Pred pár dňami sme diskutovali o voľnej nedeli, dnes je to ochrana života. Z mediálnej hystérie, ktorá sa spustila, by sme mohli usudzovať, že sa blížime k cieľu. Tému voľnej nedele nesiem roky, a predsa som v parlamente za jej schválenie nehlasovala. Koľký paradox. Taká je politika. Treba rozvahu a trpezlivosť, aj vtedy, keď sa to týka dodržiavania dohôd.

Mohli sme ísť ako poslanci Kresťanskej únie do ostrého sporu v koalícii, vymedziť sa a hlasovaním za predložený návrh možno získať nejaké politické body v konzervatívnom priestore a lajky na facebooku. Čo by to však osožilo voľnej nedeli a ďalším ešte dôležitejším otázkam, ako je napríklad ochrana života?

Vôbec NIČ.

Kresťanská politika pre mňa znamená práve tú neviditeľnú trpezlivú prácu, ktorá je často mimo reflektorov, ale prináša ovocie spoločného dobra.

Už roky sa snažím, s mnohými ďalšími, meniť Slovensko na krajinu, v ktorej bude hodnota každého ľudského života na prvom mieste. Ak to raz bude tak, splní sa mi sen a na Slovensku nebudú umelé potraty. Počaté deti budú mať rovnaké právo na život ako tí narodení, lebo život každého človeka, v každom okamihu jeho existencie, bude najvyššou hodnotou pre spoločnosť. Hovorím o Slovensku, na ktorom sa budeme angažovať za život a jeho dôstojnosť počas celého jeho trvania. Písmo ma učí, že dosiahnutie tohto cieľa je na Zemi takmer nemožné, ale zároveň ma vyzýva k neutíchajúcej snahe sa k nemu približovať. Toto je moje krédo ako kresťanky, ako lekárky i ako političky. Pre tento cieľ som obetovala mnohé.

Dnes je tu opäť šanca urobiť Slovensko priateľskejšie životu. Už 30 rokov nám táto šanca uniká v slovenskej politike medzi prstami. A ja počítam a robím všetko preto, aby som sa dopočítala do sedemdesiatšesť, a teda získala väčšinu v parlamente. Nech nám táto šanca opäť neujde.

Myslím, že je všetkým jasné, že mojím ideálom nie je poľský model. Nie je a nikdy nebol. Mojím ideálom je slovenský model stojaci na princípoch a cieľoch encykliky Evangelium vitae, a to vo všetkých oblastiach politiky. To sa dá len tak, že sa podarí v myslení ľudí pevne ukotviť jasný postoj za život a jeho dôstojnosť.

Za uplynulé týždne som viedla mnoho rozhovorov s rôznymi poslancami s cieľom zistiť, ako napredovať v snažení za ochranu života v našom parlamente. Niektorí sú nedočkaví a predložili striktný zákaz umelých potratov. Iní hovoria: „Sme za isté zmeny, ale prečo teraz, prečo nepočkáme na koniec krízy? Teraz o tom radšej len diskutujme.“ A do tej sedemdesiatšestky potrebujem aj takých, aj onakých.

Život v politike ma naučil, že na konci každého parlamentného snaženia je parlamentná matematika – získať väčšinu. Zdanlivo jednoduché. Ale dokázať to odlišuje úspešného politika od neúspešného. Áno, sedemdesiatšesť hlasov potrebujeme na presadenie akéhokoľvek zákona. A ja počítam. Stále počítam. Lebo musím. Hľadáme poslancov a finálny text novely zákonov, ktorý nájde podporu.

Mojim kolegom a kolegyniam v parlamente musí byť zároveň jasné, že problém ochrany nenarodených detí vidím v celej komplexnosti. Vidím tú tehotnú študentku, ktorá chce dokončiť školu, neplnoleté dievča, ktoré rodičia tlačia k potratu, ženu, ktorej manžel alebo partner nechce o dieťati ani počuť, matku, ktorá má už viac detí a muža násilníka, rodiny, ktoré žijú v chudobe, matku, ktorú zamestnávateľ postavil pred dilemu dieťa alebo zamestnanie, rodičov, ktorým lekár povedal, že ich dieťa nebude zdravé, aj ženu, ktorej tehotenstvo a pôrod môže ohroziť zdravie alebo život.

Ale moji kolegovia a kolegyne musia vedieť aj to, že som stretla mnoho žien, ktoré potrebovali podať pomocnú ruku, ktoré potrebovali dobré slovo, pochopenie alebo povzbudenie, ktoré, ak by videli riešenie svojich rodinných problémov alebo mali informáciu, že podozrenie na ochorenie ich počatého dieťaťa nemusí byť pravda, boli by sa rozhodli inak.

Poviem úprimne, oslovujem konzervatívnych, stredových, liberálnych aj ľavicových poslancov. S jediným cieľom – rozhýbať marazmus, ktorý tu je v otázke ochrany života už od roku 1986. Slovensko potrebuje zmenu. Ak chceme pomôcť počatým deťom, pomôžme teraz účinnejšie ich mamám, ich rodičom.

Nie, nezmenila som sa. Ani v názoroch, ani v prístupoch. Stále chcem to isté. Chrániť nenarodený život, a to aj prostredníctvom pomoci matkám a ich deťom.

Ak tento výsledok dosiahnem zmierlivejším vystupovaním v médiách, budem zmierlivá.

Ak výsledok prinesie pomenovanie reálneho stavu, že sa kvôli barikádovej diskusii nehýbeme k ochrane nenarodených, pomenujem ho.

Ak výsledok prinesie dočasný kompromis v otázke nedele, prijmem ten kompromis.

Áno, rozhodla som sa prijať túto zodpovednosť. Rozhodla som sa riskovať, aby sme sa priblížili k cieľu.

Už teraz sa mi niektorí z vlastných radov vysmievajú, kritizujú ma, prípadne volajú po mojom odchode.

Ja neuhnem, ale s rozvahou a trpezlivosťou budem pokračovať.