Roman Joch u Krajniaka Nechystám žiadnu konzervatívnu čistku

Hovorí, že v inštitúte, ktorý spadá pod ministerstvo práce a rodiny, chce vytvoriť atmosféru slobodnej diskusie a skúmať, ktoré rodinné politiky v rámci Európy by mohli byť najlepšie pre Slovensko.

Rodák z Banskej Bystrice žije už 30 rokov v Prahe, kde je riaditeľom Občianskeho inštitútu, think-tanku, ktorý od 90. rokov spoluformoval konzervatívne myslenie v Česku. V minulosti pôsobil ako poradca premiéra Petra Nečasa, z tejto pozície bol odvolaný po tom, čo označil exprezidenta Václava Klausa za „ufňukanú kremlofilnú babu“. 

V rozhovore pre Postoj vysvetľuje, ako vníma svoju novú pozíciu na Slovensku, hovorí o úpadku súčasnej Ameriky aj o tom, čo treba zmeniť, aby sa aj na Slovensku rodilo viac detí. 

Správa, že sa stávate šéfom Inštitútu pre výskum práce a rodiny, mnohých prekvapila...

... mňa tiež. (Úsmev.)

Kto a kedy vás oslovil?

Oslovil ma priamo minister Milan Krajniak na začiatku júna.

Ako dobre sa poznáte?

Poznáme sa už od roku 1993, keď Občianska demokratická mládež organizovala konferenciu o liberalizme a konzervativizme v Bratislave a obaja sme sa na nej zúčastnili. Odvtedy sa na Slovensku nepravidelne stretávame na rôznych konferenciách či seminároch.

Pre vás je to návrat z Prahy na Slovensko po 30 rokoch.

Áno, na vysokú školu do Prahy som odišiel v roku 1990, no návratom by som to úplne nenazýval. Na Slovensko jazdím často, býva tu moja mama.

Presťahujete sa sem aj s rodinou?

Nie, rodina zostáva v Prahe a ja budem cestovať, časť týždňa budem žiť v Prahe a časť v Bratislave. Práve z tohto dôvodu, že bývam v Prahe, som si musel túto ponuku rozmyslieť. Nakoniec sme sa s ministrom dohodli, že to skúsim, pretože si myslím, že je dobré, keď človek časť svojho života venuje aj krajine, nielen svojim vlastným záujmom.

Krajniak vás oslovil aj s nejakým zadaním, ktoré od vás na čele inštitútu očakáva?

Jeho predstava bola napokon jedným z hlavných dôvodov, prečo som ponuku prijal. Minister si želá, aby sa zdôraznil výskumný aspekt tohto inštitútu a tiež aby s mesačnou periodicitou publikoval štúdie, publikácie, eseje či analýzy, ktoré sa budú týkať rodiny, rodinnej, daňovej či pracovnej politiky, a to z rôznych názorových pozícií.

To znamená, že rola inštitútu nemá byť monolitná, ale má byť aj diskusná, čo sa mi veľmi pozdáva. Medzi sebou by mali polemizovať mnohí autori, chceme publikovať názorovo vyhranené politické texty od demokratickej ľavice až po demokratickú pravicu. Samozrejme, žiadni komunisti, fašisti ani islamisti.

Nebudete potom viac diskusným klubom než výskumnou inštitúciou?

Nie, budeme výskumnou inštitúciou, ktorá prinesie diskusiu o tom, ktorá rodinná či pracovná politika je tá správna, a to aj cez komparácie rôznych typov rodinných politík krajín Európskej únie.

Cieľovou skupinou pre tieto publikácie bude expertná skupina ľudí a taktiež politická trieda, aby si poslanec Národnej rady, ktorý sa problematike venuje, vedel jednoduchšie utvoriť názor. Analýzy by sme uverejňovali formou mesačného bulletinu. Ale budeme organizovať aj odborné konferencie podobného formátu, v rámci ktorého budú zastúpené rôzne názory.

Inštitúcie, v ktorých momentálne v rámci Krajniakovho ministerstva nastáva zmena vo vedení, či už ide o odbor rodovej rovnosti, na ktorého čele stála Oľga Pietruchová, alebo váš inštitút, ktorý viedla Silvia Porubänová, mali povesť liberálnejších až feministických inštitúcií. To bolo dané témami, ktorým sa venovali, rovnako aj ich personálnym zložením. Prichádzate tak do prostredia, kde správa, že tu bude pôsobiť Roman Joch, mnohých naplnila nevôľou. Pocítili ste to?

Nie. Keď som bol vymenovaný za poradcu českého predsedu vlády Petra Nečasa, čo sa stalo presne v lete pred desiatimi rokmi, tá nevôľa bola určite hlasnejšia aj výraznejšia. Možno niektorí ľudia vnútri to prijali s nevôľou, to však nemôžem vedieť.

Pani riaditeľku Porubänovú som predtým osobne nepoznal, zoznámili sme sa až teraz. Pán minister si vyslovene prial, aby zostala v inštitúte, pretože má skúsenosti, môže mi poradiť, keďže s touto prácou skúsenosť nemám.

Takže doterajšia šéfka bude pokračovať ako výskumná pracovníčka?

Áno, rozhodla sa zostať, čo je podľa mňa veľmi dobré. Je to tiež dôkaz toho, že sa tu nechystá žiadna konzervatívna čistka. Ide skutočne o to, aby tu bola pluralita názorov.

Problém je, či na tú pluralitu nebudete jediný, hoci aj v šéfovskej pozícii.

Je pravdou, že profilácia tohto inštitútu bola doteraz skôr ľavicovo liberálna, možno feministická a so mnou prichádza aj iný, povedzme konzervatívnejší hlas. Je tu však veľa ľudí, ktorých môžeme požiadať, aby u nás publikovali.

Teda chcete oslovovať aj české prostredie?

Iste, tam najlepšie rozumejú jazyku, ale chcel by som publikovať preklady textov zo zahraničia, na ktoré môžu reagovať zamestnanci tohto inštitútu alebo aj ktokoľvek mimo neho.

Budete však čeliť zásadnej prekážke. Inštitúty tohto typu sú už povahou práce ideologicky zarámcované. Konkrétne jednou z úloh vášho inštitútu je takzvaný Národný program prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie, ktorý je financovaný z EÚ, už z jeho názvu cítiť, že veľkú časť kapacity musíte venovať nie výskumu slovenskej rodiny, ale jednej ideologickej agende. Ako sa s tým chcete vyrovnať?

Musím sa presne pozrieť, akú majú tieto projekty podobu, ale to, čo už beží, nech pokračuje ďalej. Výber lektorov by však mal byť do budúcna pluralitnejší. Tí, ktorí tu sú, by mali zostať, no v rámci konferencií by mali vystupovať aj ľudia s iným pohľadom.

Mimochodom, spomínaný termín rodová rovnosť či rodová diskriminácia ja osobne ani používať nebudem. V Česku ho tiež nepoužívame.

Aký termín teda používate?

Gender.

Prečo?

V prípade rodovej rovnosti ide o zlý preklad. Rod v češtine aj slovenčine znamená vetvu jednej generácie rodiny v čase, ako napríklad rod Habsburgovcov. Rodová rovnosť bola v tomto prípade dosiahnutá už v roku 1918, keď sme zrušili monarchiu a šľachtu, rod Habsburgovcov aj rod Novákovcov sú si odvtedy rovné. A potom poznáme tri rody, a to mužský, ženský a stredný, a v tomto koncepte neviem, či dáva vôbec zmysel hovoriť o rovnosti.

Iste, ale to hovoríte tak trochu ako vtip, keďže viete, že tu sa pod rodom rozumie biologické pohlavie, muž a žena, pričom sa interpretuje čoraz častejšie aj ako psychologické či sociálne pohlavie.

V poriadku, ale tomu hovorme gender. Pohlavie je jasne dané biologicky, ale genderový typ feminizmu hovorí, že oveľa dôležitejšie než biologické pohlavie je onen gender, čo je sebavnímanie bez ohľadu na moje pohlavie.

Tento intelektuálny koncept tvrdí, že moja vôľa je dôležitejšia než realita. A ja s tým zásadne nesúhlasím, považujem to za ideologický konštrukt. Neberiem však nikomu právo v tento konštrukt veriť.

Keď Oľga Pietruchová odchádzala z odboru rodovej rovnosti, ktorý spadá pod ministra Krajniaka, povedala, že aj keď na jej miesto prídu ľudia s inou filozofiou, budú musieť napĺňať dané rámce európskej agendy a dokumentov, ktoré vychádzajú z rodovej rovnosti. Nemá v tomto Pietruchová pravdu a vlastne aj vy sa budete musieť tomuto tlaku chtiac-nechtiac prispôsobiť?

Povedal by som, že pani Pietruchová má malú predstavivosť. Voľby do národného alebo európskeho parlamentu majú totiž svoje dôsledky. Áno, v europarlamente je prevažujúci názor na strane gendrového poňatia feminizmu. Ale to nie je nutne názor väčšiny zvolených politických reprezentácií v mnohých európskych krajinách, určite nie v krajinách strednej Európy. Nastavenie politickej reprezentácie v Česku, Poľsku, Maďarsku a na Slovensku je väčšinovo iné.

Preto si myslím, že nie je možné, aby si jedna vyhranená ideologická skupina monopolizovala svoj výklad na to, čo má byť rovnosťou medzi mužmi a ženami, či už ju nazývame rodovou, alebo genderovou. O tomto sa podľa mňa určite smie viesť legitímna diskusia, pretože akákoľvek myšlienka, ktorá nepožaduje ubližovanie iným ľuďom, je legitímnou myšlienkou, o ktorej máme diskutovať.

Ako však plánujete narábať s dokumentmi a cieľmi, ktoré vychádzajú z rodovej či genderovej rovnosti, čo odmietate ako ideologický konštrukt?

Ak sa pýtate, či chcem bojovať s myšlienkou rovnosti medzi mužmi a ženami, tak odpovedám rázne nie. Sám som presvedčený o metafyzickej rovnosti mužov a žien. Len si nemyslím, že táto rovnosť musí nevyhnutne implikovať paritné zastúpenie mužov a žien v rôznych oblastiach či na školách.

Ako najokatejší príklad rodovej nerovnosti sa u nás uvádza platová nerovnosť. Je faktom, že ženy čelia na pracovnom trhu objektívnej nevýhode, keď po rokoch strávených na rodičovskej dovolenke majú často na rovnakej či porovnateľnej pozícii nižší plat ako muži. Ako sa pozeráte na snahy eliminovať takúto podobu nerovnosti?

Vo verejnom sektore sú platy tabuľkové, takže tam nerovnosť mužov a žien na tej istej pozícii ani nie je možná. Pokiaľ ide o súkromný sektor, k tomu nie je príliš čo dodať, lebo je súkromný. Výška platov závisí od dohody zamestnávateľa a zamestnanca, alebo zamestnávateľky a zamestnankyne. V súkromnom sektore sú žena a muž platení naozaj rôzne.

Existujú štúdie, ktoré ukazujú, že ženy, ktoré sú bezdetné, majú o málo vyššie platy ako muži. A áno, ženy, ktoré majú rodiny, majú zas nižšie platy ako muži. Ja si to vysvetľujem tým, že časová preferencia má pre ne o niečo vyššiu hodnotu než platová.

Abstraktne platová rovnosť môže byť dobrým ideálom, nerovnosť môže vyzerať ako niečo hnusné, ale keď sa pozrieme na konkrétny život konkrétnych ľudí v konkrétnych rodinách, tak si nemyslím, že toto je ich najväčším problémom. Tým je to, aby rodina ako celok mala dosť prostriedkov na svoje živobytie.

Lenže je tu aj jeden veľmi konkrétny problém, ktorý je čoraz vypuklejší. Miera rozvodovosti na Slovensku je už vlastne rovnaká ako na Západe, ženy, ktoré počas života na niekoľko rokov vypadli z pracovného kolobehu, lebo boli doma s deťmi, majú nielen nižšie platy, ale aj nižšie dôchodky, z čoho sa po rozvode stáva sociálny problém. Z tohto pohľadu nie je na mieste pozerať sa na ženu nie iba cez prizmu rodiny, ale aj ako na samostatnú kategóriu?

Tu hovoríme o probléme chudoby, keď by štát nemal dopustiť, aby ktokoľvek klesol pod určitú hranicu. Keď je viac žien v chudobe, tak im štát musí pomáhať. Myslím si, že ak žena vychovala viac detí, a teda viac daňových poplatníkov, bolo by na mieste, aby mala podľa tohto kritéria zvýšený dôchodok na rozdiel od tých rodičov, ktorí sa rozhodli mať menej detí alebo žiadne. 

Pôsobíte na čele pražského Občianskeho inštitútu, ktorý od 90. rokov uverejňoval publikácie aj o rodinnej politike. Z nich bolo zjavné, že vám bol najbližší americký model, ktorý vynakladal menej peňazí na rodinnú politiku než západoeurópske modely a bol nedôverčivý voči zásahom štátu. Faktom však je, že súčasný stav americkej rodiny, a to nielen menšín, je dnes v dôsledku viacerých patologických faktorov horší než v mnohých častiach Európy. Zmenili ste za tých posledných dvadsať rokov svoj názor na kvalitu amerického modelu?

V ideálnom svete by som stále preferoval americký model, ktorý práve tým, že je oproti Európe na prvý pohľad taký drsný, to znamená, že štátna sociálna podpora bola kedysi malá alebo žiadna, dnes je už štedrejšia, núti rodiny k väčšej kohezivite.

V Číne či vo Vietname nemáte absolútne žiadnu štátnu podporu. Tieto komunistické krajiny majú ten najbrutálnejší trhový kapitalizmus. A rodiny sú tam veľmi silné, pretože nemajú inú možnosť.

Ale v Amerike práve sledujeme skôr rozpad rodiny najmä nižšej strednej triedy než jej väčšiu súdržnosť, a to aj voči etatistickejšej Európe.

Iste, v Amerike sociálny štát od konca 60. rokov narástol. Sociálny vedec Charles Murray napísal, že sociálny štát spôsobil kolaps černošskej rodiny, a to v tom zmysle, že žena, ktorá otehotnela a mala dieťa, nemala motiváciu si vziať muža toho dieťaťa. Mohla mať potom ďalšie dieťa aj s iným mužom, ale vždy mala istotu, že dostane od štátu poukážky na jedlo, teda že bude mať vždy dosť jedla pre seba i svoje deti. Murray použil termín, že takáto žena sa vlastne vydala za štát.

Samozrejme, že to bol problém pre deti, ktorým chýbal otcovský vzor pracovitosti, disciplíny. Tie tak vyrastajú iba s mamou, žiadnym alebo mnohými otcami, v lepšom prípade skončia tiež na sociálnej podpore, v tom horšom ako členovia gangu. A to je strašné.

Murray pred pár rokmi napísal knihu Coming apart, kde sa venoval rozpadu belošskej rodiny. Dosiaľ ste hovorili o akomsi prekliatí sociálneho štátu, lenže zjavne aj voľnotrhový, globálny kapitalizmus, ktorý v Amerike vyvolal vlnu odpriemyselňovania, má v sebe silný protirodinný faktor. Nie je problém aj v samotnom kapitalizme?

Najskôr zhrniem, čo v tejto knihe hovorí samotný Murray. Ukazuje, ako sa v komunite bielych Američanov dramaticky otvárajú sociálne nožnice. Príjmy väčšiny stagnujú, dokonca klesajú, potom je tu menšia skupina, ktorej príjmy raketovo rastú. Ďalším neblahým javom je, že Amerika sa stáva menej spoločensky mobilnou...

... teda väčšina detí z chudobnejších pomerov nemá veľkú šancu dostať sa do vyššej spoločenskej triedy, než k akej patrili ich rodičia...

... presne tak, na jednej strane vznikla kasta veľmi úspešných ľudí, absolventov elitných univerzít, ktorí sa sobášia medzi sebou. Študent z Harvardu si nevezme čašníčku, ale tiež absolventku z Yale, rozvodovosť takýchto párov je veľmi nízka, ich deti vyrastajú v stabilnej rodine, navyše získajú skvelé vzdelanie. Títo ľudia teda vedú veľmi konzervatívny životný štýl, súčasne hlásajú veľmi liberálnu morálku, každý môže žiť, ako chce.

No podľa hodnotovej atmosféry, ktorú títo ľudia vytvorili, žijú tí chudobnejší Američania, čo je deštruktívne pre ich život aj šancu dostať svoje deti na dobré školy. Murray teda tvrdí, že ten problém nie je ani tak ekonomický ako morálny.

Ale zjavne má aj ekonomické podhubie, globálny kapitalizmus nemalou mierou prispel k sociálnej nerovnosti v bohatých krajinách Západu.

Áno, lenže je otázkou, či je správne z tohto dôvodu kapitalizmus odsúdiť. Po druhej svetovej vojne bola Európa zničená, etabloval sa čoraz viac zaostávajúci komunistický blok, v Číne bol hladomor a kultúrna revolúcia, subsaharská Afrika trpela hladom, dobre na tom nebola ani Južná Amerika, západná Európa sa len postupne zviechala z trosiek vojny.

Na druhej strane stála víťazná Amerika, ktorá stále bohatla a úplne dominovala svetu. Lenže potom prišiel po roku 1990 zásadný zlom. Komunizmus padol, Čína sa rozhodla pre tvrdý kapitalizmus, súčasne ostala politickou diktatúrou.

Priemerný Číňan, Ind, Slovák nie je menej schopný než Američan, v novom globálnom kontexte tak USA čelili oveľa väčšej konkurencii vo svete. Vezmite si rádiodiagnostiku dnešných amerických nemocníc – počítačom sa snímka pošle do Indie, kde ju analyzuje indický doktor a pošle späť diagnózu, tento outsourcing funguje rovnako aj v iných oblastiach.

Teda vravíte, že úpadok Ameriky bol neodvrátiteľnou daňou za globalizáciu...

... ktorá však veľmi pomohla obrovskej časti sveta, veď priemerný Číňan a Ind boli ešte donedávna vďační aj za hŕstku ryže. Samozrejme, odvrátenou stránkou tejto globalizácie sú dnešné americké problémy.

Bieli muži v Amerike sú na tom zle, mnohí sa upíjajú, sú závislí od opiátov. Kedysi mali dôvod vlastnej hrdosti, pracovali v továrni, nosili domov peniaze, živili manželku aj deti, plus mali nádej, že ich deti budú na tom ešte lepšie než oni sami, mobilita fungovala.

Najhoršie je však zmieriť sa s tým, že vaša životná úroveň stagnuje či klesá, a čo je tým pravým dôvodom zúfalstva, že situácia vašich detí bude ešte horšia. Okrem toho im ešte na pracovnom trhu konkurujú ženy, ktoré feminizmus presvedčil, že ostať ženou v domácnosti je niečo, za čo sa treba hanbiť.

A ukázalo sa, že tieto ženy sú na pracovnom trhu rovnako schopné. Takže biely muž, ktorého prepustili, lebo továreň sa presťahovala do Mexika, kde sa autá skladajú lacnejšie, stratil svoju mužskú identitu. Toto je dnes v USA mimoriadne silný jav.

Ameriku sme mnohí v Európe obdivovali pre takzvaný americký sen, flexibilitu, mobilitu, oproti ktorým pôsobila sociálna Európa so silnými odbormi ako skostnatený kontinent v úpadku. Ale v rámci západných demokracií nevyhráva napokon nemecký model – nie je to tak, že v Amerike by mali začať o sociálnom štáte rozmýšľať po európsky či po nemecky?

Americkou reakciou bol Donald Trump, ktorý bol zvolený ako protekcionista. Určite spravil dobre, že znížil americkú korporátnu daň z 39 percent na 21, keďže v susednej Kanade a Mexiku bola 20-percentná.

Americké firmy tak majú stimul vrátiť prevádzky aspoň zo susedných štátov, s Čínou je to už iný príbeh. Problémom je však Trumpova colná politika – krátkodobo pomôže domácim producentom, ale nie spotrebiteľom. Keď Trump uvalil clá na dovoz ocele, železa a hliníka, zvýšil cenu firiem, ktoré vyrábali pracovné nástroje ako buldozéry.

Domácim producentom ocele to isteže pomohlo, ale mnohé iné americké firmy to poškodilo, v konkurencii Boeingu a Airbusu dostal obrovskú výhodu Airbus, keďže Boeing musel kupovať drahší hliník. Protekcionizmus teda nie je cestou.

Čo je potom cestou pre Ameriku?

Väčší dôraz na kvalifikovanejšiu prácu. Ale treba sa zmieriť aj s tým, že bieli muži už nebudú elitou sveta.

Na druhej strane, v USA sa stále rodí veľa detí, Američania nebudú vôbec čeliť dramatickému starnutiu populácie, k akému v najbližších dvoch desaťročiach príde na Slovensku aj v mnohých európskych štátoch, ktoré okrem Francúzska a Švédska trpia dlhodobo nízkou pôrodnosťou. Je v moci rodinnej politiky, aby sa to v našich krajinách zmenilo?

Uvidíme. Presne tejto téme chcem venovať prvú konferenciu inštitútu, ktorá sa bude konať na jeseň. Radi by sme z demografického hľadiska porovnali prorodinné politiky rôznych európskych krajín.

Aká je vaša predbežná odpoveď na túto otázku?

Neviem, sám som zvedavý, s čím prídu výskumníci. Sú odborníci, podľa ktorých to štát takmer nemôže ovplyvniť, podľa iných môže, príkladom sú Švédsko a Francúzsko. Samozrejme, aj tam je otázne, aký podiel majú na vyššej pôrodnosti migranti, čo sa nedá jednoducho zistiť, napríklad vo Francúzsku je zakázané viesť štatistiky podľa rasy a náboženstva.

Ale predpokladá sa, že dodatočný prírastok imigrantov vo Francúzsku k celkovej pôrodnosti je veľmi nízky. Vo Francúzsku je vcelku bežné stretnúť vysokoškolsky vzdelaný pár a obaja majú tri deti.

To som si nedávno všimol v centre Paríža, kde som videl mladé, veľmi dobre až extravagantne krásne oblečené mamičky, ktoré kráčali s dvomi malými deťmi, niečo také v Prahe len tak neuvidíte.

A to je tá kľúčová otázka aj pre Slovensko. Francúzi mali po druhej svetovej vojne takmer najnižšiu pôrodnosť v Európe, od čias de Gaulla prijímali rôzne prorodinné opatrenia, pôrodnosť stúpala a udržala sa na prekvapivo vysokej úrovni. Tento francúzsky model je založený nielen na transferoch smerom k rodinám s deťmi, ale najmä na podpore služieb, hustej sieti jasieľ a škôlok. Ak je to tak, že vo Francúzsku je vyššia pôrodnosť vďaka tomuto sociálnemu modelu, nemali by sa stredoeurópski konzervatívci v mene propopulačnej politiky vzdať niektorých ideálnych predstáv, napríklad o tom, že žena má zostať čo najdlhšie doma s deťmi?

Osobne si myslím, že rodičia by mali mať čo najväčšiu možnosť voľby. Nech dostanú od štátu rodičovský balík, ale nech si oni môžu zvoliť, či chcú z neho čerpať celé tri roky alebo kratšie a využiť tie zdroje povedzme na opatrovateľku, aby matka mohla v prípade záujmu pracovať.

Ale aj tu si treba dávať pozor. Vo Švédsku existuje model, že ak chcú dostať rodičovský príspevok, musia sa otec a mama vystriedať, inak ho nezískajú. To sa mi javí ako feministický socializmus, štát im už nedáva slobodu voľby, ale diktuje im, aké majú byť ich úlohy v rodine.

Treba však povedať, že naša česko-slovenská cesta je unikátna. Jedna španielska diplomatka mi raz začudovane povedala, že nechápe, prečo ženy platíme za to, aby boli tri roky doma s deťmi. Tam sa po pár týždňoch či mesiacoch žena vracia do práce. U nás je väčšina detských psychológov presvedčená o dôležitosti pevnej väzby malého dieťaťa na matku.

To je do veľkej miery dedičstvom školy veľkého českého psychológa Zdenka Matějčeka, vďaka ktorej sa u nás v rodinnej politike pozeráme na prvé roky života cez potreby dieťaťa. Na druhej strane platí, že matky, ktoré chcú ísť inou cestou, než káže preferovaný model, narážajú na objektívne problémy, pretože u nás nie je kultúra čiastočných pracovných úväzkov ani sieť verejných jaslí. Máme v tomto zmeniť prístup?

Ani ja na to nemám hotové odpovede. Napríklad česká ministerka spravodlivosti hovorí, že potrebujeme čo najviac jaslí, aj v podobe mikrojaslí na mieste pracoviska matky, ktorá tak môže svoje dieťa kedykoľvek počas dňa navštíviť. To sa mi celkom pozdáva.

Ženy by sa tak nebáli, že deti nechajú v nejakých jasliach komunistického typu, zároveň by mohli bez výčitiek pracovať. Preto by sa dalo rozmýšľať nad daňovými stimulmi, aby firmy mohli vyčleniť jednu miestnosť pre akési mikrojasle, kde bude mama nablízku.

Ďalší spor sa vedie o to, akú rodinu by mal štát preferovať. Má to byť rodina, kde žijú obaja rodičia v manželstve, ktoré je objektívne najstabilnejším prostredím, teda má štát preferovať tradičnú rodinu? Alebo má byť štát liberálny v tom zmysle, že v ére rozvodov, osamelo žijúcich matiek a patchworkových rodín treba podporovať akúkoľvek formu rodiny?

Som presvedčený, že pre dieťa je najlepšia stabilná rodina, partnerská či manželská, kde dieťa vie, že toto je moja mama a toto je môj otec, obaja spolu žijú a majú ho radi. To je jednoducho ideál.

Lenže vieme, že rôzni ľudia majú rôzne preferencie alebo sa ocitli v rôznych situáciách. Keď vidíme, že polovica manželstiev sa končí rozvodom, z demografického hľadiska nie je možné privilegovať polovicu populácie proti druhej.

Lenže manželstvo ako inštitúcia je dokázateľne stabilnejším zväzkom než iba partnerstvo s deťmi, aj napriek tomu by mal byť štát vo svojich preferenciách skôr slepý?

Manželská stabilná rodina je zaiste optimálna, ale to už nie je dnes dominantnou realitou ako v minulosti. Dieťa potrebuje stabilné prostredie, štátna moc by mala premýšľať nad záujmom dieťaťa – ak je žena slobodnou matkou, treba jej pomôcť, aby dieťa ďalej vyrastalo v dobrom prostredí, hoci aj nie s biologickým otcom.

Ale to už nie je len rolou štátu, skôr akejsi morálnej atmosféry v spoločnosti. Stabilná rodina z husákovského obdobia už vlastne spolovice skolabovala, štát ju preto nemôže vydávať za jediný správny model.

Novou pozíciou vstupujete do slovenského verejného priestoru, viete si predstaviť, že by ste raz vstúpili do slovenskej politiky?

Nie, vôbec som nad niečím takým neuvažoval, ani túto svoju prácu nechcem vykonávať do dôchodkového veku, vnímam to ako výzvu na určité obdobie.

Stranícky líder vášho ministra Krajniaka má jedenásť detí s desiatimi ženami, ako sa pozeráte na tento model rodiny?

(Úsmev.) Zo strany Sme rodina poznám len jediného človeka, Milana Krajniaka. Čo sa týka tejto strany, nemám na ňu taký negatívny názor ako niektorí, ak platí, že vzala aj voličov fašistovi Kotlebovi, ako som sa dopočul od slovenských priateľov. To by mali oceniť aj liberáli.

Kulantne ste sa vyhli deťom Borisa Kollára.

Nie je to môj obľúbený typ rodiny, tak to poviem. Ale naozaj neviem, aký je jeho terajší názor k jeho predošlému životnému štýlu.

Slovenský bulvár, ktorý asi nečítate, pred dvoma týždňami zverejnil, že nedávno mu pribudlo nové dieťa s novou matkou, takže svoj životný štýl nemení ani pár rokov po päťdesiatke...

Aha, ja občas nechtiac natrafím len na správy britského The Mail, ale tam zjavne tomuto prírastku nevenovali žiadnu pozornosť. (Smiech.)

Foto: Andrej Lojan