Reportáž Slovenský štát aj pre židov. Aké je to byť dnes židom na Slovensku?

Môže Žid neveriť v Boha? Čo je to vyvolený národ a prečo žijú vlastne na Slovensku, a nie v Izraeli?

„Už dvakrát sme boli na festivale Pohoda,“ hovorí tajomník Ústredného zväzu židovských obcí Martin Kornfeld, keď spolu sedíme za veľkým stolom v bratislavskej kancelárii. „Naším cieľom bolo priblížiť ľuďom, kto sme.“

„A čo ste im povedali? ...dobrý deň, my sme židia a žijeme s vami na tomto území už stovky rokov?“

Kým u nás doznievajú Vianoce, u nich nedávno prebehla Chanuka. So židmi na Slovensku sme sa rozprávali o strachu z migrácie a radikálneho islamu, o vysnenom Izraeli, fungovaní v štáte postavenom na kresťanských sviatkoch, ale najmä o tej jednej ústrednej otázke, ktorá to celé spustila.

Aké je to byť dnes židom na Slovensku?

Top destinácia islamizmu

Na Slovensku dnes žije približne päťtisíc židov v dvanástich židovských obciach, ktoré vo vťahu k štátu spravuje Ústredný zväz židovských náboženských obcí (ÚZŽNO).

„Aktivity židovskej komunity na vašej stránke sú zaheslované, prečo?“

„Čokoľvek robíme, na prvom mieste je bezpečnosť,“ pokračuje Kornfeld, keď pred nás jeho kolegyňa predkladá pocukrený kóšer koláč a zatvára za sebou dvere.

„Ako reagovala vaša komunita na nedávne teroristické útoky vo Viedni?“

„Neboli sme prekvapení,“ hovorí pokojným hlasom. „Vieme roky, že Viedeň je top destináciou radikálneho islamizmu v Európe.“

„Na Slovensku je zatiaľ len malá moslimská komunita,“ pokračuje, „aj keď počas útoku v koncertnej sále parížskeho Bataclanu boli podozrenia, že útočníci získali zbrane a cvičili tu, na Slovensku.“ Stíchne. „A bez toho, aby tu mali nejakú spojku, to nemožno robiť.“

V podkroví sa náhle ozve zvonček. O pár minút vojde do miestnosti mladá žena. Na sebe má jednoduché a elegantné čierne šaty. Keď sa predstaví, ruku podá iba mne, žene, kolegu fotografa iba slušne pozdraví.

Chana Adri, Slovenka, ktorá konvertovala na ortodoxnú formu židovstva.

Medzi Slovenskom a Izraelom

„Nikdy som nebola kresťanka, nie som ani pokrstená,“ usmeje sa Chana, keď si sadá za čierny stôl k nám. Narodila sa na Slovensku, neskôr v Izraeli prijala židovstvo a spolu so svojím manželom, ortodoxným rabínom Davidom Adrim, sa rozhodli vrátiť na Slovensko, aby tu oživili židovskú komunitu.

„Žid bude vždy židom. Či sa to v ňom prebudí, alebo zostane navždy v skrytosti, to už záleží na tom, kde žije.“Zdieľať

„Ako sa dnes vnímam ako židovka?“ Chana chvíľu mlčí. „Židovská viera mi dáva hlboký zmysel, aj keď iste, tie pravidlá nie je vždy jednoduché žiť,“ rozpráva. „Ak tomu však človek rozumie, má to pre neho význam. A pre mňa má enormný.“

„Ako každú vieru, aj židovstvo žije každý človek na úplne inej úrovni,“ pokračuje, keď sa jej pýtame na skúsenosť, ktorú má so židmi vo svojej rodnej krajine.

„Inak žije ten, ktorý študujte Tóru a oprie o ňu svoj život. No židom je rovnako i ten, ktorý je sekulárny. Žid bude vždy židom. Či sa to v ňom prebudí, alebo zostane navždy v skrytosti, to už záleží na tom, kde žije.“

A keď žije na Slovensku?

