Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Dovolenka Spoločnosť
13. júl 2020

Leidenfrostove slovenské potulky

Konečne späť na Gemeri

Rakúsky reportér Martin Leidenfrost začína sériu slovenských reportáží regiónom, do ktorého sa pred rokmi vrúcne zamiloval.

Konečne späť na Gemeri
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rakúsky reportér Martin Leidenfrost začína sériu slovenských reportáží regiónom, do ktorého sa pred rokmi vrúcne zamiloval.

Na víkend som sa konečne vrátil na Gemer, nebol som tam päť dlhých rokov.

Ihneď varujem, že budú nasledovať samé drobné postrehy, nebude v tom žiadna politika alebo investigatíva, je to len letný cestopis o ničom. Kto Gemer nemá rád, nech radšej ani nečíta ďalej. 

Osobne mám Gemer strašne rád. Pred dvanástimi rokmi som sa doň priam zamiloval. Zaľúbil som sa zvlášť do malej vrchoviny na strednom Gemeri, ktorá leží medzi širokými údoliami riek Rimava a Muráň, medzi mestečkami Revúca a Rimavská Sobota, v jednej časti Revúckej vrchoviny.

V rómskom štáte

Malá vrchovina s malými časťami, ktorá v žiadnom prípade neleží vysoko, no je prístupná len cez vleklé serpentíny. Zaľúbil som sa do starobylej krajiny s listnatými lesmi, potočnými dolinami a pasienkami, do starobylých dedín s päťdesiatročnými nápismi na obchodoch, so samostatnou zvonicou a storočnými domami, ktoré boli omietnuté tak, že to lahodilo oku. Do domov s „gánkom“, s otvoreným chodbovým priestorom pod strechou pozdĺž dvorovej steny domu, ktorý je ohraničený stĺpom. Do tvárí ľudí, ktorí boli mladí a vyzerali staro, mali výrazné tváre, akoby utiekli zo stredoveku. Takmer všetci chodili peši, niektorí na starých bicykloch, niektorí ťahali nejakú káru. Takmer všetci boli Rómovia.

Našiel som tu starobylý, bukolický, pred očami sveta ukrytý rómsky štát. O chudobe tohto štátu nebolo nijakej pochybnosti, mnohé domy sa rozpadali, hospodársky život nebol nikde a videl som deti, ako na zhrdzavenej železnej podlahe mosta nad potokom čistili koberce. Napriek tomu sa mi zdalo, akoby len pomaly vandrujúci Rómovia odjakživa patrili do tejto ospalej vrchoviny, akoby sa im tam hore dýchalo slobodnejšie a ľahšie než inde. 

Taký bol aspoň môj prvý dojem. Potom som napísal knižnú investigatívnu reportáž o Gemeri a zažil som všeličo. Smelo poviem, že málokde som toho zažil toľko. Pokúšal som sa kamarátiť s celým rómskym klanom. Na Gemeri ma lákala jeho rozmanitosť, sú tam evanjelickí a katolícki Slováci na severe, katolícki a kalvínski Maďari na južnej rovine, ako aj po slovensky, maďarsky a rómsky hovoriaci Rómovia katolíckej, luteránskej, kalvínskej a baptistickej konfesie v pestrých kombináciách.

Gemer pritom nie je žiadnou baštou zbožnosti. Skôr naopak. Musím sa priznať, že ma tam lákalo ešte niečo iné. Neviem to dobre vyjadriť, Gemer je pre mňa kraj erotický. Je pastvou pre oči. 

Keď som sa tam v prvý júlový piatok vrátil, hneď po Rimavskej Sobote ma ohúrila tá gemerská morfológia. Každý kopec, každá stráň má zaujímavú formu, terén je nevypočítateľný, každá z milión zákrut trošku prekvapí. 

Zhrniem narýchlo svoje hlavné dojmy po piatich rokoch: Korona na Gemeri porazila značnú časť gastronómie, krásna klasická cukráreň v Tornali a aspoň jedna revúcka reštaurácia ju neprežili. Cesty, ktoré mávali len vo veľmi odľahlých kútoch výtlky, sú teraz o niečo lepšie. Po storočnom exode je pozoruhodné, že gemerské podniky stále dokážu nájsť krásne mladé čašníčky. Veľa klasického turizmu som neabsolvoval. Po tom, čo nám vyparatil jeden netopier z wuhanského trhu, som nevyšliapal „Chodník malých netopierov“, nerobil som gotickú cestu alebo Muránsku planinu a nejedol som muránske buchty ani revúcke guľky s drienkovicou. 

Kochal som sa z auta a vysedával som pred pradávnymi dedinskými hostincami. Niekde sa niečo zmenilo, ale v zásade zostalo všetko, ako malo byť. Staré, pomalé, večné. 

Za vzdelancami

Gemer/Gömör bol kedysi „hviezdou uhorskej vlasti“, kde sa evanjelickí dejatelia slovenskej národnej obrody borili s maďarónmi, maďaromanmi, maďarizátormi aj s Maďarmi. So sebou mám knihu z roku 1969 „Literárne postavy Gemera I.“ Gemer prvej polovice 19. storočia je tam opísaný takto: „Buchot bakýň z hámrov rozliehal sa na široko-ďaleko, najmä za tichých nocí, osvetľovaných iskrami komínov máš a frišov. Stráne hôr, pokryté salašmi a stodolami, dedinky, vtesané medzi kopce. Utešené doliny a v nich na históriu bohaté mestečká.“ 

Životné príbehy gemerských dejateľov boli zakaždým dramatické, často tragické. Napríklad významný básnik Samo Vozár, rodák z Hrachova, o ktorom vlastná rodina tvrdila, že nikdy nežil. Autor Pavol Vongrej napísal: „Pri mojej osobnej návšteve v Hrachove v roku 1962 mi pozostalá vozárovská rodina (dcéra Samovho brata a Jenö Vozár z Pešti, syn Samovho brata Emericha) vôbec nechceli veriť, že ich strýko Samuel vôbec existoval, hoci som ich presviedčal matričnými výpismi.“ Pomaďarčená rodina zrejme vytrela „pansláva“ Sama z rodinnej kroniky. 

Išiel som sa okúpať v jedinom poriadnom kúpalisku, ktoré je na strednom Gemeri k dispozícii, na Teplom vrchu. Tým, že mnohí toho roku nedovolenkujú v zahraničí, tam bolo plno. Osobné vozidlá a karavany z Košíc, zo Spiša, z Liptova, Horehronia, zo Žiliny. Hoci jazyková hranica s maďarčinou prebieha len zopár kilometrov na juh, pôsobilo to tam čisto slovensky.

Maďarčinu som nepočul, Rómov som nezbadal. Atmosféra letná a uvoľnená. Mierne excesy som si všimol len dva: Na novom liptovskom mercedese sa skvelo evidenčné číslo „JBMNT“, chvíľu som maturoval nad jeho zmyslom. A v bufete „Jakub“ vytvorila štvorica polonahých, slnkom spálených chlapov hradbu okolo jednej opálenej baby, jeden ožratý jej strčil jazyk do úst. Nič horšie som nevidel. 

Tie veľké dediny na malej vrchovine, napríklad Ratková, Sirk alebo Kameňany, pôsobili rómskejšie ako kedysi. Veľa detí na uliciach, pikniky pri ceste, hlasná rómska hudba, žúrky oficiálne aj neoficiálne. 

V Drienčanoch bol z roku 1847 až do svojej smrti evanjelickým farárom Jonatán Dobroslav Čipka, prekladateľ Schillera a zberateľ ľudových povestí, spoluautor zbierky „Codex Tisovský“, ktorá je jedným zo základných prameňov neskorších vydaní slovenských povestí. Predtým v Ratkovej založil nedeľnú školu, po revolúcii bol perzekvovaný, spálil svoje listy, „keď ma guerila lapať chcela“. Máte toľko významných dejateľov, že Čipka je v Drienčanoch zabudnutý, „slovenský Homér“ Pavol Dobšinský tam však pomníky má. 

Vyhľadal som veľmi odľahlú dedinku Potok, v ktorej sa narodil Jozef Škultéty (1853 – 1948), vydavateľ Slovenských pohľadov a doživotný správca Matice slovenskej. Dočítal som sa o ňom, že bol „ako gymnazista v Rimavskej Sobote v zajatí maďarónskej výchovy, po slovensky nevedel ani čítať, ba k slovenským chlapcom prejavoval nevôľu, ktorú im dal aj pocítiť“. Zmenil sa mu život, keď sa dostal na prvé slovenské gymnázium, ktorého riaditeľom bol jeho menovec August Horislav Škultéty: „Nikdy nezabudnem na okamženie, v ktorom ja po prvý raz stál som pred ním, ako pred direktorom revúckym.“ 

Z juhu vedie do Potoka len jedna zakázaná cesta. Je pekná a asfaltovaná, ale strašidelne úzka, vľavo a vpravo hustý prales pozdĺž potoku Blh, ani zem nie je vidieť, také husté je papradie, ktoré sa rozprestiera pod stromami. 

V dedinke Potok bolo ticho ako v hrobe. Netuším, akí ľudia tam žijú, asi Slováci alebo nikto. Škultétymu postavili priam mohutný pomník, v okruhu 10 metrov je čistučko, za tým sa začína zrúcanina a burina. Nevidel som žiadne kvety, ale niečo tam kvitnúť muselo, lebo v celom Potoku to voňalo brutálne. Ani v závode na parfémy to nemôže byť silnejšie. 

Inzercia

V Revúcej som navštívil Múzeum Prvého slovenského gymnázia. Majú novú modernú záhradu, takú veľkú vaši mladí dejatelia nemali, a hneď za tým je rómske geto, veľa rómskych dievčat v ružových legínach medzi bytovkami. Pani v rúšku mi ukázala „čiernu kuchyňu“, v ktorej žiakom varili obed a večeru. Opýtal som sa: „Čo raňajky?“ Tú otázku si v múzeu tiež položili. Chlapci bývali lacno v chudobných rodinách, tie staré domy komanči zbúrali, je tam sídlisko, no a raňajky... asi sa veľmi nenaraňajkovali.

Žasnem, keď vidím intelektuálnu úroveň tých vzdelancov, šesť hodín latinčiny a nemčina v ich listoch bola bezchybne literárna. Návštevu múzea môžem len odporučiť. Predávajú tam pekné suveníry, napríklad plechovky s natlačenou národnou výšivkou, a hoci neviem, či kávu robia, je na dvore „kaviareň národovcov“. 

Ste tu cudzí

Hľadal som stopy veľkolepého železničného projektu slovakštátu, viadukt a dva tunely. Je to dostupné turistom, cez Magnezitovce a potom poľnou cestou, tiež odporúčam. Viac v pamäti mi zostal iný obraz: Tam niekde stála pred kopcom bieleho, čerstvo rezaného brezového dreva biela žena v bielej bielizni a starostlivo niečo lakovala. Viem, že v týchto časoch to môže niekomu znieť ako rasistický-sexistický-suprematický kód, ale prisahám, nie je, fakt to bolo presne tak a fakt sa mi to páčilo. 

Chcel som sa ubytovať v Jelšave. Mestečko má svoje pochmúrne čaro, večne rozpadajúci sa zámok v centre, obrovský dvojvežový kostol sv. Petra a Pavla, ktorého dvere boli v noci otvorené a odkiaľ svietila malá červená vzdialená sviečka. Napokon som sa v Jelšave neubytoval. Pripadala mi až príliš pochmúrna, všetky krčmy zavreté, bolo treba čakať na 18. hodinu, a v centre, kde EÚ investuje 1,6 milióna eur do neviem presne čoho, sa potácali už na obede ožrani v štýle zombie. 

Krajšie to bolo na maďarskejšom juhu. V dedine Gemer/Sajógömör som dlho sedel pred hostincom „Hubert“, spolu s literárnymi postavami Gemera I. Rómski chlapci išli s kýblikmi niečo nazbierať a zastavili sa na pohár malinovky, ktorú mlčky a pôžitkársky vypili. Jeden kôň ťahal krokovou rýchlosťou koč s haraburdami, sedeli na ňom dvaja takí prerastení chlapi, že bolo nemožné uhádnuť národnosť. Hostinský privítal jedného hosťa slovami: „Ahoj, Janko, ako?“ Slovenskejšia veta azda neexistuje, neskôr prešli v interiéri na maďarčinu. 

V noci som sa zastavil v hostinci v dedine Licince/Lice. Všelijaké národnosti tam sedeli spolu, rozprávalo sa po maďarsky, ale s mnohými slovenskými výrazmi, „majiteľ“, „zamestnanec“. Aj sem prišli rómski chlapci na pohár malinovky. Ja som potreboval kofeín, hostinský kávu nemal, tak mi predal polliter pepsi za 45 centov. 

Keď som chcel pokračovať v ceste, jeden mladík na mňa veľmi nápadne kukal. Cítil som sa donútený začať nejaký rozhovor, tak som sa ho opýtal, čo na ulici robia títo chlapi s oranžovými vestami. Mladík reagoval podozrievavo: „Prečo sa pýtate?“ – „Lebo na mňa kukali, keď som došiel.“ – „Určite nekukali na vás!“ – „Ba kukali.“ Hostinský zmierlivo prehodil: „Oni nič, strážia dedinu.“ Tá odpoveď mi úplne stačila, mladík však nedal pokoj, bol zo mňa vytočený: „Prečo sa to pýtate?“ – „Nie je to dôležité, len na mňa kukali.“ – „Určite nekukali na vás.“ O chvíľu spresnil: „Určite nekukali na vás tak, že...“ – O ďalšiu chvíľu vyhlásil: „Ste tu cudzí, možno preto na vás...“

Vybral som si licinecký hostinec, lebo tu svoje najsmutnejšie roky prežíval slovenský dejateľ Peter Kellner (Záboj Hostinský) – keď mu došli peniaze, bol tu nútený žiť u manželkiných výsostne pomaďarčených príbuzných, kým nezomrel na týfus. Už som sa viac nepýtal, čo v Licincoch vedia o chudákovi Kellnerovi. 

Morské oko v Tornali

Ubytoval som sa v Tornali, na rovinatom juhu Gemera. Na Tornali sa mi páčila vždy jedna zvláštnosť, ktorú som si všimol v štatistikách. Tri najpočetnejšie národnosti na Slovensku – Slováci, Maďari a Rómovia – sú v Tornali zastúpené približne rovnako. Tretina Slovákov, tretina Maďarov, tretina Rómov – popri mladej a vzdušnej atmosfére ma oslovovala práve táto jedinečná vyváženosť. Je to veľmi špecifická zmes, prevláda maďarčina, v jednom zelovoci je celý tovar z Maďarska, na druhej strane rozprávajú niektorí tunajší Maďari po slovensky bez prízvuku a borovička je aj v maďarskej objednávke borovičkou. 

Na okraji mesta je rekreačné zariadenie okolo geometricky vybetónovaného bazéna s dlhými radmi obytných kontajnerov, ktoré sa prenajímajú turistom. Aj ja som raz dovolenkoval s francúzskym kamarátom v takej pekelne horúcej unimobunke, Francúz len tak kukal. 

Teraz som zistil, že v Tornali sa toho zmenilo veľa. Zmizol 24-hodinový nonstop pajzel so svojím svetovo unikátnym brakom, navždy sa zavrela diskotéka „Alcatraz“, aj betónovo-unimobunková riviéra je už druhú sezónu zavretá a nikto neverí, že sa ešte otvorí.

História diskotéky prezrádza o gemerskom podnikaní niečo výstižné. Jeden miestny mi rozprával, že mesto predalo kúpalisko trom slovenským investorom. Mesto tam iniciatívne zbúralo všetky bufety. Až vtedy si to prišiel investor z Popradu prvýkrát pozrieť. Nepáčilo sa mu, čo videl, a odvtedy je vraj celý projekt zaseknutý.

Bývalý prevádzkovateľ diskotéky mi rozprával, že majiteľ budovy začal mať veľké oči, „za polrok zvýšil nájomné postupne z 500 na 2000 eur“. Prevádzkovateľ ukončil zmluvu, majiteľ prevádzkoval diskotéku sám, ale nevedel to a pokazil to. Poznám tu budovu, je ob­rovská a vysoká, naozajstný Alcatraz. Keď nevedel nájsť prevádzkovateľa, „majiteľ sa presťahoval do Alcatrazu, na najvyššie poschodie, kde boli kancelárie“. Keď ho chytí chuť na diskošku, musí len zísť o poschodie nižšie. Má ju pre seba. 

Aj keď v Tornali takmer všetko padlo, okolo krčiem s neoficiálnymi názvami „Okruh“ a „U Heny“ je stále nejaký nočný život. Štamgasti pendlujú medzi dvoma podnikmi a od rána tam opäť vysedávajú. Národnostná zmes je tam ešte menej prehľadná, mladej čašníčke musia prerozprávať slovenskú anekdotu alebo jej preložiť slovenské slovo „Cigáni“ do maďarských „Rómov“. 

Často rozprávali o kamarátke, „prirodzenej kráske“, ktorá sa vydala za Kolumbijca, ktorý doma pri Medellíne vlastní plantáž koky. Vraj si veľmi dobre sadli, slovenská kráska a kolumbijský poľnohospodár. Celú noc mi potom vŕtalo to slovo v hlave – Medellín, Medellín. Až pri siedmej pálenke som na to prišiel: V Medellíne som síce nebol, ale vždy som si ho inštinktívne predstavoval ako takú veľkú Tornaľu. 

Keď som sa rozplakal nad osudom betónového jazierka, tvrdé jadro jednej krčmy mi porozprávalo, že v Tornali majú oveľa unikátnejšiu atrakciu. Hneď pri kúpalisku, „Morské oko!“ Také ako v Tornali je vraj „už len jedno na svete“. „Je lievikovité,“ „potápači tam môžu ísť“, „bolo tam už veľa mŕtvych, minimálne jedného už nikdy nenašli“, „dole pod lievikom je to jaskyňa“, „nemá to dno, nemá to dno!“ Len tak zo srandy som na to povedal: „Takže ak chcem jedného dňa zmiznúť z povrchu zemského, máte pre mňa v Tornali perfektné miesto.“

Neviem prečo, ale vôbec im to neprišlo vtipné. 

Odporúčame