Lekár Visolajský Krajčího prístup sa mi zdá neadekvátny, pozná predsa situáciu v nemocniciach

Slovensko prežíva ďalší lockdown, i keď s veľkým množstvom výnimiek. Podľa lekára a člena bývalého permanentného krízového štábu Petra Visolajského je tak kľúčová zodpovednosť samotných ľudí a radí, čo môže každý z nás urobiť, aby pomohol nemocniciam situáciu zvládnuť. Hlavne tie veľké sú totiž už teraz v kritickom stave a zdravotníci už mesiace fungujú pod veľkým nátlakom. 

Ako hodnotíte lockdown, ktorý na Slovensku od piatka máme? Povedie vôbec vzhľadom na množstvo výnimiek k zlepšeniu situácie?

Každý z nás si vie, samozrejme, predstaviť prísnejšie kritériá a ideálne by bolo ľudí zavrieť doma, ale to je pomerne nerealizovateľné riešenie. Idú Vianoce, čo je naozaj výnimočná situácia, a akékoľvek príkazy sa môžu minúť účinkom. Preto je v tejto chvíli omnoho dôležitejšie to, ako sa bude správať každý z nás, než to, čo nám prikáže štát.

Samotný minister zdravotníctva Marek Krajčí nové opatrenia pri ich predstavovaní okomentoval tým, že sú lepšie ako nič. Mal by takto hovoriť líder ministerstva zdravotníctva?

Bol som prítomný na takmer všetkých ústredných krízových štáboch a žiadal som reštrikčné opatrenia, keď sme ešte do zlej situácie iba vstupovali. Žiadal som ich opakovane aj na konci septembra, v októbri, ako aj v novembri. Začiatkom decembra som upozorňoval, že keď prídu Vianoce, bude to zložitejšie. Keď sme to navrhovali, tak zo strany ministerstva zdravotníctva nič podobné neprichádzalo, nebolo nejaké dôrazné trvanie na obmedzení mobility, aby sa situácia zlepšila. Takže pre mňa posledné vyjadrenia pána ministra neboli prekvapením. Musím povedať, že vôbec nebolo na štáboch nejako extra počuť, že by trval na prísnejších opatreniach, vyžadoval ich alebo na ne nejako extra upozorňoval.

Hovoríte teda, že nebojoval za to, aby sa situácia pre nemocnice zlepšila?

Pán minister každý deň dostáva analýzy o aktuálnom stave, ako aj o tom, aký vývoj čaká nemocnice. Možno je najlepšie informovaným ministrom a čakal by som preto, že bude podstatne aktívnejším a priebojnejším pri presadzovaní opatrení. Vzhľadom na to, že on naozaj vie o stave nemocníc a má denný prehľad situácie, tak mi jeho postoj pripadá neadekvátny.

Dá sa povedať, že doteraz vybuchovali vždy iba jednotlivé nemocnice, v ktorých sa nahromadilo veľa pacientov. Blížime sa k tomu, že bude problém celoslovenský?

Na celoštátnej úrovni  je to vážne v tom, že táto situácia trvá už dlho. Keď som sa bavil s lekármi z blízkosti Oravy, tak si pochvaľovali, že po plošnom testovaní sa situácia v regióne zlepšila, vďaka čomu mali dva pokojnejšie týždne a mali možnosť si trochu od Covidu oddýchnuť. Takýto pokles však veľa nemocníc nezažilo. Moja nitrianska nemocnica je napríklad permanentne veľmi vyťažená. No naše personálne kapacity, vzhľadom na to, že sme boli politický experiment a boli sme jediná zisková fakultná nemocnica, sú nedostatočné. Zisk bol na úkor personálu a na to teraz výrazne doplácame. Naozaj máme v Nitre na slovenské pomery veľmi veľa Covid pacientov a trvá to už veľmi dlho. To je kľúčový problém.

Ako sa to v praxi prejavuje?

Nemali sme ani chvíľu, aby sme si oddýchli a nabrali nové sily. Keď je nemocnica v takomto stave dlhodobo, keď má permanentný nápor, je to najhoršie. Nevie si vydýchnuť, poriešiť ostatných pacientov, hromadia sa problémy a potom to vidieť aj na medziľudských vzťahoch. Medzi vedením a jednotlivými oddeleniami, lekármi navzájom, sestrami a pacientmi... Je to veľmi vypätá situácia.

Dalo by sa to nejako riešiť?

Vidím ako problém, a zdá sa mi to veľmi nespravodlivé, že roky sme na Slovensku počúvali, aký je dôležitý trh a biznis v zdravotníctve, no keď si dnes pozriete vyťaženosť nemocníc, tak gro problémov si odnášajú štátne nemocnice. Súkromný sektor sa tvári, ako keby sa ho pandémia ani netýkala. Aj v mojom kraji je naša fakultná nemocnica výrazne vyťažená, rovnako aj Nové Zámky a malé súkromné nemocnice v našom okolí sa tvária, ako keby Covid neexistoval. Keď ich prosíme o pomoc, riaditelia nechcú prijímať pacientov alebo veľmi zriedka a vo veľmi malom množstve. Zároveň si však idú svoj biznis, operujú iné veci a fungujú, ako keby sa takmer nič nedialo. Toto je pre lekárov a sestry, ktoré robia v štátnych nemocniciach, naozaj veľmi demoralizujúce, pretože my musíme a ostatní povedia, že nemajú personál či kapacity, a pacientov nezoberú.

Nemohol by im štát nariadiť, aby sa postarali o časť covidových pacientov?

Bavil som sa o tomto s pánom štátnym tajomníkom, ktorý to má na starosti. Myslím si, že štát má veľmi silné kompetencie a možnosti, aby im to prikázal alebo nejako vynútil. Zároveň je to otázka nejakej morálky, že tu máme problém, tak k tomu budeme pristupovať ako kolektív.

FOTO TASR – Jaroslav Novák

Niektorí odborníci hovoria, že kritický stav nastane, keď bude v nemocniciach 2500 pacientov, čo je číslo, ktoré o niekoľko dní dosiahneme. Toto číslo je zároveň aj kritériom na spustenie najvyššieho stupňa nového Covid automatu. Je tam nejaké vysvetlenie toho, prečo je to práve toto číslo? Čo to bude v praxi pre naše nemocnice znamenať?

Ja osobne som veľmi skeptický k nejakým takýmto plánom, semaforom a pandemickým plánovaniam, pretože vírus je biologický faktor a jeho pôsobenie, ako aj to, ako sa šíri, sa mení v čase a v rôznych situáciách. Iný plán by nám vyhovoval v lete, iný počas zimy či konkrétne počas Vianoc. Mení sa správanie vírusu, ale aj správanie spoločnosti. Čiže obe veličiny, ktoré potrebujeme na plánovanie, sa časom menia a dá sa iba veľmi ťažko odhadnúť, ako sa budú vyvíjať.  Ale chápem, že ľudia potrebujú mať nejaký plán. No aj v zahraničí vidno, že aj krajiny, ktoré mali veľmi dobré plány, ich časom menili alebo ich úplne zrušili.  Zároveň je veľmi ťažké určiť nejakú hranicu, kedy naše zdravotníctvo skolabuje. Závisí to od aktuálneho počtu personálu, čo sa veľmi nedá predvídať, lebo aj ten po infikovaní vypadáva. Ale odvíja sa aj od inej zaťaženosti nemocníc, napríklad cez Vianoce je špecifická situácia a prichádza iný typ pacientov.

Ako to vplýva na vývoj pandémie?

Je nával ľudí s tráviacimi ťažkosťami, žlčníkovými záchvatmi, podráždením pankreasu. Vianočné sviatky veľmi vplývajú aj na psychiku ľudí, čo sa tiež odráža na hospitalizáciách. Zároveň pribúdajú pacienti s Covidom a kvôli tomuto všetkému je veľmi ťažké odhadnúť, kde je tá kritická hranica. O to viac v slovenskej situácii, kde má veľa nemocníc personál a počty lôžok len na papieri, a nie v realite. Skutočnosť je taká, že situácia v našich nemocniciach je už teraz kritická a objektívne to vidieť aj na číslach úmrtí, ktoré každý deň narastajú. Pomerne malá pozornosť sa však venuje iným úmrtiam. Už v novembri bol priemerný mesačný počet úmrtí o niekoľko stovák vyšší ako po minulé roky. Vírus si naozaj vyberá daň na životoch aj pri iných diagnózach ako COVID-19. 

Ak sa pozrieme na súčasnú situáciu, je jasné, že počet pacientov v nemocniciach bude naďalej rásť. Dá sa ešte nejako vyhnúť tomu, aby zdravotníctvo naozaj začalo kolabovať?

Dá sa to jedine tak, že znížime počet infikovaných, pretože isté percento z nich vždy skončí v nemocnici. A to sa dá tak, že znížime prenos vírusu z človeka na človeka. Buď teda spravíme opatrenia zo strany štátu, ktoré zamedzia tomu, aby sa ľudia stretávali, alebo spoločnosť bude natoľko rozumná, že sami zamedzíme šíreniu vírusu medzi ľuďmi. Menej sa stretávať, keď, tak iba s najbližšími, dodržiavať hygienické opatrenia, nevymyslíme nič navyše. Je to pomerne jednoduché riešenie, aj keď realizovať to je niekedy zložitejšie.  

Sú aj iné veci, čo môžu ľudia robiť?

Ďalšia, no pomerne komplikovanejšia možnosť je, aby sa ľudia počas týchto sviatkov a dní snažili, aby nepotrebovali lekársku starostlivosť. To sa týka aj toho, aby sme bezpečnejšie jazdili po cestách či dokonca menej používali autá, pretože veľká autonehoda môže nemocnici odčerpať veľa kapacít. Ale aj lepšie správanie sa počas sviatkov, neprejedať sa, viac športovať, chodiť von. Čím budú ľudia zdravší, tým menej práce budú mať nemocnice a budú sa môcť venovať vážnejším prípadom. 

Kedy by toto zodpovednejšie správanie mohlo priniesť prvé plody?

Vieme, že od momentu nákazy ubehnú zväčša dva či tri týždne, kým sa človek dostane do nemocnice. Môžeme preto povedať, že počet pacientov, ktorý bude na Vianoce v nemocniciach, je už daný, už ich v nemocniciach iba čakáme. Toto sa už nedá veľmi ovplyvniť, ale to, čo sa bude diať po Vianociach, je naozaj v rukách každého jedného z nás, to sa ešte dá zmeniť.

V ktorých nemocniciach je situácia aktuálne najhoršia?

Sú to hlavne veľké nemocnice. Pomerne zlá situácia je v Bratislave a každým dňom sa zhoršuje. Podobne aj Trenčín, Nitra, Košice či Nové Zámky. Je to vec hlavne veľkých fakultných nemocníc, ale situácia sa zhoršuje aj v malých nemocniciach na Hornom Považí, na Orave. Zdá sa, že nitrianska nemocnica má podľa čísel momentálne najhorší nábeh. Nitriansky kraj spolu s Horným Považím je na tom teraz najhoršie.

Nedávno bola spustená v Novom meste nad Váhom nemocnica, ktorá sa stará iba o pacientov s koronavírusom. Je to dobrý nápad?

Určite áno. Toto je ideálna cesta. Ak by sme vedeli v každom regióne stanoviť jednu covidovú nemocnicu, to by bolo najlepšie. Lenže nie je to také jednoduché, pretože každá nemocnica musí zabezpečovať množstvo iných vecí a nemožno ju iba tak celú vyblokovať. Ale tam, kde sa to dá, je to najlepšie riešenie. Nemocnice sú totiž často zdrojom nákazy pre široké okolie. Ľudia si to málo uvedomujú, ale tieto inštitúcie sú v regióne často najväčším zamestnávateľom, no a zamestnanci môžu odtiaľ nákazu priniesť domov, do svojho okolia.

Existuje nejaký centrálne vypracovaný plán na to, ako postupovať, keď príde k najhoršiemu a systém začne kolabovať?

Neviem, či je už oficiálne takéto niečo vypracované, ale keď k takejto situácii príde, tak to bude nevyhnutné. Možno to znie na prvý pohľad hrozne, pre nás lekárov to aj hrozné je, no medicína vie odhadnúť, komu pľúcna ventilácia s vysokou pravdepodobnosťou nepomôže. Pokiaľ sú kapacity zdravotníctva také, že to všetko stíhajú a vieme sa o každého jedného pacienta pobiť, tak to, samozrejme, robíme a každý jeden pacient, o ktorého sa môžeme postarať, dostane komplexnú liečbu. Ale môžu nastať situácie, ktoré u nás zatiaľ ešte nemáme, ale je veľmi pravdepodobné, že prídu, že bude potrebné rozlišovať, ktorý pacient má perspektívu prežiť a bude uprednostnený.

Na základe čoho sa toto rozlišovanie robí?

Sú na to oficiálne medzinárodné medicínske postupy. Stanovia sa kritériá, a keď príde pacient do nemocnice, tak sa na ich základe vyhodnotí. Toto fungovalo v najhoršom období v Španielsku aj vo Veľkej Británii. Je to pre lekárov aj sestry veľmi zlá situácia, pretože žiadny lekár nechce byť ten, čo takto rozhoduje. Uvedomujeme si však, že niečo takéto môže nastať, a preto sme my lekári veľmi jasne upozorňovali, že potrebujeme lockdown, aby sme sa tomuto vyhli.

Keďže z centrálnej úrovne nie je snaha pripraviť sa na situácie, ktoré možno prídu, pripravujú si postupy jednotlivé nemocnice?

Neviem, či sa pripravuje niečo na ministerstve, ale môžem povedať, že určite budeme postupovať podľa svetových postupov a tak, aby sme čo najviac pomohli pacientom. V Bergame sa stalo to, že najprv prišla vlna starých ľudí, ktorí nemali veľmi dobrú prognózu, no predsa ich dali na pľúcne ventilátory, aj keď bolo viac-menej jasné, že to s vysokou pravdepodobnosťou neprežijú. Potom však začali prichádzať mladší pacienti s lepšou perspektívou, ale už ich nemali kam pripojiť. Na toto si dávali vo Veľkej Británii veľký pozor, a preto mali jasne stanovené, aký pacient má ísť na ventiláciu.

Hovorili sme už trochu o tom, ako situáciu zvládajú zdravotníci, no predsa by som sa k nim rada vrátila. Situácia je plná stresu a vypätia, čo je však zo všetkého najťažšie?

Ja som pediater a tým, že deti sú teraz zväčša doma, je aj menšia chorobnosť a mám teda menej pacientov. Chodím však vypomáhať na infekčné oddelenie a, ako som už hovoril, celá situácia veľmi vplýva na psychiku ľudí. Boja sa, aby nenakazili svojich blízkych, a zároveň sa niekedy stretávajú s odmeraným prístupom, pretože sú okolím vnímaní ako riziko. Zažil som napríklad, že boli ohlasy zo škôlky môjho syna na to, že pracujem v nemocnici, že je to nebezpečné. No a podráždení sú aj pacienti. Viacerí ignorovali opatrenia, tvárili sa, že Covid neexistuje, potom ich prinesie záchranka, dusia sa, sú v strese, že Covid zrazu existuje. Možno sú nahnevaní sami na seba, že nedodržiavali opatrenia, a ten hnev sa prejaví na komunikácii s nami. Nahnevaní či podráždení sú aj príbuzní a niekedy je veľmi ťažké zvládnuť to s chladnou hlavou.

FOTO TASR – Jaroslav Novák

Bolo by možné nejako zdravotníkom pomôcť a odľahčiť situáciu?

Určite sú maličkosti, ktoré by pomohli. Ťažko sa napríklad pozerá na to, že ľudia sa nechcú dať testovať. Celé Slovensko dišputuje o tom, aké je to nepríjemné a či sa dajú alebo nedajú. My zdravotníci to absolvujeme aj dvakrát do týždňa. Je to až nepochopiteľné. To, že ľudia odmietajú základné opatrenia a my sa potom o nich staráme a ohrozujeme svoje rodiny, je veľmi frustrujúce. No frustrujúce je aj to, keď v tejto ťažkej situácii necítite žiadnu podporu od vlády a hlavne od svojho ministerstva.

Kde táto podpora chýba?

Stačí sa pozrieť, aký prístup má napríklad ministerstvo obrany k svojim vojakom, keď si pozriete, ako ocenili vojakov za boj s koronavírusom, dostali odmeny, pochvaly. Z mojej strany je nepochopiteľné, ako ministerstvo zdravotníctva pristupuje k zdravotníkom. Mali sme veľmi trápnu debatu, kde sa minister nevedel zastať lekárov, keď premiér rozmýšľal, či im vôbec dať odmeny. Ministra ste nepočuli, že by povedal, že je to nevyhnutné, a keď sa tak nestane, že odstupuje.

Peniaze však nakoniec prišli.

Nejde ani tak o tie financie, ale ľudia potrebujú vidieť, že ministrovi, vláde na nich záleží. Keď si pozriete okolité krajiny, v Česku dostali v novembri za prvú vlnu zdravotníci, každý lekár, tritisíc eur, maďarským kolegom zdvojnásobia od januára platy a dali im odmenu 1800 eur, poľským lekárom taktiež zdvojnásobili platy. A na Slovensku sa bavíme o tom, či vôbec dostanú dvestoeurové odmeny.

Ako si tento postoj vysvetľujete?

Pre mňa je to nepochopiteľné. Nejde o miliardy, sú to smiešne sumy. Ale tá suma nie je dôležitá, ide o ten postoj. Úplne nepochopiteľné je napríklad to, že zdravotníci, ktorí sa infikujú pri výkone svojho povolania, stále nemajú také kompenzácie ako policajti či vojaci. Od apríla to žiadam, riešil som to s ministrom práce, s ministrom zdravotníctva nonstop aj s premiérom. Ten ma podporil, povedal, že to má minister zabezpečiť, ale doteraz to nefunguje. Toto je nepochopiteľné. Keď si to môžeme dovoliť u vojakov a policajtov, tak u zdravotníkov to má byť v súčasnej situácii samozrejmosť. Českí, nemeckí či maďarskí kolegovia sa nám čudujú, ako to k nám naša vláda pristupuje.

Boli ste súčasťou permanentného krízového štábu, radil sa s vami premiér. Vrátili by ste sa, ak by bol štáb obnovený?  

Je to hypotetická otázka, pretože takýto návrh nepadol. Ale myslím si, že tento štáb mal svoju veľkú funkciu. Ja som už roky v kontakte v ministerstvom zdravotníctva a vidím, ako sú tie štruktúry skostnatené a nejde to. No permanentný štáb bol mimosystémovým riešením, ktoré tento systém rozhýbalo. Bolo až neuveriteľné, čo všetko sa dalo spraviť na ministerstvách, keď to riadili ľudia, ktorí vnímali veci inak, vedeli zatlačiť a vedeli použiť aj to, že „pán premiér kázal“. Je chyba, že pandémiu má riešiť ministerstvo, pretože ja som presvedčený, že systém sám seba nezmení.

Je nejaká možnosť, že by sa tento štáb obnovil?

Bavili sme sa s premiérom o tom, či ho začiatkom jesene opäť spustiť, pán premiér mal aj nejaké predstavy, že by sa to mohlo spustiť, no nakoniec to bolo ponechané na ministerstve. To hodnotím ako chybu, pretože ministerstvo má kopec iných problémov, ktoré musí urgentne riešiť. Nedá sa zachraňovať zdravotníctvo a zároveň riešiť pandémiu. Ak máte robiť obe, tak ani jednu vec nemôžete robiť poriadne. A to je tá súčasná situácia.