v kontakte jednak s povstaleckou Slovenskou národnou radou vrátane Husáka, ktorý ho neskôr negatívne opísal aj vo svojej knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, ale rovnako aj s predstaviteľmi Slovenskej republiky.

Tí prví naňho samozrejme tlačili, aby sa viac angažoval na strane Povstania, tí druhí zasa chceli, aby vystúpil proti nemu. Biskup Škrábik sa jednoznačne nepriklonil ani na jednu stranu. Odmietol vydať pastiersky list, v ktorom by otvorene podporil povstanie s argumentom, že tak nemôže urobiť jeden biskup, ale len celý biskupský zbor. S nevôľou už vtedy vnímal snahu poštátniť cirkevné školstvo presadzovanú Slovenskou národnou radou. Zároveň však odmietol slúžiť slávnostnú omšu pri príležitosti vyznamenania nemeckých vojakov podieľajúcich sa na potlačení Povstania. Napokon ju v banskobystrickej katedrále slúžil prezident Tiso.

Ako to bolo s biskupom Nécseayom?

Najslabšia argumentácia bola práve proti biskupovi Nécseyovi, ktorého pápež Pius XII. v roku 1943 vymenoval za pomocného biskupa Karola Kmeťka. Vytýkali mu, že v roku 1944 na Nitrianskom hrade prijal nemeckú vojenskú delegáciu. To sa aj reálne stalo, ale podstatné bolo niečo iné. Nemci tlačili na Nécseya a Kmeťka, aby iniciovali vydanie pastierskeho listu proti Povstaniu, ale rovnako ako v prípade Škrábika nepochodili. No už len to, že biskupi so slovenskými a nemeckými štátnymi predstaviteľmi komunikovali, stačilo na to, aby boli po vojne vykresľovaní ako kolaboranti.    

„Štát si nemohol dovoliť naraz súdiť bývalého prezidenta – katolíckeho kňaza a zároveň aj biskupov. To by slovenská spoločnosť nezvládla. Slovenský ľudový katolicizmus bol silný a úcta k biskupom veľmi živá.“Zdieľať

Napokon však na rozdiel od Poľska, Ukrajiny či Juhoslávie bezprostredne po vojne nebol súdený ani jeden zo spomenutých biskupov. Bolo dôvodom to, že pozornosť sa sústredila na proces s prezidentom Jozefom Tisom, ktorý bol napokon v roku 1947 popravený?

Určite áno. Štát si v tom čase nemohol dovoliť naraz súdiť bývalého prezidenta – katolíckeho kňaza a zároveň aj biskupov. To by slovenská spoločnosť nezvládla. Slovenský ľudový katolicizmus bol silný a úcta k biskupom veľmi živá. Komunisti preto potrebovali viac času na to, aby cirkev vnútorne oslabili a pripravili si tak pôdu pre odsúdenie biskupov. Napokon, aj samotný komunistický režim sa po februári 1948 potreboval vnútorne konsolidovať.     

Ešte predtým, ako sa nový režim upevnil a stabilizoval, stihol Vatikán vymenovať štyroch nových svätiacich biskupov – gréckokatolíckeho Vasiľa Hopka a rímskokatolíckych Ambróza Lazíka, Róberta Pobožného a Štefana Barnáša. Vnímali to komunisti ako dôkaz obavy Vatikánu, že diecézni biskupi budú čoskoro násilne odstránení, a preto treba postaviť druhú líniu?

Svätá stolica predovšetkým vnímala bezprostredné ohrozenie gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola otvorene likvidovaná na západnej Ukrajine. Ľvovský sobor, ktorý vyvolal rozsiahly útek gréckokatolíckych kňazov a veriacich do Československa, prebehol ešte v roku 1946. Preto prvou personálnou nomináciou na Slovensku bolo menovanie pomocného biskupa Prešovskej eparchie Vasiľa Hopka.

Rovnako Svätá stolica cez apoštolskú nunciatúru inštruovala v lete 1949 rímskokatolíckych diecéznych biskupov, aby si vyhladli svojich potenciálnych nástupcov, ak by došlo k ich zadržaniu. Treba si uvedomiť, že začiatkom roka 1949 už v Maďarsku prebiehal súdny proces s kardinálom Józsefom Mindszentym, ostrihomským arcibiskupom, takže bolo jasné, že k čomusi podobnému skôr či neskôr dôjde aj v Československu.

V roku 1949 tak boli v Trnave vysvätení biskup Lazík pre Trnavskú apoštolskú administratúru a biskup Pobožný pre Rožňavskú diecézu a následne v Spišskej Kapitule biskup Barnáš. O ich menovaní Vatikán vopred Prahu neupovedomil. Napokon, nemal ani povinnosť, pretože išlo o svätiacich biskupov. Komunisti však boli nemilo prekvapení. Samotné vysviacky už sprevádzali prísne reštrikcie, ktoré bránili veriacim v masovejšej účasti.   


Väzenské fotografie biskupov. Zdroj - ciferfara.wbl.sk

Z dnešného pohľadu na sled udalostí je zjavné, že komunisti si útok na biskupov nechali až na záver. Najprv sa pokúsili vyvolať vnútornú schizmu založením režimu lojálnej Katolíckej akcie, čo však nevyšlo, potom zaútočili na mužské a ženské kláštory, na menšiu Gréckokatolícku cirkev... Slúžili procesy s kňazmi a rehoľníkmi ako nácvik procesu so samotnými biskupmi?

Najmä v českej historiografii prežíva mýtus, že prvým veľkým vykonštruovaným procesom s využitím rôznych foriem propagandy bol proces s Miladou Horákovou na prelome mája a júna 1950. Nie je to tak. Proces s ňou bol strašný, padlo v ňom viacero rozsudkov smrti, ale skutočne prvým veľkým vykonštruovaným procesom bol ten s desiatimi vybranými rehoľníkmi na prelome marca a apríla 1950. Okrem iného ich prinútili svedčiť proti biskupom, čím vytvárali pôdu pre neskoršie odsúdenie samotných biskupov.

Napriek tomu, že komunisti najviac neznášali biskupa Vojtaššáka, proces s ním neustále odkladali. V polovici roka 1950 už boli internovaní Gojdič aj Hopko, Buzalka, no Vojtaššák stále nič. Prečo?

Biskup Vojtaššák požíval na Slovensku veľký rešpekt, do jeho diecézy patrili silne katolícke regióny – Orava, z ktorej sám pochádzal, a Spiš. Zároveň sa veľmi pričinil o rozvoj katolíckej charity, ktorej sám predsedal, mal záujem o chudobné vrstvy, čo ľudia vnímali a oceňovali. Režim preto s jeho zatknutím neustále váhal, obával sa vypuknutia verejných nepokojov. Stačí si spomenúť, čo sa dialo rok predtým na Orave, Kysuciach a iných miestach Slovenska, keď sa ľudia so sekerami a vidlami postavili proti štátom organizovanej Katolíckej akcii a bránili svojich kňazoch na farách.

Nakoniec Vojtaššáka zadržali veľmi prešpekulovaným spôsobom, ako to bolo?

Komunisti nechceli nechať nič na náhodu, preto prípravu jeho odvlečenia zo Spišskej Kapituly, kde bol v domácom väzení strážený ozbrojenými zložkami, koordinovalo priamo pražské ústredie ŠtB v kooperácii s krajským veliteľstvom v Košiciach.

Večer 15. septembra 1950 prišiel za Vojtaššákom krajský veliteľ ŠtB, ktorý sa vydával za pracovníka Slovenského úradu pre veci cirkevné, s tým, že je nevyhnutné, aby sa zúčastnil porady kňazov v Trenčíne. Biskup šípil, že za tým niečo bude, ale v podstate nemal inú možnosť ako ísť. Komunisti boli už v tom čase odhodlaní v krajnom prípade ho fyzicky eliminovať, slučka už bola úplne stiahnutá. Dôkazom, ako si dali na celej akcii záležať, je aj to, že auto, do ktorého ho posadili, nemalo z vnútornej strany kľučky, aby z neho nemohol vyskočiť.

Auto však napokon nesmerovalo do Trenčína, ale do Prahy. Ako na to biskup reagoval?

Keď videl, že nejdú do Trenčína, opýtal sa príslušníkov, ktorí ho eskortovali, kam ho vezú. Oni mu to samozrejme nepovedali, odvetili len, že je zatknutý za rozvracanie republiky. A on im na to: „Ja som republiku nerozvracal, ja som ju zakladal.“ Vojtaššák bol totiž signatárom Martinskej deklarácie v roku 1918. Aj z toho je zjavné, ako biskup eštebákom neustále vzdoroval, boli z neho naozaj nervózni. Revanšovali sa mu napríklad tým, že mu neumožňovali normálne si vykonať ani malú potrebu.

Kedy zistil, že ho vezú do väzenia v Ruzyni?

Až v samotnom väzení. Aj to úplnou náhodou, predtým mu totiž previazali oči, aby nevidel, kam idú. Keď však prechádzali cez vrátnicu, službukonajúci príslušník práve zdvihol telefón a ohlásil sa: „Haló, tady Ruzyň.“     

V tom čase sa už v Ruzyni nachádzali Gojdič aj Buzalka, spočiatku o sebe však vôbec nevedeli. Kedy to zistili?

Boli držaní na samotkách, aj vypočúvaní boli oddelene, aj keď ich riešila jedna vyšetrovacia skupina vedená Milanom Moučkom, bratom známeho českého herca Jaroslava Moučku. Stretli sa až počas samotného súdneho procesu v Bratislave.

Je zaujímavé, že rovnako ako v prípade partizánskeho vodcu Viliama Žingora, pražské ústredie ŠtB plne nedôverovalo bratislavskej centrále, a preto ich vyšetrovalo v Prahe. Ani sa im veľmi nemožno čudovať, keď si spomenieme na prípad členov Zboru národnej bezpečnosti Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja, ktorí odovzdávali dôverné informácie o pripravovaných represiách proti cirkvi biskupovi Buzalkovi. Obaja boli za svoju činnosť popravení. 

„Mučenie biskupov bolo založené na nedostatku spánku, stravy a tepla. V celách museli pochodovať dookola až do odpadnutia, svetlo im svietilo aj v noci, pričom každú chvíľu ich budili, aby nemohli zaspať.“Zdieľať

Čomu všetkému boli biskupi vo väzení vystavení? Buzalka hovoril dokonca o injekciách s nejakými roztokmi, ktoré im pichali...

Áno, pravdepodobne išlo o nejaké omamné látky, ktorými vyšetrovatelia chceli docieliť, aby sa rýchlejšie podvolili spolupráci. Ich mučenie bolo založené na nedostatku spánku, stravy a tepla. V celách museli pochodovať dookola až do odpadnutia, svetlo im svietilo aj v noci, pričom každú chvíľu ich budili, aby nemohli zaspať.

Potom ich zasa premiestnili do úplne temnej cely, kde niekoľko dní nič nevideli, nevedeli, či je deň alebo noc, popri tom museli počúvať bolestné výkriky z okolitých ciel. Všetci v priebehu niekoľkých mesiacov schudli o 15 – 20 kilogramov na kosť a kožu. To, že ich počas výsluchov bili, kričali na nich a nadávali im, asi ani netreba spomínať.

Dokedy vydržali vzdorovať?

To, čo som opísal, by nezvládol nikto. Vyšetrovací systém bol nastavený tak, že zlomil každého. Navyše, biskupi mali už po šesťdesiatke, Vojtaššák už dokonca po sedemdesiatke. Po dvoch-troch týždňoch vyšetrovacej väzby začínali poľavovať. Napriek tomu práve najstarší Vojtaššák bol najtvrdohlavejší, vyšetrovateľom oponoval, nazýval ich červenými diablami, odmietal opakovať repliky, ktoré sa mal učiť... Bolo to asi jeho náturou, hornooravským pôvodom, ale aj tým, že do väzby sa dostal o dva mesiace neskôr ako Gojdič s Buzalkom. 

Keď v jednom zo svojich odborných príspevkov na túto tému opisujete spôsob, akým boli biskupi eskortovaní z pražskej väznice na bratislavský súd, pripomína to až zábery, aké v posledných mesiacoch vídame na televíznych obrazovkách...

Áno, bolo to ako z akčného filmu. Čudujem sa, že celý tento monsterproces dodnes ešte nikto filmovo nespracoval. Biskupov previezla z Ruzyně do väznice Krajského súdu v Bratislave utajená ozbrojená eskorta 4. januára 1951 ráno. Každého z nich viezli v inom aute a inou trasou, stretli sa až za Prahou, kde ich čakali dve sprevádzajúce autá s eštebákmi so samopalmi. Keďže bola zima, snežné pluhy mali nariadenú pohotovosť, aby v prípade potreby vedeli okamžite spriechodniť cesty.

Kto každý proti biskupom svedčil?

Hlavným žalobcom bol samozrejme prokurátor. Volal sa Ján Feješ, pochádzal zo starej zemianskej evanjelickej rodiny. Svedkov vyberali najmä spomedzi väzňom, ktorým za odmenu prisľúbili nejaké úľavy, alebo im hrozili, že sa z kriminálu živí nedostanú. To zaručovalo, že budú spolupracovať.

Jedným z hlavných svedkov proti Vojtaššákovi bol bývalý zamestnanec biskupských majetkov Gaduš, proti Buzalkovi svedčil aj generál Kišs-Kalina, bývalý kňaz a jeden z najbližších spolupracovníkov povstaleckého generála Jána Goliana, ktorého však čoskoro degradovali a zomrel v mladom veku. No a proti Gojdičovi vystupoval napríklad gréckokatolícky kňaz Hučko, ktorý ho obviňoval z podpory ukrajinských nacionalistov, takzvaných banderovcov.

Kým prokurátor žiadal pre Buzalku a Gojdiča doživotie, pre Vojtaššáka navrhoval „len“ 24 rokov. Prečo?

Lebo Buzalku s Gojdičom obžalovali nielen z velezrady a vyzvedačstva v prospech Vatikánu, ale aj zo špionáže proti Sovietskemu zväzu. Biskup Buzalka ako vikár slovenskej armády menovaný pápežom Piom XII. v roku 1941 dostal od vatikánskeho chargé d´affaires Giuseppeho Burzia pokyn, aby vojenskí duchovní, ktorí sprevádzali slovenských vojakov počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu zistili, aká je situácia gréckokatolíckej cirkvi a jezuitského rádu na Ukrajine.

Biskup Gojdič zasa uvažoval nad tým, ako by sa Ukrajina mohla stať novým misijným územím. Koncom vojny bol zasa v kontakte s gréckokatolíckymi kňazmi a veriacimi, ktorí utekali pred Červenou armádou. Všetky tieto de facto pastoračné aktivity Gojdiča a Buzalku boli neskôr označené za špionáž.


Dokumentárny film o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. 

Aké boli obvinenia voči Vojtaššákovi?

Vyčítali mu najmä jeho pôsobenie v pozícii podpredsedu štátnej rady, čo bol ústavný orgán, ktorý by sme mohli prirovnať k hornej komore parlamentu, senátu. Jeho kompetencie boli skôr teoretické ako praktické. Diskutovalo sa tam o rôznych zákonoch, ktoré neskôr prechádzali schvaľovaním slovenského snemu. Členmi štátnej rady boli zástupcovia rôznych národností, cirkví a spolkov, pričom biskup Vojtaššák z poverenia biskupského zboru a so súhlasom Svätej stolice zastupoval katolícku cirkev.

Neskôr boli zozbierané rôzne jeho výroky, napríklad na adresu slovenských vojakov, ktorých pochválil za udatnosť v boji na východnom fronte, či naopak kritické výroky voči Židom. Treba ich brať s rezervou, pretože biskup Vojtaššák nebol politik, ale biskup naplno zapojený v pastorácii. Boli znakom jeho dôverčivosti k vláde, ktorá sa hlásila ku kresťanským hodnotám. Treba si tiež uvedomiť, že kritický postoj voči židom bol v katolíckej cirkvi rozšírený až do Druhého vatikánskeho koncilu a zmeny kurzu, ktorú nastolili pokonciloví pápeži. Zároveň, keď došlo na lámanie chleba, spolu s ostatnými biskupmi podpísal memorandum proti Židovskému kódexu aj pastiersky list, ktorým sa verejne zastali židovského obyvateľstva.

Buzalka a Vojtaššák boli prvýkrát zaistení, vyšetrovaní už v roku 1945, ale napokon boli prepustení. Aj vďaka svedectvu mnohých židovských obyvateľov, ktorí deklarovali, že aj vďaka ich intervencii dostali prezidentské výnimky. Dôkazom, že retribučné súdnictvo neposudzovalo členstvo v štátnej rade až tak vážne, je aj to, že napokon vynieslo iba niekoľko symbolických rozsudkov. Básnik Andrej Žarnov bol odsúdený na verejné pokarhanie, predseda štátnej rady Viktor Ravasz a členovia štátnej rady Ferdinand Klinda a Ján Pösténymi iba na stratu občianskych práv v trvaní štyroch rokov.

Spomínali ste proces s Miladou Horákovou, z ktorého sa nám zachoval nielen zvukový, ale aj obrazový materiál. Existujú takéto autentické materiály aj z procesu s biskupmi?

Komunisti sa zjavne poučili z procesu s Miladou Horákovou, kde fotografie a kamerové záznamy, ktoré mali vzbudiť odsúdenie a zavrhnutie jej osoby, vyvolali u ľudí presne opačné pocity. Počas procesu s biskupmi sa preto nerobili žiadne kamerové, ba ani len fotografické zábery. Dodnes sa dokonca nenašiel ani zvukový záznam, k dispozícii máme len stenografické záznamy.

Je potom isté, že zvukový záznam vôbec vznikol?

Určite áno, lebo vybrané časti procesu boli vysielané nielen štátnym, ale dokonca aj obecnými rozhlasmi. Najťažšie bolo rozumieť biskupovi Gojdičovi, ktorý bol Rusín a aj na súde hovoril po rusínsky. Verejnosť sa zúčastnila aj samotného procesu, samozrejme, išlo o preverené skupiny robotníkov, družstevníkov, prorežimných kňazov či členov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí potom mali vo svojom prostredí robiť osvetu o reakcionárstve biskupov a spravodlivosti komunistického súdnictva.        

„Komunisti sa poučili z procesu s Miladou Horákovou. Počas procesu s biskupmi sa nerobili žiadne kamerová, ba ani len fotografické zábery, ktoré by mohli vyvolať ľútosť a súcit.“Zdieľať

Súd napokon biskupom udelil presne také tresty, ako požadoval prokurátor. Najhorší osud mal biskup Gojdič, ktorý v roku 1960 vo väzení zomrel, Buzalka a Vojtaššák boli neskôr prepustení, no aj oni o niekoľko rokov zomreli v nútenej internácii v Čechách. Neboli to však jediní odsúdení biskupi. Ešte v tom istom roku prebehol proces s Gojdičovým pomocným biskupom Hopkom a Vojtaššákovým pomocným biskupom Barnášom. Obaja boli odsúdení na 15 rokov. Ostatných slovenských biskupov sa už komunistická zlovôľa nedotkla?

Už sa ani veľmi nemala koho, keďže po roku 1951 bolo z deviatich slovenských biskupov päť vo väzení. Zvyšní štyria boli izolovaní a strážení príslušníkmi ŠtB vo svojich biskupských sídlach. Komunistický režim si namiesto nich podchytil kňazov, ktorí boli ochotní spolupracovať, a oni sa stali de facto správcami diecéz. Objavil sa ešte plán súdneho procesu s biskupom Lazíkom kvôli jeho nekompromisnému postoju k spomínanej Katolíckej akcii v roku 1949, ale napokon komunisti od toho upustili. A aby sme boli úplní, neskôr bol ešte súdený a odsúdený aj tajný biskup Ján Korec.

Monsterproces síce prebiehal len s vybranými biskupmi, ale jeho celkové vyznenie malo diskreditovať celý biskupský zbor aj samotný Vatikán. Veľavravným bol príkaz ministra spravodlivosti Štefana Raisa: „Treba rozbiť farskú republiku!“ Bolo cieľom – popri oslabení náboženského cítenia Slovákov – oslabiť aj ich národnú hrdosť a identitu?

Myslím, že citovaný výrok dáva jasnú odpoveď. Biskup Gojdič bol síce Rusín, ale Vojtaššák a Buzalka boli hrdými Slovákmi. Napokon, katolicizmus na Slovensku sa v 30. a 40. rokoch 20. storočia naozaj emancipoval a toto komunisti potrebovali zlomiť a zvrátiť.

Obaja gréckokatolícki biskupi, Gojdič aj Hopko, sú už blahoslavení. Beatifikačné procesy biskupov Vojtaššáka a Buzalku stále trvajú, oba už dlhšie ako dvadsať rokov. V akom štádiu sú v súčasnosti?

Proces s biskupom Buzalkom sa už dlhšie nachádza vo svojej druhej, rímskej fáze. Rovnako aj proces s biskupom Vojtaššákom, ktorý bol dlhšie zablokovaný, ale od konca roka 2019 pokračuje ďalej.

Budú nakoniec títo biskupi blahorečení?

O tom rozhoduje a rozhodne Svätá stolica. Som historik, nerád by som sa púšťal do špekulácií, chcem ostať na pôde faktov. A faktom je aj to, že keď sa povie trpiaca slovenská cirkev, väčšine veriacich ľudí napadnú asi dve mená – biskup Korec a biskup Vojtaššák.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0