Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
22. máj 2020

História

Naše hranice mohli vyzerať inak

Súčasné hranice Slovenska nie sú samozrejmosťou. Niektoré sa vyvíjali viac ako tisícročie, iné sú výsledkom búrlivých konfliktov v 20. storočí.

Naše hranice mohli vyzerať inak

Mapa Slovenska s historickými župami. Foto: Wikimedia.org

Za severné hranice Slovenska môžeme vďačiť horám a uhorským Arpádovcom. Sú to najstaršie čitateľné hranice a ich vznik siaha až do 11. storočia. Súviseli s etablovaním raného Uhorského kráľovstva.

Po zániku Veľkej Moravy na začiatku 10. storočia si Nitriansko, ktoré sa do veľkej miery prekrývalo so súčasným Slovenskom, zachovalo osobitný ráz. V Uhorskom kráľovstve ostalo, na rozdiel od iných častí ríše, až do 12. storočia kompaktné.

Z dynastického sporu na konci 10. storočia vyšiel víťazne Arpádovec Vajk, ktorý krstom prijal meno Štefan, a v roku 1000 sa stal prvým uhorským kráľom. Svoju pozíciu so sokom Kopáňom si obhájil z Nitry vďaka nitrianskym veľmožom Huntovi a Poznanovi.

Z nitrianskeho údelného kniežatstva prichádzali na trón budúci arpádovskí králi 11. storočia, ako boli Belo I., Gejza I., a Ladislav I. Nitriansko bolo ešte z čias Veľkej Moravy ekonomicky najvyspelejšou časťou kráľovstva. Belo I. si mohol dovoliť mať v Nitre honosný dvor a v Banskej Štiavnici raziť vlastné strieborné mince.

Súčasné hranice sa začali rysovať v časoch Veľkej Moravy. Nitriansko sa prekrývalo so súčasným územím Slovenska. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Osud Nitrianska sa však mohol vyvíjať inak. Na začiatku 11. storočia sa dostalo pod vplyv poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Ten možno iba konal v prospech vyhnaného Štefanovho bratanca Ladislava Lysého, no nedá sa vylúčiť záujem trvalo si ponechať toto územie, ktorého južnú hranicu tvoril tok Dunaja. Nitriansko tak mohlo zakotviť v poľskom kráľovstve. Pod Štefanov vplyv sa napokon dostalo v roku 1029.

Severná hranica s Poľskom potom ostala zväčša stabilná, s výnimkou územia takmer dvoch desiatok miest na Spiši a v jeho priľahlej časti v rokoch 1412 až 1770. V čase bojov s invazívnymi českými husitmi v 15. storočí tieto mestá poskytol uhorský kráľ Žigmund ako zálohu za finančnú pôžičku poľskému náprotivkovi Vladislavovi II. Poľská správa pretrvala až do 18. storočia.

Otázka severnej hranice sa znova otvorila až v 20. storočí. Tentoraz to bolo medzi novými štátnymi útvarmi – vznikajúcim Československom a obnoveným Poľskom. Spor o hranice prepukol predovšetkým v oblasti priemyselného Těšínska, no Poliaci si robili nároky aj na menšie pohraničné územia bývalého horného Uhorska.

V roku 1920 sa dostalo pod poľskú správu 25 spišských a oravských obcí obývaných prevažne Goralmi a menšie územné pohyby tu boli do roku 1924. Tieto oblasti patrili do Nitrianska a potom do Uhorska celé tisícročie. V roku 1938 po Mníchovskej konferencii vznieslo Poľsko nároky na ďalšie územia na Orave, Kysuciach a Spiši, čo sa mu vďaka diplomatickému nátlaku a vojenskej akcii podarilo naplniť.

Návrat severných pohraničných území z rokov 1920 a 1938, tentoraz už v prospech prvej Slovenskej republiky, sa uskutočnil po vypuknutí druhej svetovej vojny. Spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom Slovensko zaútočilo na Poľsko. Hlavnou motiváciou bolo pripojenie odtrhnutých území s plochou 770 štvorcových kilometrov, čo sa definitívne potvrdilo v roku 1943.

Po skončení druhej svetovej vojny a obnovení Československa sa severná slovenská hranica vrátila do čias pred Mníchovskou konferenciou. Taká je dodnes.

Severnú, napriek historickým sporom najpevnejšiu hranicu Slovenska určili popri prírodných podmienkach prevažne vzťahy medzi Uhorskom a Poľskom. Napriek pohybom išlo iba o čiastkové presuny územia, i keď v 20. storočí s výrazným dosahom na susedské vzťahy medzi prvorepublikovými Československom a Slovenskom na jednej strane a Poľskom na druhej strane.

Pre vzájomné územné spory blokovalo Československo vojenskú pomoc poľskej vláde bojujúcej s ruským boľševickým vojskom v rokoch 1919 až 1921. Susedské napätie sa zvýšilo po Mníchovskej konferencii a v roku 1939 vyvrcholilo slovensko-poľskou vojnou.

Napätie povolilo až po druhej svetovej vojne obnovením predmníchovského status quo a naplno sa potlačilo zaradením oboch štátov do komunistického košiara.

Stabilná západná hranica

Západná hranica Slovenska sa podobne ako severná opiera o prírodné prekážky. Ak hovorím o Slovákoch ako o potomkoch niekdajších Nitranov, potom ide o približnú hranicu, ktorá bola pred 12 storočiami medzi slovanskými dŕžavami spojenými neskôr do Veľkej Moravy.

Po prieniku starých Maďarov do Karpatskej kotliny a po rozpade Veľkej Moravy v 10. storočí sa pomedzie medzi novými útvarmi postupne ustaľovalo. Vznikom českého štátu sa potvrdili západné hranice uhorského Nitrianska – v južnej časti na rieke Morave a v severnej po hrebeni karpatských pohorí. V 12. storočí sa ustálili zhruba na súčasnej línii medzi Slovenskom a Českom.

V neskorom stredoveku sa medzi panovníkmi bojovalo viac o celé útvary ako o hraničné územia. Uhorska sa týkalo viacero konfliktov, ktoré mohli spôsobiť vznik iných celkov, ako ich poznáme z histórie.

V 13. storočí mal veľké ambície český kráľ Přemysl Otakar II. Rozšíril kráľovstvo o viaceré územia na historicky najväčší rozsah. Siahalo až po Jadranské more. Popri tom sa, pochopiteľne, dostával do konfliktov so susedným uhorským kráľovstvom. Pri bojových výpravách sa objavilo české vojsko na západnom Slovensku.

V bitke na Moravskom poli v roku 1278 Přemysl Otakar II. prehral s Rudolfom I. Habsburským a prišiel o život. Bol to signál na koniec českej rozpínavosti a, naopak, na budúci rast moci Habsburgovcov v strednej Európe.

V 15. storočí viedol uhorský panovník a neskôr aj český kráľ a rímsky cisár Žigmund krížovú výpravu proti husitom v Česku. Husitskí vojaci sa potom objavili v hornom Uhorsku, lúpili a zaberali územia, ale na hranice to nemalo vplyv.

So zámerom na dobrý lup a rozšírenie mocenského vplyvu organizoval výboje na Moravu ďalší uhorský kráľ 15. storočia Matej Korvín. Rovnako neúspešne ako Přemysl Otakar II. sníval, že raz bude vladárom celej strednej Európy. Nevyšiel mu ani pokus stať sa cisárom Svätej rímskej ríše.

V 16. storočí sa stali Habsburgovci panovníkmi na oboch stranách hranice, ale tá ostala predelom medzi Čechami a Moravou na jednej strane a Uhorskom na druhej strane. Jej význam narástol po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Monarchia sa stala súštátím. Tento stav trval až do roku 1918.

Vznikom Československa hranica zmizla, no ostala územnosprávnym predelom. Jej váha sa zvýšila po vzniku administratívne oddelenej Slovenskej krajiny s vlastným krajinským snemom a krajinským prezidentom v roku 1928 a hlavne po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938.

Prvý raz sa stala západná línia hranicou štátu v roku 1939 po vyhlásení samostatnosti slovenského štátu. Nemusela byť definitívna, lebo na blízkej južnej Morave vznikla iniciatíva na pripojenie Slovácka k novému útvaru. Slovenská vláda predložila konkrétnu požiadavku poručníckemu Nemecku na pripojenie Slovácka, ale Hitler jej nevyhovel.

Naopak, Nemecko pohltilo po Mníchovskej konferencii Petržalku a Devín. Po osamostatnení Slovenska obsadilo od západu územie Považia a oblasti Malé Karpaty, kde neskôr uznalo slovenskú zvrchovanosť, ale zriadilo tu obmedzujúcu vojenskú ochrannú zónu.

Obnovením Československa prestala v priebehu niekoľkých rokov hrať západná hranica významnejšiu úlohu – azda až na obdobie komunistickej a po roku 1990 postkomunistickej federácie po roku 1990. Novým predelom medzi dvoma štátmi sa stala až v roku 1993 po rozpade spoločného štátu a vzniku druhej Slovenskej republiky.

Civilizačná východná hranica

Kým severnú a západnú hranicu Slovenska historicky vykresľovali prírodné útvary a príslušnosť k osobitnému kmeňu či národu, s východnou hranicou to bolo od začiatku omnoho komplikovanejšie.

V časoch samostatného Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy v 9. až 10. storočí bol východný okraj nejasný, no historici ho vykresľujú na mape o niečo západnejšie, ako má dnešné Slovensko. Nepatril sem Zemplín. Naopak, rátajú doň oblasť Vyšehradu a Miškovca ležiacich dnes v Maďarsku.

Inzercia

Po vzniku Uhorského kráľovstva, keď okrem iných sem bola začlenená oblasť Biharska zasahujúca od Nitrianska a stredného toku Tisy po karpatský oblúk na východe, sa hranica postupne rozplynula. Tak to bolo až do roku 1918.

Tvar nového československého štátu sa ustaľoval niekoľko rokov. Jeho predstavitelia si robili nádeje na národnostne zmiešanú priemyselnú oblasť Miškovca, ktorú načas československé vojsko dokonca obsadilo.

Dôležité bolo napokon pripojenie Podkarpatskej Rusi, akéhosi mosta, ktorý spájal Československo s Rumunskom a súvisle tak z východnej polovice obkolesoval nepriateľské Maďarsko.

V územnosprávnom členení nového štátu bola k Slovensku pripojená Zemplínska župa, čo potvrdilo vytvorenie Slovenskej krajiny v roku 1928. Východná hranica bola oproti súčasnému stavu posunutá o pár kilometrov na východ, ale zväčša ju spravovala Užská župa z Podkarpatskej Rusi.

Osobitnou epizódou v pomeroch východného Slovenska bolo presadzovanie myšlienky slovjakizmu, teda presvedčenia, že existujú dva druhy Slovákov – západní Slováci a východní Slovjaci. V závere roka 1919 sa Viktor Dvorscak pokúsil vyhlásiť takzvanú Slovenskú ľudovú republiku. Východné Slovensko so Slovjakmi malo ostať autonómnou súčasťou Uhorska. Zámer podporovaný budapeštianskou vládou sa nepodarilo realizovať, hoci mal určitú podporu miestnych obyvateľov.

Hotrhyovské Maďarsko sa nevzdalo územných nárokov voči Československu a po rozpade republiky v marci 1939 obsadilo Podkarpatskú Rus. Odtiaľ vzápätí napadlo východ osamostatneného Slovenska. Slovensko sa v tejto takzvanej malej vojne bránilo. Po štyroch dňoch sa vojna skončila prímerím a stratou územia s rozlohou 1 700 štvorcových kilometrov s vyše 40-tisíc obyvateľmi.

Poslednou významnou zmenou pre východnú hranicu bolo odstúpenie Podkarpatskej Rusi obnovujúceho Československa v roku 1945 v prospech Sovietskeho zväzu. S ňou bola spojená strata trinástich dedín na východnom Slovensku, hlavne Čopu, ktorý bol železničným uzlom.

Na obsadenie Podkarpatskej Rusi Sovietskym zväzom nabádal Moskvu v prvých rokoch slovenskej samostatnosti už minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa tak snažil potlačiť pozíciu nepriateľského Maďarska a vyvážiť vplyv Nemecka. Exilový vojnový československý prezident Edvard Beneš bol k tejto myšlienke rovnako ústretový, v prvom rade mu však išlo o získanie náklonnosti Stalina.

Výnimočnosť východnej hranice Slovenska spočíva v tom, že je na predele medzi dvoma väčšími európskymi civilizačnými oblasťami. Kým v západnej sa píše latinkou a prevažujú tu katolícke a protestantské náboženstvá, vo východnej sa požívajú varianty cyriliky a ľudia sa hlásia k pravosláviu. Práve v blízkosti štátnej hranice nachádzame na Slovensku prelínanie týchto oblastí.

Veľkorysá južná hranica

Južná hranica Slovenska sa vyvíjala najdynamickejšie. Nachádza sa zväčša v nížinatej oblasti, kde na prírodné predely ostali hlavne miestne rieky.

Maďarskí historici tvrdia, že okrem Nitrianska bolo územie Podunajskej nížiny na prelome 9. a 10. storočia zväčša riedko osídlené. Odhadujú, že v porovnaní s počtom prichádzajúcich starých Maďarov tam bola zhruba iba tretina až polovica obyvateľstva. V nich vidia skôr Avarov ako Slovanov.

Archeologické nálezy potvrdzujú, že Slovania, možno riedko, ale predsa, obývali aj oblasti na juh od dnešného Slovenska. Týka sa to napríklad povodia Dunaja či okolia Blatenského jazera (Balatonu).

Južné pomedzie Nitrianska bolo posunuté oproti dnešnému Slovensku viac na juh v oblasti Vyšehradu a Miškovca. Po zániku osobitného postavenia Nitrianskeho kniežatstva zanikla aj jeho južná hranica.

Kompaktnosť územia sa potom potvrdzuje až počas tureckej okupácie a stavovských povstaní. Titul tót király, teda slovenský alebo slovanský kráľ, sa ušiel Imrichovi Tökölimu, ktorý v čase obliehania Viedne Turkami v roku 1683 ovládal dnešné Slovensko. Ďalší bojovník proti viedenským Habsburgovcom František II. Rákoci vyhlásil v roku 1704, krátko po začatí svojho povstania, „tót impérium“ (slovenské impérium).

Povstania odbojnej uhorskej šľachty proti Habsburgovom v 17. a 18. storočí sa odohrávali dominantne na území súčasného Slovenska. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Osmanská prítomnosť v strednej Európe na začiatku novoveku premiešala národnostné zloženie obyvateľov. Slovenské kraje sa postupom Turkov na sever stali útočiskom pre utekajúcich Maďarov a Chorvátov. Po vytlačení Osmanov zas osídľujú vyľudnené územia, napríklad v okolí Békešskej Čaby, Slováci.

Po rozvinutí národných hnutí v 19. storočí sa vzťah k územiu v strednej Európe odvíja od národnostného osídlenia a tento stav trvá v podstate dodnes. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa uhorské vlády na prelome 19. a 20. storočia snažili vytvoriť jednoliaty uhorský národ hlásiaci sa k maďarčine.

Vytrvalé presadzovanie národnostného kľúča sa ukázalo pre východnú časť Habsburskej monarchie ako osudné a doviedlo ju k rozpadu. Definovanie hraníc nástupníckych štátov na kombinácii princípov národnostného zloženia obyvateľstva, historickosti územia a životaschopnosti nových celkov neskôr viedlo ku konfliktom.

Typická bola práve južná hranica Slovenska. Do nového štátu sa dostal napríklad Žitný ostrov obývaný prevažne Maďarmi, pretože Československo ako vnútrozemský štát malo dostať aspoň riečne prístavy na Dunaji. Významný slovenský politik a vyjednávač v Budapešti Milan Hodža videl na konci roka 1918, rešpektujúc etnický princíp, nové hranice viac na severe. Zástancom pripojenia Žitného ostrova nebol ani prezident Tomáš Garigue Masaryk.

Keď bolo v roku 1938 na spadnutie oklieštenie Československa o oblasti obývané prevažne Nemcami a Maďarmi, prezident Beneš bol ochotný prepustiť južné oblasti Slovenska, pretože nová republika tu po prvej svetovej vojne dostala veľkorysé hranice na úkor Maďarska. Napokon sa to potvrdilo vo Viedenskej arbitráži v novembri 1938.

Maďarsko pôvodne žiadalo oveľa väčšie územie ako 10-tisíc štvorcových kilometrov s vyše 850-tisíc obyvateľmi. Podľa ich predstáv sa mala dostať pod Budapešť polovica Slovenska vrátane miest ako Nitra, Prešov, Banská Bystrica.

Po skončení druhej svetovej vojny sa obnovenému Československu vrátila hranica späť. Na úkor porazeného Maďarska mu dokonca pribudli tri dediny za Dunajom pri Bratislave.

Južná hranica sa stala opäť otázkou po páde komunizmu v roku 1989, a to najmä v súvislosti s výstavbou priehrady v Gabčíkove. Menil sa tok hraničnej rieky Dunaj. Po vzniku druhej Slovenskej republiky v roku 1993 napätie narastalo.

V roku 1995 odcestovali najvyšší predstavitelia Slovenska a Maďarska do Paríža, kde pod garanciou Francúzska podpísali medzištátnu zmluvu. Slovensko v zmluve dosiahlo, že Maďarsko garantovalo existujúce hranice, druhá strana dostala sľub, že sa budú rešpektovať menšinové práva na Slovensku.

V Paríži sa tak o južných hraniciach Slovenska rokovalo v 20. storočí tri razy – po prvej a po druhej svetovej vojne a po vzniku súčasnej republiky. V posledných dvoch prípadoch išlo v zásade o potvrdenie línie prisúdenej vznikajúcemu Československu.

Priazeň veľmocí

Pre mnohých Slovákov sú súčasné hranice samozrejmosťou, hoci vidíme, ako sa dynamicky menili v prvej polovici a ustaľovali v druhej polovici 20. storočia. Pritom som nespomínal menšie zmeny hraníc so susedmi, ktoré tieto hlavné zmeny pretkávali, napríklad s Českom po druhom osamostatnení.

Kým o západnej a severnej hranici možno hovoriť ako o stabilnej, južná a východná sú čerstvého dáta. Slováci si zvykli hľadieť na Dunaj a Ipeľ ako pevné medzníky, no musia pripustiť, že 20. storočie im prialo. Víťazné veľmoci diktujúce povojnové podmienky boli k Československu veľkorysé. Nebyť ich vôle, mohlo to vyzerať inak.

 

Odporúčame