Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
08. august 2020

K veci

Pozrime sa na svätého Jána Vianneyho

Jeden z kňazov, ktorí sa objavili po Francúzskej revolúcii, aby pomohli priviesť Francúzsko opäť k viere.

Pozrime sa na svätého Jána Vianneyho

Vitráž s podobizňou svätca Jána Vianneyho. Chapelle Notre-Dame-de-Consolation. FOTO – Wikimedia Commons

V lete roku 1859 sa začala zlatá horúčka na vrchu Pike’s Peak. Univerzita v Amherst a Williamsova univerzita hrali medzi sebou prvý bejzbalový zápas. V októbri militantný abolicionista John Brown zaútočil na federálnu zbrojnicu v Harper’s Ferry. Zajali ho vojská, ktorým velil Robert E. Lee. 2. decembra ho obesili. A presne v ten istý deň zomrel vo veku 73 rokov vo svojej francúzskej dedine arský farár Jean Baptiste Marie Vianney.

Vianneyho blahorečenie a svätorečenie patrili medzi najrýchlejšie v modernej dobe – skôr, než tieto procesy reformoval pápež Ján Pavol II. Blahorečil ho Pius X. v roku 1905 a svätorečil Pius XI. 31. mája 1925.

Vo svojom predchádzajúcom článku („Základom sú potraty“) som citoval slávny výrok sv. Josemaríu Escrivu: „Tieto svetové krízy sú krízami svätých.“ Možno s týmto výrokom zo srdca súhlasíme, aj keď úplne presne nechápeme, čo znamená. Zdá sa, že jeho význam sa, podobne ako samotná svätosť, mení s každým jednotlivcom a s každou krízou. Ako vhodné ilustrácie tohto tvrdenia si vezmime sv. Juana Diega, Thomasa Mora, Johna Henryho Newmana, Matku Terezu a Jána Pavla II. Dnes sa však pozrime na Vianneyho.

Ten zo spätného pohľadu pôsobí ako jeden z niekoľkých veľkých kňazov a rehoľníkov, ktorí sa objavili po Francúzskej revolúcii, aby pomohli priviesť Francúzsko opäť k viere. Počas Francúzskej revolúcie a vlády teroru bol malým chlapcom. Videl, ako sa na rozkaz občianskych predstaviteľov popravujú kňazi a zatvárajú kostoly. V dôsledku toho však pociťoval, že kňazi sú potrební viac, nie menej. A nebol sám: spolu s ním boli v Lyone vysvätení za diakonov Marcellin Champagnat (svätorečil ho Ján Pavol II. v roku 1999) a Jean-Claude Colin – zakladateľ otcov maristov.

A hoci sú svätí odpoveďou na krízy, predsa sa nesnažia „byť odpoveďou na krízy“  – a pravdepodobne by sa ani nemohli stať svätými, keby sa o to snažili. Bez ohľadu na krízy sa snažia vášnivo milovať Boha. Vianneyho životopisec Joseph Vianney interpretuje Vianneyho známe zápasy s latinčinou a filozofiou v tomto svetle.

Ako píše Joseph, z ľudského pohľadu by sme si pomysleli, že najlepšou odpoveďou na krízu vo Francúzsku by bola brilantná apologetika na Sorbonne či príťažlivá rétorika v Katedrále Notre Dame. No Cirkev ešte väčšmi potrebovala vidieckych farárov, „aby svätosťou svojho života ukázali pravdu evanjelia, v ktorú ľud prestal veriť. Ako vzor týchto svätých kňazov, ktorí sú nevyhnutní pre uskutočnenie Božieho plánu, bolo zo všetkých vybrané dieťa z Dardilly“.

V starobe priniesol istý cirkevný hodnostár do spovednice v Ars zložitý prípad svedomia s prosbou o radu a zistil, že problém, ktorý uvádzal do rozpakov najväčších morálnych teológov, okamžite, elegantne a presvedčivo vyriešil jednoduchý farár. Hodnostár sa Vianneyho spýtal, odkiaľ má takéto hlboké teologické znalosti. Svätec namiesto odpovede ukázal na svoje kľakadlo.

Arský farár bol hlboko presvedčený o svojej nehodnosti. Vlastná cnosť mu neposkytovala žiadne útechy a on sa horlivo modlil, aby nikdy nepútal žiadnu pozornosť. Napríklad boli na jeho modlitby vyliečené z telesných neduhov tisícky pútnikov do Ars. Takmer nikdy však, zjavne na jeho modlitby, neboli vyliečení na mieste. Povedal im, aby sa vrátili domov a spravili si novénu k sv. FIloméne – a na deviaty deň boli uzdravení, bez pozornosti a ďaleko od Ars.

Je známe, že v spovednici trávieval každý deň 16 alebo 17 hodín. Samotné toto číslo vyzerá dostatočne pôsobivo. Vezmime si však, že jeho kostol nemal kúrenie. Vtipkoval, že v zime si ku koncu dňa nohy skôr vidí než cíti. Vravieval, že sa ich najskôr dotkne, aby sa uistil, že ich stále má.

Inzercia

A v lete, v najväčšom sparne – áno, pútnici, ktorí čakali v rade, si mohli na chvíľu vyjsť a nadýchať sa čerstvého vzduchu, aby neodpadli. On však trávil celý čas za záclonou v kabínke, kde mu penitenti ustavične dýchali, a keďže boli najmä chudobní, často aj páchli.

V neposlednom rade však celých tých 16 alebo 17 hodín počúval hriechy. To mu spôsobovalo najväčšie utrpenie. „Na tejto biednej zemi ma sužuje smútok,“ povedal raz jednému spolukňazovi, „moja duša je smutná až na smrť. Moje uši počujú len bolestné veci, z ktorých mi ide puknúť srdce od žiaľu.“ Jeho životopisec to prirovnáva k tomu, ako keby bol sv. Peter nútený byť 17 hodín denne svedkom Pánovho umučenia.

Každú noc spal len pár hodín na doskách a znášal chronické bolesti. Jeho energiu cez deň dokáže vysvetliť len milosť a láska. Jedol tak málo, že prirodzeným spôsobom by sa takto nikto neudržal pri živote. V starobe pod poslušnosťou jedával po omši trochu chleba a mlieka. Jeho životopisec podáva túto pôsobivú udalosť: „Brat Jérôme, ktorý často býval pri jeho ľahkom občerstvení, si čoskoro všimol, že vždy najprv zje chlieb a potom vypije mlieko. ,Ale pán farár,‘ poznamenal jedného dňa, keď videl, ako ťažko prehĺta chlieb, ,keby ste si najprv dali chlieb do mlieka, bolo by to oveľa lepšie.‘ ,Áno, viem,‘ znela jeho láskavá odpoveď.“

A hovorieval, že farári to majú oveľa ťažšie než rehoľníci:  „Panuje mienka, že kňaz potrebuje modlitbu, intímnu jednotu s Bohom. Farár však žije vo svete: diskutuje, mieša sa do politiky, číta noviny, má ich plnú hlavu; a potom si ide čítať breviár a slúžiť omšu. A žiaľ, potom to robí tak, ako keby to bola obyčajná vec!“

Veru, žiaľ! Jeho slová platia nielen o diecéznych kňazoch, ale aj o laikoch. A tieto svetové krízy sú krízami svätých.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho najnovšia kniha je o Evanjeliu podľa Marka The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). Nasledujúca kniha Máriin hlas v Jánovom evanjeliu vyjde vo vydavateľstve Regnery, v edícii Gateway.

Pôvodný článok: Consider St. Jean Vianney

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame