Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naše školy Spoločnosť
09. december 2020

Hlavná školská inšpektorka

Ak sa učitelia zamerajú na to podstatné, školský rok sa predlžovať nemusí

Rozhovor s hlavnou školskou inšpektorkou Alžbetou Štofkovou Dianovskou o dosahoch dištančného vzdelávania a o návrate do škôl.

Ak sa učitelia zamerajú na to podstatné, školský rok sa predlžovať nemusí

Napriek búrlivým diskusiám sa drvivá väčšina žiakov druhého stupňa a stredných škôl do lavíc pred Vianocami nevrátila. Dosah dlhého obdobia zatvorených škôl sa neprejaví iba vo vedomostiach, ale môže sa odraziť aj na psychike žiakov, ktorí ostali dlhý čas bez dôležitých sociálnych kontaktov. 

Alžbeta Štofková Dianovská je od novembra novou hlavnou školskou inšpektorkou. V rozhovore hovorí, čo jej prekáža na komunikácii o opatreniach pre školy, ako by mohol vyzerať januárový návrat, čo budú musieť učitelia okrem vzdelávania riešiť a či by bolo potrebné predĺžiť tento školský rok.
 

Minulý týždeň vzbudili kontroverzie diskusie o otváraní škôl. Minister školstva Branislav Gröhling najprv predložil plán, ktorý krízový štáb neschválil, avizoval ďalší a do toho prišiel premiér Igor Matovič s tým, že to berie do vlastných rúk. Napokon povolili otvoriť školám, ktoré otestujú žiakov, rodičov a učiteľov, čo využilo iba minimum škôl. Ako to celé vnímate?

Som nešťastná z toho, že do chodu školstva chcú zasahovať viacerí, no nie vždy kompetentne. Nemá to potom účinok, ktorý by chcel daný človek priniesť, hoci má dobrý úmysel. V prípade škôl je dôležitý každý jeden deň, ktorý v nich môžu žiaci stráviť. Nepáčia sa mi preto názory typu „jeden týždeň viac alebo menej v škole už nič nezmení“.

Čo v súvislosti s komunikáciou o opatreniach pre školy považujete za najväčší problém?

Informácie pre žiakov, rodičov a učiteľov musia vychádzať vydiskutované a včas, aby vedeli, na čo sa majú všetci pripraviť. Zároveň by sa mali prebrať s odborníkmi na školstvo, aby malo každé opatrenie význam.

To sa podľa vás nedeje?

Situácia je už vyhrotená, všetci sú nervózni, frustrovaní a musíme hľadať veľkú vnútornú silu a zvažovať, čo a komu povieme. Počas svojej praxe som sa naučila, že keď sa viac ľudí pozerá na určitý problém, nevidia všetci to isté. Myslím, že to sa stalo aj teraz. Verím, že každý chce dostať deti do škôl, no inak sa na spôsob návratu, ako to urobiť, pozerajú epidemiológovia, premiér či minister školstva. A každý si stráži to svoje.

Takže súhlasíte s tým, že žiaci sa stali rukojemníkmi politických hádok?

To neviem posúdiť, no chcem veriť, že to tak nebolo. Viem však povedať, že dištančné vzdelávanie má podľa svetových analýz účinnosť okolo štyridsať percent. Znamená to, že každým dňom, ktorý žiaci nie sú v školách, strácajú viac ako polovicu z toho, čo mohli v školách získať.

Ak si to prepočítame tak, že za písomku, v ktorej žiak dosiahne iba 40-percentnú úspešnosť, dostane trojku alebo štvorku, je jasné, že v súčasnosti proces vzdelávania iba udržiavame. Väčšine sa asi nedarí napredovať v nadobúdaní nových vedomostí a tam, kde to ide, musia učitelia veľmi rozumne redukovať učivo, aby preberali naozaj to podstatné.

Mali sa školy otvoriť začiatkom decembra?

