Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
23. október 2020

Spontánny potrat

Skúsenosť, po ktorej žena potrebuje priestor a čas na smútenie

Tri ženy hovoria o strate dieťaťa pri spontánnom potrate a predčasnom pôrode. 

Skúsenosť, po ktorej žena potrebuje priestor a čas na smútenie

Ilustračná foto: Flickr.com/Nenad Stojkovic

„Na prelome jedenásteho a dvanásteho týždňa, keď sme si s manželom konečne dovolili tešiť sa na naše dieťatko, žartovali sme o rastúcom brušku a tešili sa, ako to oznámime našim najbližším, prišla ďalšia rana. V to ráno, keď som mala ísť na rutinnú kontrolu, som si na nohavičkách objavila tmavohnedý výtok. Vyľakaná som volala sestričke, vysvetlila som jej svoju situáciu a spýtala sa, či by som nemohla prísť hneď,“ opisuje svoju skúsenosť so spontánnym potratom Gabika. A pokračuje:

„Sestrička mi do telefónu necitlivo povedala, že keď prídem o dve hodiny skôr či neskôr, už sa na tom nič nezmení. Žiaľ, mala pravdu. Po príchode ma nechala čakať hodinu a pol v čakárni. V ten deň mi doktorka chladne oznámila, že môjmu dieťatku už nebije srdiečko a nevyvíja sa. Povedala, nech neplačem, a dala mi lístok s tým, že ráno mám ísť do nemocnice na kyretáž.“

Téma, ktorá sa nás týka

Podľa Zuzany Strakovej z poradne ALEXIS prekonalo na Slovensku v minulom roku spontánny potrat 7092 žien. S prosbou o pomoc a poradenstvo sa na nich obrátilo 26 z nich. Tento rok to bolo do polovice októbra 33 žien. „Zo všetkých klientok, ktoré k nám prichádzajú, tvoria tieto ženy okolo 10-15 percent.“ Ide teda len o malý zlomok z celkového počtu.

Na Slovensku prekonalo v minulom roku spontánny potrat 7092 žien. Zdieľať

Pre mnohé ženy, ktoré si prešli stratou dieťaťa, je to aj po rokoch veľmi citlivá a bolestivá téma. Mnohé z nich o tom nie sú vôbec schopné či ochotné hovoriť. Podobnú skúsenosť má aj Zuzana Straková. „Ozývajú sa nám skôr ženy, ktoré majú z rôznych dôvodov potrebu túto skúsenosť riešiť. Množstvo žien však spracuje zážitok spontánneho potratu buď v samote, alebo v kruhu najbližších.“

Veronika, Gabika a Katarína sú tri mladé ženy, ktoré sa o svoju skúsenosť rozhodli podeliť. Aj takýmto spôsobom chcú prelomiť ticho, ktoré okolo tejto témy panuje.

Dvakrát prísť o dieťa

Gabika pochádza z tradičnej katolíckej rodiny a v čase štúdia na cirkevnom gymnáziu sa zoznámila so svojím manželom. Po piatich rokoch spoznávania sa rozhodli prijať sviatosť manželstva. Po roku a pol zistili, že Gabika je tehotná.

Po deviatich mesiacoch bezproblémového tehotenstva sa im narodilo krásne a zdravé dievčatko. Gabika v tom čase úspešne ukončila magisterské štúdium na vysokej škole a všetko nasvedčovalo tomu, že jej manželstvo aj rodičovstvo budú ideálne. Ďalšie tehotenstvo zatiaľ neplánovali.

„V čase, keď mala dcérka dva roky, som začala bojovať so svojím trávením. Objavili sa rôzne zdravotné problémy. Keď sme po vyše polročnom zápase zistili, že som tehotná, veľmi sme sa potešili, ale mali sme aj obavy.“ Mladá rodina sa v tom čase sťahovala za prácou na miesto vzdialené 450 kilometrov.

„Keďže nás čakali veľké zmeny spojené so sťahovaním a zmenou zamestnania, najbližšia rodina nezareagovala s nadšením ako pri prvej dcérke, to ma zranilo. Približne dva týždne pred rutinnou kontrolou u doktorky som postupne pociťovala ústup tehotenských príznakov a, žiaľ, nástup príznakov, ktoré v čase tehotenstva neznamenajú nič dobré. V deň, keď mi doktorka povedala, že dieťatku nebije srdiečko, som mala pocit, že sa mi zrútil svet. V deviatom týždni som v prítomnosti manželovej mamy, sestry a malej dcérky spontánne, doma na toalete, potratila naše druhé dieťatko, ktorému som dala meno Olívia.“

Keď mi doktorka povedala, že dieťatku nebije srdiečko, mala som pocit, že sa mi zrútil svet. Zdieľať

Po roku a pol od tejto udalosti manželia zistili, že čakajú ďalšie dieťa. „Ja som to vedela ešte skôr, ako to ukázal test, keďže tehotenské nevoľnosti nastúpili v plnej sile,“ spomína Gabika. „Keďže sme už boli zabývaní na novom mieste a ja som sa už cítila lepšie, s manželom sme boli maximálne pripravení na ďalšie dieťatko. Snažila som sa potláčať strach, ktorý sa vo mne opakovane prebúdzal, a tiež sme sa snažili priveľmi sa netešiť. Rozhodli sme sa, že tentokrát rodine nič nepovieme, kým neubehne prvý trimester.“

Gabika mala už od začiatku tehotenstva komplikácie, ktoré ju priviedli na pohotovosť. „Brala som svedomito lieky na udržanie tehotenstva. Neskôr mi diagnostikovali syndróm miznúceho dvojčaťa, ale stále som verila, že aspoň druhé dieťatko to zvládne.“ Žiaľ, aj toto druhé tehotenstvo sa skončilo u Gabiky spontánnym potratom.  

„Manžel ma vtedy čakal v aute a zavolal rodičom, ktorých to veľmi zasiahlo, keďže o tehotenstve nevedeli. Všetci blízki plakali s nami. V nemocnici som sa na kontrolnom ultrazvuku modlila a verila v zázrak, ktorý sa však nekonal. Prišli sme tak o ďalšie dieťatko, ktorému som dala meno Rafael. Stále myslím aj na to, že celkom na začiatku mali byť dvaja.“

Najväčšou oporou bol pre Gabiku jej manžel. Spoločná strata a manželkina bolesť ho veľmi ranili, aj keď o tom spolu veľmi málo hovorili. Gabika mala v tom čase aj podporu rodiny a blízkeho okolia. Jej rodičia, mama jej manžela aj mnohí ďalší priatelia si totiž prešli podobnou stratou a chápali jej bolesť. Hovorí, že dodnes je pre ňu bolestivá každá nová správa o tehotenstve v rodine alebo blízkom okolí.

„Vždy je v nás tá túžba prijať do našich životov ďalšie dieťatko. Keďže od poslednej straty ubehli takmer dva roky, sme odovzdaní Bohu a veríme, že on vie, čo je pre nás najlepšie.“

Strata dieťaťa v ktoromkoľvek štádiu tehotenstva nikdy neprebolí. Zdieľať

Na otázku, či s odstupom času prežíva stavy bolesti a smútku s menšou intenzitou, Gabika odpovedá, že strata dieťaťa v ktoromkoľvek štádiu tehotenstva neprebolí nikdy. Veľa ľudí im hovorilo, aby sa tešili z dcérky, ktorú majú. Prípadne im hovoria o pároch, ktoré sú neplodné a nemôžu mať deti vôbec. Takéto slová sú však podľa nej len slabou náplasťou.

„Pre mňa je najťažšie to, že táto téma je v spoločnosti stále tabu. Veľakrát som mala pocit, že nemôžem o našej strate hovoriť. Že je to okoliu nepríjemné. Nikto však nehľadel na to, aké nepríjemné sú pre mňa otázky o tom, či neplánujeme ďalšie dieťa. Je veľmi ťažké tváriť sa, že tieto naše deti nikdy neboli. Neprejde jediný deň, aby som na ne nemyslela.“

Každý deň je darom

Skúsenosť Veroniky je trochu iná. Momentálne je mamou na plný úväzok, ale predtým bola zamestnaná v IT sfére. S manželom sa spoznali počas vysokej školy. Obaja pracovali pre neziskovú organizáciu Domka, čo je združenie saleziánskej mládeže v Bratislave. Po troch rokoch chodenia sa zosobášili a tento rok oslávili piate výročie manželstva. „Do manželstva sme vstupovali s tým, že deti určite chceme, ale nie hneď. Potrebovali sme sa spolu ako pár zžiť, keďže sme pred svadbou spolu nebývali, a trochu si ešte vychutnať čas bez detí.“

Po trištvrte roku Veronika otehotnela a na príchod dieťatka sa obaja tešili. Prvý trimester bol bezproblémový a Veronika nepociťovala ani tehotenské nevoľnosti. Komplikácie nastali až v druhom trimestri, keď skončila na rizikovom tehotenstve.

„Počas najbližších dvoch mesiacov som bola trikrát hospitalizovaná. Na konci piateho mesiaca som začala pociťovať miernu bolesť v krížoch. Neprikladala som tomu veľkú váhu, ale po porade s gynekologičkou som pre istotu išla do nemocnice. Tam zistili, že hodnoty pohybu maternice sú mierne zvýšené, a tak si ma tam nechali. Každým dňom sa bolesti stupňovali a po pár dňoch už dosahovali hodnoty reálnych kontrakcií.“

Lekárka chcela vedieť, či moje dieťa majú oživovať, ak po narodení nebude javiť známky života. Zdieľať

Vtedy Veronike prvýkrát povedali o možnosti predčasného pôrodu. „Pamätám si, ako som volala svojej mame, a hoci som nechcela, veľmi som sa do telefónu rozplakala.“ Po prevoze do druhej nemocnice sa lekári snažili jej kontrakcie stlmiť liekmi, ale ani tie po čase nezaberali. Ich synček sa pýtal na svet.

„Spomínam si, ako sa ma jedna doktorka opýtala, či si želáme intenzívnu alebo len čiastočnú starostlivosť o naše dieťa. Nerozumela som, čo tým myslí. V podstate chcela vedieť, či ho majú oživovať, ak po narodení nebude javiť známky života. Môj materinský cit mi nedovolil odpovedať inak ako v tom zmysle, aby urobili všetko pre to, aby dieťatko žilo. Našťastie sa synček po narodení sám nadýchol.“

Ilustračné foto – TASR/Milan Kapusta

Inzercia

Pri predčasnom pôrode bol aj Veronikin manžel, ktorý jej bol veľkou oporou. Ich synček bol následne umiestnený v inkubátore. Mal 32 centimetrov a 730 gramov. „Počas tých momentov po pôrode som bola celý čas ticho. Nevedela som, čo mám povedať, každé slovo mi pripadalo zbytočné. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo, že som povedala manželovi, že konečne cítim fyzickú úľavu a žiadnu bolesť. Synček sa prvé dni držal veľmi statočne, dokonca dýchal sám a nepotreboval byť na prístroji. Keďže sme s manželom obaja veriaci, ešte v deň narodenia ho prišiel nemocničný kaplán pokrstiť.“ 

Veronika v tomto kontexte opisuje aj neľahkú skúsenosť budovania puta s dieťatkom. Keďže jej ho vzali hneď po pôrode, hovorí, že materinské puto k nemu bolo slabé. „S odstupom času to vnímam tak, že som pri inkubátore netrávila dlhý čas. Mám pocit, že zdravotnícky personál sa tomu trochu čudoval. Bolo to aj tým, že po čase strávenom na JIS som začala pociťovať úzkosť a vždy som mala chuť plakať. Bála som sa, že tými pocitmi prídem o materské mlieko, ktoré som synčekovi nosila do nemocnice. Teraz by som, aj po skúsenosti materstva s dcérkou, presedela oveľa viac času pri synčekovi, nedbajúc na pocity či popôrodné bolesti.“

Teraz by som presedela oveľa viac času pri synčekovi, nedbajúc na pocity či popôrodné bolesti. Zdieľať

Po pár dňoch sa stav ich synčeka začal zhoršovať, prestal sám dýchať a musel byť na prístrojoch. Po jedenástich dňoch zomrel. „Hneď ako nám to oznámili, som pocítila bolesť aj úľavu zároveň. Dni neistoty sa skončili a akoby za nimi niekto urobil bodku. Ten pocit úľavy som si neskôr vyčítala. Môj spovedník mi povedal, že je v poriadku to, čo prežívam, a ja som si napokon prestala vyčítať svoje pocity.“

Podľa Veroniky je potrebné smútok naplno prežiť a oplakať. Veľmi jej pomohla nádej a viera, že svojho synčeka uvidí v nebi. Veronika je tiež presvedčená, že aj pohreb ako forma rozlúčky je z psychologického hľadiska dôležitý. Dáva totiž človeku možnosť v pokoji uzavrieť istú kapitolu života a otvoriť sa pre nové veci. „Diera v srdci nám ostane stále. Slzy a smútok sa objavia zakaždým, keď intenzívne myslím na synčekov príbeh.“

Keď pohľad na cudzie deti bolí

O prekonávaní smútku vie svoje aj Katarína. V manželstve je už osem rokov a obaja s manželom pochádzajú z veriacich rodín. Momentálne je na rodičovskej dovolenke, ale predtým pracovala v oblasti špeciálnej pedagogiky a psychológie dieťaťa. Dvakrát po sebe zažila spontánny potrat, prvý v deviatom a druhý v dvanástom týždni tehotenstva.

„Keď sa nám narodila prvá dcéra, veľmi sme túžili po ďalšom dieťatku. Otehotnela som znova, ale v deviatom týždni som začala krvácať. Pri kontrole zistili, že bábätko už nežije. Hneď na ďalší deň ma objednali na zákrok.“

V nemocnici to podľa jej slov bolo zo strany manažmentu veľmi rýchle. Spomína aj na to, ako im bolo v oboch prípadoch vydané telíčko dieťatka. Mohli mu tak urobiť aspoň malý pohreb v kruhu rodiny. „Obom bábätkám sme dali mená a dodnes sa pri večernej modlitbe s deťmi za ne modlíme. Napísala som im aj list a aj to mi veľmi pomohlo pri rozlúčke.“

V istom období pociťovala hnev na Boha a pýtala sa ho, prečo práve ona. Zdieľať

Katarína hovorí, že hoci odvtedy ubehli už štyri roky, keď vidí na ihrisku deti, o ktorých vie, že sa narodili v rovnakom čase, ako by sa mali narodiť tie jej, tak premýšľa, ako by asi vyzerali a čo by už dokázali v takom veku robiť.

Plakávala aj pri pohľade na akúkoľvek malú novorodeneckú vecičku, čiapku či ponožky. V istom období pociťovala aj hnev na Boha a pýtala sa ho, prečo práve ona. „Považovala som sa za menejcennú, keďže nedokážem vynosiť ani vlastné dieťa.“

Katarína hovorí, že tieto pocity postupne ustúpili a ona sa naučila, že v živote nemá všetko vo vlastných rukách. „Dieťa nie je niečo, čo si vyžiadaš a dostaneš to.“ Po návrate z nemocnice Katarína často plakávala. Niekde vnútri cítila hlbokú dieru, prázdnu náruč. „Moji najbližší nevedeli, ako so mnou o tom komunikovať. Väčšinou sa o potrate ani nezmienili a premlčali túto tému.“

Najčastejšou poznámkou, ktorú si musela vypočuť, bolo: „Veď si ešte mladá, budete mať ďalšie dieťa“ alebo „Máš už jedno dieťa, tak ži preň!“  Podľa nej to ľudia mysleli v dobrom, ale vôbec nepochopili, že ona smúti za týmto konkrétnym dieťaťom. Veľkou oporou jej bol manžel, ktorý ju vždy vypočul a nechal vyplakať. „Videla som, že smúti aj on, no inak.“

Pri  každej kontrole u gynekológa som sa  s malou dušičkou pýtala, či tam vidí činnosť srdca. Zdieľať

Tieto potraty podľa nej poznačili aj priebeh jej ďalších tehotenstiev. Prvé týždne myslela len na to, aby bolo všetko v poriadku. „Pri  každej kontrole u gynekológa som sa s malou dušičkou pýtala, či tam vidí činnosť srdca. Keď som v hlave pomaly začala počítať s dieťatkom, ozval sa môj výstražný systém: „Hej, ešte nič nie je isté, pozor!“

S ostatnými ženami sa zhoduje na tom, že o téme spontánnych potratov sa stále hovorí málo. Taktiež jej veľmi pomohlo rozlúčiť sa s dieťatkom tak, že im bolo vydané jeho telo. Katarína hovorí aj o potrebe dať dieťatku konkrétne meno. „Vybrali sme im také, ktoré nám ich budú pripomínať a vďaka ktorým sa budeme tešiť, že už máme deti v nebi.“

Od smútku k nádeji

Zuzana Straková z poradne ALEXIS hovorí, že smútenie po strate nenarodeného dieťaťa má podobný alebo rovnaký priebeh ako pri strate inej blízkej osoby. Väčšinou sa v žene miešajú rôzne pocity, ktoré by sa dali definovať ako hlboký smútok a prázdnota, pocit krivdy a nespravodlivosti či hnev. „Nezriedka je tam aj vina, že žena niečo zanedbala, aj keď objektívne sa snažila urobiť všetko, čo bolo v jej silách. Mala som klientku, ktorá si vyčítala spontánny potrat kvôli vypitej šálke kávy.“

Ďalším z typických prejavov je podľa Strakovej aj neschopnosť tešiť sa z tehotenstva iných žien. „Niekedy žena po potrate nie je schopná stretnúť sa a pozerať na niekoho, kto čaká dieťa, aj keby to bola jej najbližšia priateľka alebo sestra.“ V poradni ALEXIS ženám pomáhajú odkrývať a pomenovať ich prežívanie a hľadať spôsoby, ako sa od týchto emócií postupne vzdialiť.

Mala som klientku, ktorá si vyčítala spontánny potrat kvôli vypitej šálke kávy. Zdieľať

„Keď človek o niekoho príde, vníma zo začiatku len svoju stratu a nedokáže sa z ničoho tešiť. Ako plynie čas, vidí život znova v širšom kontexte a všíma si okolo seba opäť tie dobré veci, ktoré pre smútok nedokázal vnímať,“ dopĺňa Zuzana Straková.

Proces vyrovnania sa s bolesťou zo straty je individuálny a má naň vplyv viacero faktorov. „Často platí, že keď sa žene narodí ďalšie dieťa, dokáže to aspoň čiastočne zahojiť ranu na srdci z predchádzajúceho potratu. Keď však túžba po dieťati ostáva nenaplnená, prípadne sa spontánne potraty opakujú, frustrácia sa prehlbuje a prerastá do dlhodobého problému,“ vysvetľuje zo skúsenosti Zuzana Straková.

Veľa žien má v takej situácii obavy, ako bude reagovať ich okolie. Hlavne keď prišli o dieťatko v čase, keď im už všetci naokolo gratulovali, lebo videli tehotenské bruško. „Taká žena sa musí nielen vyrovnávať so stratou, ale zvládať aj fungovanie v pracovnom kolektíve, širšej rodine a reagovať na rozpačité slová a poznámky iných. Keďže je to pre mnohých nepoznaná situácia, niekedy je ich pomoc mienená dobre, ale podaná nesprávne.“

Zuzana Straková približuje, že v rámci svojho poradenstva ponúkajú pomoc aj partnerovi, prípadne iným členom rodiny. Ak má žena ďalšie deti a domácnosť, o ktoré sa treba postarať, je na mieste aj praktická pomoc s deťmi, nákupmi či varením. Okrem toho si treba uvedomiť, že žena po potrate musí mať priestor a čas, aby mohla smútiť. Ten proces sa nedá obísť, preskočiť ani urýchliť.

Keď túžba po dieťati ostáva nenaplnená, frustrácia sa prehlbuje a prerastá  do dlhodobého problému. Zdieľať

„Okrem poradenstva sme začiatkom roka rozbehli aj podporné svojpomocné skupiny pre ženy po spontánnom potrate alebo také, ktoré prišli o dieťatko počas predčasného pôrodu. Za súčasných protiepidemických opatrení prechádzame do online priestoru.“ Na podpornej skupine sa stretnú ženy, ktoré si prešli podobnou skúsenosťou, a teda majú veľké pochopenie jedna pre druhú. V októbri vyšla aj brožúrka Konečná stanica Nádej, ktorá je príručkou určenou pre ženy po strate.  

Na otázku, ako by mohla spoločnosť k týmto ženám lepšie pristupovať, Zuzana Straková odpovedá, že nikdy nič nepokazíme, keď jednoducho vyjadríme svoj súcit. Ten by však mal ísť ruka v ruke s praktickou pomocou. „Spýtať sa toho, kto trpí, čo konkrétne od nás potrebuje, a uistiť ho, že sme pripravení pomôcť. Byť tu pre druhého aj v zlých časoch si vyžaduje isté nasadenie a na to niekedy nemáme trpezlivosť ani odvahu,“ konštatuje Zuzana Straková.

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame