Vzbura proti Lukašenkovi Bielorusi nie sú Rusi a prečo je to dôležité

Hoci z Bratislavy do Minska nie je až tak ďaleko, zvýšený záujem o túto krajinu odhalil podobný jav, akého sme boli svedkom už pri Ukrajine. O krajinách medzi východnou hranicou EÚ a Ruskom vieme žalostne málo a ich história sa pre nás začína sovietskymi časmi.

Výsledkom je, že na sociálnych sieťach sa potom skvele darí mýtom o odvekom bratstve Rusov a Bielorusov, o tom, že Bielorusi sú len akýmsi folklórnym výhonkom ruského národa bez vlastnej identity a tento kút zeme bol vždy súčasťou ruského sveta. Od toho je potom už len krôčik k uvažovaniu o legitímnosti ruského angažovania sa v tejto krajine.

S bieloruskou národnou identitou je to naozaj zložitejšie a ten faktor nezohráva pri súčasných demonštráciách takú úlohu, ako tomu bolo pri ukrajinských revoltách. To, že bieloruský národ akoby ešte stále nedokončil svoje národné obrodenie, má viacero historických príčin. Významnou mierou sa na tom však podpísal aj Lukašenkov režim, ktorý je pri moci štvrťstoročie a vlády sa chopil v čase, keď mali Bielorusi k dotvoreniu svojej národnej identity významne nakročené.

Ale po poriadku. Korene bieloruskej identity vyrastajú z európskej civilizácie. Bielorusi tvorili dominantnú časť obyvateľov Litovského veľkokniežatstva a ešte v 18. storočí hovorila väčšina ľudí v tomto štátnom útvare dialektmi bieloruštiny. Jeho hlavným mocenským rivalom bolo Moskovské kniežatstvo a vznikom Poľsko-litovskej únie sa veľkokniežatstvo stalo súčasťou obrovského štátu, ktorého príslušnosť k európskej civilizácii sa nedá spochybniť.

Po páde Sovietskeho zväzu sa noví lídri nezávislého Bieloruska snažili na túto tradíciu nadviazať a začali pracovať s historickým naratívom, že historické veľkokniežatstvo má dvoch nástupcov, modernú Litvu a Bielorusko.

Vtedajší bieloruskí top politici, najmä predseda parlamentu (de facto hlava štátu) Stanislav Šuškevič v tom čase, aj keď s počiatočnými obavami, pozitívne reagovali na ústretovú poľskú východnú politiku. Tá sa sformovala ešte okolo exilového časopisu Kultúra a jej ústrednou tézou bolo, aby Poľsko bez ohľadu na staré spory normalizovalo vzťahy so svojimi východnými susedmi a ponúklo Ukrajincom, Litovcom a Bielorusom pomoc pri integrácii do západných štruktúr.

Šuškevič tejto vízii pre svoju krajinu uveril a jej budúcnosť videl v spojení so Západom. Veľavravné je napríklad aj to, že nezávislé Bielorusko svoje prvé veľvyslanectvo neotvorilo v Moskve, ale vo Varšave.

Na uskutočnenie tejto stratégie však mala prvá generácia bieloruských lídrov len málo času. Podobne ako tomu bolo v mnohých postkomunistických krajinách – prevalcovali ich negatíva transformácie. S prepadom životnej úrovne a nárastom nezamestnanosti začala pozícia politikov, ako bol Šuškevič, slabnúť a nakoniec v roku 1994 demokraticky prehrali súboj s Alexandrom Lukašenkom.

Lukašenko už moc nepustil a začal pretláčať inú víziu identity, ktorej dominovala postsovietska nostalgia a dôraz na bratské vzťahy s Ruskom.Zdieľať

Historik Timothy Snyder vo svoje knihe Obnova národov, uvádza viacero faktov, ktoré ilustrujú, ako drsne a nekompromisne si pri tom bieloruský diktátor počínal.

Prakticky hneď po nástupe do funkcie začal bieloruských vlastencov Šuškevičovho typu označovať za fašistov. V roku 1995 vylúčil z parlamentu vlasteneckých poslancov a zvyšok zákonodarcov prinútil ratifikovať ochrannú zmluvu s Ruskom.

V tom istom roku dal v referende odhlasovať návrh, aby sa oficiálnym jazykom bieloruského štátu stála ruština a z oficiálnych insígnií štátu dal odstrániť bieloruské národné symboly.

Jeho ochranka roztrhala v prezidentskom paláci na kusy bieloruskú vlajku a jej zvyšky rozdávala ako suveníry.

Keď bol Lukašenko zvolený, 80 percent žiakov na prvom stupni bieloruských škôl sa učilo v bieloruštine. Za tri roky klesol ich počet na 7 percent. Všetky učebnice, ktoré boli vydané po získaní nezávislosti, boli zakázané a na prelome milénia fungovala v Minsku už len jedna bieloruská škola.

K tomu treba ešte pripočítať, že v tridsiatych rokoch dal Stalin vyvraždiť väčšinu bieloruskej inteligencie a Nemcami zničený Minsk bol po vojne nanovo budovaný ako rusofónne mesto. Snyder uvádza príklad, že kým v roku 1980 sa vo väčšine škôl vo Vilniuse vyučovalo v litovčine, po bielorusky sa neučilo ani na jednej škole v Minsku.

Toto všetko sú dôvody, prečo proces vytvárania bieloruskej identity nie je stále ukončený. Ani to však neznamená, že obyvateľ Bieloruska či východnej alebo centrálnej Ukrajiny, ktorý ako svoj hlavný jazyk používa ruštinu a socializoval sa v ruskom kultúrnom priestore, sa nemôže cítiť ako hrdý Bielorus či Ukrajinec. Nakoniec pri sčítaní ľudu z roku 1999, ktoré už organizoval Lukašenkov režim, sa 81 percent obyvateľov označilo za Bielorusov, 11 percent za Rusov a 4 percentá za Poliakov.

Otázky identity určite nie sú hybnou silou aktuálnych bieloruských protestov. Za tými je únava z Lukašenkovho vládnutia, zhoršujúca sa ekonomická situácia a hnev na zmanipulovanie volieb.

Poznať tento kontext je však dôležité, ak by situácia eskalovala k nejakej forme ruského zásahu a opäť sa objavila téza, že sa vlastne nič nedeje a Rusko si len robí poriadok na svojom vlastnom dvore.