Myslím si, že to nemalo byť pod podmienkou testovania, pretože to zbytočne zvyšuje napätie. V školách sme zvyknutí, že rodičia majú právo vyjadriť svoj názor a málokedy sa zhodnú tak, aby to vyhovovalo všetkým. Ak povieme, že do školy môžu ísť len otestovaní, je vopred všetkým jasné, že neprídu všetci.

Takže by sa to neoplatilo?

To nehovorím, ale keď sa preruší online vzdelávanie, ktoré je niekde viac, inde menej nastavené, a v školách začne súčasne prebiehajúca prezenčná a dištančná výuka, naruší to už nastavený vzdelávací systém v škole. Na druhej strane, zo psychologického hľadiska je pre žiakov návrat medzi spolužiakov určite prínosný.

Ak by ste dnes boli riaditeľkou školy, zapojili by ste sa do testovania?

Ťažko povedať. V prvom rade to záleží na zriaďovateľovi, ktorý testovanie zabezpečuje. To nemôže robiť škola, ktorej úlohou je vychovávať a vzdelávať, a nie zháňať zdravotníkov a odberné miesta.

Ak sa to aj podarí, je veľmi náročné nastaviť vyučovanie, rozdeliť žiakov, venovať sa tým, ktorí prišli do školy, aj tým, čo ostali doma. Niektoré školy sú schopné to zvládnuť, ale pre mnohé to musí byť mimoriadne ťažké až nemožné a ešte k tomu zo dňa na deň.

Je dosť pravdepodobné, že epidemiologická situácia nebude oveľa lepšia ani o mesiac, keď by sa mali podľa plánov vrátiť do škôl všetky deti. Ako by mal januárový návrat vyzerať?

Vidíme, že materské školy aj prvý stupeň základných škôl funguje aj bez pretestovania. Nevidím dôvod, prečo by semafor, ktorý tu bol od septembra nastavený, nemohol fungovať aj pre staršie ročníky. Myslím, že by sa mohol vrátiť do praxe. Ak regionálny úrad bude vidieť, že situácia sa zhoršuje, môže školu zavrieť. Samozrejme, nechcem sa vyjadrovať za epidemiológov, ale na základe toho, čo vidíme, sa mi zdá, že toto môže byť cesta.

Zaujímavým nápadom tiež môže byť tzv. rotačný systém, ktorý používajú napríklad v Česku. Päť dní chodia žiaci druhého stupňa do školy a päť dní sa učia z domu. Prečo sa tým neinšpirovať?

V iných krajinách školy fungujú aj počas lockdownu a zatvárajú sa ako posledné. O čom to svedčí, že u nás máme otvorená divadlá, kiná či obchody, no školy nie?

(Ticho.) Rada by som verila, že je to strach o to najcennejšie, teda o naše deti. Ale možno sme sa vyplašili viac, ako bolo treba. Asi by nebolo na škodu, aby okrem ministra školstva sedel medzi odborníkmi, ktorí o tom rozhodujú, niekto ďalší, kto by presadzoval záujmy psychickej pohody ľudí. Nedokážem si vysvetliť, prečo sa to udialo. Faktom je, že sme jednou z mála krajín, ktorá nechala deti viac doma ako v škole. Pritom si myslím, že deti akceptovali pravidlá, ktoré boli v školách nastavené a nemali s tým problém. Nakoniec sa aj ukázalo, že školy neboli ohniskami nákazy.

Bol tlak zo strany spoločnosti na otváranie škôl dostatočný?

Celkovo si nie som istá, či bolo vzdelávanie pre našu spoločnosť doposiaľ prioritou. Možno práve vďaka koronakríze sa v rebríčku upriamovania pozornosti dostane vyššie. Ukázalo sa, že školy skutočne potrebujeme, že technika a virtuálna realita na vzdelávanie nestačí a aj samotné deti zistili, že cez sociálne siete nie sú vzťahy plnohodnotné a potrebujú sa stretávať.

Už teraz aj mnohé z nich kričia, že by chceli ísť do škôl, čo je na jednej strane úžasné, no na druhej je smutné, kam až to muselo zájsť, aby sa do nej tešili.

