Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Bojoval za to, aby české škôlky nemuseli povinne prijímať dvojročné deti, myslí si totiž, že dieťa má byť v tomto veku doma pri mame. Napriek tomu, že nahneval feministky, podľa neho by sme zákonmi nemali meniť mentalitu rodičov. 

Keďže dnešné deti nemajú povinnosti, nie sú celý deň vonku, nemajú babku a dedka nablízku, tak je všetko len na matke. Z matiek by sme dnes preto mali podľa neho urobiť kráľovné.

Český pedagóg Marek Herman v rozhovore pre Postoj hovorí o zbytočnej panike z trestov, o zženštilých mužoch a ženách, ktoré už mužov nepotrebujú, o rodinnej hierarchii a rituáloch.

Herman sa venuje téme výchovy malých detí do šesť rokov. Prednáša na Univerzite Olomouc a VŠE Praha. Je iniciátorom projektu „Začít spolu“, programu zameraného na výchovu detí v materských školách. Napísal knihu „Najděte si svého marťana“, ktorá sa stala bestsellerom českých rodičov a pedagógov. Vedie prednášky a semináre o výchove. 

Ste iniciátorom petície proti plánu, ktorý rátal s tým, že dvojročné deti sa budú povinne prijímať do českých škôlok. Vďaka vašej iniciatíve sa od toho upustilo, ste spokojný?

Som veľmi spokojný. Pôvodne sa mi do toho nechcelo ísť, ale napokon som sa zaktivizoval, aby som na ten zákon nenadával len doma. Dali sme dokopy učiteľky, ktoré prišli pred senátorov a poslancov, a tie im jednoduchými heslami vysvetlili, že prijímať dvojročné deti nezvládnu, lebo na to nemajú peniaze ani kapacity.

Dnes sa teda škôlky môžu rozhodnúť prijať aj dvojročné deti do škôlky, ale nemusia, ako to navrhovala novela školského zákona. A to je naše obrovské víťazstvo.

Čoho ste sa vlastne báli?

Že tým zákonom zmeníme mentalitu rodičov. Štát by tým totiž vyslal silný signál, že je v poriadku dávať dvojročné deti do škôlky. Hranica by sa postupne posúvala podľa toho, ako to rodičom vyhovuje, časom by už chodili do škôlky aj ročné a polročné deti, napríklad v Španielsku a Holandsku už škôlky berú deti od troch mesiacov a je to tam normálne.

Lenže načo sa približovať ku krajinám, ktoré strácajú materstvo, strácajú vzťah k deťom? Raz sa ich budú ďalšie generácie pýtať, či vážne odkladali pármesačné deti do škôlky.

V západných krajinách Európy nás však majú za čudákov, keď povieme, že u nás je matka bežne s deťmi tri roky doma.

Slovensko a Česko majú ako jedny z mála krajín v Európe najdlhšiu materskú dovolenku, zachovajme si to tak čo najdlhšie. Samozrejme, nie je nutnosť, aby každé dieťa bolo s mamou tri roky doma.

Niektoré naozaj môže byť zrelé už aj ako dvojročné. Ale bolo by zlé, keby sa z toho stal zvyk a norma.

Na druhej strane, z pedagóga ste sa stali aktivistom. Stálo to za to?

Námorníci majú heslo, že niekedy nastane situácia, keď musia ísť všetci k pumpám. Preto sme zabrali.

Vyčítali vám, že vaše motivácie boli ideologické.

Nechcem robiť politiku a nerobil som to pre kariéru. Dvadsať rokov školím ako pedagóg učiteľky materských škôl, čo som im mal povedať, keď si naozaj myslím, že dvojročné deti vo všeobecnosti nepatria do škôlky, ale do náručia mamy?

Raz sa ich budú ďalšie generácie pýtať, či vážne odkladali pármesačné deti do škôlky. Zdieľať

Mal som sa tváriť, že je to v poriadku, keď to bude inak? To by som stratil kredit.

Vy ste však tým, že škôlky nebudú brať automaticky dvojročné deti, sťažili situáciu matkám samoživiteľkám, ktoré musia kvôli svojej situácii ísť skôr do práce a na súkromné škôlky nemajú peniaze...

Áno, to je pravda, im sme to skomplikovali. A je mi to ľúto. Problém je, že keď niečo nariadite zákonom, vždy na to ľudia na okraji doplatia. Viete, my sme bránili deti a učiteľky a chápem, že sme tým nahnevali istú skupinu rodičov. Obetovali sme ich určitému ideálu. Mňa však dnes veľmi štve, ako rodičia doslova odkladajú svoje deti do škôlok. Je to ako epidémia.

Jedna feministická organizácia na Slovensku vám vyčíta, že svojimi postojmi posúvate ženy k sporáku a k deťom. Ste nepriateľom feminizmu?

Ja som feminista! Chcem, aby sa mama sama rozhodla. Stretávam sa však s tým, že súčasné mamičky sa odstrihli od svojich rodičov a starých rodičov, opustili dediny a išli do mesta, začali pracovať.

Ženy sa stali výkonom mužmi a strácajú prirodzené inštinkty. Na seminároch a cez maily sa ma mamičky vážne pýtajú úplne banálne veci, ktoré by som ja ako chlap ani nemusel vedieť.

O aké otázky ide?

Čo mám robiť, keď mi maličká doma večer nechce zaspať? Mám ju nechať samu alebo ju mám zobrať do náručia? Kedy zistím, či už je zrelá do škôlky? Ja im len odpovedám, aby počúvali svoje dieťa a svoje telo, ono vám to povie pocitom. A keď sa rozhodnete zle, telo vám dá opäť pocitom vedieť, že ste konali nesprávne. Materské inštinkty však dnes vyhasínajú, lebo ženy chcú byť za každú cenu ako muži.

Bol som teraz na medzinárodnej konferencii v Prahe, kde bolo 150 ľudí, a ja som bol jediný, ktorý si myslel niečo iné. Témou bolo začleňovanie detí do školského systému.

Sedel som tam štyri hodiny a počúval len výrazy ako hrubý domáci produkt, kariéra, excelová tabuľka, percentá, zisk, ale ani raz som nepočul slová ako neha, vôňa, dotyk. Opýtal som sa ich, či sa nehanbia. Bola tam skupina žien, ktoré k nám, ktorí sa v ich očiach asi kŕmia banánmi a žijú na stromoch, prišli robiť osvetu, že by sme deti mali dávať skôr do škôlky.

Sedel som tam štyri hodiny a počúval len výrazy ako hrubý domáci produkt, kariéra, excelová tabuľka, percentá, zisk, ale ani raz som nepočul slová ako neha, vôňa, dotyk. Zdieľať

Jedna Angličanka vyhlásila, že len vláda vie, ako správne vychovávať vaše deti. Tak som sa ich opýtal, či sa už načisto všetci zbláznili, musel som kričať ako tiger. Ja nechcem a nebudem dôverovať vláde v tom, ako mám vychovať vlastné dieťa!

Čo to robí s dieťaťom, keď ho priskoro zveríme inštitúcii?

Dieťa do dva a pol, do troch rokov vníma mamu a seba ako jednu bytosť. Dieťa nevie, kde sa táto bytosť začína a kde končí. Nemá ani pojem návratu. Keď ho šupnete do škôlky, prvé, čo mu napadne, je, že za to môžem ja, som zlý, lebo keby som bol dobrý, maminka by ma tu nenechala.

Dieťa do troch rokov potrebuje určitý počet dotykov, hru pohľadov, množstvo nehy a vľúdnosti. A to mu žiadna ani sebalepšia učiteľka nie je schopná dať. To proste nie je možné. Ako má vlastne jedna učiteľka, na ktorú pripadá 25 detí, zvládnuť, aby napĺňala tieto potreby dieťaťa? Ak dieťa v danom veku nedostane to, čo potrebuje, začne bojovať o svoj život a aby na seba upozornilo, tak radšej ochorie.

Deti si tak vytvoria model, že na svoje potreby upozorňujú chorobami a zarobia si tak na úzkostné poruchy, čo sú veľmi nezdravé vzorce.

Podobné názory svojho času prezentoval svetovo uznávaný český psychológ Zdeněk Matějček, aj vy sa považujete za jeho žiaka?

Žiak je silné slovo, ale áno, mentálne som na neho naviazaný.

U vás je ešte stále silná generácia psychológov a pedagógov, ktorí sa radia k jeho škole. Keby ste tieto svoje postoje komunikovali napríklad v Škandinávii alebo v Nemecku, tak sa zrejme ocitnete na okraji vedeckej debaty, kým v Česku aj na Slovensku patríte ešte k mainstreamu. Je v našich krajinách niečo, čo je stále iné, keď na vaše prednášky chodia masy matiek?

Myslím, že ešte stále máme dostatok zdravého rozumu. Mnohé maminky mi na prednáškach ďakujú, lebo chcú byť s deťmi doma a spoločensky sa cítia ako exoti, lebo odvšadiaľ počúvajú, že žena by sa mala čo najskôr realizovať.

Mama je nenahraditeľná, fakt, že sa to feministkám nepáči, ma mrzí. Ja ako muž skrátka mamu nenahradím, lebo som dieťa nenosil vo svojom tele, nerodil som a nedojčil som ho.

Niekoľko tisíc rokov tu stačila norma, že mama je mama, a za pár rokov chceme túto normu obrátiť hore nohami. Zdieľať

Na moju konferenciu v Bratislave sa v priebehu desiatich dní prihlásilo päťsto ľudí, takže áno, ľudia na tieto postoje reagujú pozitívne. Oni si zaplatia a tri hodiny počúvajú moju prednášku. A to pritom opakujem jednoduché myšlienky typu mama je mama, otec je otec, nerobte z otcov druhé mamy, dieťa potrebuje náruč, nehu, ale aj limit a poriadok. A muži si tam nahlas vydýchnu, že konečne to tým ženám niekto povedal.

Otec musí vylimitovať aj mamu a povedať jej, a dosť, už si konečne odpočiň, nerob slúžku deťom.

Na vaše prednášky chodia aj muži?

Ženy si tam dotiahnu aj mužov. My sa učíme napodobňovaním, ale keďže dnešní mladí rodičia sa odsťahovali od svojich rodičov alebo ich majú ďaleko, nemajú čo napodobňovať, tak sa pozerajú do médií a na internet. Ale tam, žiaľ, nie sú dobré vzorce.

Ja mám feministky fakt rád, keď nechcú byť doma s deťmi, tak nech nie sú, ale nech nehovoria ostatným, že to má byť norma. Norma je totiž niečo iné. Niekoľko tisíc rokov tu stačila norma, že mama je mama, a za pár rokov chceme túto normu obrátiť hore nohami.

Sú však tieto vzorce udržateľné? Spoločnosť a jej nastavenia sa tak rýchlo menia, že rodina sa prispôsobuje aj dobe, v ktorej žije.

Matka doma na materskej je dnes chúďatko, to je pravda. Pre spokojný život potrebujete širšiu rodinu, babku a dedka. Pred 150 rokmi sme mali v priemere aj päť až desať detí, dnes máme dve, nemáme širšiu rodinu, deti už nelietajú od rána do večera vonku, už chodíme deti „venčiť“ do parku a to nás, samozrejme, nebaví.

Spokojné dieťa má byť od rána do večera vonku, má byť v kontakte so zvieratami, koňmi, kravami, mačkami a má mať povinnosti. Keďže dnešné deti nemajú povinnosti, nemajú zvieratá, nie sú celý deň vonku, nemajú babku a dedka nablízku, tak je všetko len a len na matke. A to je na guľku do hlavy.

Preto všetkým rodinám s malými deťmi radím: odsťahujte sa niekam, kde budete mať ulicu, domček a komunitu. Zdieľať

Strážiť dieťa celý deň v byte nikoho nebaví. Matky hovoria, veď mám rada manžela, mám rada deti, ale mňa to strašne nebaví. Preto sa ani nečudujem, že ich to ťahá do práce.

Preto všetkým rodinám s malými deťmi radím: odsťahujte sa niekam, kde budete mať ulicu, domček a komunitu. Nech vám deti lietajú vonku na ulici s kamarátmi. Jedna mamička mi nedávno hovorila, že sa presťahovala z Prahy do úplného zapadákova, lebo dieťa im nespalo, neprestajne sa hádali, a teraz majú dve deti a po presťahovaní na vidiek sa im uľavilo. Tá mama mi hovorí: „Mohla som stokrát prosiť dieťa, pomôž mi, a ono na mňa aj tak kašľalo, teraz vidí otca, ako nosí drevo a dieťa sa automaticky pridá, lebo ho to baví.“

Veľmi nám chýbajú prirodzené vzorce, a preto sa pri výchove hrozne nadrieme. Myslím si úprimne, že v dnešných bežných podmienkach deti takmer ani nemôžeme dobre vychovať.

Lenže čo s tým, keď už raz žijeme v bytoch, na sídliskách?

Choďte preč zo sídliska, odsťahujte sa aspoň do menšieho mestečka. Chápem, je to náročné, lebo máte prácu, potrebujete peniaze, ale pokiaľ ste v byte, tak vám ani neviem dobre poradiť s výchovou. Ale dobre, ak to nejde inak, skúste na mieste, kde ste, so zdrojmi, ktoré máte, urobiť maximum. Aj keď sa riadne nadriete.

Je potrebné, aby obaja, matka a otec, boli s dieťaťom čo najviac času. Keď matky začnú mužov brzdiť, aby boli k deťom jemnejší, len robia z otcov druhé mamy, a preto dnes vidíme, ako všetci len diskutujú, všetko zdôvodňujú, štyrikrát sú schopní zopakovať otázku „tak pôjdeš sa umyť alebo nie?“ a výchova sa stáva veľmi náročnou.

Vy stále rátate s tým, že hovoríte len k ideálnym rodinám, kde je mama a otec. Dnes však máme takmer polovicu manželstiev rozvedených, deti žijú v poskladaných patchworkových rodinách alebo len s jedným rodičom. Nemajú s vami mnohí problém preto, že poukazujete na ideál, ktorý už pritom nie je samozrejmosťou?

To ja viem, ale to predsa neznamená, že by sme sa o ten ideál nemali snažiť. V Česku máme 200-tisíc samoživiteliek. Otcovia sú slabí alebo sú na úteku. To nie sú otcovia, ale decká. Ja sa s tým nechcem zmieriť.

Preto, že u nás ideál rodiny mnohým nevyjde, neprestanem hovoriť, že ideálna rodina je mama a otec. Na to, aby sme mohli dobre žiť, potrebujeme mať pred sebou obraz, ako by to malo byť.

My dnes nemáme chudobu, žijeme v takom pohodlí ako nikdy predtým a vôbec to nepremieňame na potenciál.

Preto, že u nás ideál rodiny mnohým nevyjde, neprestanem hovoriť, že ideálna rodina je mama a otec. Zdieľať

Blbneme, lebo sa máme veľmi dobre. Kedysi rodinu viazala ekonomická väzba, ľudia sa nebrali z lásky, ale z vôle rodičov. Manželia preto neočakávali, že ich bude rodina emocionálne sýtiť, aj preto sa len veľmi ťažko rozvádzali.

Keď sa dnes ľudia berú, očakávajú najmä to, že im v manželstve bude dobre a že sa budú mať radi.

Veď to je asi dobre, že v tomto sa to zmenilo.

Áno, je to dobré, len to má aj odvrátenú stránku, že sa tým naše vzťahy stali veľmi labilnými, lebo sa pri prvej prekážke rozvádzame. Mal som klientov, ktorí sa išli rozviesť kvôli blbostiam, lebo prechádzajú krízou. Tak som im hovoril, že kríza je dobrá a chcem, aby ju prežili až na kosť, lebo vás to potom tak zomkne dohromady, že pôjdete zocelení ďalej.

Lenže ženy dnes už mužov nepotrebujú, sú sebestačné. A naše vzťahy sú tým paradoxne menej stabilné. Mne by sa páčilo, keby sa dnes spoločnosť posunula ďalej. Aby sme si vážili, že môžeme byť spolu z lásky, a akú máme výhodu oproti našim predkom. Aby sme neutekali pri prvých problémoch.

 

Zmenil sa aj náš prístup k deťom?

Dnes je veľmi populárna liberálna výchova, ktorú rodičia nasúkajú na všetko. A potom produkt takejto výchovy vo dvoch rokoch nezvládajú a šupnú ho do škôlky so slovami, že urobte s ním niečo.

Skrytá zákazka tohto kroku je – urobte to za nás! A nech sa to stane samo a rýchlo! Ale to predsa nejde.

Vaši kritici vám vyčítajú, že na toto všetko nemáte dôkazy, a v dobe, keď vládne zázračné slovo „evidence-based“ a na čo nemáte štúdiu, akoby ani neexistovalo, pôsobíte ako ľudový rozprávkar...

Ja už som na to trocha alergický. Máte na to, čo hovoríte, štúdiu? Nie nemám, ale mám niečo viac, mám skúsenosti! Keď im toto poviem, tak len začnú kričať, vidíte, konečne sa Herman odhalil, všetko má postavené na vode. Lenže problém s tými štúdiami je, že vám na nich môžem ukázať všetko. Nepite mlieko, pite mlieko! Antikoncepcia bola pred pár rokmi neškodná ako cukrík, dnes máte štúdie o jej škodlivosti. Na všetko je štúdia.

Veda dnes naberá trend náboženstva. Ja mám skúsenosti, vnútornú poctivosť, dvadsaťročnú prax a spätnú väzbu od učiteliek a maminiek. Štúdie sú len jedným zo zdrojov nášho poznania. Len jedným zdrojom, nič viac.

V našich krajinách je stále pre mnoho matiek dôležitá prvotná vzťahová väzba, o ktorej hovoríte. Tá sa však potom často neskôr preklopí do takzvanej rešpektujúcej výchovy...

K dnes takej populárnej výchove typu Rešpektovať a byť rešpektovaný mám veľké výhrady.

Prečo?

Lebo sa to pekne číta v knižke, pekne sa to učí na seminári, ale horšie sa to žije. Mňa pozývajú na školy, aby som im prišiel opraviť to, čo tam kurz rešpektujúcej výchovy spôsobil. Hovoria mi: „My sme to skúsili, ale úplne sa nám to rozpadlo. Môžete prísť a dať nám to opäť dokopy?“ A ja tam prídem a hovorím len o tom, že mama a otec majú byť na piedestáli, žiadna rovnosť.

Chlapi, nebojme sa viet „Povedal som a basta!“ Zdieľať

Prečo? Lebo! Keď otec niečo povie, nemusí to vysvetľovať do aleluja, chlapi, nebojme sa viet „Povedal som a basta!“, „Počul si maminku alebo nie?“ Dieťa mi niečo rozmláti a ja ho sa ho s rešpektom mám pýtať, aké má pritom pocity? Pokojne naň zahučím, že „toto nebudeš robiť mne, sebe ani svojmu okoliu!“ Maminky zblbli a stále sa deti pýtajú na ich pocity.

Lenže tu treba pripomenúť, že aj rešpektujúca výchova presadzuje istý typ hraníc.

To je pravda, ale na mňa sú nastavené veľmi široko a celé je to veľmi ukecané. Keď to niekomu vyhovuje, je to v poriadku, ale nie je to univerzálne použiteľné. Ani ja nemusím vyhovovať každému. Ja len hovorím, verte radšej svojej intuícii a sedliackemu rozumu.

Žiaľ, často sa stretávam s matkami, ktoré donekonečna rešpektujú svoje deti, a pritom sú vnútorne z toho nasrané. Normálne sa ma potom inteligentná lekárka opýta: „Keď ich zavolám po siedmej na večeru a ony stále nejdú, môžem pritom zvýšiť hlas?“ Pýtam sa, je normálne, že sa vôbec týmto musíme trápiť?

Jeden chlap na mojom kurze hovoril o skúsenosti so svojimi synmi. „Volám ich na večeru, neprídu. Druhýkrát volám – večera! Zase nič. Tretíkrát zavolám a bodka, končíme, nedostanete večeru, idete si umyť zuby. Ten najmladší mi hovorí – tati, ale ja som hladný. Tak som mu povedal, že máš smolu, partizán, naješ sa až zajtra.“

Dieťa musí vedieť, že ja ako rodič mám prevahu. Zdieľať

Napísal som to potom na facebook a zožal 98 percent nadšených reakcií. Ale ozvali sa aj ľudia, že je to týranie hladom a nerešpekt k dieťaťu. Ten otecko ešte dodal, že na druhý deň, keď chlapcov zavolal k večeri, boli za sekundu pri stole. Ja si myslím, že takéto konanie je prirodzené.

Výchova musí byť zodpovednosť, ale aj radosť. Dieťa musí vedieť, že ja ako rodič mám prevahu.

Takže napriek všetkým tým súčasným teóriám a prúdom si môžeme dovoliť výchovu autoritou?

Každé dieťa na svet príde s troma jadierkami, ktoré treba rozvíjať. Prvé jadierko je „pritúľte ma“, druhé je „nechajte ma sa učiť“ a tretie je „spravodlivosť a poriadok“.

Keď sa dieťa narodí, ráta s tým, že niekto bude starší a mladší, veľký a malý. Ja mám prevahu, ty sa mi prispôsobíš a ja pritom na teba beriem ohľad, to je normálne. A nie naopak. Ak z dieťaťa urobíme partnera, ono stratí istotu, bojí sa, že je veľmi silné a že z neho robím dospelého.

Keď to preženiete, tak dieťa nadobudne pocit, že je silnejšie ako mama a otec, a začne byť agresívne, pretože má strach, že ho nikto neochráni. Dieťa v preklade svojím správaním kričí: „Prosím vás, zakážte mi už niečo konečne!“

Je v poriadku, keď rodičia dieťaťu, ktoré si napríklad odmieta obuť topánky, kričí pri tom a žiadne výchovné metódy nezaberajú, aj capne po zadku?

Samozrejme.

To takto nahlas hovoríte?

No keď to hovorím, väčšinou nasleduje peklo. Aj ľudia, ktorí mi bežne fandia, majú problém, ak poviem slovo trest. Tak im hovorím: Sme cicavci? Sme! Poznáte cicavce, ktoré by vychovávali bez dotyku? Nepoznám! Zvieratá bežne štuchajú svoje mláďatá.

Capnutie dieťaťu nie je žiaden problém. Keď viete pohladiť, pobozkať a objať, tak môžete aj spevňovať. Nemusí to byť bitka, stačí pevné zastavenie rukou, uchopením. Vezmite ho za rameno a šup, dajte mu najavo, že sa naň pozeráte, a pokojne zvýšte hlas a zakričte – a dosť!

To neznamená, že ho nemáte radi. Chceme to inak donekonečna vysvetľovať? Niekedy musí prísť okamžitý následok toho, že dieťa niečo skrátka urobilo zle.

Pre mnohých je to už dnes násilie.

Netvrdím, že z tohto má byť životná filozofia, predsa je jasné, že nikto nechce biť deti ako psy. Ja len hovorím, že keď sa niečo stane, musím vedieť zakročiť. Môžem zvýšiť hlas, môže sa stať, že zakričím alebo dieťaťu pricapnem. Nie sme predsa stroje a nežijeme v učebniciach. Sme ľudia.

Som presvedčený o tom, že keď budeme mať v rodine pevný rodičovský pár, jasné pravidlá a deti budú mať svoje jasné povinnosti, tak k takýmto momentom príde len občas.

Keď viete pohladiť, pobozkať a objať, tak môžete aj spevňovať. Zdieľať

Mama a otec musia držať pohromade.

Dieťa má šesť diaľnic v mozgu – vstávanie a zaspávanie, odchod a príchod, jedlo a povinnosti. Mať pevné body dňa, kedy upratujeme, kedy vstávame a ideme spať. A potom už dieťaťu len stačí povedať, vidíš, koľko je hodín? A dieťa už vie, koľko bije. A treba tieto rituály opakovať, stále dokola.

Jeme v rovnaký čas, spíme v rovnaký čas, otec drží slovo, to, čo povie, sa aj urobí. Keď toto dieťa vidí, nedovolí si neposlúchať. Potom sa vyhnete aj takým tým verejným predstaveniam, keď dieťa strháva v afekte na seba pozornosť plačom a krikom. K tomuto nedochádza, keď dieťa vie, kto mu vládne doma, a potom vie, že mu vládnete aj vonku.

Vy teda tvrdíte, že keď rodičia majú láskavú výchovu a potom použijú aj tresty, deti nebudú mať žiadnu traumu?

Presne tak. Keď má dieťa pevné základy, často počúva a cíti, že ho máte radi, a do toho sa pritrafí aj trest, je to v poriadku. Vy máte právo urobiť to, že keď ty nie, tak ani ja nie.

Nehrozí potom, že nás deti budú poslúchať zo strachu?

Veci okolo strachu, trestov a výchovy sú neprirodzene zveličené a nafúknuté. Veď strach je prirodzenou súčasťou života. Len ho nesmie byť priveľa. Dieťa nemôže byť Bohom. Mne sa predsa tiež veľakrát niečo nechce robiť, ale viem, že musím. Človek nikdy nebude môcť robiť, čo sa mu zachce, a musí si na to postupne zvykať.

Aj súrodenci sa bijú medzi sebou, lebo si musia vybojovať miesto vo svorke.

Vy máte právo urobiť to, že keď ty nie, tak ani ja nie. Zdieľať

A my by sme do sporov medzi súrodencami nemali príliš zasahovať. Oni sa musia poštuchovať a biť. Rodičom hovorím, do prvej krvi nezasahujte.

Medzi súrodencami predsa existuje hierarchia. A keď sa vy do toho začnete miešať, deti vás len zatiahnu do bažiny argumentov, kto začal a nezačal, a vy ste v koncoch. Ak sa deti bijú, len ich na chvíľu od seba oddeľte, aby sa upokojili, a utekajte preč. Nechcite vedieť, prečo sa bili. Keď deti budú veľa času tráviť vonku a v partii, ony sa zase pomeria. Takto ich rešpektujeme.

Skrátka a dobre, buďme vo výchove autentickí a vnútorne poctiví. Nedopustím, aby ma dcéra oslovovala krstným menom, nebude mi štyrikrát vstávať od večere od stola a nebude mi hovoriť, nechutí mi hento a tamto. Ja jej len jednoducho poviem, že keď ti nechutí, choď od stola a nedostaneš nič iné. A je to tak v poriadku. Kde tu máte strach?

Dnes sa však už rodičia na ulici boja dieťa čo i len pevne chytiť za rameno, zvýšiť hlas a nieto ešte capnúť po zadku. Napokon, v niektorých krajinách sú takéto výchovné metódy už aj trestné.

Je to prehnané a neprirodzené. Na začiatku bol možno dobrý úmysel, chceli sme ochrániť deti, ale to, čo sa dnes v západnej Európe miestami deje, je už príliš. Už sme o tom hovorili, keď z dieťaťa urobíte malého Boha, výchova vám prestane fungovať.

