Winston S. Churchill Ten, čo zachránil civilizáciu a slobodu v Európe

Je to dobrá príležitosť pripomenúť si jeho význam.

Sir Winston zachránil civilizáciu a slobodu v Európe. Nie je to prehnané tvrdenie? Posúďte sami.

Na konci jari 1940 si Hitler myslel, že vojnu vyhral. Po kapitulácii Francúzska čakal, že Veľká Británia uzavrie s Nemeckom separátny mier, ak jej ponúkne výhodné podmienky, čo on bol ochotný urobiť: „Vy budete mať koloniálne impérium v zámorí, ja budem pánom kontinentálnej Európy.“

Každý rozumný britský štátnik by túto ponuku prijal, pretože Británia už nemohla zvíťaziť; predsa druhá svetová vojna sa začala kvôli Poľsku a záruke jeho samostatnosti. Predstava, že po páde Francúzska sa v ňom britská armáda vylodí a oslobodí ho, následne obsadí Nemecko a oslobodí Poľsko, a to za situácie, keď Stalin pomáhal Hitlerovi a v USA panoval izolacionizmus, bola nerealistická. Obzvlášť potom, čo bola takmer zničená pri Dunkirku. Takže „rozumnou“ britskou politikou bolo akceptovať straty a uzavrieť separátny „mier bez víťazov a porazených“.

Churchill povedal „Nie!“

On totiž nebol „rozumným“ štátnikom, ale veľkým štátnikom. Dovidel ďalej než ostatní; ak uzavrie separátny mier, Hitler „tisícročnú ríšu“, totalitné monštrum od Atlantiku po Ural, vybuduje. Potom získa zbrane nového typu (napr. rakety a bomby, ktoré sa začínajú na písmeno A) a už ho nikto nezastaví, ani USA. Odohrá sa alternatívna studená vojna s USA a Britániou na jednej strane a nacisticko-fašistickým súštátím na tej druhej – s tým rozdielom, že v tejto studenej vojne nebude mať Západ ani polovicu Európy a namiesto sovietskemu šlendriánovi bude čeliť nemeckej precíznosti.

Churchill pochopil, že po kapitulácii Francúzska už ide o novú vojnu, nie defenzívnu, ale preventívnu, ktorej cieľom je zabrániť Hitlerovým plánom. Vedel, že ho sám neporazí, preto sa spoliehal na dve veci – v jednej sa mýlil, v druhej mal pravdu. Mal pravdu, že totalitní spojenci Hitler a Stalin sa časom rozkmotria a napadnú, a tým Británii svitne nádej. Ale mýlil sa, že USA samy zo svojej vôle vstúpia do vojny, čo by však neurobili, pretože izolacionizmus v Kongrese a aj v americkej spoločnosti bol príliš silný. USA museli byť napadnuté (Japonskom 7. decembra 1941) a štyri dni potom im Hitler zbytočne vyhlásil vojnu.

Hitler bol modernista, revolucionár, nacionalista a rasista; Churchill bol romantik, nostalgik, konzervatívec a imperialista.

Rokom 1945 sa však nič neskončilo, začínal sa nový konflikt, vlastne pokračovanie toho starého s možno ešte fatálnejšími dôsledkami. Keď sa v septembri 1939 Churchill vrátil do vlády ako prvý lord Admirality (minister vojnového námorníctva), žilo pod totalitarizmom menej ľudí než o desať rokov neskôr, keď komunizmus ovládal nielen strednú a východnú Európu, ale aj pevninskú Čínu.

Hitler a Stalin rozpútali druhú svetovú vojnu ako spojenci paktom Molotov-Ribbentrop; táto vojna zničila Hitlera a jeho ríšu, ale Stalin a jeho ríša z nej vzišli silnejší. Nie, tá práca nebola v roku 1945 vôbec dokončená. Pričom autoritu, prestíž i morálnu silu varovať Západ pred komunizmom mal Churchill väčšiu než ktokoľvek iný. Snažil sa; snažil sa napr. presvedčiť Američanov, aby otvorili druhý front na Balkáne, a tým sa západní spojenci dostali do strednej Európy skôr než Červená armáda. Márne, Američania to z logistických dôvodov odmietli.

Chorý prezident USA Franklin Delano Roosevelt bol v otázke hrozby komunizmu slepý a jeho vláda bola penetrovaná sovietskymi agentmi skrz naskrz. Chcel dať Stalinovi viac, než chcel Stalin sám, a Churchill už nemal silu mu v tom zabrániť. V roku 1945 britskí voliči Churchilla pozbavili premiérskeho kresla; ale on aj potom v marci 1946 varoval Západ a USA pred komunizmom a Sovietskym zväzom v slávnom prejave vo Fultone o železnej opone. V roku 1951 ho síce voliči do premiérskeho kresla vrátili, ale to už bola len labutia pieseň starého leva. Ani zďaleka už nemal silu a energiu z rokov 1940 až 1945.

Porážke komunizmu už Churchill veľa nepomohol. A možno by od nás bolo aj nevďačné ešte aj toto od neho požadovať, ako keby porážkou nacizmu neurobil už dosť. Porážku komunizmu museli urobiť v ďalšej generácii iní – Karol Wojtyla (sv. Ján Pavol II.), Ronald Reagan, Lech Walȩsa a Václav Havel, Augusto Pinochet a Ahmad šáh Masúd; ale aj Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, František Mikloško, Hana Ponická, Milan Šimečka a mnohí ďalší.

Churchillov príklad a jeho zásada „v boji rozhodnosť, v porážke vzdor, vo víťazstve veľkorysosť“ však sú a navždy zostanú inšpiráciou pre tých, ktorí bojujú za slobodu.

Takže na zdravie, sir Winston!