Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ochrana života Rodina
07. september 2020

Prolife

Ako som vôbec mohla rozmýšľať nad tým, že zabijem svoje dieťa?

Príbehy troch žien ukazujú, že rozhodnutie ísť na interrupcie sa dá zmeniť. Nie je to vždy totiž jednoznačná voľba.

Ako som vôbec mohla rozmýšľať nad tým, že zabijem svoje dieťa?

ILUSTRAČNÉ FOTO TASR/Pavol Ďurčo

Moja gynekologička sa ma niekoľkokrát pýtala, či som si istá. Varovala ma, že už nikdy sa mi nemusí podariť otehotnieť. Bolo mi to vtedy jedno.

Bola som úplne na dne. Väčšie psychické dno som ešte nezažila. Nikomu som to nepovedala, doma som sa tvárila, že je všetko v pohode.

Takto tri ženy opisujú jednu z najťažších chvíľ v ich živote. Každá je v inom veku, z iného spoločenského prostredia, na prvý pohľad nie je možné, aby ich niečo spájalo. Jedno však predsa len majú spoločné. Všetky tri zažili rovnakú situáciu. Neplánovane otehotneli a rozhodli sa pre potrat.

Odporcovia chystanej novely potratového zákona, ktorú čaká prerokúvanie v druhom čítaní, hovoria, že zákon sťaží prístup k potratom a obmedzí práva žien. Predĺženie čakacej lehoty na vykonanie potratu od podania žiadosti zo 48 na 96 hodín je podľa nich zbytočné trápenie pevne rozhodnutých žien. Ženy, ktoré sa na tento zákrok odhodlajú, majú podľa nich v čase podania už všetko riadne premyslené a sú si vo svojom rozhodnutí isté. Je tomu skutočne tak?

Nevidela som žiadne východisko

Viera (36) je Rómka, žije na východe Slovenska. Pochádza síce z veľkého mesta, ale po svadbe sa presťahovala k manželovej rodine na dedinu do domu, v ktorom žije aj svokra a svokrina vnučka. Ako začalo detí pribúdať, v stiesnených podmienkach sa žilo čoraz ťažšie. Prvé tri deti si s manželom plánovali, viac však nechceli. „Nemala som dobré detstvo. Otec bol alkoholik, mama sa musela starať o šesť detí. Mám piatich súrodencov, o ktorých teraz neviem nič. Nerada spomínam na svoje detstvo. Keď som videla, ako sa mama s nami trápi, nechcela som mať viac detí,“ priznala Viera.

Po prvých dvoch tehotenstvách sa vrátila do práce, zamestnanie mal aj manžel. Po desiatich rokoch sa rozhodli, že je čas na tretie dieťa. Krátko na to nastal zlom. Prišla o prácu ona a neskôr po hromadnom prepúšťaní zostal nezamestnaný aj manžel. Do tejto zlej situácie zrazu prišlo nečakané štvrté tehotenstvo.

„Videla som len temnotu, žiadne východisko,“ spomína na prvé pocity po tom, čo zistila, že je štvrtýkrát tehotná. Manžel si nikde nevedel nájsť prácu. Podmienky na bývanie boli zlé. V dome chýbala toaleta, nemali drevo na zimu, deťom chýbalo oblečenie, pestrejšia strava, ešte aj práčka sa pokazila. Do toho sa obaja zadlžili a mali na krku viaceré exekúcie.

Gynekologička mi vypísala papiere pre potrat, za ktoré si hneď vypýtala 50 eur. No na potrat som vlastne ani nemala peniaze. Zdieľať

„Veľmi som plakala. Ani ja, ani manžel sme to dieťa nechceli. Hľadala som na internete, čo mám robiť. Gynekologička mi vypísala papiere pre potrat, za ktoré si hneď vypýtala 50 eur,“ spomína na ťažké chvíle Viera. Zisťovala si informácie o potratových klinikách a keď sa dozvedela, že potrat z vlastnej žiadosti sa pohybuje v stovkách eur, bolo jej jasné, že na to vlastne ani nemá peniaze. „Nemal mi ani kto požičať takú sumu. Dozvedela som sa však aj o možnosti zakúpiť si načierno cez internet potratovú tabletku, ktorá nie je taká drahá ako potrat v nemocnici. Pri jej hľadaní na internete som narazila na organizáciu, ktorá pomáha tehotným ženám,“ rozpráva Viera.

„Keby neboli títo dobrí ľudia, moja malá dcérka by tu nebola,“ dodáva s pohnutím v hlase. Po psychickej podpore z ich strany sa pre dieťatko nakoniec rozhodla. Dcérka má teraz sedem mesiacov. „Robí mi obrovskú radosť, je to poklad. Teraz si hovorím, ako som mohla vôbec rozmýšľať nad tým, že ju zabijem, veď to dieťa za nič nemôže.“

Viere pomohlo, že pri hľadaní na internete narazila na stránku cenapotratu.sk, ktorú zriadila Asociácia za život a rodinu. Táto organizácia zorganizovala zbierku, vďaka ktorej pomohli rodine s drevom na zimu, zabezpečili inštaláciu splachovacieho WC v dome, darcovia im poslali aj práčku. Peniaze od dobrých ľudí, ktorí chceli Viere v ťažkej situácii pomôcť, následne dozorovala Femina Snina. Okrem toho Vieru zaradili do projektu Fóra života s názvom Zachráňme životy, a od januára každý mesiac  dostáva finančnú pomoc na nákup potravín, drogérie a potrieb pre bábätko, čo potrvá do konca roka. 

„Pomohli mi veľmi dobrí ľudia,“ hovorí vďačne Viera. „Chcem povedať ostatným ženám, aby nerozmýšľali tak, ako som rozmýšľala ja. Vždy sa nájde nejaké východisko. To dieťa za nič nemôže. Každé si zaslúži žiť. Nikto nemá právo vziať mu život,“ dodáva na záver Viera.

Mladé dievča o možnostiach pomoci netušilo

Obdobie čerstvo po maturite, pred sebou štúdium na vysokej škole, to sú časy, na ktoré máme mnohí tie najlepšie spomienky. To však neplatí v prípade dnes 21-ročnej Lívie z Petržalky.

Doma nemala dobré zázemie. Po maturite odišla a bývala u svojej kamarátky. „Domov som ani nechcela chodiť, lebo som možno ani nemala prečo,“ hovorí Lívia. Po večeroch chodievala von, užívala si zábavu plnú alkoholu, cigariet... Na jednej párty sa stretla s chlapcom, s ktorým sa dala dokopy. Od partnera do pohody i nepohody mal ďaleko, navyše často reagoval agresívne. Po jednej takej chvíli si Lívia povedala dosť a rozišli sa. O nejakú dobu zistila, že je tehotná. Od otca dieťaťa žiadnu podporu čakať nemohla.

„Keď som mu povedala, že som tehotná, nadával mi, že je to moja vina. Vyhrážal sa mi,“ hovorí Lívia. „Ja som vtedy mala zlé vzťahy s rodičmi, akurát som išla na vysokú školu, bola som rozlietaná, chcela som sa baviť. Nemala som takmer žiadne peniaze,“ menuje dôvody, prečo neprichádzalo do úvahy nič iné ako potrat. S tým samozrejme súhlasil aj jej expriateľ.

Lívia si začala vybavovať potrebné doklady, od kamaráta si požičala peniaze, chýbali jej už len predoperačné vyšetrenia. Jej gynekologička ju upozornila na možné riziká potratu a viackrát sa uisťovala, či ho chce skutočne podstúpiť. Líviu však vtedy žiadne riziká nezaujímali a chcela sa „zbaviť problému“.

Práve vtedy sa pohádala s kamarátkou, u ktorej bývala a vrátila sa domov. Jej o rok staršia sestra ju prekvapila. Vedela o všetkom, dokonca aj o jej tehotenstve. Tak sa to dozvedeli aj rodičia. „Mama ma podporovala v tom, aby som šla na potrat. Veľa som vtedy pila a fajčila, brala som aj antidepresíva, preto chcela, aby som na ten potrat šla,“ priznáva Lívia.

Jedine sestra ju presviedčala, aby si dieťa nechala a dohodla jej stretnutie s prolife aktivistkou z iniciatívy 40 dní za život. K stretnutiu došlo len deň pred plánovaným zákrokom. Na stretnutí hovorili o rizikách potratu, o tom, ako celý zákrok prebieha. Rozprávali sa aj o možnostiach finančnej pomoci, o ktorých predtým Lívia netušila.

Malý mi pomohol v tom, že som sa vzchopila, že som vďaka nemu vyspela. Zdieľať

„Povedala mi, že to, že nemám peniaze a vlastný byt ešte neznamená, že by som sa o dieťa nedokázala postarať. Začala som nad tým rozmýšľať. Bola som vydesená z toho, čo budem robiť, keď sa dieťa narodí. Ale začala som cítiť, že je to správna vec, priviesť to dieťa na svet. Večer pred zákrokom som všetko zrušila,“ spomína Lívia.

Sama na vlastnej koži pocítila, že byť osamelou matkou bez peňazí je nesmierne ťažké. Prolife organizácia jej zabezpečila po narodení dieťaťa finančnú i materiálnu pomoc. Aj ju zaradili do projektu Zachráňme životy, odkiaľ dostávala po narodení syna peniaze každý mesiac. Táto pomoc trvala do jeho prvých narodenín. Darcovia jej však pomáhajú aj naďalej.

Inzercia

Okrem toho sa snaží pomáhať aj jej mama. Problémom bol pre ňu fakt, že prvé peniaze dostala od štátu až po dvoch mesiacoch. V súčasnosti platí pre vyplatenie príspevku pri narodení dieťaťa podmienka, že sa musí dieťa dožiť 28 dní. Nová plánovaná úprava potratového zákona túto podmienku vypúšťa. „Veľmi mi chýbalo, že som čakala až dva mesiace na to, kým mi prišli vôbec nejaké peniaze. Kebyže ma nakoniec rodina nepodržala a bývam s dieťaťom sama, tak ja prvé dva mesiace nemám žiadne peniaze. A neuživím seba ani dieťa,“ hovorí Lívia.

„Som šťastná, že mám syna. Že som nešla na potrat, ako som chcela. Malý mi pomohol v tom, že som sa vzchopila, že som vďaka nemu vyspela, čo som neskutočne potrebovala. Vďaka nemu som silná a dokážem také veci, ktoré by som bez neho nezvládla. Priniesol mi do života veľa pozitívneho,“ dodáva na záver Lívia. Otec sa o svoje dieťa nezaujíma a videl ho len dvakrát. Nie je ani zapísaný v rodnom liste chlapčeka. Ako sám povedal, nechce mať s nimi nič spoločné.

Zariadila si potrat trikrát. Nakoniec sa rozhodla pre dieťa

Tretí príbeh je úplne odlišný od predošlých. Nehrá v ňom úlohu ani hmotná núdza, ani zlé rodinné zázemie. Ani partner sa nesnažil zbaviť sa svojho podielu zodpovednosti a na dieťa sa tešil. Napriek tomu mladá žena dieťa nechcela. Termín na potrat si objednala až trikrát. Nakoniec ho však aj tretí raz odvolala.

Simona mala 22 rokov, študovala vysokú školu, ktorú chcela dokončiť, plánovala si po nej nájsť zaujímavú prácu, žiť si svoj život. Nevedela si predstaviť mať dieťa. S priateľom Michalom (30) sa poznali deväť mesiacov. Ona pochádza z východného Slovenska a študovala v Prešove, Michal je z Bratislavy. Vzťah na diaľku im prestával vyhovovať a na pretras prišiel aj možný rozchod. Keď do toho zasiahol pozitívny tehotenský test.

„Hneď po tom, ako test vyšiel pozitívne, som utekala k počítaču a gúglila potraty, kliniky, kde sa tieto zákroky robia. Iné ako potrat mi ani neprišlo na um. Hlavou mi bežalo len, že som mladá, že ešte nechcem mať deti, pre mňa bola táto téma úplné tabu. Bol to totálny šok,“ spomína Simona na prvé momenty po tom, čo zistila, že je tehotná.

Michal nechcel od začiatku o potrate ani počuť. Padli aj ultimáta. Aký je to pre muža pocit, keď chce jeho partnerka ísť na potrat a zbaviť sa aj jeho dieťaťa? „Je to pocit bezmocnosti, že človek nič nemôže spraviť, že je to jednoducho len na tej žene, či si dieťa dá zobrať alebo nie,“ povedal Michal. Dokonca jej raz aj navrhol, aby dieťa porodila a on sa oň bude starať sám. „Cítil som však, že musím byť pre ňu oporou, nech sa rozhodne akokoľvek,“ dodal.

Simona si trikrát reálne vybavila zákrok, mala spravené predoperačné vyšetrenia a trikrát sa tesne pred dverami kliniky zosypala, že tam nejde. Ako je možné, že žena, ktorá si riadne premyslí, že chce ísť na potrat a napriek tomu zákrok nakoniec zruší, zrazu opäť robí všetko preto, aby na potrat mohla ísť? „Ja sama seba doteraz nechápem, že som až trikrát šla riešiť to isté. Mám pocit, akoby boli vo mne dve osoby. Ja som sama zo seba nemilo prekvapená a sklamaná, že som takto mohla konať,“ hovorí nešťastne Simona.

Na začiatku tehotenstva požiadala Simona o potrat v Bratislave. Aj ona sa deň pred zákrokom stretla s prolife aktivistkou. Tá ju od zákroku neodhovárala, ale predstavila jej možné komplikácie, na tele i na duši, ktoré môžu po potrate nastať. Simona sa však nedala presvedčiť. Keďže nemala na potrat dosť peňazí a Michal jej ich odmietol dať, v deň zákroku všetko zrušila. Nebrala to veľmi tragicky, lebo už vtedy mala v pláne vrátiť sa do Prešova a ísť na potrat tam bez Michalovho dozoru.

Doma si opäť všetko zariadila, tentokrát si už požičala aj peniaze a čakala na termín potratu. „Ja som bola vtedy strašne mimo. Bojovala som sama so sebou. V jeden deň som mala chuť ísť na potrat hneď, na druhý deň som plakala a rozmýšľala, aké je to mať dieťa. Bola som úplne na dne. Ja som väčšie psychické dno ešte nezažila. Nikomu som to doma nepovedala, nikto sa nesmel dozvedieť, že som tehotná,“ opisuje ťažké chvíle rozhodovania Simona.

Michal sa o druhom pláne dozvedel a prišiel za ňou do Prešova. Keď videl, že si to nechce rozmyslieť a v deň zákroku sa vybrala na kliniku, stratil nervy a chcel sa vrátiť domov. Pár minút pred zákrokom sa jej ešte ozval a zistil, že je v strašnom psychickom stave a plače na chodníku neďaleko kliniky.

„S Miškom som volala a prosila ho, nech po mňa príde, že sa neviem rozhodnúť. Ja som fakt vedela, že konám zlo, že je to smrť dieťaťa, a na druhej strane som si to nechcela pripustiť, aby som si ho nechala,“ hovorí Simona. Keď po ňu priateľ došiel, videl, že je v zlom psychickom stave. „Raz plakala, potom sa postavila, že tam musí ísť. Bolo na nej vidieť, že nevie, čo robí. Zobral som ju na motorku a išli sme za jednou kamarátkou. Aj ona ju začala od potratu odhovárať,“ dodal Michal.

Oveľa ľahšie sa žije s dieťaťom, pretože máme zmysel života. Zdieľať

Vyzeralo to, že je všetko rozhodnuté a Simona si dieťa nechá. V 12. týždeň tehotenstva, teda v posledný možný týždeň, sa myšlienky na potrat tak neodbytne vracali, že si hľadala opäť kliniku, ktorá by zákrok ešte stihla urobiť. Pri viacerých nepochodila, vraj tak neskoro jej už potrat nikde neurobia. Napriek tomu sa jej to podarilo, a to v Košiciach. Opäť všetko vybavila a čakala na dohodnutý deň termínu. Bolo to skutočne takmer v posledný deň, keď je to u nás legálne možné. Michal sa už na Simonu tak veľmi nahneval, že sa rozhodol všetko povedať jej mame. Tá neverila vlastným ušiam a vyhlásila, že Simona nikam nepôjde. Podpora rodiny, ale najmä jej priateľa, ju presvedčila, aby sa stala matkou.

Ich syn bude mať čoskoro päť mesiacov a mladí rodičia si bez neho už svoj život ani nevedia predstaviť. „Som neuveriteľne šťastná, že je synček medzi nami, teraz som oveľa šťastnejšia. Hneď, ako sa narodil, som pocítila, že sme s Michalom úplní. Že nás to doplnilo. Vôbec nie je obmedzujúce mať dieťa. Viac cestujeme, chodíme na výlety, synček nám robí neskutočnú radosť. On je také nežné a usmievavé dieťa. Keď sa na nás usmeje, zabudneme na problémy. Ja si fakt neviem predstaviť, že by tu medzi nami nebol. Rozhodnúť sa pre neho bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote,“ hovorí spokojná Simona.

Šťastný je aj Michal. „Oveľa ľahšie sa žije s dieťaťom, pretože máme zmysel života. Viem, že chodím do práce, pretože mám rodinu, chcem ju uživiť, oveľa viac ma práca baví, mám viac nápadov, viac sa mi darí. Veľmi nás to celé zomklo,“ dodal a prezradil, že so Simonou sú už zasnúbení a čaká ich svadba.

Osudy žien, ktoré zvažujú potrat, sú špecifické. Každá má na to svoje dôvody, pre ktoré často nevidí iné možnosti. Príbehy troch žien, ktoré Postoj oslovil, však ukazujú, že nie každá je skutočne pevne rozhodnutá. Že si je neistá aj v čase krátko pred zákrokom.

Naopak, keď dostane termín, vidí svoj čin reálnejšie a začne pochybovať. Je jasné, že takto neuvažuje každá žena, ktorá sa pre potrat rozhodne. Ale tým, ktoré pochybovať začnú, môže predĺženie čakacej lehoty pomôcť usporiadať si myšlienky a priority.

Z rozprávania žien vyšiel ešte jeden zaujímavý fakt. Odporcovia zmien v potratovej legislatíve na Slovensku často hanlivo osočujú proliferov a prolife organizácie, keď tvrdia, že ich osud matky a dieťaťa po narodení absolútne nezaujíma. Naopak, tieto organizácie si uvedomujú, že pomoc neplánovane tehotným ženám by nebola dostatočná, keby ju neposkytovali aj po pôrode. Ich pomoc je systémová, nesmie však nahrádzať povinnosti rodičov, a preto je časovo ohraničená. Napriek tomu sú aktivisti s týmito ženami v kontakte naďalej a v prípade potreby vedia osloviť darcov a poskytnúť jednorazovú pomoc aj neskôr.

Odporúčame