Vaša predchodkyňa, bývalá hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová, v rozhovore pre Denník N povedala, že počas dištančného vzdelávania sa plnohodnotne učí iba 15 až 20 percent škôl. Súhlasíte?

Bola by som rada, ak by to číslo bolo vyššie, ale nedokážem povedať, či to tak je. Ak sa uskutočnia testovania piatakov a deviatakov a stredoškolské maturity, pravdepodobne sa ukáže, ktorým školám sa to darilo a ktoré to z mnohých objektívnych dôvodov nedokázali.

Už teraz je jasné, že nožnice vzdelanostnej úrovne medzi deťmi sa roztvoria ešte viac. A to sa môže stať aj v porovnaní so žiakmi z iných krajín, ktoré majú teraz školy otvorené.

Inzercia

Čo je pre žiakov najväčším nedostatkom, ktorý zažívajú počas dištančného vzdelávania?

Okrem sťaženej formy učenia to podľa mňa je kontakt so spolužiakmi a diskusie, ktoré prebiehajú počas prestávok. Teraz sa deti cez sociálne siete spoja len s tým kamarátom, s ktorým chcú, no v škole musia dokázať fungovať so všetkými, vrátane tých, s ktorými si rozumejú menej.

Zároveň sa tak snažia pochopiť jeden druhého a vidia, že nie vždy a všade to je vo vzťahoch dokonalé. Práve tento čas v kolektíve je asi najväčším deficitom, ktorý teraz pociťujú.

Dištančné vzdelávanie ukázalo aj rozdiely v prístupe učiteľov. Kým jedni sa snažia robiť online hodiny, iní len posielajú zadania, niektorí možno ani to nie.

Tu si myslím, že je základom správna komunikácia. Ak učiteľ iba posiela deťom úlohy, mali by sa ozvať rodičia a spýtať sa, prečo je to tak. Mnohí učitelia si totiž myslia, že je to tak v poriadku. Deti im nepovedia, že to majú robiť inak, a oni nedostávajú nijakú spätnú väzbu. Nemajú tak potom ani dôvod meniť svoj spôsob výučby.

Na druhej strane treba povedať, že mnohí pedagógovia sa skutočne s online vzdelávaním boria, pretože je to pre nich niečo nové. To, ako sa snažili napriek ťažkostiam fungovať, vedia asi najlepšie vyhodnotiť riaditelia škôl, ktorí si mohli všimnúť, či učiteľ spravil od marca nejaký pokrok a mal odvahu pustiť sa do online vzdelávania tak, aby bolo aj zaujímavé. 

Aký dosah bude mať z dlhodobého hľadiska zatvorenie škôl na túto generáciu žiakov?

Každá generácia je poznačená nejakou veľkou spoločenskou zmenou. „Covidové deti“ budú mať skúsenosť, že vyučovanie môže prebiehať aj v online priestore. Dobrá skúsenosť to môže byť aj pre celé slovenské školstvo, ktoré si vyskúšalo napríklad hybridné a individualizované vzdelávanie.

Vzniklo tiež veľa aplikácií, vzdelávacích materiálov a platforiem, ktoré tu doposiaľ neboli. Môže to byť dobrým štartom do takých potrebných zmien v školstve. Ak bude nejaký žiak z rôznych dôvodov mimo prezenčného vyučovania, dokáže sa aj sám dostať k spôsobu, ako zameškané učivo dobehnúť.

Ak sa školy v januári otvoria, ako to v nich bude vyzerať?

Bude to po takom dlhom období, že kolektív sa v podstate bude musieť spoznávať nanovo. Školy budú vyhodnocovať, aké dôsledky dištančné vyučovanie zanechalo. Učitelia si budú robiť obraz o tom, ako na tom ich žiaci sú, a až potom budú vedieť, ako môžu vo vzdelávaní ďalej postupovať. Asi sa musia rozlúčiť s tým, že v takomto období mali ich žiaci po dvadsať známok z nejakého predmetu. Teraz ich budú mať možno len päť. Nemali by sa však naháňať za vyšším počtom známok, ale radšej sa zamerať na zopakovanie a prehĺbenie učiva. 

Rada by som však upozornila na ďalší problém, ktorý môže po návrate do škôl nastať. Nevieme totiž ešte teraz odhadnúť, koľko detí sa vráti závislých od počítačov či mobilov, koľkí zažili nejaký typ krízy či traumy alebo nejakú formu kyberšikany počas tohto obdobia. Mnohé problémy detí a mladých ľudí dnes nedokážeme identifikovať, pretože ich nestretávame na chodbách školy a nevieme už z ich pohľadu odčítať, že sa niečo deje. To zistíme až v januári. Myslím, že to všetko môže výrazne ovplyvniť návrat do škôl a samotný proces vzdelávania.

Ako sa na to môžu školy pripraviť?

Veľmi dôležití budú školskí psychológovia, ale aj klasickí triedni učitelia, ktorí budú musieť intenzívne pracovať s kolektívom. Nemôže sa to skončiť iba pri jednom rozhovore o tom, aké bolo dištančné vzdelávanie. Momentálna sociálna izolovanosť bude mať ďalší dosah a v konečnom dôsledku môže byť ešte väčším problémom ako úroveň vedomostí.

Školy sa na to môžu pripraviť tak, že nastavia systém identifikovania problémov v triedach a aktivity pre stmeľovanie kolektívov. Ak učitelia napriek práci s kolektívom nebudú vedieť pomôcť dieťaťu, tak budú hľadať pomoc spoločne s rodičmi a odborníkmi.

Základom je získať si dôveru dieťaťa, aby pomoc neodmietlo. Učitelia budú asi psychológmi ešte viac ako doposiaľ. Už teraz je toho na nich naložené naozaj dosť, keď musia okrem vlastných ťažkostí s dištančným vzdelávaním riešiť aj frustráciu žiakov a ich rodičov, ktorí si nevedia poradiť s učivom. Ak sa k tomu pridajú rôzne neočakávané a rôznorodé problémy detí, ktoré sa pri návrate do škôl objavia, obávam sa, aby nedochádzalo k ich vyhoreniu. Potom už naozaj neviem, kto ich nahradí v triedach.

Začína sa uvažovať o tom, či by sa nemal školský rok predĺžiť a prázdniny by sa tak skrátili. Je to dobrý nápad?

V prvom rade som rada, že sa o tom začína diskutovať už teraz, pretože by nebolo dobré, ak by sme ostali zaskočení v prípade, že k tomu dôjde. Chápem, že školy, ktoré intenzívne pracujú na online vzdelávaní a darí sa im ho realizovať, by mohli cítiť krivdu, ak by sa to týkalo aj ich. Bude potrebné vyhodnotiť, koľko bolo takýchto škôl, a ak sa ukáže, že výraznej väčšine obdobie dištančného vzdelávania ublížilo, treba nájsť systémové opatrenie, ktoré to pomôže napraviť. Skrátenie prázdnin je jedna z možností, ďalšou môžu byť posilnené letné školy alebo presun, prípadne zredukovanie učiva.

Učitelia by teda mali učiť po návrate do škôl iba to najdôležitejšie?

Áno, niektorí stále učia aj to, čo už dávno nie je v štátnom vzdelávacom programe, no robia tak preto, lebo sú na to roky zvyknutí alebo to považujú za dôležité. Ak sa však zodpovedne postavia k obsahu vzdelávania a dokážu identifikovať to podstatné z učiva, nemyslím si, že budú nevyhnutné také drastické zásahy ako predlžovanie školského roka. Myslím, že ak to vysvetlia aj žiakom, motivovaní budú aj oni, lebo o prázdniny určite prísť nechcú. Keď ich dokážeme podnietiť k efektívnemu učeniu sa, dokážu rozdiely, ku ktorým teraz dochádza, kompenzovať sčasti aj sami.
 

Foto: Andrej Lojan

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame