Kultúra 20. jún 2018

Videl som pred oltárom pohár od uhoriek aj s etiketou

Pavol Rábara
Pavol Rábara
Rozhovor s oceňovaným architektom Tomášom Bujnom o našich kostoloch, posvätne aj nevkuse.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Rábara

Videl som pred oltárom pohár od uhoriek aj s etiketou
Rozhovor s oceňovaným architektom Tomášom Bujnom o našich kostoloch, posvätne aj nevkuse.

Za obnovu interiéru stredovekého kostolíka na Spiši získal prestížne ocenenie komory architektov. Hovorí, prečo sa mu nepáči ani jeden kostol postavený na Slovensku v 90. rokoch, aj o tom, s akým nevkusom sa u nás stretol pri spravovaní vzácnych kostolov. Vysvetľuje tiež, prečo preferuje v sakrálnom priestore čistý priestor nad bohatou výzdobou. Architekt Tomáš Bujna. 

Za interiér Kostola svätého Vavrinca v Brutovciach ste získali ocenenie Slovenskej komory architektov CEZAAR 2016 a cenu časopisu ARCH. Čo bola najväčšia výzva pri rekonštrukcii tohto kostola?

Najväčšia výzva je vždy presvedčiť investora o svojom riešení, ktoré nie je vždy možno na prvý pohľad „páčivé“. Česi majú na to krásny výraz „líbivá architektura“. Tomu sa vyhýbam a hľadám vždy pomyselnú hranicu medzi abstrakciou a lokálnou tradíciou.

Ale naspäť k vašej otázke. V tomto prípade investor už presvedčený bol na základe našej spolupráce v Novej Lesnej. Skôr by som hovoril o výzve smerom k farníkom, keďže tu ide naozaj o bohabojných ľudí, tvrdo pracujúcich na svojej obžive v drsnom prostredí krásnej prírody. 

Brutovce – možno svojou polohou, akoby Pánu Bohu za chrbtom – sú ďaleko a vysoko v Levočských vrchoch, ostrovom rímskych katolíkov v obkolesení gréckokatolíckych obcí a stále si držia svoje tradície, kroje, pozdrav Pochválený buď Ježiš Kristus. 

Odborníci chválili vašu prácu v Brutovciach napríklad za to, že ste sakrálny priestor vyčistili od všetkých rušivých nadbytočností. Čo si predstaviť pod tými nadbytočnosťami?

Za tie roky a desaťročia, ktoré sa o tieto stavby nikto zásadným spôsobom nestaral, tu miestni rôznym spôsobom riešili technické problémy stavby, ale aj samotnú výzdobu. Tú možno viac ženy a stavebné práce zase chlapi. Tak sa stalo, že mnohé technické problémy neboli schopní ani opakovane vyriešiť, a tak sa ich napríklad snažili prekryť inými vrstvami. 

Čo si pod tým predstaviť? 

Mokré degradované steny prekryli dreveným obkladom, zničenú podlahu zasa kobercom, hnuteľný mobiliár výšivkami a podobne. Rokmi sa takto nazbiera naozaj všeličo, bez hlbšej koncepcie, farebného či materiálového zladenia – no prosto som zažil pred oltárom „vázu“ z päťlitrovej fľaše od uhoriek ešte aj s etiketou! 

K téme: 
Oceňovaný kostol v Brutovciach – staré a nové na dotyk

Ak to nemá kňaz či správca farnosti pevne pod kontrolou, nastane v sakrálnom priestore doslova lapidárium zbytočností. 

Sú to však len zbytočnosti? Nedá sa v niektorých prípadoch hovoriť až o neúcte k posvätnému priestoru?

Myslím, že tí jednoduchí ľudia to nerobia s úmyslom niečo zámerne poškodiť. Jednoducho nemajú dar, aby videli to, čo vidíme my. Treba im len otvoriť oči a dúfať, že pochopia, alebo sa nechajú aspoň viesť. Dnes je doba, keď všetci vedia všetko. Stačí im na to len internet. 

V kostole ste ponechali kamennú dlažbu, ktorá je zrejme menej praktická na udržiavanie. Prečo ste sa tak rozhodli?

V tomto projekte sme išli programovo tvrdo po tradičných prírodných materiáloch, po tej najvyššej možnej kvalite. Aj preto, že Kostol sv. Vavrinca patrí medzi najstaršie na Slovensku a je ešte aj najvyššie položeným stredovekým rímskokatolíckym kostolom na Slovensku. Tak sme si jednoducho povedali, že v tomto čistom prostredí si to tento kostol, ale aj miestni ľudia zaslúžia. 

V Brutovciach sa v zime nesolia cesty a chodníky, ľudia tam nedonesú soľ na podrážkach do kostola ako vo veľkých mestách. Mohli sme si preto dovoliť prírodný pieskovec a položili sme ho klasickým spôsobom – suchým procesom do štrkového lôžka – podobne, ako to robili v minulosti naši predkovia, s tým rozdielom, že dnes už vieme urobiť tú podlahu rovnejšiu, pohodlnejšiu.  



Brutovce: Pohľad z babinca, južný vstup. (Foto © Stano Dubík)

Brutovce: Detail kľučky (Foto © Stano Dubík)

Vy ste rekonštruovali aj interiér Kostola Zvestovania Pána v Novej Lesnej, kde bývate. No po odchode kňaza, s ktorým ste projekt realizovali, ľudia do kostola nanosili veci, ktoré neboli v pláne. Ako niečo také znáša architekt?

Ľudia sa tak začali správať, lebo nový správca farnosti sa tak začal správať. Každý nový kňaz, ktorý príde do nového prostredia, má snahu niečo meniť, upravovať, „vylepšovať“. V tomto prípade to ale nebolo potrebné. 

Čo boli dôvody, ktoré ho mali pred zmenami zastaviť?

Bolo to v čase, keď bol kostol mediálne veľmi známy a začali ho navštevovať ľudia z celého Slovenska, dokonca aj z Čiech. Ja som vtedy prosil nového kňaza, aby nemenil nič v kostole, aby nenastal rozpor medzi publikovanou verziou a skutočnosťou.

Aká bola reakcia? 

Prvý kňaz to ešte ako-tak chápal a mal zhovievavosť, i keď prvé, čo chcel urobiť, bolo odstrániť nový obetný stôl a slúžiť omše chrbtom k ľudu. Obetný oltár bol, našťastie, pevne spojený s podlahou. (Úsmev.) 

„Úspech je, keď vám vyschnú mokré steny a plesnivé kúty. Ale aj keď presvedčím ľudí, že v kostole nemôže byť tak teplo, ako majú v obývačke.“Zdieľať

Druhý kňaz vyzeral byť sprvu naklonený celej veci a dokonca sme spolu mali pokračovať v nedokončených detailoch, no len čo som mu pomohol presvedčiť pamiatkarov o inštalácii veľkoplošnej TV v kostole, paradoxne sa kamarátstvo skončilo a tým aj všetky moje očakávania smerom k dokončovacím prácam. 

Dnes sa tam vrátil opäť gýč, povrchnosť a neúcta úplne ku všetkému, dokonca najviac k miestnym farníkom. Prestal som tam chodiť.

Čo sú kľúčové faktory pri úspešnej rekonštrukcii? Je to najmä súlad medzi architektom, kňazom a veriacimi? Dá sa vôbec takýto súlad dosiahnuť?

Úspech je, keď vám vyschnú mokré steny a plesnivé kúty. Keď prestane opadávať omietka, ale aj keď presvedčím ľudí, že v kostole nemôže byť tak teplo, ako majú doma v obývačke. 

Samozrejme, že je potrebné byť s investorom na jednej vlnovej dĺžke. Je dobré, ak si investor vyberie architekta na základe referencií, potom veľa vecí ide samo, mnohé netreba vysvetľovať a presviedčať. Môžeme pokojne pracovať a konzultujeme spolu len tie najdôležitejšie veci. 

Je tiež nevyhnutné pripraviť zrozumiteľné zadanie. Potom treba rozprávať s farskou radou a liturgickou komisiou, ale je to prípad od prípadu. 

Ako pristupujú naši kňazi k rekonštrukciám, prestavbám či novostavbám?

Stretol som sa veru s rôznymi typmi kňazov. Chcel by som zdôrazniť jednu vec, ktorá sa týka hlavne správcov farností, v ktorých sú kostoly národnými kultúrnymi pamiatkami. Veľakrát sa stane, že za takéto historicky výnimočné objekty nesú zodpovednosť kňazi, ktorí tomu nerozumejú a nemajú k tomu vzťah. 

Bolo by asi múdre vytypovať do takýchto miest ľudí, ktorí vedia, aké hodnoty majú v správe. Stretol som sa s kňazom, ktorý sa modlil za to, aby mohol v gotickom kostole vybúrať väčší otvor do sakristie. Iný zase do renesančných patronátnych lavíc zatĺkal klince. Ďalší nechal zbúrať barokovú kaplnku. 

Tieto slová sa ťažko počúvajú, no prístup kňazov je jedna téma, ďalšia sú nové kostoly. Boom v 90. rokoch ustal, postavilo sa veľa nových kostolov, pričom mnohí kritizujú, že sa šlo na kvantitu. Aká je situácia teraz? Sú častejšie rekonštrukcie ako novostavby?

Čo sa týka môjho okolia, nemám pocit, že by sa niečo zmenilo. Prevažujú asi stavy podobné stavom pred rekonštrukciami, potom samotné rekonštrukcie a nakoniec novostavby. 

Keď sa pozriete na kostoly postavené u nás v 90. rokoch, čo o nich môžete povedať?

Boli vystavané rýchlo a bez hlbšieho premýšľania. Projektoval vtedy každý, kto to aspoň trošku vedel. Aj bežní stavební inžinieri, ktorí sa o architektúre nič neučili. Ja som bol vtedy študent vysokej školy. Pamätám si, keď prišiel Svätý Otec Ján Pavol II. do Vajnor, spomínam na tú kopu základných kameňov, ktoré svätil. Potom krátko nato vyšlo monotematické číslo časopisu Projekt venované týmto novodobým kostolom. Viem, že sme sa ako študenti na tom veľmi zabávali. 

Viete uviesť aspoň dva-tri kostoly postavené u nás v 90. rokoch, ktoré sa vám páčia, prípadne inšpirujú? 

Nie, ani jeden. A hľadal som pomerne dlho. Všade mi chýbala skromnosť, pokora a čistota tvarov. Nehovorím o typológii, ktorá nabrala v tých rokoch úplne nové rozmery, než na aké sme boli storočiami zvyknutí. Z toho pramenili aj všetky tie tvary hmoty, ktoré chceli byť za každú cenu niečím výnimočné, až sa stali komplikované a prevádzkovo náročné.

Nová Lesná: Pohľad z lode do presbytéria s obrazom majstra Ladislava Záborského. (Foto © Tomáš Bujna)



Nová Lesná: Pohľad do lode kostola a na emporu so skleneným zábradlím. (Foto © Tomáš Bujna)

U obyčajných veriacich často počuť výhrady typu, že v súčasných nových kostoloch sa necítia „ako v kostole“, že im pripadajú málo sakrálne. Rozumiete tým výhradám? Sú opodstatnené?

Ja osobne preferujem na meditáciu čistý a ničím nerušený priestor. To si ale nesiem ešte zo štúdií, kde sme pri premýšľaní nad podobnými zadaniami chápali tieto priestory ako priestory pre stíšenie, zastavenie a premýšľanie, na vnútorný rozhovor. 

V predstavách sme nechceli byť ničím rušení a rozptyľovaní. Kostoly, ktoré obdivujem, aj takto nejako fungujú. 

Čo v nich funguje? 

Je to práca so svetlom a tmou, s tichom a pokojom, s akýmsi tajomstvom. Keď prídem do kostola, ktorý je zaplnený kadečím vpravo a vľavo, som rozptyľovaný a nedokážem sa dobre sústrediť. 

Obdivujem mnohé sochy a maľby, ale zabudnem pri tom, načo som tam prišiel. Skôr ma to vyrušuje. Okrem toho, dnes už nie je doba, keď treba sakrálny priestor zaplniť množstvom obrazov a sôch. Úplne stačí vyobrazenie patrocínia. 

„Stretol som sa s kňazom, ktorý sa modlil za to, aby mohol v gotickom kostole vybúrať väčší otvor do sakristie. Ďalší nechal zbúrať barokovú kaplnku.“Zdieľať

V čom spočíva tento posun, o ktorom hovoríte? 

V minulosti boli ľudia nevzdelaní a prostredníctvom týchto vyobrazení im bol sprostredkovaný určitý výklad. Dnes je takáto výzdoba neekonomická, zvlášť ak sa robí na úrovni s umelcami a maliarmi či sochármi. A ak sú kvalitní umelci obchádzaní, tak sa do kostolov dostávajú sadrové gýče a plagáty. No a ja to potom čistím. (Úsmev.) Architektúra musí vychovávať, učíme teda ľudí, čo má hodnotu a čo nie.

Ako je podľa vás možné veriacich v tejto oblasti vychovávať?

Tým, že o týchto témach hovoríme a verejne. Ukazujú sa im dobré príklady, aj tie zlé. Teraz je aktuálnou spoločenskou témou rekonštrukcia kaštieľa v Rusovciach. Dajú sa pekne vidieť tie bizarné návrhy riešenia a odborníci sa k tomu negatívne vyjadrujú. Podobne sú riešené niektoré detaily v kostole v Brutovciach z čias pred našou rekonštrukciou. Verím, že na základe týchto informácií ľudia pochopia, čo je zlé, a v budúcnosti sa vyvarujú podobných úprav.

Čo má človek vnímať v sakrálnom priestore a čo z toho vyplýva pre architekta?

Nechcel by som určovať ľuďom, čo tam majú robiť. Každý má nejaké svoje požiadavky, prosby, kontempluje vlastným spôsobom. Chcel by som im dopriať slobodu v slušnom, čistom aj teplom prostredí.

Vy ste vypracovali návrh na rekonštrukciu interiéru Kostola Panny Márie Snežnej na Kalvárii v Bratislave. Údajne ste sa pri tom inšpirovali britským architektom Johnom Pawsonom, ktorý je známy svojím minimalistickým prístupom s veľkým dôrazom na čistotu tvarov a svetlo. Jeho kláštor českých trapistov v Novom Dvore získal prestížne ocenenia. Čím vás Pawson zaujal?

Uvediem na pravú mieru fakt, že to nebol môj nápad. S tým prišiel investor, bratia dominikáni z Kalvárie. My s kolegom architektom Matúšom Gibalom sme sa ale veľmi potešili, lebo spôsob práce tohto architekta je nám príjemný, uvažujeme veľmi podobne. Pravda, nie s takým rozpočtom. 

Každá paráda niečo stojí a ja sa držím pri zemi. Hľadám pekné čisté riešenia za rozumnú cenu. Rád pracujem s remeslami, no hľadajú sa stále horšie a horšie. Pawson ukazuje veľmi čisté formy a v tom je ich veľká sila. Bratislava to unesie, vidiek by s tým mohol mať problém. 

Čo má byť ideou projektu na Kalvárii? Kam sa môže posunúť stavba zo 40. rokov?

Tento kostol má veľmi zaujímavý príbeh. Skôr ako sme začali niečo navrhovať, tak sme sa zoznamovali s jeho históriou. Hlavnou ideou je dokončenie tejto pozoruhodnej stavby, ktorá bola napriek svojej polohe akýmsi majákom nad hlavným mestom, ale osud jej neprial a na dlhé roky ostala v úplnom zabudnutí. Bratislavčania skôr poznajú Lurdskú jaskyňu na Hlbokej ceste ako Kostol Panny Márie Snežnej nad ňou.

„Keď prídem do kostola, ktorý je zaplnený kadečím vpravo a vľavo, som rozptyľovaný a nedokážem sa dobre sústrediť.“Zdieľať

Ako by sa mohol stať tento kostol známejší? Postaviť pôvodne plánovanú 50-metrovú vežu alebo bude stačiť kvalitná rekonštrukcia interiéru?

Tá veža nie je nevyhnutná, i keď rímskokatolícky kostol bez veže je skôr výnimkou. História o krásnej veži a svietiacom kríži na jej vrchole je Bratislavčanom známa. Známy je aj fakt, prečo musela byť zbúraná. 

My začíname od úprav interiéru, ktoré ľudia pocítia najviac. Chceme, aby bol kostol čistý, suchý a dôstojný k adoráciám. K tomu sa pridali mnohé udržiavacie stavebné práce a celková modernizácia. 

Robíme kostol bezbariérový, s toaletou, kvalitným osvetlením aj ozvučením. A samozrejme, chceme, aby ľuďom bolo v kostole príjemne aj v zime. Neznamená to ale, že všetko staré vyhadzujeme. Množstvo prvkov bude reštaurovaných a tie chýbajúce, ktoré už pôvodní autori nestihli dokončiť, budú doplnené. Plánujeme realizovať nový píšťalový organ, ktorý má ambície byť vyhľadávaným koncertným nástrojom. V priestoroch nad emporou budeme následne realizovať pastoračné centrum.

Až v ďalšej etape budeme uvažovať nad dostavbou veže. Táto etapa rekonštrukcie si kladie za cieľ obnovu nevyhovujúcich priestorov a modernizáciu mobiliáru. Projekt ale stále ešte čaká na schválenie zo strany Arcibiskupského úradu.

Ale aby to celé nevyznelo ako zmeny pre efekt, pripomeniem, že do kostola nechodíme pre zážitok, ale pre vzťah.



Kostol Panny Márie Snežnej na Kalvárii: Pohľad do lode a záveru kostola (nočná). Vizualizácie: ing. arch. Matúš Gibala



Kostol Panny Márie Snežnej na Kalvárii: Detail presbytéria (denná). Vizualizácie: ing. arch. Matúš Gibala 

Mgr. akad. arch. Ing. arch. Tomáš Bujna (1968) študoval architektúru v Bratislave a Prahe. Okrem architektúry sa venuje tiež grafike, dizajnu a webdizajnu. Za rekonštrukciu Kostola svätého Vavrinca v Brutovciach získal prestížne ocenenie Slovenskej komory architektov CEZAAR 2016 a cenu časopisu ARCH. Žije v Novej Lesnej. 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0