Kto sú mesiánski Židia? (V. Zem)

O návrate do Zasľúbenej zeme a opätovnom usadení sa v Jeruzaleme, snívali Židia dlhé stáročia. Túto nádej živili čítaním biblických proroctiev a vrúcnou modlitbou. „Budúci rok v Jeruzaleme!“ zaznievalo v závere sederovej večere každoročne sláveného sviatku Pesach. Pre kresťanov bola otázka navždy uzatvorená. Tomáš Akvinský vo svojej Teologickej sume zopakoval notoricky známu výpoveď: „Židia sú vlastnou vinou odsúdení k večnému otroctvu.“ Onou vinou bolo odmietnutie Ježiša, Božieho syna a Mesiáša. Všetko by bolo jasné, keby...

14. mája 1948 predniesol David Ben Gurion slová, ktoré otriasli celým svetom:
„Izraelská zem je kolískou židovského národa. Tu bola formovaná jeho duchovná, náboženská a politická tvár, tu bojoval o štátnu samostatnosť, tu vytvoril svoje národné a univerzálne kultúrne hodnoty a daroval svetu nesmrteľnú Knihu kníh. Násilím bol vyhnaný zo svojej Zeme, zostal jej verný v celej diaspore a nikdy sa neprestal modliť a dúfať v návrat do svojej Zeme a v obnovu politickej slobody. Na základe historickej a tradičnej spätosti usilovali Židia všetkých pokolení o opätovné navrátenie svojej vlasti... Vyhlasujeme, že od okamžiku ukončenia mandátu tejto noci na 15. mája 1948 až do zriadenia riadnych štátnych orgánov... bude zriadená dočasná štátna rada a jej vedenie bude predstavovať dočasnú vládu židovského štátu, ktorého meno bude Jisrael...“ Tieto slová sú súčasťou Deklarácie nezávislosti štátu Izrael.

Židovský ľud sa navrátil do Zasľúbenej zeme po takmer devätnástich storočiach trvajúceho vyhnanstva medzi národmi sveta. Židia si aj v diaspore zachovali svoju identitu, odmietli všetky snahy o asimiláciu a po stáročia živili v sebe nádej po návrate. Sen sa stal realitou. Na posvätných miestach biblickej krajiny Kanaán jestvuje už 60 rokov štát Izrael do ktorého sa vrátili Židia z viac než 140 národov sveta. Je to jediný štát vo svete, ktorý nesie v svojom názve Božie meno (El = Boh). Vyše 30 rokov je zjednotený Jeruzalem pod správou Izraela. Hebrejčina, kedysi takmer mŕtvy jazyk, znovu ožil a stal sa rečou žijúceho ľudu. A toto všetko sa stalo napriek genocíde židovského ľudu počas II. svetovej vojny zvanej šoa.

Čo je to šoa? – Týmto hebrejským výrazom Židia označujú katastrofu zničenia a vyhľadenia miliónov Židov počas II. svetovej vojny. My túto tragédiu poznáme ako holokaust, čiže zápalnú obeť a totálne zničenie ohňom. V tomto prípade však nešlo o obetné zvieratá, ale o záhubu vyše šiestich miliónov ľudí, ktorých spájalo len jedno – že sú Židia. Vrahom nezáležalo na tom, či ide o Židov zbožných alebo svetských, nerozlišovali akým jazykom hovoria a občanmi ktorej krajiny sú. Nerozlišovali dokonca ani to, či išlo o mužov, ženy alebo deti. Nikdy nebola vojna proti nejakému ľudu tak totálna, vrahovia nakoniec neumožnili ani presťahovanie alebo konverziu. V priebehu šiestich rokoch bolo zničených vyše dvoch tretín európskeho židovstva a deväťdesiatich percent ich rabínov. Najhrozivejšou „továrňou na smrť“ bol komplex Auschwitz-Birkenau, ležiaci v blízkosti poľskej dediny Osvienčim. Tu pracovalo až osem plynových komôr a štyri krematória. V tomto pracovnom a vyhladzovacom tábore našlo smrť približne milión stotisíc európskych Židov. Čo sa týka Slovenského štátu, po sérii protižidovských zákonných opatrení, bolo z nášho územia od 25. marca do 20. októbra 1942 deportovaných okolo 57.600 Židov do Osvienčimu, Majdanku a Lublinu, z ktorých takmer všetci boli zavraždení. Slovensko sa dokonca zaviazalo platiť Nemcom 500 ríšskych mariek za každého deportovaného Žida pod podmienkou, že sa na naše územie už nikdy nevráti. Po období relatívneho pokoja sa obnovili deportácie potlačením Slovenského národného povstania v októbri 1944. Na priamy zásah nacistov bolo uväznených a deportovaných okolo 12.300 Židov do Osvienčimu, nemeckých táborov a Terezína. Niekoľko stoviek Židov bolo zabitých aj na samotnom území Slovenska.

Tragickou skutočnosťou pri tejto katastrofe je historický fakt, že holokaust sa odohral v kresťanskej Európe. Je nepopierateľné, že hoci bolo nacistické „konečné riešenie židovskej otázky“ v metódach hlboko nekresťanské a ideologicky vychádzalo z ateizmu a nacionalizmu novopohanského štátu, čerpalo z bohatého prameňa protižidovskej cirkevnej rétoriky, obsiahnutej v kázňach, exegéze Písma a dielach významných teológov, ako aj z protižidovských cirkevných zákonov. Napríklad známe Norimberské zákony (1933) boli formulované podľa zákonodarstva stredovekej cirkvi. Adolf Hitler povedal v roku 1938 Hansovi Frankovi, neskoršiemu generálnemu guvernérovi Poľska: „V evanjeliu volali Židia na Piláta, keď váhal ukrižovať Ježiša: ,Krv na nás a naše deti.‘ Zdá sa, že musím vykonať toto prekliatie!.“

Cirkev robila chyby v tom, čo konala proti Židom v dejinách ako aj v tom, čo neurobila, keď bolo potrebné zásadne sa postaviť na stranu obetí počas II. svetovej vojny. Pasívne mlčanie mnohých cirkevných hodnostárov a politikov znamenalo v tom čase pre židovskú komunitu obrovský šok. Hoci nacisti postupne obracali nenávisť aj proti predstaviteľom cirkvi, kresťania musia vziať na seba zodpovednosť, že nepriamo pripravili klímu a mentalitu zameranú proti Židom.

Židovskí spisovatelia Elie Wiesel a Emil Fackenheim – obaja prežili hrôzy koncentračných táborov, – poukazovali na to, že „po Osvienčime nemožno hovoriť o Bohu rovnakým spôsobom ako predtým.“ Holokaust otvoril oči mnohým kresťanom v pohľade na Židov, dôsledkom čoho bola nutnosť zásadne prehĺbiť otázku vzťahov cirkvi k židovskému národu.

Pri pojednávaní o dejinných udalostiach jestvuje isté nebezpečenstvo zovšeobecňovania. Hoci sa vnútri kresťanstva stal anitijudaizmu a do istej mieri aj antisemitizmus rozšíreným a prevládajúcim názorom, jednotliví kresťania s ním nie vždy súhlasili. Uprostred kresťanského sveta jestvovali jednotlivci, ktorí sa postavili voči väčšinovým názorom. Platí to aj o vzťahu k Židom, judaizmu a židovskej vlasti. Ich hlas nie vždy zanikol v hluku davu. Uvediem aspoň niekoľko z nich:

Bernard z Clairvaux (1091–1153) bol rehoľníkom s veľkým vplyvom na dianie stredovekej cirkvi, a to nielen vzhľadom na svoj šľachtický pôvod. V období druhej krížovej výpravy (1145-6) ostro vystúpil s kritikou protižidovských kázní a masakru Židov v Porýnskej oblasti. V Mohuči, kde zúrili protižidovské výtržnosti dôsledkom kázania akéhosi mnícha, povedal: „Nedotýkajte sa detí Izraela a nehovorte s nimi inak než s láskavosťou, lebo sú kosťami a telom Mesiáša. Ak ich trápite, riskujete, že zraníte priamo Pána do zrenice jeho oka.“ Bernard nielenže odsúdil anti-židovské kázania a akcie, ale za záchranu Židov sa zasadil celou svojou autoritou. Zachránení Židia ho považovali za „spravodlivého medzi národmi“.

Dietrich Bonhoeffer (1906–1945) bol jedným z najvýznamnejších mysliteľom a teológov 20. storočia. Patril medzi ústredné postavy nemeckej Vyznavačskej cirkvi v boji proti nacizmu. Od roku 1933 nielenže predstavoval „židovskú otázku“ ako prvoradú a rozhodujúcu, ale otvorene sa postavil voči prenasledovaniu Židov nacistami. Hoci ani on celkom neopustil tradičný jazyk luteránskeho antijudaizmu a ideál predstavoval v konverzii Židov ku Kristovi, v ich utrpení nachádzal „utrpenie s Bohom – utrpenie tých, ktorí boli nespravodlivo vytlačení zo sveta, opovrhnutí, prenasledovaní a križovaní.“ V jeho jasnozrivom pohľade videl, že zavrhnutie a vyhnanie Židov zo Západu bude mať za následok zavrhnutie Krista a uvoľnenie židovsko-kresťanských hodnôt, ktorých základom je Desatoro. Známa je jeho veta: „Ak dnes horia synagógy, zajtra budú horieť kostoly.“ Za svoj zápas proti Hitlerovej totalite bol uväznený, najprv v koncentračnom tábore Buchenwald, neskôr v Flossenbürgu, kde 9. apríla 1945 zahynul.

U niektorých teológov a učiteľov badať aj istý myšlienkový posun. Jedným z príkladov je v minulom diely spomínaní švajčiarsky teológ Karl Barth (1986–1968). Nástupom Adolfa Hitlera k moci začal do istej miery prehodnocovať svoje názory a postoje k židovskému ľudu. V roku 1933 napísal kázeň, ktorá bola široko distribuovaná a zaslal ju aj samotnému Hitlerovi. V nej spomínal Ježišovo židovstvo ako základný článok viery. Zdôraznil, že obaja, aj Židia aj pohania sú deťmi živého Boha. V decembri decembra 1938 prehlásil, že „útokom na Židov nacisti napadli pravé korene kresťanskej cirkvi.“

Žiaľ, postoje, ktoré prezentovali Bernard z Clairvaux či Dietrich Bonhoeffer boli v dejinách kresťanskej cirkvi zriedkavými. Títo kresťania svedčia o skutočnosti, že antijudaizmus a antisemitizmus nikdy nebol nutnou súčasťou kresťanského myslenia a konania. Vždy bol voľbou, hoci cirkevná mienka bola vo všeobecnosti stavaná na „teológii náhrady“. Konanie a myslenie jednotlivých Bernardov a Dietrichov chcelo odvahu postaviť sa voči väčšinovej mienke. Aj uprostred zverstiev II. svetovej vojny sa niektorí kresťania postavili na stranu prenasledovaných. Pomáhali Židom s vedomím ohrozenia vlastného života a života členov svojej rodiny. Podľa svedectiev tých, čo prežili, niekoľkým z nich štát Izrael a múzeum holokaustu Jad Vašem udelilo vyznamenanie „spravodlivý medzi národmi“. Je potešujúce, že medzi 22.000 ocenenými zo 44 krajín bolo aj 478 Slovákov.

Jednou zo zásadných odpovedí cirkví z národov po II. svetovej vojne, bola tešuva, čiže pokánie v ktorom sa verejne vyjadrila ľútosť za hriechy spáchané v minulosti voči židovskému ľudu. Zmena je viditeľná aj v teologických vyjadreniach ohľadom Židov a judaizmu v mnohých cirkevných denomináciách, hnutiach, či zboroch. Z viacerých spomeniem aspoň niektoré.

V rámci Svetovej rady cirkví bola v roku 1967 zverejnená Bristolská správa, kde sa uvádza, že dnešní Židia nie sú vinní za Ježišovo ukrižovanie a že Boh neopustil židovský ľud, ktorý neuveril v Ježiša a istotne ho dovedie k spáse. V roku 1982 bol exekutívou SRC doporučený dokument Ekumenické úvahy nad židovsko-kresťanským dialógom. V ňom je zdôraznená nutnosť odstránenia zaužívaných stereotypov v posudzovaní judaizmu, uznanie židovstva za živé náboženstvo – teda nie jeho tradičné chápanie ako zastaraného zákonníctva a opätovné uznanie významu zeme Izraela pre Židov.

Presbyteriánska cirkev v USA sa v dokumente z roku 1987 priamo dištancuje od „teológie náhrady“: „Potvrdzujeme, že cirkev, vyvolená v Ježišovi Kristovi, bola naštepená na Boží ľud vybudovaný na zmluve s Abrahámom, Izákom a Jakubom. Preto kresťania nenahradili Židov.“ Podobné vyhlásenie v tom istom roku urobila United Church of Christ: „Potvrdzujeme, že judaizmus nebol nahradený kresťanstvom, že kresťanstvu nerozumieme ako nástupnickému náboženstvu judaizmu, Božia zmluva s Židmi nebola zrušená. Boh nezavrhol židovský ľud, Boh je verný v dodržaní svojej zmluvy.“ Čo sa týka Lutherovho antisemitského dedičstva, Svetový zväz Luteránov odsúdil v roku 1983 spis svojho zakladateľa „O Židoch a ich klamstvách“. V pokání predstavitelia týchto cirkví povedali: „Hriechy Lutherových antisemitských výrokov a urputnosť jeho útokov proti Židom je nám veľkým bremenom. Musíme v svojich cirkvách zabrániť tomu, aby sa podobné hriechy v prítomnosti alebo budúcnosti opakovali.“

V Katolíckej cirkvi došlo k zásadnému obradu až takmer 25 rokov po skončení II. svetovej vojny. Veľký význam na ňom má pápež Ján XXIII., ktorý už počas vojny ako apoštolský nuncius v Turecku, prispel k záchrane života mnohých Židov. Práve on predniesol požiadavku, aby sa na Všeobecnom koncile (pomenovanom neskôr ako Druhý vatikánsky koncil) vypracovala deklarácia o Židoch. Nakoniec ako kompromisné riešenie bolo „prebudené tajomstvo Izraela“ vsadené do Deklarácie o nekresťanských náboženstvách (Nostra Aetate). Mimo iné sa v nej Katolícka cirkev vyjadrila, že Židia sú stále predrahí Bohu, lebo dary a Božie povolanie nemožno odvolať. Nemožno predstavovať Židov ako zavrhnutých alebo zlorečených; vylučuje sa všeobecné obviňovanie Židov z bohovraždy.

Mnohí významní politici, teológovia a publicisti vidia priamu súvislosť medzi tragédiou šoa a zrodením štátu Izrael 14. mája 1948. Napríklad Ehud Barak, náčelník generálneho štábu Izraelskej armády (1991-1995), ktorý sa neskôr stal aj predsedom Izraelskej vlády (1999-2001), pri návšteve Osvienčimu v roku 1992 povedal: „Pred 47 rokmi zhasli plamene krematórií. O tri roky neskôr bol založený štát Izrael. Toto údolie smrti a vízia znovuzrodenia Izraela v jeho zemi spolu priamo súvisí.“ Áno, štát Izrael sa zrodil z popola holokaustu. Naplnili sa, inak ťažko pochopiteľné slová proroka Ezechiela, adresované nevernej žene – Jeruzalemu: „Šiel som okolo teba a uvidel som ťa ako sa váľaš vo svojej krvi a povedal som ti, keď si ležala v svojej krvi: Ži! Áno, povedal som ti, keď si ležala v svojej krvi: Ži!“ Po takmer 19. storočiach exilu medzi národmi sveta, Boh Avrahama, Jicchaka a Jakova opätovne zhromaždil svoj ľud do krajiny, ktorú navždy prisľúbil Avramovi a jeho potomstvu.

Mnohí namietajú, že moderný štát Izrael bol založený a doposiaľ jestvuje na sekulárnych základoch. To je do istej miery pravdou, ale nesmieme zabúdať na Božiu zvrchovanosť a jeho schopnosť použiť na naplnenie svojej vôle kohokoľvek. David Ben Gurion (1886 – 1973) pri otázkach ohľadom založenia štátu Izrael v máji 1948, jasne povedal celému svetu: „Židia nedostali žiadny mandát pre Palestínu od Veľkej Británie, USA alebo OSN. Politicky iste, ale historicky a právne pochádza náš mandát z Biblie.“ V hebrejskej Biblii jestvuje veľké množstvo proroctiev týkajúcich sa návratu židovského ľudu zo všetkých strán sveta, do zeme, ktorú im dal Hospodin ako večné vlastníctvo. Stačí pozorne čítať prorocké spisy Izaiáša (napríklad kapitoly 11; 43-44), Jeremiáša (k. 16; 30-31), Ezechiela (k. 36), Zachariáša (k. 10) a mnoho ďalších. Na sklonku svojho života predniesol Ben Gurion, prvý ministerský predseda novo vzniknutého štátu, nasledujúce slová: „Židia sú zázrakom dejín. V priebehu jednej generácie obnovili svoju zem, svoj jazyk a svoju národnosť. Tajomstvo tohto zázraku však spočíva v Biblii. Tá nám nikdy nedovolila zúfať si.“ Čo sa týka názvu, z viacerých možností bol vybraný Jisrael, pretože znamená „ten, za ktorého bojuje Boh (El)“. Najmarkantnejšie sa tento prorocký názov prejavil, keď v deň jeho vzniku mu vyhlásilo vojnu šesť susedných arabských štátov s vyše 16 miliónmi obyvateľov a dobre vyzbrojenou armádou. Voči nim sa postavilo 650.000 Židov, zväčša neozbrojených. Z „vojny o nezávislosť“ vyšiel napokon víťazne „Boží bojovní“ Jisrael, pretože s ním bol Hospodin. Zaujímavé je, že nevyhnutnú pomoc v podobe dodávky zbraní prišla práve od nás – z Československa. Samotný Ben Gurion prehlásil, že „dodávky československých zbraní zachránili Izrael.“ Od svojho založenia v roku 1948 prežil tento štát päť vojen (1948, 1956, 1967, 1973, 1982), dve intifády – ľudové povstania (1987-1993, 2000-2004) a tisícky bombových útokov. Veľmi trefne konštatoval kazateľ Derek Prince v svojej knihe Zasľúbená zem, že „každý deň existencie štátu Izrael predstavuje jeden ďalší zázrak.“

Čitateľ sa možno v duchu pýta: „Ako toto súvisí s mesiánskymi Židmi? Veď autor píše o holokauste, vzniku štátu Izrael a zmene postojov kresťanov k Židom... Prečo odbočuje od témy?“ – Autor týchto článkov zastáva názor, že opätovné naštepenie synov a dcér Izraela na mesiánsky olivovník veľmi úzko súvisí s návratom židovského ľudu na Sion a do svojej vlasti (teda so sionizmom), ako aj zmenou postoja mnohých kresťanov, zborov, skupín a denominácií k „starším bratom vo viere“ (takto nazval Židov pápež Jána Pavla II.). Ako nedávno napísal môj priateľ Mário Števanka: „S návratom Židov na mapu sveta sa aj na duchovnej mape objavujú po ohromne dlhej dobe Židia veriaci v Mesiáša Ješuu.“ Zaujímavú skutočnosť v tejto súvislosti objavil mesiánsky veriaci publicista Ludwig Schneider, ktorý sa mnoho rokov venuje vydávaniu správ z Izraela (Israel heute). Schneider zistil, že v roku 1948 bolo v Izraeli prítomných presne 12 mesiánskych Židov. Zaujímavé, však? Aby sme toto uvideli a pochopili, potrebujeme mať otvorený duchovný zrak a nesmieme zatvárať oči pred znameniami, ktoré sa dejú vo svete okolo nás. Sám Ješua vyučoval svojich nasledovníkov na potrebu pozorovať znamenia doby. Máme Písma, kde je všetko zaznamenané. Ješua nám zanechal svojho Ducha, ktorý nás učí rozlišovaniu. Sme dostatočne vystrojení, aby sme rozpoznávali znamenia čias. V dnešnej dobe internetu, televízie a mobilných telefónov sa nemôžeme vyhovárať na nedostatok informácií ohľadom diania vo svete.

Zopakujem, čo bolo vypovedané v I. dieli týchto článkov. Božie zvolávanie rozptýleného židovského ľudu zo všetkých krajín sveta do erec Jisrael úzko súvisí s duchovným prebudením uprostred tohto ľudu a jeho zjednocovaním mimo kresťanských denominácií. Joseph Rabinowitz to prorocky predpovedal slovami: „Kľúč k Svätej zemi leží v rukách nášho brata Ješuu“. Súhlasím s názorom Dereka Prince, že ak by bolo treba poukázať na jeden ústredný dátum, bol by to rok 1967. Práve v tomto roku, po „Sedemdňovej vojne“ nadobudol Izrael politickú kontrolu nad starou časťou Jeruzalema, Chrámovou horou a najposvätnejším miestom židovského ľudu súčasnosti – Západnou stenou chrámu. Toto miesto je známe aj ako „Múr nárekov“. Po víťazstve Izraelskej armády, jej vrchný rabín zatrúbil na šófar a spolu s vojakmi proklamoval víťazstvo Hospodinovi. Moše Dajan, vtedajší minister obrany, pri Múre nárekov prehlásil: „Znovu sme zjednotili rozdelený Jeruzalem. Vrátili sme sa k svojim najsvätejším miestam a už nikdy ich neopustíme.“ Derek Prince spozoroval, že od tohto obdobia židovský ľud začal prejavovať novú vrúcnosť a otvorenosť k osobe Ješuu.

S približujúcim sa opätovným návratom Mesiáša Ješuu na zem, Hospodin zvolal svoj ľud na Sion. Židia sú opäť národom so svojou zemou, jazykom, štátom Izrael a Jeruzalemom, hlavným mestom. Uprostred rozličných náboženských prúdov vnútri judaizmu sa šíri hnutie Jehudim mešichim. Títo mesiánski Židia uverili, že Ješua je ich Mesiáš a Boží syn. Starostlivo si uchovávajú židovskú identitu a v mesiánskom duchu čítajú Tanach, slávia biblické sviatky a šíria radostnú zvesť svojim bratom. Niektorí žijú uprostred národov, iné vykonali aliju do Izraela. Nemálo z nich malo veľké problémy s ortodoxnými rabínmi a Izraelskými úradmi kvôli svojej viere v Ješuu, ale Hospodin sa ich opäť zastal. Dlhé roky pri zverejnení mesiánskej viery im bolo zamietané získanie štatútu imigrantov a udeľovanie občianstva „kvôli konverzii na kresťanstvo“ a „misionárskym aktivitám, ktoré konajú proti záujmom štátu Izrael.“ Tohto roku, v apríli 2008, Izraelský najvyšší súd uznal mesiánskym Židom právo na občianstvo podľa Zákona o návrate. Títo Židia veriaci v Ješuu a očakávajúci jeho druhý príchod, sú pripravení, aby v Jeruzaleme privítali svojho a nášho Kráľa, tak ako je napísané, slovami: „Baruch haba bešem Adonaj“, čiže „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

ThDr. Andrej Mátel

Kto sú mesiánski Židia?
Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)
Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)
Kto sú mesiánski Židia? (IV. Olivovník)
Kto sú mesiánski Židia? (VI. Písma)
Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo