Presne pred týždňom rozhodol poľský ústavný súd o zrušení jednej z výnimiek, na základe ktorej sa doteraz mohli vykonávať potraty.

Reakcia na tento krok je búrlivá. Tisíce ľudí, najmä vo veľkých mestách, protestujú na akciách organizovaných ľavicou a feministickými organizáciami, niektorí dokonca odmietli nastúpiť do práce. Paralelne s tým prebieha aj veľmi ostrá debata medzi odporcami a podporovateľmi tohto rozhodnutia.

Najradikálnejšia časť odporcov dokonca začala narúšať bohoslužby a na viacerých kostoloch sa objavili hanlivé nápisy, čo napríklad šéfredaktor konzervatívneho týždenníka Do Rzeczy Pawel Lisicki označil za úplne nový, v poľskej tradícii až dodnes neznámy typ barbarstva.

Čo sa presne stalo?

Ústavný súd rozhodol o neústavnosti výnimky, ktorá umožňovala vykonanie potratu, ak bolo indikované vážne poškodenie plodu. V poľskom pro-life hnutí sa pre tento typ zákroku zvykne používať termín eugenický potrat.

Súd rozhodoval na základe podnetu 119 poslancov, medzi ktorými neboli iba členovia strany PiS, ale aj niekoľko opozičných poslancov. Táto ich iniciatíva reagovala na pro-life petíciu, ktorú podpísalo 830-tisíc Poliakov.

Podaním sa ústavný súd zaoberal tri roky. Z pätnásťčlenného pléna mali len dvaja sudcovia odlišné stanovisko.

Úplné zdôvodnenie verdiktu nebolo zatiaľ publikované, ale sudcovia sa pri rozhodovaní opreli o tie body poľskej ústavy, ktoré hovoria, že štát zaisťuje každému človeku rovnakú právnu ochranu. Argumentovali tým, že  potrat z dôvodu poruchy plodu je eugenickou praktikou a neprípustnou formou diskriminácie.

Menej sa hovorí aj o ďalšej časti rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje, že ťarcha výchovy ťažko chorého človeka nemôže spočívať iba na matke, ale štát ma povinnosť postarať sa o osoby, ktoré sa ocitli v takejto situácii. Poľská vláda na to reagovala a avizuje, že v najbližšej dobe predloží legislatívu, ktorá výrazne zvýši štátnu pomoc rodinám, ktoré sa starajú o postihnuté deti.

Koniec potratového kompromisu

Teraz malý exkurz do histórie. V Poľsku doteraz platila potratová legislatíva z roku 1993, ktorá sa zvykla označovať aj ako „potratový kompromis“, keďže v tom čase sa opierala o širokú politickú zhodu.

Umelý potrat bol podľa nej zakázaný s výnimkou troch situácií: znásilnenia (vtedy bol možný do 12. týždňa), ohrozenie života matky a poškodenie plodu. V obidvoch týchto prípadoch bez časového obmedzenia. Trestnú zodpovednosť neniesli ženy, ktoré tento zákaz porušili, ale tí, ktorí potrat vykonali alebo naň navádzali.

Lenže tento kompromis začal veľmi skoro slabnúť a tlak na jeho zmenu narastať. Ako zo strany ľavice, tak aj pro-life hnutia.

Ako prvá sa o zmenu v roku 1996 pokúsila postkomunistická Strana demokratickej ľavice (SLD), ktorá v parlamente presadila zmenu, aby bol potrat možný, aj keď sa žena dostane do ťažkej životnej situácie. Ústavný súd v roku 1997 túto novelu zrušil.

Stav sa však už dlhší čas snažili zmeniť aj pro-life organizácie, ktoré napokon teraz uspeli. Argumentovali nielen morálne a právne, ale aj nárastom počtu eugenických potratov.

Tých bolo v minulom roku v Poľsku podľa miestnej pobočky organizácie CitizenGo 1074 z celkového počtu 1116 legálnych potratov. V štyridsiatich percentách prípadov bola indikácia Downov syndróm.

Za posledných dvadsať rokov stúpol počet eugenických potratov až dvadsaťnásobne, z 50 v roku 1999 na 1074 v roku 2019. „Tieto údaje ukazujú, že takzvaný kompromis nefunguje, iba sa vďaka nemu rozširujú možnosti na zabíjanie a v spoločnosti sa vzbudzuje falošný dojem, že zabíjanie chorých ľudí nie je zlom,“ tvrdí riaditeľka poľskej pobočky CitizenGo Magdalena Korzekwa-Kaliszuk.

Len jeden hlas

Tu sa pristavme. V súvislosti s rozhodnutím poľského ústavného  súdu znie u nás takmer výhradne len naratív odporcov, ktorí tvrdia, že ide o brutálny zásah do práva ženy. Nehovoriac o tom, že sa nadhodnocuje aj spoločenská váha protestov, ktoré vzbudzujú pozornosť skôr svojou radikálnosťou, ako masovosťou. 

Rovnako sa veľa hovorí len o „zlom“ Kaczynskom a spravodlivo nahnevaných demonštrantoch, ale vôbec nič o ideologických lynčoch, ktorým sú pre svoj názor vystavení viacerí sudcovia ústavného súdu. Napríklad sudcu Justyna Piskorského, ktorý bol v tejto kauze spravodajcom, jeho akademickí kolegovia vyzvali na rezignáciu z postu šéfa katedry trestného práva na Právnickej fakulte v Poznani.

Iste, prieskumy ukazujú, že rozhodnutie ústavného súdu nemá väčšinovú podporu Poliakov. Podporuje ho menej ako dvadsať percent z nich. V názore na protesty je spoločnosť rozdelená približne pol na pol. Prieskumy verejnej mienky sú však tou poslednou vecou, ktorou by sa sudcovia pri takýchto dilemách mali riadiť.

Tiež platí, že existuje aj iné Poľsko, ktoré verdikt súdu interpretuje napríklad aj ako šancu pre deti s Downovým syndrómom. Jeho hlas však ku nám nepreniká, pričom ide o veľmi podstatný rozmer rozhodnutia poľských sudcov.