Manželia Jenčušovci Niektorí si už zvykli, že žiť v rozhádanom manželstve je normálne

Manželia Zdeno a Zuzana Jenčušovci žijú v okolí Košíc, sú manželmi už viac ako dvadsať rokov a približne osem rokov sú súčasťou spoločenstva rodín Skala. Majú päť dcér a jedného syna. Tento rok sa aktívne podieľali na príprave Národného týždňa manželstva v rámci Košickej eparchie.

V rozhovore pre Postoj hovoria o tom, ako si popri deťoch nájsť priestor na spoločný čas, ako zabojovať aj po rokoch o kvalitu manželstva či ako sa zmieriť s nedokonalosťou a zlyhaniami, ktoré život prináša.

Manželmi ste už dvadsaťtri rokov. Sobášili ste sa teda relatívne mladí.

Zdeno: Na úvod chcem povedať, že sme sa nemuseli, ale chceli brať. (Smiech.) Chodili sme spolu už päť rokov a zdalo sa nám, že prišiel ten správny čas. Manželka v tom čase ešte študovala, takže to pre ňu nebolo ľahké, ale túžili sme už žiť v manželstve. Vzhľadom na dnešné pomery sme sa asi brali relatívne mladí. Ja som mal dvadsaťtri a manželka dvadsaťjeden rokov.

Dnes ste rodičmi šiestich detí. Vždy ste túžili po veľkej rodine?

Zdeno: Obaja s manželkou máme dvoch súrodencov, a tak sme aj pri plánovaní rodiny uvažovali, že budeme mať tak tri deti. Človek však mieni a Pán Boh mení.

Zmenil sa váš pohľad na manželstvo po dvadsiatich rokoch v porovnaní s tým, keď ste doň vstupovali?

Zuzana: Určite sa zmenil samotný postoj k manželstvu. Na začiatku som viac túžila byť šťastná, než robiť šťastným svojho manžela. Po rokoch som dospela k tomu, že šťastná budem práve vtedy, keď budem robiť manžela šťastným.

Zdeno: Pre mňa to je obrovský rozdiel. Podobný, ako keď sme vstúpili do manželstva a keď potom prišli deti. Vôbec som nečakal, že to bude natoľko iné oproti času, keď sme spolu len randili. S príchodom detí začal ten vzťah byť úplne iný, než bola moja pôvodná predstava.

Platí teda, že prvá vážnejšia kríza zvykne do manželstva prísť s príchodom dieťaťa?

Zuzana: Máme päť dcér a jedného syna, a tak často uvažujem nad tým, ako ho vychovať tak, aby nemal k rodine patriarchálny postoj. Náš problém spočíval aj v tom, že sme bývali v byte, kde pre manžela nebolo až toľko práce. V jeho myslení muselo dôjsť k zmene v tom zmysle, že keď bude pomáhať so starostlivosťou o deti, tak to nie je nič menejcenné. Naša generácia, ktorá navyše vyrastala na dedine, bola u mužov orientovaná skôr na prácu vonku a záležitosti okolo detí patrili na starosť žene. Muži sú často orientovaní na výkon, a tak aj môj manžel začal inklinovať k športu a podobným aktivitám, v ktorých tie výsledky boli viditeľnejšie.

Je to hľadanie si svojho miesta v novej a rozrastajúcej sa rodine?

Zdeno: Ja som mal za mlada veľmi veľa aktivít, ktorých som sa pri vstupe do manželstva nechcel vzdať. Nevidel som na to ani dôvod. Preto pre mňa začiatky boli dosť ťažké. Kým sme mali jedno či dve deti, stále som chcel žiť taký život, aký som viedol pred vstupom do manželstva. Mal som predstavu, že všetko pôjde samo a že naše dievčatá vychová manželka. Až s odstupom času som si uvedomil, že deti musia vychovávať obaja rodičia.

Ako manželka a matka ste sa zrejme cítili opustená, keď bola spočiatku výchova len na vašich pleciach.

Zuzana: To obdobie bolo aj prerodom mojej osobnosti. Od prirodzenosti som bola nastavená viac slúžiť a takíto ľudia veľmi rýchlo vyhoria. Ja som si hranice začala dávať až v hodine dvanástej. Pri štvrtom dieťati sme obaja zažili také vzájomné obrátenie. Pochopila som, že nemusím vždy všetko zvládnuť, nemusím byť dokonalou mamou, môžem robiť chyby a môže sa mi niečo aj nepodariť. Dokonca som prijala aj to, že sa na istých veciach nemusíme zhodnúť. Vždy som snívala o tom, aby sme mali jednotný názor na výchovu. Jednota je úžasný dar, ale treba k nej dospieť. Aj my sme k tomu po vyše dvadsiatich rokoch dospeli, ale len v niektorých oblastiach.

Z vášho rozprávania vyplýva, že manželstvo je beh na dlhé trate. Premieta sa dnes do vzťahov mentalita mať a chcieť všetko ľahko a rýchlo?

Zdeno: Keď sme sa brali, bolo nám obom jasné, že manželstvo je zväzok na celý život. Pri dnešných mladých pároch vnímame, akoby väčšina mala také zadné dvierka. Podľa môjho názoru sa mnoho párov nesobáši, lebo majú strach zo zodpovednosti. Manželstvo vzťah zmení. Jednak tým, že je to sviatosť, a jednak tým, že je to záväzok voči partnerovi aj voči sebe samému. Toto dnešným mladým chýba. Musím však povedať, že sú aj také páry, ktoré boli formované vo svojich farnostiach od mladosti a ktoré v tom majú jasno.

Ako sa vám uprostred povinností okolo veľkej rodiny darí strážiť si váš spoločný manželský čas?

Zuzana: To bola jedna z prvých vecí, ktoré sme začali riešiť, keď sme premýšľali, ako ďalej s naším manželstvom. Kým boli deti malé, nebolo toľko možností na trávenie chvíľ osamote. Dnes viem, že to bolo také klamstvo. Ak by pre nás spoločný čas bol naozaj prioritou, vedeli by sme si to zariadiť. Je to len výhovorka, ak si manželia povedia, že sa to nedá. Niekedy stačí vybehnúť len na obed alebo sa ísť niekam prejsť. Keď manžel prišiel z práce, dali sme si spolu kávu na pätnásť minút a zamkli sme sa v obývačke. (Smiech.) Deti, samozrejme, zo začiatku skúšali búchať, ale museli sme to ignorovať. V tom čase sme bývali ešte v byte. Postupne sa to deti naučili akceptovať.

Zdeno: Veľmi sa nám osvedčilo, keď sme si začali kupovať víkendovky. Nechali sme deti babkám a išli sme si na víkend niekam vyraziť. Toto bolo pre naše manželstvo veľmi prospešné. Keby som dnes mohol vrátiť čas, určite by sme toto pravidlo zaviedli hneď po svadbe. Niekedy je dobré povedať deťom, že teraz sa budú hrať samy a my s mamkou ideme na polhodinu na kávu do inej izby. Naše deti to odmalička akceptovali. Možno sa mnoho rodičov bude báť nechať deti bez dozoru, ale skúste to. Samozrejme, od istého veku. Nájdite si ako manželia čas na seba aj cez koronu a uvidíte, ako to deti budú akceptovať a aj samy sa zahrajú. Aj pätnásť minút je lepšie ako nič.

Nie je to problém najmä u žien v tom zmysle, že musia svoj čas a pozornosť deliť medzi manžela a deti a často nevedia, komu dať v rebríčku priorít prvé miesto?

Zuzana: Na to je jednoduchá odpoveď. Keď manželský vzťah nedáte na správne miesto, tak všetko ide dole vodou. Keď boli deti malé, venovala som im toľko času, že som si zabudla všímať svojho manžela. Je to vec priorít, kde na prvom mieste je Boh, potom partner a potom deti. Do toho u žien často prichádza ešte aj práca, preto je dôležité si tieto priority strážiť. Toto všetko sú len prechodné obdobia v živote manželov a pri dobrej vôli oboch sa nimi dá prejsť.

Aké zručnosti potrebujú partneri, aby dokázali vybudovať dlhodobý a spokojný manželský vzťah?

Zdeno: Všetkým párom by som odporúčal absolvovať kurz Manželské večery, kde je to krásne zhrnuté. Dôležitá je určite komunikácia, ale aj úprimnosť, dôvera či spoločne strávený čas. Na prvé počutie to znie jednoducho a ľahko. Keď to však človek má naozaj prežiť a uviesť do praxe, príde na to, aké je to ťažké, ba až nemožné.

Každý má zrejme o sebe predstavu, že dokáže efektívne komunikovať, byť úprimný a otvorený. Je potrebné učiť sa to v manželstve odznova?

Zuzana: Je potrebná vôľa urobiť pre vzťah niečo. Mať ochotu na kompromisy aj istú slobodu na zlyhania. Ja som svojich rodičov nikdy nepočula sa hádať. Prežila som šok, keď v našom manželstve prišla prvá hádka. Chvíľu mi trvalo to prijať. Dôležitá je preto vôľa začínať a učiť sa stále nanovo.

Zdeno: Ja by som mladým odporúčal, aby pri vstupe do manželstva nabrali odvahu zabudnúť na všetko, čo sa naučili doma, a začali sa to nanovo učiť spoločne s manželským partnerom. Či je to komunikácia, trpezlivosť, alebo obetavosť. Pokiaľ nebudeme ochotní sa obetovať jeden pre druhého, tak tá láska je len vyslovená, ale nie skutočne žitá.

Téma tohtoročného Národného týždňa manželstva znela Bezpečne v manželstve. Mnohí však v manželstve zažili aj stratu istoty, dôvery, neveru alebo iné zranenia. Čo by ste odkázali ľuďom v takejto situácii?

Zdeno: Ja by som ich povzbudil, aby to za žiadnu cenu nevzdávali. Národný týždeň manželstva je aj o tom, aby sa páry dozvedeli, že problémy nemajú len ony. Nie sú v tom samy. My im ponúkame pohľad na spôsob, akým svoje problémy vyriešili iní, aby sa tým prípadne inšpirovali.

Zuzana: Táto téma má viacero hľadísk a jednoznačná odpoveď na ňu neexistuje. Súhlasím s manželom, že na začiatok je potrebné sa otvoriť. Priznať si zlyhanie, vyjsť s tým na povrch a vyhľadať aj odbornú pomoc. Pokiaľ nejde vo vzťahu o niečo extrémne, ako sú chorobné stavy, násilie či závislosti, tak riešenie sa vždy nájde. Najväčším zlyhaním je podľa môjho názoru nevyhľadať pomoc.

Ako by podľa vás malo vyzerať ideálne manželstvo?

Zuzana: Raz som počula takú peknú paralelu, že manželia sú ako dva stromy rastúce vedľa seba a nežne sa dotýkajúce konármi. Nemusíme byť úplne prepletení v koreňoch a absolútne jednotní vo všetkom. Jednota sa má budovať do tej miery, aby si každý zároveň zachoval vlastnú osobnosť a jedinečnú identitu. Niekedy považujeme za to najdôležitejšie na svete svoj vzťah s partnerom. Ak však nemáme dobrý vzťah s Bohom a nevidíme seba tak, ako nás vidí on, tak nevieme ani partnerovi poskytnúť potrebnú oporu a lásku.

Dalo by sa povedať, že mnohí ľudia pri vstupe do manželstva ešte nie sú dostatočne zrelí?

Zdeno: Ak človek vstupuje do manželstva nezrelý, tak je to v prvom rade chyba nás rodičov. Že sme deťom neukázali a nevysvetlili, čo je v manželstve dôležité.

Zuzana: Veľmi ťažko sa mi hovorí o zrelosti, pretože si myslím, že som sama v niektorých oblastiach vstupovala do manželstva nezrelá. Pre mňa je zrelosť otvorený proces. Netreba to vnímať príliš úzkostlivo a čakať, kedy už konečne budem dostatočne zrelý, aby som mohol uzavrieť manželstvo. Skôr je dôležité mať v sebe túžbu a ochotu dozrievať v týchto veciach.

Zdeno: V každom prípade, mladí, ktorí vstupujú do manželstva, by sa mali snažiť najmä o to, aby spolu komunikovali. Aj introvert môže byť komunikatívny, hoci len voči svojmu partnerovi. Taktiež sa musia snažiť navzájom si odpúšťať a tiež prijať odpustenie. Veľký problém dnešných mladých je, že každý žije sám pre seba. Obeta je pre nich často neznámy pojem. Niektorí si zas akoby zvykli, že žiť v rozhádanom manželstve je normálne, a nemajú vôľu s tým niečo urobiť.

Veľký dôraz sa dnes kladie na to, aby sa predchádzalo rozvodom. Nerezignovali sme popri snahe o formálne udržanie manželstva na samotnú kvalitu vzťahu?

Zdeno: Pán Boh chce, aby sme boli šťastní. Sviatosť manželstva nie je ustanovená na to, aby sme sa v nej trápili či v nej len tak prežívali. Manželstvo máme žiť v plnosti a radosti. Určite nie je správne, keď manželstvo nie je naplnené láskou a pohodou. Tak by to nemalo byť, a preto by manželia mali urobiť všetko pre to, aby ich vzťah bol taký, akým ho chce mať Boh.

Zuzana: Manželstvo je na jednej strane stabilná a na druhej strane veľmi nestabilná inštitúcia. Ak človek zaspí na vavrínoch, tak je koniec. Jedna známa mi raz povedala, že by sa nechcela rozviesť, ale ak by došlo k nejakej extrémnej situácii, tak by sa rozviedla. Preto to manželstvo aktívne buduje, pretože k tomu nechce dospieť. Je pravdou, že mnohí kresťania na tejto ceste zastanú a stačí im, keď budú dávať o svojom manželstve navonok dobrý obraz. Neurobia však žiadne kroky k tomu, aby kvalitu a potenciál manželstva naplnili. Je to smutné, pretože to vidím vo svojom okolí. Divíme sa, že sa manželstvá rozpadávajú aj po tridsiatich rokoch. Je to však preto, že na vzťahu prestali pracovať.

Ako zasiahla vaše manželstvo korona a s ňou súvisiace opatrenia?

Zuzana: Je to veľmi individuálne. My sme po prvej vlne boli z korony, nechcem povedať, že nadšení...

Zdeno: Ale boli... (Smiech.)

Zuzana: Bola jar a bol to pre nás vzácny čas, pretože predtým sme nemali možnosť byť takto dlho spolu. Tú prvú vlnu sme si teda užili, aj keď ku koncu už najmä deťom veľmi chýbali sociálne kontakty. Teraz je to o trochu ťažšie.

Zdeno: Obaja máme zamestnanie, ktoré nám umožňuje pracovať z domu. Vďaka tomu máme viac času na seba aj na deti. Prevažujú u nás teda pozitíva. Nevýhoda je len v tom, že sa nemôžeme stretávať so známymi a že nemáme úplne pravidelný denný režim. Mnoho párov mi tieto slová možno bude zazlievať, pretože s malými deťmi a nutnosťou chodiť denne do práce to musí byť naozaj náročné.

Zuzana: Treba byť tvoriví a slobodní. Ak moje dieťa nebude občas na vyučovanie dokonale pripravené, nič hrozné sa nestane. Je potrebné naučiť sa prijať zlyhania aj v stave, ktorý momentálne všetci prežívame.