Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
08. september 2020

Potraviny

Prečo nie sme sebestační

Výzva využiť peniaze zo Zelenej obnovy sa týka aj poľnohospodárov. Slovensko totiž v produkcii zaostáva aj za svojimi susedmi.

Prečo nie sme sebestační

Ilustračné FOTO TASR/DPA

Európski poľnohospodári vrátane tých slovenských sa opierajú aj o dotačnú politiku Európskej únie. Spoločná poľnohospodárska politika tvorí veľkú časť rozpočtu EÚ. V končiacom programovom období 2014 – 2020 išlo na túto oblasť až 38 percent rozpočtu. V tom nastávajúcom 2021 – 2027 sa počíta s menším podielom (okolo 30 percent), aj tak však pôjde stále o jednu z najvýraznejších položiek celej rozpočtovanej sumy.

Pôvodné zámery priamej aj nepriamej podpory poľnohospodárov boli pomerne ušľachtilé – majú zabezpečovať produkčnú funkciu poľnohospodárstva, obhospodarovanie pôdy, udržanie obyvateľstva na vidieku a tiež primeraný príjem pre poľnohospodárov. Spoločná poľnohospodárska politika bola zavedená v čase, keď mala Európa problém so zabezpečením dostatočnej produkcie pre vlastný trh – toto protekčné opatrenie malo zabezpečiť existenciu agrosektora.

K platbám za produkciu sa však pridali aj platby za neprodukciu – napríklad v minulosti existujúce kvóty na produkciu mlieka alebo cukru, ktoré mohli krajiny celkovo vyprodukovať. To už sa do sektora vkrádalo centrálne riadené hospodárstvo, ako ho poznáme z východného bloku spred roka 1989.

Problém dotácií poľnohospodárskej produkcie má aj globálny rozmer, pretože ak veľkí producenti ako EÚ, USA, Kanada, Austrália, Rusko či Brazília výrazne podporujú svojich domácich farmárov dotáciami, to znemožňuje uspieť na globálnom trhu poľnohospodárom z krajín, ktoré nemajú dostatočnú ekonomickú silu, aby svoju produkciu dotovali. Vyvoláva to ďalšie negatívne ekonomické vplyvy – (aspoň heslovite) úpadok poľnohospodárstva napríklad v afrických krajinách, degradáciu nevyužívanej pôdy, chudobu a následnú ekonomickú migráciu.

Koľko dostane slovenský poľnohospodár

Poďme však späť na Slovensko. Sadzby priamych platieb pre slovenských poľnohospodárov od vstupu do Únie postupne rástli. Skokový rast nastal v rokoch 2014 – 2019 na zhruba 210 eur za hektár. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK) vysvetľuje, že nárast spôsobil presun 345 miliónov eur z kapitoly rozvoja vidieka do kapitoly priamych platieb. Súčasťou platieb sa stal aj tzv. greening (platba za ekologické opatrenia) a začínajúci farmári dostávali dotáciu navyše (zhruba 60 eur, v minulom roku 118 eur). V rebríčku krajín EÚ je Slovensko vo výške podpory poľnohospodárom šieste od konca.

SPPK očakáva od tohto roka pokles platieb priemerne 180 eur za hektár – presnú sumu zverejní Poľnohospodárska platobná agentúra približne na konci novembra. Nasledovať bude prechodné obdobie s podobnými sadzbami v rokoch 2021 a 2022.

„Od roku 2023 sa predpokladá uplatňovanie reformovanej Spoločnej poľnohospodárskej politiky, kde greening v podstate bude podmienkou na vyplatenie základnej platby a tou nadstavbou budú tzv. ekoschémy, ktoré sú zatiaľ veľkou neznámou (nie je známy ich podiel na rozpočte ani aké náročné tieto opatrenia budú). Suma základnej platby a ekoschém spolu pravdepodobne nepresiahne 180 eur,“ vysvetlila pre Postoj hovorkyňa SPPK Jana Holéciová. „Navyše, pribudne tzv. redistributívna platba, teda vyššia podpora na prvé hektáre a s najväčšou pravdepodobnosťou aj stropovanie, čiže obmedzenie výšky platby pre poľnohospodárov nad určitú výmeru,“ dodala Holéciová.

Slovenskí poľnohospodári však upozorňujú aj na problém vo vnútri sektora. Vyššie dotácie totiž prinášali vyšší záujem o pôdu a vyšší príjem s minimálnym úsilím. Na niektoré pozemky poberali dotácie viacerí žiadatelia. Kľúčovým problémom, ktorý poskytuje živnú pôdu špekuláciám pri žiadosti o dotácie, je podľa SPPK aj neporiadok v pozemkovom vlastníctve.

Vyriešenie viacnásobných deklarácií oprávnenosti žiadať dotácie je úloha, ktorú podľa SPPK musí vyriešiť ministerstvo pôdohospodárstva. Kľúčové bude nastavenie spomenutých ekoschém – teda konkrétnych opatrení v ekologickom využívaní poľnohospodárskej pôdy. Zo stropovania by mali byť odpočítané náklady na zamestnancov, aby sa farmárom oplatilo zvyšovať zamestnanosť – čo by malo byť aj cieľom sociálnej politiky štátu.

Ministerstvo pôdohospodárstva zatiaľ nevie, aká bude priama podpora pre poľnohospodárov v nasledujúcom programovom období. Rokovania na úrovni Únie ešte nie sú uzavreté.

„Čo sa týka realizácie jednotlivých prvkov Spoločnej poľnohospodárskej politiky z pohľadu priamych platieb, v súčasnosti sa na úrovni ministerstva pôdohospodárstva realizujú jednotlivé analýzy a realizácia opatrení bude závisieť od ich výsledku, ako aj od výslednej podoby legislatívneho rámca EÚ pre nové programové obdobie 2021 – 2027, v rámci ktorého zostáva viacero zásadných otázok stále otvorených,“ vysvetlil pre Postoj tlačový odbor ministerstva.

V budúcich rokoch však nemusí byť zdrojom podpory poľnohospodárov len dotačný systém v podobe, ako ho poznajú dnes (či mierne pozmenený).

Peniaze by poľnohospodári mohli získať aj z tzv. Zelenej obnovy – Slovensko môže z tohto programu využiť celkovo 40 miliárd eur na rôzne projekty nejakým spôsobom nadväzujúce na ekologické opatrenia (časť peňazí ako granty, časť ako zvýhodnené pôžičky). Hoci komunikácia medzi poľnohospodármi a ministerstvom pôdohospodárstva existuje, dôležitejšie podľa nich bude, ktoré navrhované opatrenia sa dostanú aj do praxe. Malo by však ísť logicky o také, o ktoré budú mať záujem aj samotní farmári, aby sa mohli peniaze využiť efektívne a priniesť nielen lepšie životné prostredie, ale aj vyššiu produktivitu a zamestnanosť v agrosektore.

Ministerstvo pôdohospodárstva zdôraznilo, že poľnohospodárstvo nepatrí medzi dominantné ciele Zelenej obnovy, s programom ekologického poľnohospodárstva však rezort počíta, využiť chce aj tzv. biologicky rozložiteľný tuhý komunálny odpad na výrobu hnojiva.

Minister Ján Mičovský hovoril nedávno aj o tom, že by si už v budúcom roku vedel predstaviť istú formu odmeny pre farmárov, ktorí rozdelia svoje lány na menšie výmery a vybudujú medzi nimi medze. Aj na takéto opatrenie by pri troche snahy mohlo ministerstvo čerpať peniaze z programu Zelenej obnovy.

Dotačná politika v poľnohospodárstve má na Slovensku aj svoju temnú stránku. To, o čom sa hovorilo len medzi farmármi a čo sa podľa všetkého na regionálnej úrovni nedostalo v trestnoprávnej rovine ďalej ako po prvého vyšetrovateľa, sa začalo obšírnejšie verejne pretriasať až po vražde Jána Kuciaka, ktorý niekoľko svojich textov venoval aj téme agrodotácií.

Na to, do akej miery sa systém priamych platieb a iných podpôr pre poľnohospodársku produkciu na Slovensku zneužíval a bol predmetom korupcie, nám môže dať odpoveď napríklad až vyšetrovací spis či obžaloba v kauze Dobytkár. Viaceré indície však hovoria, že korupcia nebola chybou v systéme, ale priamo súčasťou toho, aby poľnohospodár podporu získal. Nehovoriac o dotáciách vyplácaných na vybetónované a vyasfaltované plochy, na ktorých naozaj nemohlo vyrásť ani treťotriedne krmivo pre hospodárske zvieratá.

Inzercia

Sebestačnosť

Politicky lákavým pojmom pre mnohé politické subjekty, najmä také, ktoré rady verbálne akcentujú národnú svojbytnosť či sa s potešením ukazujú pri mrvení zrna počas žatvy, sa stala potravinová sebestačnosť Slovenska.

Je tu však podozrenie, že tento pojem je buď zámerne, alebo z nevedomosti verejnosti prezentovaný dosť nerealisticky.

Potravinová sebestačnosť má dva rozmery. V prvom, utopickom a v realite Slovenska nedosiahnuteľnom význame ide o schopnosť krajiny zabezpečiť všetku potrebu potravín z domácich zdrojov. Druhý, realistický výklad, znamená porovnanie vývozu a dovozu. Teda ak krajina produkuje nadbytok niektorého druhu potravín (napríklad zemiaky), je ho schopná vymeniť za potraviny, ktorých má nedostatok alebo ich nedokáže produkovať (v slovenskom prípade napríklad pomaranče alebo morské ryby).

Ako teda vyzerá Slovensko v realite uskutočniteľnej potravinovej sebestačnosti.

V roku 2018 sme podľa údajov Štatistického úradu zo Slovenska vyviezli produkty, ktoré pochádzajú z poľnohospodárskej a potravinárskej výroby v objeme spolu za 2 miliardy 856 miliónov eur. Dovoz rovnakého typu produktov v tom istom roku bol v hodnote 4 miliárd a 486 miliónov eur. Rozdiel viac ako 1 a pol miliardy eur v náš neprospech. Takto teda v realite vyzerala snaha doterajších vlád o tzv. potravinovú sebestačnosť.

Ako sme uviedli vyššie, potravinová sebestačnosť neznamená, že si všetky potraviny vieme dopestovať, dochovať a vyrobiť na Slovensku. Znamená približne vyrovnanú obchodnú bilanciu. Teda nemali by sme dovážať viac, ako vyvážame.

Ak sa pozrieme na porovnanie viacerých rokov dozadu, v roku 2010 sme vyviezli poľnohospodársky a potravinársky tovar za 2 miliardy 244 miliónov eur a doviezli za 3 miliardy 241 miliónov eur.

Ani vývoj vývozu a dovozu teda nesvedčí v prospech obchodnej bilancie slovenských poľnohospodárov a potravinárov. Porovnanie rokov 2010 a 2018 ukazuje, že kým vývoz narástol o 612 miliónov eur, dovoz rástol rýchlejšie o 1 miliardu a 245 miliónov eur. Teda zhruba dvojnásobne rýchlejšie.

Nie je to pritom problém slovenskej ekonomiky ako celku. Aj v roku 2010, aj v roku 2018 naša ekonomika dokázala vyvážať tovar vo vyššej hodnote, ako ho dovážala. Viac ako 79 miliárd exportu v roku 2018 oproti necelým 77 miliardám importu. A vyše 49 miliárd exportu v roku 2010 oproti takmer 48 a pol miliardy importu.

V poľnohospodárstve treba zaiste viac ako v iných odvetviach vnímať cyklické aj nepredvídateľné vplyvy počasia na produkciu. Tie môžu spôsobiť jednorazový výkyv. V tomto prípade však ide o trend, ktorý s poveternostnou situáciou až tak nesúvisí.

A ak sa pozrieme na krajiny, z ktorých dovážame najviac potravinárskych produktov, opäť ide o krajiny klimaticky podobné – Nemecko, Česko, Poľsko. Nedovážame teda vo veľkom exotické ovocie či klokanie mäso, ale produkty, ktoré by sme si vedeli v našich klimatických podmienkach dopestovať aj sami.

Ďalšou boľačkou dovozu potravín je, že sa neraz zo Slovenska vyvážajú živé zvieratá na bitúnky do blízkeho zahraničia, odkiaľ sa zas spracované vracajú naspäť do našich obchodov. S pridanou hodnotou a zamestnanosť za hranicami. Podobne ako vyvážame surovú guľatinu a dovážame hotový nábytok.

Medzinárodné porovnanie

Ak sa pozrieme na našich južných a severných susedov – Poľsko a Maďarsko, klimaticky aj historicko-politicky podobné krajiny ako Slovensko, sú to čistí exportéri potravín. V roku 2018 mali podľa Eurostatu Poliaci pozitívnu obchodnú bilanciu v potravinových produktoch vyše 7 miliárd eur a Maďari viac ako 2 miliardy eur.

Poďme trochu ďalej na západ a porovnajme sa napríklad s Holandskom. Holandsko, ktoré má trikrát viac obyvateľov ako Slovensko, no podobnú výmeru poľnohospodárskej pôdy – približne 1,9 milióna hektárov – nielenže dokáže produkovať vyššie výnosy na hektár (viac ako 4-krát vyššie), navyše je aj najväčším európskym exportérom potravín. Je teda nielen sebestačné, ale vysoko prebytkové. Ďalším vysoko prebytkovým poľnohospodárstvom je to dánske – krajina má približne rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko, hoci obrába o 30 percent pôdy viac ako my.

Rozdiel pritom nie je ani vo výške priamych platieb pre poľnohospodárov. Hoci za ostatnými krajinami V4 zaostávame, problém je najmä v objeme celkových finančných zdrojov, ktoré jednotlivé krajiny nalievajú do svojho agrosektora, a v spôsobe ich prerozdeľovania. Jana Holéciová z SPPK akcentuje štyri základné oblasti: 1. zvýšené spolufinancovanie programov rozvoja vidieka; 2. vysoké štátne podpory; 3. nepriame podpory vo forme daňových a odvodových zvýhodnení; 4. nelogické, netransparentné a korupčne nastavené financovanie rozvoja vidieka.

„Naši poľnohospodári nie sú ani hlúpejší, ani menej šikovní ako ich susedia a nemáme ani horšie agroklimatické podmienky. Akurát náš štát sa o poľnohospodárstvo a potravinárstvo roky nezaujíma,“ uzatvára Jana Holéciová.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame