Sulík, chudoba a svedectvo jedného rómskeho policajta

Sulík, chudoba a svedectvo jedného rómskeho policajta

Krížová cesta v trebišovskej rómskej osade na Veľký piatok 14. apríla 2017. V čele sprievodu s krížom kráča rímskokatolícky kňaz Jozef Gnip z trebišovského farského úradu. Foto: Roman Hanc/TASR

Je dobre, že SaS zmenila názor, ale mali by sme ísť ešte ďalej.

Pred dvomi rokmi som čítala v novinách rozhovor s mladým britským policajtom, ktorého za jeho prácu ocenila anglická kráľovná Alžbeta II. Tento mladý muž sa narodil ako Róm v Českej republike a do Veľkej Británie sa presťahoval s rodičmi ešte ako dieťa.

Rovnaké rozhodnutie urobilo počas uplynulých dvanástich rokov veľa rómskych rodín z Čiech a Slovenska. Mnohé z nich dovtedy poznali len život v osade a ich deti na Slovensku navštevovali iba špeciálne školy. Väčšina z nich sa však dokázala bezproblémovo integrovať v cudzom prostredí, a to i napriek tomu, že spočiatku vôbec nevedeli jazyk.

V rozhovore mladý policajt dostal otázku, ako je to možné? Jeho odpoveď: nastavenie systému. Žiadne špeciálne školy,  škola pracuje s každým žiakom podľa jeho potreby. Dieťa nie je vylúčené. Výsledok? Väčšina detí, ktoré by u nás automaticky rozšírili rady dlhodobo nezamestnaných a nikdy by neopustili chatrč v osade, má po desiatich rokoch života v Británii riadne ukončené základné a vyššie vzdelanie. Dokážu si nájsť prácu, slušné bývanie, platia dane a šetria si na dôchodok.

Keď som vo svojej reakcii na návrhy SaS, aby sa štát snažil znížiť pôrodnosť najchudobnejších ponukou bezplatnej sterilizácie, napísala, že pre krajinu nie je pôrodnosť problémom, ale bohatstvom, mala som pred očami aj tieto deti.

Svedectvo policajta a komunitného pracovníka by nám malo otvoriť oči: bieda nie je niečo, čo človek zdedí v génoch od svojich predkov. Podobá sa skôr na ťažkú a namáhavú chorobu, ktorú je však možné liečiť. Niektorí ju prekonajú bez pomoci, väčšina je však odkázaná na dobrého lekára a správny liek. Pretože aj tí, ktorí by najviac chceli zlepšiť život pre seba a svoju rodinu, narazia ešte aj dnes na pracovné inzeráty končiace sa slovami „Rómovia, nevolať“.

Na sociálnych sieťach ma mnoho ľudí podporilo a za to som im veľmi vďačná. No našlo sa aj dosť tých, ktorí návrh riešiť chudobu sterilizáciami privítali. Niektorí už neveria, že slovenskí politici dokážu problém naozaj riešiť, a nie o ňom iba hovoriť. Iní majú pocit krivdy, že štát sa stará viac o Rómov ako o nich, hoci oni sú tiež chudobní. Ďalší sa sťažovali, že Rómovia nedodržujú zákony, a žiadali, aby ich štát prísnejšie vynucoval.

V komentároch sa dokola opakovali už vyvrátené mýty, od vysokých dôchodkov a dávok pre Rómov cez lenivosť danú už v génoch až po presvedčenie, že plodenie detí zabezpečuje Rómom pohodlný príjem zo štátnej kasy. Namiesto chudoby sa stali problémom chudobní ľudia.

Je to nebezpečná cesta. Minimálne od devätnásteho storočia nám história ponúka množstvo príkladov, keď sa kontrola populácie presadzovala ako účinná metóda riešenia sociálnych problémov. Či už v Amerike, Afrike, Indii alebo francúzskych kolóniách, vždy išlo o tých najchudobnejších. No rozhodnutia za nich vždy prijímal niekto iný. A výsledkom bola nakoniec vždy strata ľudskosti na jednej strane a veľké utrpenie na tej druhej.

Som rada, že SaS po vlne kritiky zmenila názor a pomenovala skutočné problémy extrémnej chudoby a sociálneho vylúčenia v našich – áno, našich – osadách, nedostatok práce a vzdelania. Ale kým sa tak stalo, stihlo sa z mnohých ľudí vyplaviť do verejného priestoru to najhoršie: frustrácia, hnev, rasizmus, zaslepenosť, neslušnosť... Nemyslime si, že to bude bez dôsledkov.

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo