Ocenený architekt Dobré stavby dokážu aj napraviť pokazené vzťahy či zblížiť ľudí

Matúš Bišťan sa narodil v Ružomberku, žije v Modre a architektúru študoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 2007 pracuje ako architekt. Do jeho portfólia patria návrhy interiérov, rodinných domov, verejných i sakrálnych stavieb.

V rozhovore pre Postoj hovorí o tom, čo prináša architektúra do života človeka, aký je význam verejných stavieb, či je možné kvalitne zrekonštruovať aj byt na sídlisku, ale aj to, ako architekti pristupujú k sakrálnemu priestoru a či majú cirkvi záujem o ich služby.

Vaše riešenie pre oddelenie odbornej literatúry v Mestskej knižnici v Senci zvíťazilo v kategórii interiér v tohtoročnej Cene za architektúru CE ZA AR 2020. Očakávali ste úspech?

Nedá sa povedať, že som to čakal. Potešilo ma už to, že sa dielo dostalo medzi 21 nominácií. Súťaž organizuje Slovenská komora architektov a ich cieľom je najmä propagovať architektúru smerom k verejnosti. Snažia sa teda, aby mala dobré mediálne pokrytie a aby sa architektúra prezentovala ľuďom zaujímavým spôsobom. Nemalo by to byť len o samotnom odovzdaní ceny. Cieľom je, aby sa architektúra stala témou aj pre ľudí, ktorí sa ňou bežne nezaoberajú.

Čím podľa vás zaujal porotu váš projekt ?

Jedna vec je samotný architektonický koncept, ktorý je postavený na oblom knižničnom regáli, ktorý neslúži len na uskladnenie kníh, ale vymedzuje aj samotný priestor. Druhá, že to bolo realizované z verejných peňazí a že ide o verejný priestor. To považujem u nás na Slovensku stále za veľký problém. Za posledné roky bola väčšina ocenených stavieb privátnymi, teda buď pre súkromných klientov alebo firmy. Verejných stavieb je stále veľmi málo. Starostlivosť o ne je teda dôležitou témou.

Oddelenie odbornej literatúry v Mestskej knižnici v Senci. Foto: Pavel Meluš a Juraj Marko

Nie je to tým, že súkromník má väčší rozpočet, ktorý môže do projektu investovať a výsledok je tak automaticky lepší?

Otázka peňazí je vždy dôležitá. Podľa mňa je však problém aj v tom, že pre privátny sektor je architektúra témou. Dlhodobo ju vníma ako niečo, čo slúži na prezentáciu a tvorí to súčasť jeho identity. Vo verejnom sektore toto stále absentuje. Možno je to aj tým, ako ľudia vnímajú architektúru. Myslia si, že je to len nejaká nadstavba, luxus, či niečo, čo je určené len pre bohatých. Samozrejme, že to takto nie je. Stavby vo svete, ktoré boli za posledné roky ocenené, vôbec nie sú o luxuse. Ich význam spočíva v tom, že prinášajú nejakú tému a majú pridanú hodnotu pre širšiu komunitu.

Peniaze teda nie sú vždy hlavným problémom?

Nie, pretože dnes už existujú rôzne dotácie, granty a eurofondy. Skôr u nás akoby nebola chuť robiť to poriadne. Uspokojili sme sa s tým, že polepíme starú budovu polystyrénom, vymeníme plastové okná a rekonštrukcia je hotová. V tomto smere je veľmi dôležitý práve zadávateľ. Minimálne on musí mať záujem o niečo viac, ako len o utilitárne prerábky.

Vezmime si človeka, ktorý žije na sídlisku, kde podobný priestor ako má on, obývajú desiatky ľudí. Aké možnosti a kreativita sa v bývaní ponúkajú jemu?

Aj za sídliskami treba vidieť dlhodobú prácu viacerých ľudí. Tu sa dá hovoriť o tom, ako sa architektúra spája s úrovňou politiky a politického premýšľania. Sám viem, že debaty v rokoch typizácie boli ďaleko širšie a pestrejšie ako ten výsledok, ktorý dnes je. Z pohľadu súčasného človeka môže aj to zaznávané sídlisko predstavovať oveľa ekologickejší a efektívnejší spôsob života ako domček na predmestí. Myslím, že veľa ľudí si to už uvedomuje a svoju kreativitu orientujú napríklad na úpravu okolia bytoviek či skrášlenie a rozšírenie balkónov.

Ak si štvorčlenná rodina chce priestor zariadiť inak, tak, aby im lepšie slúžil a viac vyhovoval ich potrebám, je to vôbec možné aj v paneláku?

Určite je to možné. Klient však musí od architekta niečo chcieť. Zmysluplne pracovať sa dá s ľuďmi, ktorí sú otvorení a niečo čakajú. Nemá zmysel, aby človek, ktorý má svoju jasnú predstavu, vyhľadal architekta, aby mu on tú jeho predstavu iba zvizualizoval. Musí tam byť obojstranná otvorenosť. Architekt musí vnímať, ako ten človek funguje a čo potrebuje, a klient musí od toho architekta niečo čakať.

Foto: Andrej Lojan

Vráťme sa k verejnému priestoru. Mnohých ľudí trápi, že sa tvár miest radikálne mení. Môžu mať dojem, že je to prirýchle a nekoncepčné. Čo s tým?

U nás je asi problém v tom, že verejný priestor nevnímame ako niečo, čo sa nás týka. Sú to pre nás tranzitné priestory, ktorými len prechádzame. Nepovažujeme verejný priestor za svoj. Vždy sme schopní starať sa o priestor, ktorý si nejakým spôsobom vieme osvojiť. Možnože sme na Slovensku príliš zvyknutí na súkromné vlastníctvo a to nás potom brzdí. Vieme sa starať o záhradky a priedomia, ale nie o ulice či námestia.

Nie je to tým, že sa pretrhla kontinuita? V posledných desaťročiach sa zvýšila mobilita, ľudia sa sťahujú do väčších miest, ktoré sú im cudzie a nemajú k nim vzťah.

Dôvodov je určite viacero. Ten vzťah nevzniká zrejme preto, že sa nestaráme o priestory a stavby, kde sa vzťahy tvoria. Keď sa pozrieme na verejné stavby ako školy, nemocnice, kostoly, múzeá či galérie, tak máme obrovské resty v starostlivosti o ne. Dokázali sme zrekonštruovať vlastné domy a byty, zatepliť si paneláky, ale verejné stavby stále trpia.

Ako motivovať ľudí k tomu, aby ich začalo zaujímať, aké budovy ich obklopujú, do akej školy chodia ich deti alebo kam sa pôjdu liečiť?

Dá sa to cez dobré príklady. Keď človek zažije architektúru, ktorá funguje, a navyše zistí, že to ani nestojí veľa peňazí a môže mu to priniesť kvality, ktoré by si ani nevedel predstaviť. Vtedy pochopí, že dobrá architektúra nie je o drahých materiáloch a náročných riešeniach. Naopak, môže človeka priviesť na iný spôsob uvažovania o svojom mieste medzi ľuďmi. Dobré stavby dokážu zmeniť celú komunitu. Napraviť pokazené vzťahy či zblížiť ľudí, ktorí by si inak nemali čo povedať.

Foto: Andrej Lojan

Ktoré stavby považujete vy osobne za vydarené?

V našom domácom kontexte veľmi uznávam generáciu modernistov. Architekti ako Dedeček, Milučký, Svetko či Matušík. Ľudia si s nimi paradoxne spájajú niečo, čo je akoby odťažité. V ich tvorbe totiž prevládajú veľké koncepty. Tie stavby sú však zaujímavé práve tým, že mali ambíciu spoločnosť niekam posunúť. Vždy išlo o konštrukčne aj architektonicky veľmi odvážne projekty. Neuveriteľným spôsobom sa v nich zrkadlila túžba vybudovať zo Slovenska modernú krajinu. Mohli totiž siahnuť po overených historických predlohách, ale neurobili to. Boli veľmi svojbytní a v tomto kontexte aj svetoví.

Typy stavieb ako bratislavský Istropolis či liečebný dom Machnáč verejnosť často nevie doceniť. Je to tým, že sú pre ňu málo historické alebo skôr chýba práve to poznanie kontextu a zámeru?

Často je dôvodom aj to, že z ich zámerov sa realizovali len torzá. Veľa toho zostalo nedokončeného, nedopovedaného. Aby sme architektúre rozumeli, musíme poznať aj ideový svet jej tvorcov. Architekti ako Jaromír Krejcar či Fridrich Weinwurm boli presvedčení ľavičiari a vedeli, že spoločnosť sa mení a potrebuje nové koncepty bývania. Oni boli tieto koncepty schopní pretavovať do architektúry.

Machnáč je veľmi zaujímavý práve tým, že Krejcar veril v rovnostársku spoločnosť. Ide o malé izby, kde má človek intimitu a všetko to, čo potrebuje. Na druhej strane sú mu ponúknuté veľmi veľkorysé spoločné priestory. Chcel tak motivovať ľudí, aby na liečení neboli len zatvorení vo svojej izbe, ale stali sa súčasťou komunity. Dobrá architektúra totiž nie je len o formách, ale aj o koncepte, ktorý je za tým.

Doba sa však mení a takýto typ stavby už nemusí byť pre súčasníkov príťažlivý ani funkčný. Máme teraz na tieto stavby zanevrieť, prestavať ich alebo zakonzervovať ako  svedectvo minulosti?

Pre spoločnosť sú takéto stavby veľmi dôležité, lebo odrážajú súlad medzi ideovou základňou a jej zhmotnením na tej najvyššej úrovni. Je to kultúrne dedičstvo a je to aj otázka pamiatkovej ochrany. Architekt Dedeček na otázku, ako ďalej pracovať s jeho stavbami odpovedal, že je proti tomu, aby sa konzervovali. Chcel, aby jeho stavby žili ďalej a aby sa architekti nebáli ich aktualizovať.

Musí sa tým však zaoberať kvalitný architekt, ktorý je schopný odčítať a pochopiť jeho zámer. Aj Machnáč môže byť aktualizovaný. Podstatné je, aby sa ním zaoberal niekto, kto rozumie pôvodnému riešeniu a tomu, ako by mohlo fungovať dnes.

Zaoberáte sa aj navrhovaním sakrálnych priestorov. Objavujú sa názory, že kostoly z deväťdesiatych rokov majú nedostatky, pretože architekti nemali hlboký vzťah k liturgii a nedokázali preto pochopiť sakrálny priestor. Ako to vidíte vy?

Môj otec je tiež architekt a postavil niekoľko kostolov v deväťdesiatych rokoch. Ja som tú dobu eufórie doma zažil ako dieťa. Za tým všetkým však boli stretnutia s teológmi, diskusie, čítanie kníh, štúdium dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a podobne. Až vtedy môže vzniknúť dobrá sakrálna architektúra. Ak sa len bezmyšlienkovite opakujú nejaké schémy, tak to nemôže fungovať. V deväťdesiatych rokoch vzniklo okolo tristo kostolov, z toho kvalitných je možno tak desať.

Interiér Kostola sv. Bartolomeja v Hniezdnom. Spoluautor: Stanislav Šutvaj, Foto: Pavol Mičáň

Z dedín a miest sme zvyknutí na zväčša barokové kostoly so sochárskou výzdobou, obrazmi a freskami. Moderné chrámy tak mnohým pripadajú prázdne a chladné. Aká inšpirácia stojí za týmto minimalizmom a preferovaním čistých línií?

Je to aj o tom, ako človek pristupuje k viere. Aj vnímanie viery sa posunulo. Dnes už nepotrebujeme obdivovať nejaké symboly a naša skúsenosť je omnoho abstraktnejšia. Nemyslím si, že tieto dva svety musia byť nevyhnutne v konflikte. Dobrým príkladom sú realizácie architekta Tomáša Bujnu. Vždy vstúpi so svojím návrhom do nejakého starého kostola a nezníži tým jeho kvalitu, práve naopak. Tie veci, ktoré sú dobré, zvýrazní a posilní a tie, ktoré priestor zoslabujú, vyčistí.

Vyžaduje to cit a rešpekt, keď má architekt či umelec vstúpiť do historického priestoru so svojím návrhom.

To je aj veľká zodpovednosť cirkevných autorít, ktoré to dosť zanedbávajú. Nesnažia sa súčasných umelcov motivovať k tomu, aby zasiahli do sakrálneho priestoru. Pôsobím na Vysokej škole výtvarných umení a považujem to za veľkú škodu, že sa tento potenciál v Cirkvi nevyužíva. Po dobré príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť, ako to funguje v susednom Česku či Nemecku. Problémom je možno aj to, že kňazi nie sú vzdelávaní v dejinách umenia a mnohí nemajú k tomu vzťah.

Pre mnohých správcov farností je možno istejšie siahnuť po osvedčených sochách a obrazoch a nevyrušovať veriacich novinkami.

Súčasné sakrálne umenie strašne zlacnieva. Keď vidíte tú produkciu náboženských obrazov a devocionálií, tak je to úplná devalvácia toho, čo je umenie. Možno je v tom aj strach z toho, čo príde, keď sa vzdáme figuratívneho zobrazovania a prejdeme k abstrakcii. To je problém, ktorý sa riešil v minulom storočí. U nás ten proces stále ešte prebieha. Je mi to ľúto, pretože poznám mnohých umelcov, ktorí by radi vstúpili do sakrálneho priestoru, ale také objednávky jednoducho nie sú.

V súčasnosti všetci riešime situáciu s koronavírusom. V najbližších dňoch a týždňoch nám pri zhoršujúcej sa situácii môže hroziť lockdown. Budeme omnoho viac doma, chrámy budú vyprázdnené a verejné priestory tiež. Zmení sa tak naše vnímanie architektúry a priestoru, ktorý nás obklopuje?

Ja si myslím, že nám to paradoxne môže pomôcť uvedomiť si obrovský význam verejných stavieb. Tie miesta, kde sa stretávame, kde sa formujú vzťahy a kde žijeme v komunite. Dlhodobá izolácia nie je pre nikoho z nás dobrá cesta.

Čo je vašou osobnou pracovnou métou alebo víziou do budúcna?

Veľmi ma baví robiť projekty, kde je zadávateľom širšia komunita, ktorá má ambíciu prejaviť sa a niečo vo svojom okolí zmeniť. Tieto projekty sú často menej zaplatené, ale tá satisfakcia je úplne iného druhu. Vidíte, že vaša práca môže pomôcť naštartovať vzťahy medzi ľuďmi, majú pocit, že dokázali niečo spoločne, sú na to hrdí a začnú tam radi chodiť. Toto ma na tom všetkom najviac baví.