Táto krajina nie je pre ortodoxných

Chana aj David Adriovci sú súčasťou hnutia Chabad Lubavič, jedného z najvýznamnejších ortodoxných židovských hnutí na svete. Hoci obaja Izrael milujú, po svadbe sa vrátili späť na Slovensko.

„Všetci chceme žiť v Izraeli, no ešte nie je čas,“ rozpráva Chana, ktorá sa do Izraela, najmä Jeruzalema zamilovala okamžite. Do jeho histórie, medzinárodnej kuchyne i atmosféry života, v ktorej sa aj vďaka neľahkým bezpečnostným podmienkam žije tu a teraz. Naplno.

„Je to vyvolená zem, židovská zem,“ rozpráva a oči jej žiaria. „Žili tu židovskí králi, potvrdzujú to všetky vykopávky,“ zvážnie. „Niekedy akoby chýbali novinárom historické detaily, akoby nevedeli, kto sú Palestínčania.“ Dvihne pohľad: „Myslia si, že to boli Filištínci.“

„Palestínčania sú utečenci z Jordánska a Egypta spred sto rokov, ktorí ušli do Izraela a označili ho za svoju zem,“ pokračuje, no zrazu sa zháči. „Nechcem však ísť do tejto témy. Aj keď faktom je, že Izrael by mal patriť židom, keď im patril tisíce rokov.“

„Boli ste niekedy na Západnom brehu alebo v Gaze?“ pozriem na mladú ženu pred sebou. „Videli ste, ako to tam na niektorých miestach vyzerá?“

„Nie.“

Chvíľu je v miestnosti ticho. Pokračovať sa nikomu nechce, príliš dobre vieme, že je to ťažká téma. Že ju na mieste nikdy nevyriešime, ten spor v srdci Blízkeho východu napokon trvá desiatky rokov a má tisíce obetí.

„Ešte je priskoro vrátiť sa do Izraela,“ pokračuje Chana, ktorá sa nakoniec rozhodne prerušiť ticho.

„Je mnoho ľudí, ktorí sú stratení, mnoho židov, najmä tu, v Európe i na Slovensku, ktorí zabudli na svoje korene. Ktorí zabudli na to, kto sú.“ Dvihne tvár. „A my s manželom im chceme pomôcť ten dar v sebe objaviť.“

Neprišli sme obracať ľudí

Ako obaja tvrdia, nie sú misionári. Nechcú, aby ľudia konvertovali na judaizmus, ale aby židia na Slovensku v sebe objavili svoju vieru.

„Boh si však nevyberal tých, ktorí boli múdrejší či lepší,“ rozpráva Chana. „Vybral si tých, ktorí boli ochotní prijať jeho zákony a nasledovať ho, byť kňazmi medzi národmi.“

Snahou ich hnutia je dať židovským komunitám možnosť zistiť, kto sú. Oživiť na Slovensku židovstvo.

„Nie je to ľahké,“ pridáva sa aj jej manžel, ortodoxný rabín David Adri. Sám sa narodil v Izraeli a, ako vraví, nenesie na sebe bremeno minulosti tak ako židia v Európe. „Po vojne pripravili židov o všetko: o školy, synagógy. Bola potlačená sloboda náboženského vyznania a židovská identita tak zostala viac na úrovni akejsi ,židovskej tradície‘.“

Žid na Slovensku spred dvadsiatich či tridsiatich rokov sa dnes cíti byť viac Slovákom než židom aj vďaka strachu, ktorým si tu židia prešli. Mladšia generácia sa však so svojím židovstvom dnes identifikuje viac.

„Mnohí z mladých si už prešli židovskou škôlkou a sú viac prepojení so svojou identitou,“ hovorí Chana. „No zaiste to nie je niečo, čo si povieme hneď, ako sa pozdravíme: „Teší ma, ja som inak žid,“ usmeje sa. „Nie, to naozaj nie.“

Netajím, že som žid

„Je fakt, že niektorí moji kamaráti sa to boja povedať nahlas.“

David Feldmar má 22 rokov a študuje v Bratislave medicínu. Podobne ako sa stretávajú mladí kresťania, aj on sa rozhodol viesť skupinu židovskej mládeže a v spoločných rozhovoroch oživovať svoju vieru.

„Osobne netajím, že som žid, sám som sa s antisemitizmom na Slovensku dosiaľ ani nikdy nestretol,“ rozpráva. Aj keď Davidovej rodiny sa dotkol hlboko. Jeho starí rodičia z oboch strán prežili holokaust.

„To, čo bolo pre mňa v detstve zachránené po dedovi, zostalo teraz u mňa.“ Zdieľať

Dedko, ktorý zomrel tento rok v júni, si prešiel dvomi koncentračnými tábormi, v Seredi aj v Terezíne. Keď sa vojna skončila, vrátil sa späť do Bratislavy.

„Ako žid sa nikdy neskrýval,“ spomína David. „Ani po tom všetkom, čo sa stalo, nikdy neuvažoval o emigrácii. Dedo mal Slovensko rád. Ďalej tu chcel žil svoje židovstvo.“ Práve to je pre oboch s bratom veľká inšpirácia.

„Nie, rodičia ma k viere nikdy netlačili,“ rozpráva, ako odmalička žil tradície a sám ich považuje za krásne. Rodinne založené.

„Boh je niečo, k čomu vnútorne vzhliadam, kde hľadám svoju vnútornú silu,“ premýšľa. „Ak by som ho nemal v živote, bol by to iný život,“ hovorí mladý muž.

„To, čo bolo pre mňa v detstve zachránené po dedovi, zostalo teraz u mňa, a keď príde čas, chcel by som to dať ďalej svojim deťom.“ Usmeje sa. „Aj keď je to v malej komunite na Slovensku možno trochu náročné.“

Hoci je synagóg na Slovensku viacero, fungujú dnes najmä ako múzeá či kultúrne strediská. Židia v ich okolí už totiž nežijú. Priestor zostal prázdny.

„Nejde však o to, že by sme potrebovali viac synagóg,“ vysvetľuje David. Skôr tu život nie je pre židov prispôsobený, podobne ako napríklad v New Yorku.“

V Brooklyne majú židovské školy či centrá, kde sa ľudia stretávajú. To pridáva židovskému životu oveľa vyššiu hodnotu. „Nie je ľahké byť židom na Slovensku,“ hovorí mladý medik, „no je to o to krajšie a jedinečnejšie.“

Cítila som sa tu konečne slobodná

„Bolo to až tu, na Slovensku, kde som prvýkrát vyslovila slovo žid,“ vracia sa v spomienkach útla žena predo mnou. Husté, vlnité vlasy má rovnaké ako jej brat.

Marina Žiaková, za slobodna Mesežnikovova, pochádza zo Sovietskeho zväzu, z prostredia, kde bol dlhodobo prítomný silný antisemitizmus a slovo žid značilo nadávku. Keď v roku 1990 prišla na Slovensko, cítila ako židovka slobodu.

„Ja som konečne mohla nahlas povedať, že som židovka. Ona to mala po traume z holokaustu presne opačne.“Zdieľať

„Úprimne, nevedela som, čo ma čaká. Netušila som, čo sa na Slovensku dialo, celá minulosť spojená s vojnou sa v tom čase len začala odhaľovať.“ Keď o rok neskôr vyšla na Slovensku kniha Tragédia slovenských židov, v krajine sa o tom všetkom, čo sa dialo, konečne pomaly začalo rozprávať.

„Moja svokra zažila slovenský štát, nebola schopná o tom hovoriť.“ Spomína na moment, keď s manželom dali synovi židovské meno a svokra sa s nimi, so synom a nevestou, na chvíľu prestala rozprávať. Z hnevu, no najmä z hlbokého strachu o svoje deti.

„Rozumela som tomu,“ spomína dnes Žiaková. „Ja som sa na Slovensku cítila slobodná, konečne som mohla povedať nahlas, že som židovka. Ona to mala po traume z holokaustu presne opačne.“

Židovská matka

„Za každým jedným židom, ktorý ten čas prežil, je príbeh,“ pokračuje, keď spolu v kuchyni bratislavského bytu pijeme kávu. „Približne 70-tisíc odišlo transportom, presný počet sa nevie. Vrátilo sa len veľmi málo.“

Aj jej svokra tak ako mnohí bola počas vojny ukrývané dieťa. Mnohí zo židov žili v bunkri, v lese sa skrývali roky. Deti mali jeden sveter, v ktorom prežili.

„Viete, každý máme mešuge matku,“ zľahka sa usmeje. „Aj ja som jednou. Je to akási trauma, kde nás stále hnali, vždy sme boli v nejakom švungu a ako následok sa dnes o svoje deti strašne bojíme... Až tak, že to nie je v poriadku,“ krúti hlavou. „Všetko by sme za nich robili, teplo by sme ich obliekali aj za nich dýchali.“ Stíchne.

„Pamätám sa, ako mi moja mama do školy priniesla mlieko. Mala som vtedy sedem rokov, všetci v triede na mňa pozerali. Pýtam sa jej, mami, preboha, čo tu robíš? My židovské matky sme často príliš úzkostlivé. Je to následok traumy, strachu, ktorý v sebe nosíme.“

Sionizmus ako túžba

Bolo to ešte v čase pred holokaustom, keď maďarský žid Theodore Herzl koncom 19. storočia prišiel s konceptom židovského štátu. S miestom, kde sa mali židia zjednotiť a mať svoj priestor. Alternatívne scenáre boli rôzne, uvažovalo sa aj o Afrike a Ugande, ten vysnený scenár bol však jasný. Palestína.

„Malo to opodstatnenie,“ rozpráva Marina Žiaková, „židia boli roztrúsení po celom svete, potrebovali miesto, kde sa stretnúť, zjednotiť. A chrániť.“ Dvihne tvár. „Kto však vedel, že to bude mať takéto následky?“

Izrael navštívila iba raz, keď s manželom a deťmi šli spoločne na ozdravný pobyt k Mŕtvemu moru. „Pamätám si, ako som tam šla v akomsi napätí – čo ak sa mi tam bude chcieť zostať?“ rozpráva, keď sa vracia k spomienkam na zem, ktorá je pre judaizmus ústredná. Posvätná.

„Ak tam však človek chce žiť, musí byť stotožnený s Izraelom duševne i politicky,“ vraví a na moment stíchne. „Nie som si istá, či ja s ním v tejto podobe stotožnená som.“

Som židom diaspóry

„Sú dve kategórie židov – tí, ktorí žijú v Izraeli, a tí z diaspóry,“ usmieva sa rabín Miša Kapustin, ktorý na Slovensku pôsobí od roku 2014. „Keď sa dnes židov v Izraeli opýtate, kto sú, povedia vám, že Izraelčania,“ vysvetľuje. „Nie je to už len ich etnická príslušnosť, ale aj politická.“

„Slovensko mám rád. Táto krajina je pre nás zlatá stredná cesta.“Zdieľať

„Ja patrím k druhej kategórii. K židom z diaspóry.“

Židia bývajú tisíce rokov v rôznych krajinách po celom svete. Sám má pôvod v Bielorusku, kde sa narodili jeho starí rodičia ešte pred vojnou. On sa narodil v Rusku a viac ako polovicu života býval na Ukrajine, kde má aj štátnu príslušnosť. Keď situácia po anexii Krymu v roku 2014 začala byť zložitá, presunul sa aj s rodinou na Slovensko.

„Izrael mám rád, žil som tam, študoval na univerzite v Tel Avive,“ spomína Kapustin. „No je to špecifická krajina. Neviem si predstaviť, že by som tam býval trvale.“

Keď sa aj s rodinou chystali na Slovensko, celkom nevedel, čo ho čaká. „Netušil som, aké to na Slovensku bude, aká je tu atmosféra či židovská komunita.“ Ako vraví, Slovensko je dnes pre neho zlatá stredná cesta.

„Na jednej strane je západná Európa, kde je vysoká životná úroveň, na druhej východná Európa bohatá na silné vzťahové väzby, také, ktoré dnes už na Západe takmer nevidieť, ktoré sa strácajú a postupne miznú,“ hovorí Kapustin.

„Slovensko mám rád. Táto krajina je pre nás naozaj zlatá stredná cesta.“

Raj na zemi

„Áno, môže sa to zdať prehnané, no všade dbáme na bezpečnosť,“ pokračuje Kornfeld, keď sa vraciame k debate o útoku radikálov vo Viedni, kde bola cieľom aj synagóga. „Po tom všetkom, čo sa deje, je istá ostražitosť zo strany židov zrejme už iba prirodzeným vývojom.“

Martin Kornfeld pôsobí ako tajomník Ústredného zväzu židovských náboženských obcí viac ako desať rokov. Situáciu židov na Slovensku i v okolitom zahraničí tak vníma, dá sa povedať, na dennej báze.

„Viete, na našich fórach som to kedysi hovoril možno skôr ako humor, no dnes to vravím s plnou vážnosťou: Slovensko je pre židov z hľadiska bezpečnosti rajom na zemi.“

„V mnohých krajinách s moslimskou väčšinou dnes prebieha boj o život.“Zdieľať

Jedným z dôvodov, ktoré uvádza, je aj malá moslimská komunita a slovenské vlády striktné voči prijatiu utečencov. Podobne ako v Maďarsku či Česku. V celej strednej Európe.

„Nie sú však práve židia jednými z najväčších migrantov v histórii?“

„Isteže, migráciu máme v DNA. No odvážim sa tvrdiť, že kamkoľvek židia prišli, vždy sa snažili prispôsobiť systému,“ vysvetľuje Kornfeld. „My vieme, kto sú ľudia, ktorí sú dnes v pohybe. Sú to naši susedia z Izraela.“

Rozlišuje medzi tými, ktorým treba pomôcť, medzi núdznymi, ktorých zasiahla vojna a svoje domovy museli opustiť. No vníma aj čosi hlboko problematické.

„Upozorňujeme aj cirkevných predstaviteľov na Slovensku, všimnite si, ako v tých krajinách na Blízkom východe dochádza k úbytku kresťanov. Prečo?“ Dvihne hlavu. „Kresťania pre nás nie sú problém, fundamentalisticky v sebe nemajú to, čo islam. Islamizmus. Ak to mám povedať jednoducho, v mnohých krajinách s moslimskou väčšinou dnes prebieha boj o život.“

A jeho následky sa v rámci migrácie dnes presúvajú aj do Európy.

„Cieľom islamistov dnes nie je vytvoriť akýsi funkčný štát na spôsob ISIS, ide skôr o teroristicko-partizánsku bitku,“ hovorí. „Radikálny islamizmus sa týka druhej, tretej generácie mladých prisťahovalcov. Je to dnes akási fashion, spôsob života, ktorý niektorých zláka.“

Nebolo to dávno, čo sa čosi podobné udialo v Rakúsku i Francúzsku.

„Z Francúzska, kde bola najväčšia židovská komunita v Európe, odišli za posledných desať rokov tisícky židov. Situácia došla do štádia, o ktorom médiá veľmi nehovoria. Kde sú útoky proti židom – verbálne urážky, facky a kopnutia – na dennej báze.“

Na Slovensku vníma najmä tri riziká – islamistov z Viedne a slovensko-maďarských pravicových radikálov. „Ako však vravím, na riziko sme si zvykli a na Slovensku je židom z hľadiska bezpečnosti naozaj dobre,“ vysvetľuje Kornfeld.

„A čo naša história počas druhej svetovej vojny?“

Slovenský štát pre židov

„Odvážim sa tvrdiť, že vzťahy s katolíckymi a židovskými predstavenými nikdy neboli lepšie, ako sú dnes.“ Tie sympatie existovali dlhodobo, vždy tam bol však prítomný rešpekt. Najmä kvôli témam, na ktoré ťažko zabudnúť.

„Na úrovni jednotlivcov iste nájdeme aj ľudí, ktorí Tisovi stále fandia,“ pokračuje tajomník Ústredného zväzu židovských obcí. „Iste, nie sme naivní,“ rozpráva pokojným hlasom. „Vieme, že nezmeníme názor každého. No pre nás bol ten prejav arcibiskupa Zvolenského výrazný prelom.“

Bolo to v decembri 2018, keď arcibiskup Zvolenský vystúpil na seminári Medzi Jeruzalemom a Rímom, ktorý KBS pripravila spoločne s Ústredným zväzom židovských náboženských obcí.

Kde arcibiskup vyhlásil, že „pre celú spoločnosť na Slovensku, v ktorej sa dnes šíria polarizačné či dokonca nepriateľské nálady, chceme vydať dôležitý signál: židia a kresťania chcú a dokážu spolu vychádzať,“ povedal šéf KBS, „a to aj napriek rozdielom a vážnym ranám z minulosti.“

„Dovtedy sme vnímali, že pre Katolícku cirkev je táto téma skôr tabu,“ hovorí Kornfeld. „To akoby sa začalo pomaly, postupne meniť.“

Najväčšia hrozba 

„Na Slovensku si musí žid každý deň dokazovať, že je židom. Inak by to nefungovalo,“ rozpráva rabín Kapustin. Je to hľadanie rovnováhy medzi integráciou Slovákov s kresťanskou tradíciou z jednej strany a odolávanie vplyvom sekularizácie z druhej. Tlak z oboch strán, ktorý dnes na Slovensku z času na čas cíti každý jeden žid.

„Niekto to robí viac cez náboženstvo, iný viac cez národ. No všetci spoločne sme židia.“Zdieľať

Rabín Kapustin za najväčšiu hrozbu pre židov považuje asimiláciu – stratu židovskej identity, ktorá židom hrozí v každej krajine s výnimkou Izraela.

Sám preto neodporúča ani zmiešané manželstvá, ktoré môžu viesť k momentu, kde sa jeden môže vzdať viery pre druhého. A kde ten druhý zase zatúži byť židom.

„Nenabádam ľudí, aby konvertovali na judaizmus,“ rozpráva rabín a hlas mu zvážnie. „Vstúpili by totiž aj do národa, stali by sa súčasťou Izraela, akokoľvek nelogicky to možno znie.“

„Viete, občas to prirovnávam k Head & Shoulders,“ usmeje sa náhle muž s tmavými očami. „K šampónu a kondicionéru, kde sú dva v jednom. Skúste to rozdeliť,“ vysvetľuje. „Nie je to možné, je to jedna jediná tekutina.“

„Pre mňa je žid ten, kto patrí k viere i národu,“ hovorí Kapustin. „Niekto to robí viac cez náboženstvo, iný viac cez národ. No všetci spoločne sme židia.“

Možno by sme inak zabudli, kto sme

„Prečo židia stále trpia?“

„Neviem, trpíme?“ Rabín na moment premýšľa. „Ak by ste túto otázku položili v Izraeli, možno by boli prekvapení. Zrejme by vám povedali, že veď my sme veľmi silný národ.“

„Máte oveľa väčšie bezpečnostné výzvy, a nielen v Izraeli.“

„Človek si oveľa viac váži veci, o ktoré sa musí usilovať. Keď ich získavame jednoducho, nevážime si ich tak, ako keď ich získame cez vytrvalosť, trpezlivosť, cez prácu na sebe.“

„Možno vďaka prenasledovaniu, vďaka trpezlivosti sa židovský národ zachránil. Počas holokaustu zabili milióny ľudí, no židovský národ prežil. Všetky pokusy zničiť ho boli neúspešné.“ Stíchne, no oči mu svietia.

„Toľkokrát nám pripomenuli, kto sme... Možno by sme na to bez toho všetkého utrpenia dnes už dávno zabudli.“