Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Spoločnosť
06. august 2020

Veda a človek

Aj dospelí sa potrebujú hrať

Vďaka vede dnes lepšie vieme, čo hra spôsobuje v mozgu, prečo je rozhodujúca pre náš rozvoj a že nie je len pre deti.

Aj dospelí sa potrebujú hrať
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Vďaka vede dnes lepšie vieme, čo hra spôsobuje v mozgu, prečo je rozhodujúca pre náš rozvoj a že nie je len pre deti.

Ako deti, ktoré vyrástli v skautingu, sme sa hrali takmer neustále. Neskôr sme prostredníctvom hry vzdelávali dospelých. Učili sme ich, ako môžu vytvoriť zaujímavú hru a odovzdávať tak deťom tie najdôležitejšie hodnoty pre život.

Potom sa však tie časy skončili. Už sme sa neprezliekali za Rýchle šípy, s vysielačkami po Bratislave sme viac nenaháňali „Ježka v kleci“, nestavali sme plavidlá, ktorými možno cez tajch ujsť hraničnej kontrole. Vstúpili sme do sveta iných dospelých, ktorí sa takmer nehrajú. Pre nás bola hra majstrovstvom a vášňou. No mnohí ju pokladali za znak detinskosti, neužitočne strávený čas a aktivitu nedôstojnú svojho veku a postavenia.

Intuitívne sme chápali silu hry, ale nevedeli sme ju vysvetliť. Dnes už našťastie existuje mnoho vedeckých dôkazov o tom, čo hra spôsobuje v mozgu, prečo je rozhodujúca pre náš rozvoj a že nie je len pre deti.

Foto: Flickr / ThomasLife

Doktor Stuart Brown zasvätil svoj život štúdiu fenoména hry, pretože na vlastné oči videl, aké strašné dôsledky môže mať, keď v živote človeka chýba. V roku 1966 ho ako psychiatra požiadali, aby sa stal členom odbornej komisie. Tá mala pomôcť vysvetliť tragédiu, pri ktorej dvadsaťpäťročný Charles Whitman zavraždil svoju matku aj manželku a potom z veže univerzity v Texase zastrelil ďalších 14 ľudí a 35 zranil.

Tento prípad je medicínsky komplikovaný a komisia zložená z neurochirurgov, psychiatrov, patológov aj psychológov nedokázala určiť jasnú príčinu. Táto skupina špičkových odborníkov sa však zhodla na tom, že jedným z faktorov, ktoré spôsobili, že Charles Whitman bol náchylnejší spáchať toto šialenstvo, bol vážny nedostatok hry a jej potláčanie počas jeho detstva.

Aj preto Stuart Brown založil americký Národný inštitút pre hru (The National Institute for Play), ktorý zhromažďuje vedecké poznatky o hre a pomáha, aby sa dostali k nám laikom, ale aj do škôl a firiem. Verí, že hra dokáže zásadným spôsobom zmeniť to, ako žijeme, vzdelávame sa, ale aj ako vytvárame nové produkty či služby.

Na Slovensku síce zatiaľ žiadnu podobnú inštitúciu nemáme, no v Amerike sa hre už viac ako desať rokov venuje odborný vedecký časopis American Journal of Play či od deväťdesiatych rokov aj najväčšie múzeum hry The Strong National museum of play. Aj keď je hra komplexným fenoménom, ktorý vedecky vieme popísať len sčasti, vieme povedať, že je dôležitejšia, ako si myslíme.

Kde sídli hra

Na hre je fascinujúce to, že nemá zjavný dôvod a presný cieľ. „Ak je cieľ toho, čo robíme, dôležitejší než aktivita samotná, pravdepodobne nejde o hru.“ No počas hry sa náš mozog nachádza v akomsi zmenenom stave. Ako hovorí doktor Brown: „Nič nerozsvieti mozog tak ako hra.“ Má na mysli elektroencefalogram, vďaka ktorému dokážeme zaznamenávať, ktorá časť mozgu je aktívna. Hra dokáže vysvietiť mozoček, posiela veľa impulzov do predného laloka a doslova tvaruje náš mozog.

Ďalším významným pionierom vedy o hre je estónsky neurovedec Jaak Panksepp. Na pokusoch s potkanmi zisťoval, či sa hra „nachádza“ v prefrontálnom kortexe, teda v „najnovšom mozgu“, a či je aktivitou, ktorú sme začali robiť až po tom, čo sme zabili mamuta a vyšli z jaskyne. Aby túto možnosť otestovali, pristúpili vedci k radikálnemu kroku. Celý predný lalok potkanom vyoperovali - a na prekvapenie vedcov sa potkany hrali aj tak. Hra teda pravdepodobne „sídli“ v evolučne starších častiach mozgu, ktoré zodpovedajú za základné oblasti nevyhnutné pre život ako jedlo či spánok a plní tak dôležitú funkciu na prežitie zvierat aj ľudí.

Encefalogram. Foto: Profimedia

Keď sa mamička skloní k svojmu štvormesačnému bábätku, obaja sa na seba pozerajú, mamička začne hovoriť rytmickou detskou rečou a dieťa nežne odpovedá, možno sa hrajú s rukami, mama má na tvári úsmev a dieťa sa zrazu usmeje. Aj vďaka štúdiám vieme, že zažijú intenzívny príval radosti. Podľa encefalogramu sa vtedy ich pravá hemisféra „naladí“ na toho druhého. Bábätko sa učí sústrediť, opakovať mimiku dospelého a postupne sa aj socializovať. Tento základný typ hry je stavebným kameňom pre ostatné varianty tohto istého javu.

Doktor Brown opisuje ďalšie typy hier, z ktorých každá vytvára v mozgu špecifický stav a prináša rôzne benefity. Hra rozvíja takmer všetko, čo pre život potrebujeme. Vďaka fyzickým hrám spoznávame vlastné telo, orientujeme sa v priestore a učíme sa zareagovať na nečakané. Sociálna hra nás vedie komunikovať s druhými a navigovať zložitý svet skupinovej dynamiky.

Rozprávanie príbehov alebo takzvaná naratívna hra nám pomáha porozumieť druhým ľuďom, ľudstvu ako takému, ale aj sebe samému. Imaginatívna hra alebo keď sa „na niekoho hráme”, rozvíja našu predstavivosť a pomáha nám chápať vlastnú identitu a oddeliť ju od druhých. Kreatívna hra, keď vytvárame obrázok či hudbu, je zdrojom inovácie. Presne tej, ktorú si dnes tak cenia nielen technologické firmy, ale všetky firmy, ktoré chápu, ako rýchlo sa svet mení.

Pri hre s predmetmi rozvíjame motoriku a veda má dnes presvedčivé dôkazy o tom, že medzi našou detskou hrou s predmetmi a našou dospelou schopnosťou riešiť problémy existuje silná korelácia. Opísal ju autor knihy „Ruka“ Frank Wilson. Tieto závery sú také presvedčivé, že top technologické spoločnosti ako Boeing či NASA sa dnes pri výbere pilotov či inžinierov pýtajú, či sa v detstve „hrali rukami“. Teda či opravovali autá, rádiá alebo stavali modely. A táto detská skúsenosť zaváži rovnako ako tituly z prestížnych univerzít.

Herný paradox: keď sa voľnosťou učíme hraniciam

Estónsky aj americký vedec sa zhodnú na tom, že vďaka hre sa učíme, ako funguje svet. Spoznávame, ako pracuje naše vlastné telo, experimentujeme s gravitáciou aj fyzikou, učíme sa dať priechod svojim emóciám, ale aj nájsť svoje hranice. A najmä sa cez ňu učíme interagovať s jednotlivcami aj skupinami a socializujeme sa. Vzniká tak herný oxymoron: hrou sa učíme pravidlá.

Inzercia

Hrajú sa aj zvieratá a práve na ich prípade môžeme vidieť, čo hra dokáže. Sú známe prípady, keď sa lov zvieraťa zmení na hru s druhým zvieraťom, ktoré malo byť jeho potravou. Takže namiesto drsného príbehu o predátorovi a koristi sa rozvinie priateľské postrkovanie, hryzenie, naháňanie či zápasenie. Hra dokáže potlačiť pudový mechanizmus, ktorý vedie silnejšie zviera do útoku. Namiesto toho sa nečakané kombinácie zvierat ako pes a srnka, medveď a pes, ale aj mačka a sova, začnú spolu hrať.

Foto: Flickr / Valerie

Nedostatok hry môže mať vážne následky u detí aj u zvierat. Pri viacerých pokusoch boli zvieratá, ktoré boli herne deprivované, agresívnejšie, pretože nevedeli čítať sociálne signály iných zvierat, a tak reagovali podráždene. V inom experimente boli samčeky potkanov, ktoré sa v detstve veľa hrali, pre opačné pohlavie príťažlivejšie. Veľmi ľahko si tieto závery zo zvieracieho sveta vieme preniesť a predstaviť v tom našom, ľudskom.

Jaak Panksepp dokonca považuje nedostatok prirodzenej hry u detí za jeden z faktorov, prečo sa v posledných rokoch u detí vo zvýšenej miere vyskytuje porucha ADHD. Tak ako je nedostatok hry problémom, tak vie byť čas na hru liekom. Tvrdí, že tam, kde dali deťom s touto poruchou viac času na hru, sa ich správanie výrazne zlepšilo.

Aj my dospelí sa potrebujeme hrať

Zoológia pracuje s pojmom neoténia, znamená to, do akej miery u dospelého jedinca pretrvávajú znaky a vlastnosti nedospelého. Doktor Brown hovorí, že podľa mnohých antropologických štúdií sme my ľudia „najviac neoténni, najviac detskí, najflexibilnejší a najplastickejší zo všetkých tvorov. A preto aj najviac hraví. A to je veľkou výhodou, čo sa týka prispôsobivosti”. Tvrdí, že ľudská rasa je výnimočná aj v tom, že sme stvorení na to, aby sme sa hrali po celý život a nielen v detstve.

Keď vidíme psa, ktorý má labky natiahnuté pred sebou a zadok vystrčený hore, vrtí chvostom a pred papuľou má položenú paličku, nemusíme mať žiadne kynologické vedomosti na to, aby sme rozoznali, že sa tohto psíka nemusíme báť. Lebo on nás práve vyzýva na hru. Tieto herné signály fungujú medzi jednotlivými zvieracími druhmi, medzi nami a zvieratami a rovnako aj medzi ľuďmi navzájom.

Jedným z dôvodov, prečo by sme sa mali hrať aj po tom, čo vychodíme všetky školy, je ten, že pri hre sa buduje dôvera. Práve vďaka herným signálom vieme, že na tomto mieste a s týmito ľuďmi nemusíme bojovať. Tak ako pes, ktorý nechá medveďa, aby ho hravo hrýzol do krku, môžeme dôverovať, že naše zraniteľné miesta zostanú nezranené. Podľa doktora Browna však tieto signály začíname kultúrne strácať a potrebujeme sa ich znova naučiť. Aj známa americká sociologička Brené Brown opisuje hru ako správanie odlišujúce ľudí, ktorým sa darí mať hlboké vzťahy, od tých, ktorí po fungujúcej sieti vzťahov iba túžia.

Foto: Flickr / simpleinsomnia

Keď prechádzala stovkami rozhovorov a zisťovala, ktoré životné nastavenia a správania majú „ľudia veľkého srdca“ spoločné, videla, že títo ľudia skrátka trávili čas „neužitočne“. Napríklad len tak „blbli“, tancovali u seba doma v kuchyni a tvorili. Najskôr nevedela dať týmto aktivitám spoločné meno. Až potom jej to došlo: oni sa skrátka hrajú.

Hra teda formuje náš mozog, zlepšuje našu empatiu, pomáha nám orientovať sa v zložitých sociálnych skupinách a je kľúčom k tvorivosti a inovácii. Ale Brené Brown pridáva, že hra je aj významnou súčasťou odpočinku. Hra je niečo, čo robíme, aj keď to nemá zjavný výsledok a účel. Je dobrovoľná, zažívame pri nej „flow“, teda úplné ponorenie sa do hry. Čas, ktorý ňou strávime, je dôležitejší ako to, čo ňou dosiahneme. Hra nie je užitočná ‒ hráme sa, pretože sa chceme hrať.

Vo svete, kde svoju hodnotu odvodzujeme od toho, koľko toho vykonáme, však môže byť dokonca aj hra zdrojom hanby a stresu. Podobne ako odpočinok. Obe sú neefektívne a môžeme ich chápať ako zle využitý čas. Keď nič nerobíme alebo sa len hráme, akoby sme podvádzali. Pri hre je často nutné pripustiť svoju zraniteľnosť a ukázať z nášho vnútra časti, ktoré bežne neukazujeme. To všetko sú dôvody, prečo máme niekedy voči hraniu predsudky či blok.

No práve preto je hra nástrojom, ako pracovať s vlastnou hodnotou a pocitmi hanby. Hrať sa ‒ to je cesta, ako sa odkloniť od tvrdosti, zamerania sa iba na výkon, sebestačnosti, užitočnosti či budovania si imidžu a prikloniť sa k mäkkosti, zraniteľnosti, autenticite, vzájomnosti, dôvere a vzťahom založeným na prijatí.

Foto: Flickr / Rajesh_India

Navyše, ako tvrdí doktor Stuart Brown, každý z nás má unikátnu „hernú históriu“. To, ako sme sa hrali, nám môže pomôcť odhaliť zdroje našej radosti a naše poslanie. Preto povzbudzuje každého, aby sa vrátil k momentom z detstva, keď sme zažívali najväčšiu radosť z hry. Tento návrat nám môže veľa povedať o tom, k čomu sme volaní a čomu by sme mali v našom živote dávať väčšiu prioritu aj pozornosť.

„Opakom hry nie je práca, opakom hry je depresia,“ povedal Brian Sutton Smith, ďalší z velikánov herného sveta. Prekonajme dnes svoju hanbu či strach a na výlete s kamarátmi, na chate s deťmi alebo aj s kolegami na pive vyšlime tisíce rokov staré herné signály.

Vďaka slovnému futbalu, skladaniu narodeninovej básničky, známemu človeče, skákaniu na trampolíne, vojne s vodnými pištoľami či rozprávaniu príbehov tak môžeme vkročiť do fascinujúceho sveta hry.

Odporúčame