Užite si deň Ako som dovolenkoval bez mobilu

Šli sme tam koštovať tradičný zvysoka nalievaný baskický cider, obložené chlebíky pintxos – teda baskické tapas –, výborné pečivo, hovädzinu a mnohé ďalšie pochúťky mne neznámych mien.

Baskovia sú záhadný národ so záhadným jazykom, ktorému nie je príbuzná žiadna iná reč. Ide o jazyk nepatriaci do indoeurópskej rodiny, no na rozdiel napríklad od maďarčiny, ktorá je tiež tento prípad, baskičtina bola v Európe ešte pred príchodom predkov dnešných indoeurópskych národov.

Baskičtina sa považuje za najstarší prežívajúci jazyk v Európe a podľa niektorých teórií sú Baskovia potomkami prvých moderných ľudí, ktorí na náš svetadiel prišli. Či je to naozaj tak, nie je jasné, aj preto je pôvod tohto národa opradený množstvom legiend, ako napríklad že baskičtina je jedným z jazykov, ktoré Boh stvoril ako trest za babylonskú vežu.

V Bilbau, hlavnom meste tohto regiónu, prítomnosť Baskov prezrádzajú všadeprítomné baskické nápisy (zásadne na prvom mieste, španielčina je nanajvýš druhá alebo dokonca po angličtine tretia v poradí) či červeno-zeleno-biele baskické vlajky, ktoré hviezdicovitým tvarom pripomínajú britskú.

Nie je problém zbadať v metre mladé dievča s odznakom, na ktorom sa vyníma baskický kríž lauburu a nápis Independentzia!

Takýchto nápisov volajúcich po nezávislosti je po krajine množstvo.

Napriek tomu počuť odvšadiaľ španielčinu. A to nielen v Bilbau, ale aj v okolí mesta Donostia, kde by mal žiť najvyšší pomer Baskov – to znamená 49 percent.

Ľudia hovoria po baskicky najmä so svojimi deťmi, vysvetlil nám baskický majiteľ jedného špičkového remeselného pivovaru. Medzi dospelými je to však tak, že ak aspoň jeden v skupine neovláda baskičtinu, všetci budú hovoriť po španielsky.

Lenže keď ste tu ako návštevník a španielčinu neovládate, zrejme narazíte na problém. Nájsť niekoho, kto hovorí po anglicky, je tu ťažké a platí to aj pre ľudí v službách. Mnohí sa vôbec nechytajú, nerozumejú ani slovo.

Majú naučené po anglicky sa vás pýtať, odkiaľ ste – robia si takúto štatistiku –, ale ak poviete Slovakia, hrozí, že neporozumejú. Treba totiž povedať Eslovakia.

Keď si vypýtate cider (čítaj sajder), nedovtípia sa, čo chcete, kým nepoviete sidra.

Guggenheimovo múzeum. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Bilbao dalo názov takzvanému bilbaoskému efektu – keď jedna monumentálna stavba od slovutného architekta významne pretvorí dovtedy nepríliš zaujímavé mesto a prinesie mu prestíž a turizmus. To sa tu totiž podarilo Frankovi Gehrymu v roku 1997 postavením impozantného Guggenheimovho múzea moderného a súčasného umenia.

Budova krivolakých tvarov má steny pokryté 33 tisícmi titánových plechov a už len permanentná expozícia od Richarda Serru v obrovitej hale na prízemí stojí za návštevu múzea.

Ešte jednu pamiatku v širšom Bilbau neradno obísť: Biskajský most, pôsobivé inžinierske dielo z konca devätnásteho storočia od Eiffelovho učňa Alberta Palacia. Táto pamiatka UNESCO je takzvaný gondolový most, kde gondola, kam sa zmestí šesť áut a pár desiatok ľudí, visí z lán na konštrukcii a po koľajniciach premáva z jedného konca na druhý.

Inak však v Bilbau nie je veľa, čo obdivovať. Je to typické západné multikultúrne veľkomesto so všetkými neduhmi a pachmi, ktoré k tomu patria. Hneď vedľa centra mesta sa rozprestiera neslávne známa štvrť San Francisco, ktorá by sa dala označiť aj ako geto.

V jeho susedstve sa nachádza Kostol svätého Antona Veľkého, nijako zvlášť zaujímavý gotický kostolík, ale pre mesto má historický význam, je v jeho erbe a turistovi by sa akože patrilo, aby sa tam šiel pozrieť. Keď som z neho vychádzal, ešte som nevedel, že ma čaká skutočný bilbaoský zážitok.

Chcel som sa presunúť do inej časti mesta, vybral som sa teda na električkovú zastávku a dumal pri automate na lístky. Foťák cez krk, letná košeľa, papierová mapka mesta – typický zmätený turista, muselo zo mňa kričať na kilometre. Samozrejme si ma vyhliadli dvaja výrastkovia s ledva rašiacimi fúzikmi.

Jeden sa pristavil pri mne, ako som stál pri automate, druhého som periférne videl, že je kdesi za mnou. Najprv som si myslel, že si ten prvý chce tiež kúpiť lístok, on sa však začal tváriť, že mi pomáha, ukazoval mi, čo mám stlačiť.

Dával som si pozor na peňaženku, lebo to bolo celé podozrivé, no lístok som si zakúpil a výrastkov zrazu nebolo. Trvalo mi asi tridsať sekúnd, kým som zistil, že som mal do činenia s jednou z najúbohejších foriem života, totiž s vreckármi, ktorí turistom kradnú mobily.

Mal som ho zastrčený vo vonkajšom vrecku brašne. Priznávam, že som sa oň nebál, lebo by mi vôbec nebolo napadlo, že niekto bude chcieť môj starý otlčený smartfón s prasknutým zadným krytom. Hodnotu mal iba pre mňa.

Kúpil som si ho pred šiestimi rokmi, zažil so mnou celý covid, množstvo výletov, zážitkov, rozhovorov i reportáží a pekné obdobie života. Stále dobre fungoval, nepotreboval som nový. Skončil však v rukách zlodejov, ktorí ho podľa informácií, ku ktorým som sa neskôr doma dostal, za dve minúty od krádeže vypli, takmer isto zresetovali a pravdepodobne sa ho pokúsili predať.

Bol by som prekvapený, ak by zaň dostali čo i len desať eur, možno ho napokon iba vyhodili.

Kostol svätého Antona Veľkého. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ktovie, koľkým turistom už takto pokazili dovolenku. Ocitnúť sa v cudzej krajine bez mobilu nie je nič príjemné. V meste som bol vtedy totiž sám a v danej chvíli som potreboval spraviť dve veci: nahlásiť krádež na polícii a dať vedieť Milanovi, kde som.

Vrátil som sa do kostolíka a predavačovi lístkov som povedal, čo sa stalo. Pán nebol prekvapený, krádeže mobilov sú tu bežné, povedal mi a poslal ma na policajnú stanicu.

Tam ma najprv nechali niekoľko desiatok minút čakať pred vchodom. Menia sa zmeny, povedal mi ktosi a poradil, že sa mám vrátiť až o pol hodiny.

Vybral som sa teda do turistického infocentra s nádejou, že tam budú mať k dispozícii počítač, aby som napísal kamarátovi mail, čo sa mi stalo a kde sa stretneme. Nič také tam však nemali, treba ísť na vlakovú stanicu, kde je internetová kaviareň, informovala ma slečna. Šiel som teda tam.

Idem sa prihlásiť do svojho mailového účtu, zadám heslo, ale beda, dvojfaktorová autentifikácia – neznáme zariadenie, potvrďte prihlásenie cez mobil. Skúsil som inú aplikáciu, no s rovnakým výsledkom.

Darmo máte silné heslo, ktoré viete naspamäť, bez mobilu sa neprihlásite ani do vlastného mailu. Nikam.

Vyhľadal som si aspoň telefónne číslo, kam som vedel, že potrebujem zavolať, a vybral sa hľadať telefón. To bol však ešte väčší problém. Infocentrum opäť nenápomocné: ich telefóny nemôžem použiť, nesmie sa, nedá sa, je zakázané. Poslať esemesku? Ani to sa nedá.

Na policajnej stanici boli už medzičasom zmeny vymenené a konečne som sa dostal dovnútra.

Ukradli mi mobil, hovorím policajtke, ktorá na mňa hľadí ako puk. Ukázal som jej lístok na električku, kde bol zaznamenaný čas krádeže na minútu presne. Pri automate na lístky je kamera – ak budú chcieť, dokážu si na zázname pozrieť páchateľov.

Či pre okradnutého turistu pôjdu tak ďaleko, si netrúfam odhadnúť. Vypísal som hlásenie o krádeži, dali mi naň pečiatku a to je celé. Vravím im, že by som si potreboval zavolať.

Nedá sa, hovorí mi druhý policajt. Medzinárodné hovory nevedia robiť.

Čo mám teda spraviť? pýtam sa ho. Policajt sa usmial: „Enjoy your day.“

Užite si deň.

Ďakujem, pán policajt.

Biskajský most. Foto: Postoj/Jakub Lipták

O necelý rok – konkrétne 12. augusta – sever Španielska čaká azda najväčší nával turistov za dlhé desaťročia. Bude sa odtiaľto dať pozorovať úplné zatmenie Slnka, a to dokonca krátko pred jeho západom do mora. Jedno oko neostane suché.

Skvelá príležitosť nielen pre zamestnancov v službách, ktorí sa isto dovtedy naučia aspoň trochu po anglicky, ale aj pre vreckárov. Ktovie, koľko turistov si vezme radu tohto optimistického policajta k srdcu.

Cestou z polície som na ulici náhodou stretol Milana. Šiel rovnakým smerom ako ja, obaja sme smerovali do reštaurácie, kde sme sa predošlý večer boli najesť. Nevedel sa mi pár hodín dovolať, dovtípil sa, že niečo je zle.

Našťastie všetko dobre dopadlo, a keďže zálohujem, o žiadne cenné súbory som neprišiel.

Pár nasledujúcich dní som si vyskúšal, aké je to byť v cudzej krajine bez mobilu. Aspoň teda sčasti, keďže som na tomto výlete nebol sám, inak by to bol býval celkom iný zážitok.

Niekto by mohol povedať, že kedysi predsa nemal mobil nikto a tiež sa cestovalo. Ibaže žijeme v časoch, keď sa na tento kúsok elektroniky spoliehame natoľko, že byť bez mobilu je takmer ako byť bez jednej ruky.

Prajete si menu v reštaurácii? Nech sa páči, QR kód. Chcete si prečítať informácie o nejakej pamiatke? Opäť QR kód. Potrebujete si spraviť pred odletom check-in? Stiahnite si aplikáciu. Potrebujete lístok na autobus? Kúpte si online, lebo inak sa zrejme vypredajú. Radi by ste si pozreli kapacitne obmedzenú inštaláciu v múzeu? Zaraďte sa do virtuálneho radu.

Nuž a bez mobilu už ani nikomu nezavoláte, lebo nie je odkiaľ. Aby toho nebolo málo, z Dánska od budúceho roka už ani nepošlete list či pohľadnicu a tento smutný osud zrejme čoskoro čaká aj ďalšie krajiny.

V každom prípade vedieť svoju presnú polohu, vyhľadávať si reštaurácie podľa recenzií, prekladať si texty z cudzieho jazyka, pozrieť si predpoveď počasia a tak ďalej – sú to vymoženosti, ktoré dovolenku výrazne uľahčujú. Dá sa byť bez toho, ale je to také ťažké.

Miesto toho dnes krásny výhľad či vzácny obraz vidíme na fotke, ešte než prídeme na miesto, a máločo nás v našej destinácii prekvapí. Také je to ľahké, až je to nudné.

Preto môže byť výzvou či inšpiráciou na celkom nezvyčajný typ zážitkového cestovania – ísť do cudziny bez mobilu.

A užívať si deň.