Často vidím maminky, ako samy seba nútia do strojeného nadhľadu, a pritom sú vnútorne, prepáčte mi to slovo, nasrané. Najlepšie rodičovstvo je intuitívne rodičovstvo. A máme staré vzorce, ktoré fungovali tisíce rokov.

 

Vaše prednášky obľubujú najmä ženy, rozhovory s vami preposielajú svojim manželom, lebo ženu matku staviate do centra rodiny. Muži vám to nemajú za zlé?

Je pravdou, že k otcom bývam niekedy nespravodlivý. Ale o 20. storočí hovoríme ako o storočí zlyhania otcov a je to, bohužiaľ, pravda. Napríklad druhým najčastejším trestným činom je u nás neplatenie výživného. Chápete to? Je to normálne, akí sú dnes chlapi sráči? To sa nerobí, je to zrada na žene.

Ako majú muži zabrať pri dnešných ženách?

Treba zamakať na sebe ako na chlapovi, muž má ísť na skúšku niekam do sveta, aby bol naozaj dobrý v tom, čo robí, aby bol spoľahlivý. Pretože to je kľúčová vlastnosť muža: musí byť spoľahlivý na dlhé trate.

Najmä vo výchove, nerobme z otcov maminky. Zdieľať

Žena čaká od muža zdravý gén, ochranu a zdroje, aby bol dobrým otcom, čaká od neho citovú stálosť a náklonnosť. Muž musí vidieť v žene kráľovnú a tak sa k nej správať. Viete, aké zázraky dokážu urobiť vety: „To je vaša maminka, takto len ona varí.“ Alebo: „Tebe to ale sekne!“ Keď otec hrá žene kráľovnú, tak u dcéry buduje základ sebaúcty.

Lenže ženy dnes žiadajú od mužov aj to, aby prebaľovali dieťa, aby vyvesili bielizeň, aby išli na kurz Marka Hermana...

No, keď muž býva v byte, tak potom so ženami súhlasím.

Prečo?

Keď bývame v byte, tak sa musíme spravodlivo rozdeliť. Na prednáške chlapom hovorím, že sa budem rozprávať len s mužmi, ktorí všetko, čo majú na sebe, si sami vyprali aj vyžehlili, tak ako ja. Nastane trápne ticho a otázky, ako to teda je, či si majú naozaj sami žehliť. Ani mne sa nechce prať a variť, ale bývame v byte, to znamená jedna k jednej.

Keď bývame v byte, tak sa musíme spravodlivo rozdeliť. Zdieľať

V byte ten vzorec musíme zmeniť. Ale keď máte rodinný dom a je okolo neho práca, drevo, pôda, čo musí zaobstarať muž, tak jasné, že jedna k jednej neplatí.

Ako sa muž v byte potom odlíši od ženy?

Pevnosťou, ráznosťou, tým, že veci robí so silou. Najmä vo výchove, nerobme z otcov maminky. Môžem pokojne variť, ale nie som mama. Keď je niečo cez hranu, tak zakročím.

Musím deti zaťažovať, požadovať od nich veci. K mame majú deti prirodzený vzťah, k otcovi si musia deti nájsť cestu a prejsť cez most. Keď sa ako dieťa naučím prejsť cez ten most k otcovi, ten istý most potom používam vo vzťahu k ostatným.

Cez vzťah k otcovi si deti vytvárajú vzťah k vonkajšiemu svetu. Keď príde otec domov, svalový tonus dieťaťa sa napne, keď príde mama, dieťa sa uvoľní. Otec mazná dcéru drsne a syna drsnejšie. Mama mazná syna jemne a dcéru jemnejšie. Tu sú tie nuansovité rozdiely.

Preto je potrebné, aby mama bola mamou a otec otcom, aby boli pevný pár, ktorý aj keď sa poháda, tak sa zase udobrí, aby mama bola pre otca kráľovná a on pre ňu kráľ. To je celé.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo