Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
21. január 2021

Kríza otcovstva

Keď sa chlapi radšej hrajú, ako vychovávajú svoje deti

Až tri štvrtiny Slovákov hrávajú počítačové hry. Najaktívnejší nie sú tínedžeri, ale mladí muži a otcovia rodín.

Keď sa chlapi radšej hrajú, ako vychovávajú svoje deti

Ilustračné foto: Flickr.com/Shane Adams

Súčasná pandémia mení obraz našich rodín. Rodičia sa obávajú, že ich deti sú aj vinou pandémie čoraz závislejšie od moderných technológií.

S obavou sledujú, ako deti celé dni presedia pred obrazovkami, a pomaly sa stierajú hranice, kedy sa ešte učia a kedy už trávia voľný čas. Ale majú vôbec túto oblasť pevne v rukách samotní dospelí?

Vlani na jeseň sa konal na Slovensku prieskum, ktorý skúmal, koľko dospelej populácie hráva počítačové hry. Výsledky sú zarážajúce. Až 75 percent slovenskej populácie nad 15 rokov, ktorá má prístup na internet, hrávala alebo ešte stále hráva počítačové hry. 

A najaktívnejší vôbec nie sú tínedžeri, ale ľudia vo veku 25 až 34 rokov. Druhou najaktívnejšou skupinou je generácia od 45 do 54 rokov. Práve táto skupina podstatne narástla počas prvej vlny pandémie koronavírusu na jar.

Medzi hráčmi prevládajú muži. Až 68 percent chlapcov a mužov, ktorí majú pripojenie na internet, aktívne hrá počítačové hry. U žien a dievčat je to 47,2 percenta. Záver znie: hráčmi sú najmä muži a tí hrávajú dlhšie a hlavne pravidelne. Ženy hrávajú len občas.

Deti od seba vulgárne odháňal

„Keď manžel nebol v práci, hral od rána do večera,“ začína rozprávať svoj príbeh o manželstve s aktívnym počítačovým hráčom Jana zo Zvolena. „Deťom sa za celý deň nevenoval ani desať minút,“ hovorí.

Janu trápilo najmä jeho správanie voči deťom. Čím ďalej, tým častejšie sa pre to hádali. Najhoršie bolo, že manžel si žiadny problém neuvedomoval a chybu hľadal u Jany, ktorá podľa neho preháňala.

Jane muž v domácnosti s ničím nepomáhal, ale najhoršie znášala, keď videla, ako deti márne bojovali o jeho pozornosť.

„Jemu to bolo jedno, len neprítomne hľadel na tablet. A keď ho vyrušili, tak zúril. Nikdy nezabudnem, keď ho vtedy jedenapolročná dcérka objala okolo nôh a ťahala za nohavicu, chcela sa ísť hrať. On ju odstrčil a surovo po nej vulgárne skríkol: zase sa mi tu j....š, nevidíš, že hrám? To bol ten moment, keď všetko pekné medzi nami zničil,“ spomína na situáciu, pri ktorej v nej dozrelo rozhodnutie, že od manžela odíde. „Nevedela som sa už na neho pozerať inak, len ako na závisláka.“

Mužovi pohrozila odchodom. Chvíľu vydržal, ale po čase sa všetko vrátilo do starých koľají. Jana teda reálne zbalila svoje veci aj deti a od manžela odišla. Mala už vypísané aj rozvodové papiere.

Až vtedy sa manžel spamätal a pochopil, že pre závislosť od imaginárneho sveta prichádza o ten reálny. Jana mu dala ešte jednu šancu, ktorú sa snaží nepokaziť. Aspoň zatiaľ.

Podobnú skúsenosť s aktívnym hráčom má aj Barbora z Nových Zámkov. „Ráno otvorí oči a hneď mobil. Vezme si kávičku, ide si na balkón zapáliť a hrá tam. Až kým neodíde do práce,“ hovorí Barbora.

Po návrate z práce to vyzerá rovnako. Ľahne na gauč, mobil v ruke a hrá sa. Pomáhať v domácnosti odmieta s tým, že je unavený z práce. „Ale do práce chodím aj ja a pritom máme štvorročnú dcérku. Starostlivosť o ňu je tak celá na mne,“ dodáva.

Ktorý zážitok s mužovou závislosťou bol pre ňu varujúci? „Dcérka mala dva roky. V noci sa zobudila a veľmi plakala. Mala vysokú horúčku. Z vedľajšej izby som počula, že muž ešte nespí a zúrivo ťuká do klávesnice. Prišla som za ním, že malá je chorá. Ani len nezdvihol zrak,“ hovorí Barbora.

Aj ona rozmýšľa nad odchodom. Muž sa o dieťa nezaujíma, s domácnosťou nepomáha. Odrádza ju však jej vlastná rodina, ktorá neverí, že na hraní hier sa môže rozpadnúť manželstvo. „Ak sa nič nezmení, neviem, ako dlho takto vydržím,“ hovorí na záver.

Toto sú len dva prípady z mnohých, ktoré majú spoločné znaky. Muž trávi celé dni hraním hier, má pocit, že svoj čas trávi zmysluplne, pritom stráca záujem o rodinu, manželský život a hlavne odmieta, že by z jeho strany išlo o závislosť.

Pandémia napomáha riziko závislostí

Svetová zdravotnícka organizácia v roku 2018 oficiálne zaradila závislosti od videohier či počítačových hier do medzinárodnej klasifikácie chorôb. Stanoviť túto diagnózu však nie je také jednoznačné.

„O nelátkových závislostiach sa hovorí, keď človek považuje danú činnosť za prioritu číslo jeden napriek tomu, že vie, že mu škodí a prichádza tým o niečo dôležité,“ povedala pre Postoj psychologička a terapeutka Jarmila Tomková, zakladateľka občianskeho združenia ViaSua, ktoré sa venuje podpore duševného zdravia a osobnostného rastu jednotlivcov a rodín. Vo svojej praxi sa venovala aj skúmaniu rizík spojených s používaním internetu u detí.

„Závislému sa napriek snahe nedarí držať svoje správanie v medziach, ktoré by ho neoberalo o iné hodnotné veci, ako je zamestnanie, vzťahy s rodinou či zdravie,“ doplnila. Takýto človek keď nemôže hrať, býva napätý a podráždený.

Podľa odborníčky súčasná vypätá situácia, keď čelíme pandemickej hrozbe, zvyšuje riziko závislosti aj od online hier. „Platí to pre látkové aj nelátkové závislosti. Pribudol stres a úzkosť, je tu neistota z budúcnosti, povinnosti a domáce vzdelávanie detí. Je to veľký tlak, pribúdajú partnerské konflikty a rozvody,“ povedala psychologička.

Podľa nej človek, ktorý čelí takejto situácii, ľahšie skĺzne do rizikového správania, čo v niektorých prípadoch vytvorí závislosť. „Online hry sú špecifické riziko, lebo ubudli aktivity a možnosti offline socializácie, ktoré pomáhali odreagovať sa a zvládať záťaž,“ vysvetlila.

Ako z tejto situácie von? Čo by mali ženy, ktorým partneri prepadli online hrám, robiť? Psychologička radí párovú terapiu. „Ak je situácia takto vyhrotená, je veľká šanca, že bez moderovania dialógu terapeutom by rozhovory o tom, čo kto doma robí a nerobí viedli k hádkam, obviňovaniu, neporozumeniu a ešte väčšej frustrácii, čo by rizikové správanie mohlo ešte zhoršiť,“ myslí si Jarmila Tomková.

„Niekedy sa párovou prácou ťažkosti zmiernia, inokedy spolu s terapeutom môžu prísť aj na to, že partner, ktorý prepadal závislosti, potrebuje extra priestor na prácu so sebou, napríklad individuálnu terapiu alebo liečenie na oddeleniach pre nelátkové závislosti,“ doplnila.

Psychologička by však hospitalizáciu odporučila len v extrémnych prípadoch. Človek, ktorý si uvedomuje svoju závislosť, potrebuje skôr oživiť a podporiť čo najviac oblastí, ktoré nie sú s jeho problémom spojené a v ktorých by sa mohol cítiť hodnotný.

„To sa ťažko udeje na lôžku a danej osobe okrem toho vznikne ďalšia záťaž vo forme stigmy psychiatrického pacienta.“

Ak partner odmieta pomoc odborníkov, je užitočné, aby poradenstvo vyhľadal aspoň ten, ktorý pomoc hľadá. „Potrebuje sa postarať o to, aby zvládol krízovú situáciu v rodine, a vyhodnotiť ďalšie kroky vo vzťahu a v rodine.“

Inzercia

Tomková zároveň radí, že ako krízové poradenstvo môžu poslúžiť aj bezplatné linky pomoci ako Nezábudka či Linka pomoci pre problémy s hraním, ktorá sa venuje aj závislostiam od online hier.

Starostlivosť o domácnosť je stále na žene

Podľa už spomínaného prieskumu žijú aktívni online hráči najmä vo veľkých mestách. Väčšina z nich teda trávi svoje dni v bytoch, v ktorých veľa priestoru na aktívnu činnosť nie je. Každodenné povinnosti, samozrejme, okrem tých pracovných, sa zužujú na domáce práce a starostlivosť o deti.

Práve tu však stále veľa mužov zlyháva. Podľa štatistík Eurostatu sú na Slovensku rozdiely medzi mužmi a ženami, čo sa týka domácich prác, obrovské. Každodenne sa domácim prácam venuje 60 percent slovenských žien, ale len 16 percent slovenských mužov.

Slovensko tak spolu s Gréckom a Bulharskom patrí medzi krajiny s najväčšou rodovou nerovnosťou v oblasti starostlivosti o domácnosť a rodinu.

Tento stav potvrdil aj výskumný tím Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktorý v druhej polovici marca, teda počas prvej vlny, realizoval výskum zameraný na každodenný život rodín počas epidémie a do akej miery ho táto epidémia zmenila.

Okrem iných tém sa respondentov pýtali, ako pandémia, počas ktorej obaja rodičia trávili v domácnosti väčšinu svojho času, zmenila rozdelenie úloh. Viac ako polovica opýtaných (60 percent) odpovedala, že nijako.

Ako to teda vyzerá so starostlivosťou o domácnosť v bežné dni? „Na základe výskumov možno predpokladať, že väčšinu úloh spojených s prácou v domácnosti aj počas pandémie (naďalej) vykonávali ženy,“ píšu autori výskumu. 

A keďže je v našich domácnostiach stále prítomný obrovský nepomer v povinnostiach (v neprospech žien), druhou stranou mince je rovnako veľký nepomer, čo sa týka voľného času pre seba (v prospech mužov).

Tu niekde môžeme začať hľadať príčinu, prečo chlapci, ktorí vyrastajú na počítačových hrách, majú priestor v záľube pokračovať, aj keď sa už ocitnú v role manželov a otcov. Dokonca toľko priestoru, že im táto záľuba prerastie cez hlavu.

Na Slovensku má stále silnú podporu tradičné rozdelenie rolí. „Tvrdenie, že žena sa má starať o domácnosť a muž zarábať peniaze, je medzi ľuďmi stále silne zakorenené,“ píše sa v záveroch etnologického výskumu.

S takýmto prerozdelením povinností v domácnostiach nesúhlasí ani uznávaný český vysokoškolský pedagóg a lektor so špecializáciou na deti Marek Herman, ktorý je na českej a slovenskej scéne významnou osobnosťou v oblasti výchovy detí.

Ako povedal v rozhovore pre Postoj, je nevyhnutné prihliadať na to, v akých podmienkach rodina žije. Vo svojich prednáškach často hovorí o tom, že dieťa potrebuje mať milujúcu a nežnú matku a silného otca, ktorý u detí, a najmä u chlapcov, buduje mužské vzory.

Podľa neho dieťa musí vidieť, že muž sa podieľa na prácach, aby zabezpečil chod rodiny. Ak žijú v byte, je preto úplne legitímne, keď žena žiada od muža, aby prebalil dieťa či vyvesil bielizeň.

„Keď bývame v byte, tak sa musíme spravodlivo rozdeliť. Na prednáške chlapom hovorím, že sa budem rozprávať len s mužmi, ktorí všetko, čo majú na sebe, si sami vyprali aj vyžehlili tak ako ja. Nastane trápne ticho a otázky, ako to teda je, či si majú naozaj sami žehliť. Ani mne sa nechce prať a variť, ale bývame v byte, to znamená jedna k jednej. V byte ten vzorec musíme zmeniť,“ povedal Herman.

„Ale keď máte rodinný dom a je okolo neho práca, drevo, pôda, čo musí zaobstarať muž, tak jasné, že jedna k jednej neplatí,“ doplnil.

S krízou môžeme rásť

Mnohí vnímajú súčasnú situáciu, keď sme už dlhé obdobie zatvorení vo vlastných domovoch, ako záťaž. Ľudia sú napätí, nervózni a kazia si vzťahy. Lenže čo keby sme to využili, naopak, na to, aby sme sa nanovo spoznali?

To, že takáto ťažká situácia môže manželstvu, naopak, pomôcť, dokazuje americký autor kresťanskej literatúry a biblický manželský poradca Gary Thomas vo svojej knihe Posvätné manželstvo. Tu je jeho skúsenosť s veľmi podobnou situáciou, v akej sa dnes ocitlo množstvo manželských párov.

„S manželkou sa nám otvorila nová cesta, keď som začal pracovať ako živnostník. Výdavky sme chceli zmierniť prácou z domu. Ibaže v tom čase sme bývali s troma deťmi v mestskom byte.

Inými slovami, znamenalo to, že budem pracovať zo spálne. Keď sa naši známi dozvedeli, ako fungujeme, žasli nad tým a opýtali sa nás: ,A máte sa ešte stále radi?‘

No nášmu manželstvu práca z domu práveže úžasne pomohla. Po prvý raz som videl, aké je prežiť celý deň takým spôsobom ako Lisa. Áno, zažíval som to predtým cez víkendy, no za tých 48 hodín sa neudeje až tak veľa z toho, čo robí jej život ťažkým; ako sa kopia povinnosti a nekonečná dennodenná zodpovednosť za výchovu a domáce vzdelávanie detí, popritom upratovanie, chystanie jedla a jej príprava na štúdium Biblie.

A potom, keď prídem domov, má mať ešte dosť energie na to, aby sa mi venovala.

Moja žena zasa videla, aké to je, keď musím celý deň sedieť za počítačom. Niekedy napriek únave či chorobe. Niekedy bolo vonku krásne počasie, ale ja som ostal sedieť v kresle a pracoval som. Vybavoval som telefonáty, do ktorých sa mi vôbec nechcelo, no musel som ich vybaviť. Videla moje nasadenie a disciplínu.

Videla, ako ma tlačia termíny a aké ťažké bolo zobrať na seba niektoré úlohy, o ktorých som vopred vedel, že bude náročné splniť ich, ale musím, lebo sme potrebovali peniaze.

Postupne sme začali chápať, čo ten druhý robí. Obaja sme vtedy oveľa lepšie pochopili, akým výzvam musí každý z nás čeliť a prečo môže byť občas ťažké byť perfektným manželom či dokonalou manželkou.

Nežijeme v bezstarostnej rajskej záhrade; žijeme v manželstve a zamestnáva nás množstvo povinností, ktoré nás oberajú o energiu. Vďaka tomuto novému porozumeniu sme k nedostatkom a povahovým osobitnostiam toho druhého začali byť podstatne zhovievavejší.“

Odporúčame