Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. marec 2020

Epidémie moru a španielskej chrípky kosili ľudí po miliónoch

Pandémií, aká nám hrozí v súčasnosti, zažila Európa v doterajšej histórii niekoľko.
Epidémie moru a španielskej chrípky kosili ľudí po miliónoch

Chorí vojaci z Fort Riley v Kansase, nakazení španielskou chrípkou. Foto: Wikimedia.org

Najstrašnejšia ju postihla v 14. storočí, keď po niekoľkých vlnách moru vymrela tretina populácie. Druhá najhoršia sa odohrala pred sto rokmi a v pamätiach ostáva zapísaná ako španielska chrípka.

Kým mor v 14. storočí masovo kosil obete hlavne pre vysokú úmrtnosť nakazených a vyčíňal postupne v uzavretých enklávach, milosrdnejšia španielska chrípka bola nebezpečná plošným zásahom a rýchlosťou prenosu choroby. Tým sa viac podobala dnešnej epidémii koronavírusu.

Celkovo si obe najstrašnejšie pandémie vyžiadali desiatky miliónov mŕtvych Európanov. Pritom odborníci nevylučujú, že sa podobné pliagy môžu ešte vrátiť.

Čierna smrť z východu

Mor sa v Európe objavil už v ranom stredoveku. V 6. storočí sa dostal do Byzancie a ďalej do Európy z východu, od pobrežia Kaspického mora. O dve storočia neskôr sa prevalila nová vlna dnešným Talianskom. Potom bol na takmer 600 rokov pokoj.

Morové vlny mali od raného stredoveku politické následky. Pre ochorenie vojenských posádok prišli v 7. storočí Byzantínci o schopnosť bojovať a tak stratili Sýriu. Arabi podobným spôsobom opanovali Mezopotámiu na úkor Peržanov.

No kalkulovať s epidémiou sa nie vždy vyplatilo. Nemecký lekár a historik Klaus Bergdolt spomína prípad, keď arabský kalif Omar držal v roku 637 svoje vojská v púšti tak dlho, kým mor v sýrskom Damašku nedovŕšil vymretie väčšiny obyvateľov i byzantskej posádky. Keď mesto bez boja obsadil, mor sa vrhol aj na dobyvateľov.

Po dlhšej odmlke sa mor v Európe objavil až v 14. storočí. Bola to pohroma, ktorá sa nedala porovnať s ničím, čo kontinent zažil dovtedy. Dodnes nie je celkom zrejmé, odkiaľ epidémia presne prišla. Za najpravdepodobnejší zdroj sa označuje východný okraj strednej Ázie, odkiaľ sa preniesol do Číny a Indie. Do Európy sa dostal z východnej Ázie po Hodvábnej ceste.

Podobnosť s terajším šírením koronavírusu je zrejmá, keď si uvedomíme, že mor predtým vyčíňal na území dnešného Iránu a jeho bránou do Európy sa po krátkej prestávke na Sicílii stalo severné Taliansko. Tu sídlili mestské republiky, ktoré sa zaoberali medzikontinentálnym obchodom a tovar dovážali až z Číny. Práve z obchodných ciest spojených s vojenskými stretmi v Čiernom mori doviezli v roku 1347 do Európy mor.

Nepríjemná je i ďalšia podobnosť so súčasnosťou. Vysoko nebezpečné bolo ochorenie primárnym pľúcnym morom, ktorý sa ako nádcha alebo chrípka prenášal nosohltanom kvapkovou infekciou. Prejavoval sa búšením srdca, vykašliavaním krvi, dýchavičnosťou, znefunkčnením pľúc a napokon udusením. Na rozdiel od súčasnej epidémie sa vtedy vyliečil málokto.

Čierna smrť, ako mor nazývali pre sčernávanie pokožky po ochorení, obletel v niekoľkých vlnách po Ázii celú Európu. Po pandémii v rokoch 1347 až 1351 zanechal za sebou 25 miliónov mŕtvych, čo bola tretina európskej populácie. Mor sa potom ešte vyskytoval až do 80. rokov 14. storočia. Obnovenie pôvodného počtu obyvateľov trvalo 150 rokov.

Mor sa akoby zázrakom vyhol iba našim končinám v stredovýchodnej Európe, objavil sa tu len sporadicky. Napríklad Prahu slabo zasiahol až v jednej z ďalších vĺn v roku 1359. Uhorsko ostalo takmer ušetrené.

Kým ostatná Európa zažívala najčernejšie obdobie, Uhorsko malo za vlády Anjouvcov zlatý vek. Jeho územný rozsah bol historicky najväčší, v mierových časoch sa darilo hospodárstvu. Naskytala sa šanca, že Uhorsko ako mocné kráľovstvo dobehne civilizačne vyvinutú západnú Európu.

Tá zápasila s mnohými problémami, morová epidémia bola len jeden z nich. V husto obývaných oblastiach klesali úrody, lebo sa menilo podnebie. Zimy sa predlžovali, letá boli chladnejšie a daždivejšie. Popri more tak tamojšie krajiny zápasili s nedostatkom potravín. Navyše Taliansko postihli ničivé zemetrasenia.

Vlastná záchrana nadovšetko

Morová epidémia zasiahla Európu v časoch vnútornej zmeny spoločnosti. Bertgdolt píše o duchovnej kríze. Stredoveký svetonázor sa stal v prvej polovici 14. storočia v Taliansku a Francúzsku predmetom spochybňovania. Volalo sa po reforme feudálneho práva. Budúcnosť bola neistá.

Významnú úlohu zohral rozvoj strelných zbraní. Ich rozmach vyvolal vlny zbrojenia. Ešte dôležitejšie bolo, že ich používaním sa stali vojny krutejšie a pohŕdanie ľudským životom bežnejšie.

V takejto atmosfére sa objavil smrteľný mor. V panike ľudia hľadeli predovšetkým na svoj vlastný život. Opúšťali i najbližších príbuzných, len aby sa zachránili. Už pohľad na postihnutého človeka bol desivý. Postihnutým sa na slabinách alebo pod pazuchami tvorili opuchliny, ktoré narástli do veľkosti jablka. Potom sa šírili po celom tele a menili sa na tmavé škvrny, nasledovala horúčka a smrť. Nepomáhali žiadne lieky.

Súčasník tých čias Giovanni Boccaccio v literárnom diele Dekameron zachytil, čo sa vtedy dialo vo Florencii. Ľudia sa podľa neho stránili jeden druhého vrátane najbližších príbuzných a „toto utrpenie naplnilo duše mužov a žien takou hrôzou, že brat opúšťal brata, strýc synovca, sestra brata a často i žena muža – a čo je ešte horšie, ba priam neuveriteľné – otcom a matkám sa zbridilo ošetrovať vlastné deti“.

Podľa Boccaccia nastúpili nové, dovtedy nepoznané mravy. Zdraví ľudia sa nestarali o nič a čakali na svoju nevyhnutnú smrť. Ba boli takí, čo sa oddali neviazaným zábavám a pitkám. Iní sa dali v snahe o záchranu života na striedmosť, zriekli sa pôžitkov. Uzatvárali svoje domy alebo utekali do bezpečia. Všetci sa však dôsledne stránili chorých a tí zomierali v opustenosti, neraz od hladu a smädu.

Pohroma zasiahla i morálnu autoritu, ktorou bola cirkev. Kňazi odmietali obsluhovať chorých alebo tak konali štítivo a za vysoké odmeny. To isté platilo o lekároch, ktorí navyše videli bezmocnosť svojich snáh liečiť chorobu. Úrady vydávali nariadenia, ale často boli bezmocné, neraz preto, že ich príslušníci sami podľahli epidémii.

Samozrejme, že tieto javy nemožno zovšeobecňovať. Našlo sa mnoho lekárov, ktorí v starostlivosti o chorých sami prišli o život. Mor si nevyberal. Podobné to bolo v prípade duchovných. Cirkev sa často ukazovala ako posledná záchrana a do terénu posielala ľudí, ktorí za služby platili vlastným životom. Svedčí o tom napríklad vďačnosť ľudí pri spisovaní závetov v Anglicku, kde ich po prekonaní epidémie bola štvrtina adresovaná cirkevným inštitúciám, ktoré sa starali o chudobných a chorých.

Epidémia čiernej smrti v 14. storočí pohla spoločnosťou. V prvých desaťročiach po jej zavŕšení prevládla túžba po potešení a rozptýlení. Čas sa stal prchavou veličinou, čo napomohlo rozšírenie dovtedy nepoznaných mechanických hodín.

Výrazné zmeny nastali v ekonomike. Obchodníci ako prví pochopili potrebu reálneho podnikania a chytili sa jej. Cechový systém posilnil pozíciu remeselníkov. Zmenili sa mnohí majitelia nehnuteľností. Roľníci si pýtali vyššie odmeny za svoju prácu. V každom prípade však morová epidémia a demografický pokles vyvolali ekonomickú krízu, ktorá sa ťahala až do 15. storočia.

Po ďalších regionálnych epidémiách zmizol mor z Európy až v 18. storočí. Dodnes nevedno prečo. A tiež nie je jasné, prečo sa mor vyhol husto obývaným oblastiam tretieho sveta.

Inzercia

Španielska chrípka z víru vojny

Ďalšiu veľkú pandemickú vlnu porovnateľnú s morom 14. storočia zažila Európa a tentoraz aj celý svet na začiatku 20. storočia. Bola ňou španielska chrípka.

Chrípku poznali ľudia dávno. I keď sa takto nevolala, vyskytovala sa už pravdepodobne v staroveku. V novovekej Európe vzbudili zvýšenú pozornosť epidémie v posledných storočiach. Príznačné pre ne bolo, že podobne ako mor prišli z východu.

V roku 1781 sa cez Sibír a Rusko dostal do Európy ruský katar, ako vtedy nazvali tento druh chrípky. V roku 1889 sa opäť z tohto smeru prihnala ďalšia ruská chrípka s tisíckami obetí. Neporovnateľne väčšia epidémia zasiahla kontinent v závere prvej svetovej vojny roku 1918.

Dostala názov španielska chrípka. Názov vôbec nie je výstižný, v Španielsku sa prejavila podobne ako v ďalších štátoch, v USA, Francúzsku, Veľkej Británii. Štáty bojujúce vo vojne cenzurovali správy a tutlali informácie pred vlastnými obyvateľmi, neutrálne Španielsko vyšlo s informáciu o epidémii v roku 1918 ako prvé. Názov prišiel z necenzurovaného zdroja informácií možno vďaka tomu, že chorobou sa nakazil miestny kráľ Alfonz XIII.

Dodnes nie je zrejmé, odkiaľ prišla vražedná španielska chrípka. Prvé správy o ťažkých prípadoch chrípky pochádzajú zo začiatku svetovej vojny z Francúzska, Nemecka a Flámska. V roku 1917 sa objavila smrtonosná infekčná choroba v Kansase v Spojených štátoch amerických. Najskôr sa prejavovala príznakmi obyčajnej chrípky, no potom nezriedka smrteľnými zápalmi pľúc, keď postihnutí vykašliavali krv. Americký kontinent sa bežne považuje za prvý zdroj nákazy, z ktorého sa expedovanými vojakmi na lodiach šíril na európske bojiská.

Dobrovoľníci Červeného kríža počas pandémie španielskej chrípky. Foto: Wikimedia.org

Rakúsky lekársky historik žijúci v Česku Harald Salfellner však túto teóriu spochybňuje a upozorňuje na možný zdroj chrípky z Číny. Tu sa v roku 1917 explodovalo onemocnenie dýchacích ciest, ktoré sa po krátkej chorobe končilo zápalom pľúc. Tamojší európski úradníci sa snažili zabrániť šíreniu epidémie do prístavov, ale asi to nepomohlo.

Spolu so 140 tisícmi čínskych robotníkov, ktorí mali podporovať Britov vo vojne, sa nákaza dostala do Európy. Robotníci cestovali východnou cestou cez severoamerický kontinent, kde sa už u nich potvrdilo ochorenie.

Nákaza v roku 1918 postihovala hlavne bojujúcich vojakov, potom civilistov. Spočiatku sa nič nevedelo o skutočných dôvodoch ochorení. Uvažovalo sa dokonca o zásahu vyššej moci. Generálom komplikovali hromadné nákazy i úmrtia bojové operácie, preto sa informácie o vážnom stave zamlčovali.

V polovici roka 1918, keď chrípka drvila euroázijský kontinent a Severnú Ameriku a potom v ďalšej vlne Južnú Ameriku a Austráliu, bolo jasné, že ide o celosvetovú pandémiu. Plaviace sa lode ju cez prístavy roznášali po celom svete. Jesenná vlna priniesla smrť miliónom ľudí, proti chorobe nebolo lieku. Chrípka ustúpila až po konci prvej svetovej vojny v závere roka 1918.

V roku 1919 sa však vrátila v ďalšej vlne. Počas nej v apríli na povojnových mierových rokovaniach v Paríži ochorel americký prezident Woodrow Wilson. Po niekoľkých dňoch bezvládnosti, ešte stále chorý a indisponovaný chabo zasahoval do rokovaní. Ako uvádza Salfellner citujúc amerického historika Johna Barryho, „jeho hlas snažiaci sa o urovnanie sporov je tak umlčaný práve vo chvíli, keď je Versailleská mierová zmluva formulovaná v znamení francúzskeho vplyvu“.

Draho zaplatená imunita

Španielska chrípka doznela až v roku 1920, niektorí odborníci sa nazdávajú, že pretrvala ešte dlhšie. Jej dosah bol obrovský. Ochorelo 500 až 600 miliónov ľudí, čo bola tretina svetovej populácie. Odhady smrteľných obetí sa rôznia – od porovnateľného počtu, ako bolo mŕtvych v prvej svetovej vojne, teda 17 miliónov, až do 100 miliónov.

Dosahy na naše územie možno len odhadovať. Vychádzajúc z nemeckých štatistických čísel odhaduje Salfellner počet obetí v Rakúsko-Uhorsku na 185- až 385-tisíc, teda niekde okolo pol percenta celkovej populácie. Ak by sme to mechanicky premietli na súčasné Slovensko s vtedajším počtom obyvateľov, potom o život prišlo okolo 15-tisíc ľudí.

Proti smrteľnej chorobe sa nedalo brániť, chýbali lieky. Antibiotiká ešte neexistovali. Úmrtnosť bola obrovská. Evidencia bola chabá, ale akýsi obraz poskytujú štatistické čísla z vyspelej Veľkej Británie. Tam umrelo počas prvej chrípkovej vlny desať percent chorých, počas druhej na jeseň 1918 až dve tretiny a na jar 1919 štvrtina postihnutých.

Správy o španielskej chrípke postupne zanikli aj preto, že úmrtnosť na ochorenie klesla na úroveň ako pri bežnej chrípke. To môže byť dôkazom, že najúčinnejší spôsob, ako sa ľudia s týmto ochorením vyrovnali, bolo nadobudnutie prirodzenej imunity. Samozrejme, za cenu veľkých strát na životoch. Dnes sa nadobúdanie imunity vyvoláva umelo, očkovaním.

Pri boji so španielskou chrípkou sa začali uplatňovať opatrenia známe zo súčasnosti. Napríklad v októbrovej vlne v roku 1918, keď vo Viedni úmrtnosť v porovnaní s predchádzajúcimi chrípkami narástla o 300 percent, úrady vyzvali obyvateľov, aby sa vyhýbali kontaktu s chorými. Zatvárali sa školy, divadlá, továrne pracovali v obmedzenom režime. Podobne reagovala Budapešť.

Ako sa poučiť z minulosti

Celosvetové pandémie typu moru zo 14. storočia a španielskej chrípky spred sto rokov ostávajú v historickej pamäti ľudí. Ak sa objaví náznak podobnej pliagy, vynoria sa zdanlivo zabudnuté súvislosti z minulosti. Keď sa na jeseň 1918 vyskytla vo Viedni vysoko smrteľná vlna chrípky, ľudia sa v panike obávali návratu pľúcneho moru.

A možno im niet čo vyčítať. Bergdolt nevylučuje, že katastrofa z polovice 14. storočia sa môže zopakovať. Umožnilo by to podľa neho napríklad použitie cielene vyvíjaných bakteriologických zbraní.

Súčasná veda pokročila, ale stále sa jej nepodarilo rozlúštiť genetický kód pandemického vírusu španielskej chrípky, hoci pokusov po odobratí vzoriek z tiel pochovaných ľudí bolo viacero. Salfellner pripúšťa, že mnohé sme sa už dozvedeli, ale stále tu ostáva veľa tajomstiev – napríklad prečo tento vírus zabíjal prednostne mladých ľudí.

Hľadiac do minulosti možno zovšeobecniť niekoľko faktov. Dve najväčšie pandémie prišli buď isto, alebo s pomerne veľkou pravdepodobnosťou z Ázie, pričom sa najviac spomína Čína. Európu zastihli v krízových obdobiach, v časoch, keď upadala morálka a úcta k ľudskému životu. Mnohí v nich videli zásah vyššej moci. Spôsobili následné zmeny v ľudskej spoločnosti, minimálne v náraste hedonizmu na jednej strane, ale zároveň v zintenzívnení dobročinnosti na druhej strane.

Z tohto pohľadu sa dá vnímať aj súčasný celosvetový nárast ochorenia koronavírusom. Pociťujeme medzi sebou nové prejavy hedonizmu, napríklad riaditeľ jednej slovenskej cestovnej kancelárie vyzýva ľudí, aby si zaplatili drahé dovolenky a unikli pred hroziacou infekciou do južných krajín. Na druhej strane sa aktivizujú ľudia, čo chcú pomáhať.

Ak si položím otázku, v akej kríze sa dnes nachádzame, aby nás vystrašila pandémia, napadne mi celosvetová podnebná zmena. Mnohí aktivisti doteraz márne apelovali na ľudí, aby menej letecky cestovali a prispeli k zníženiu produkcie skleníkových plynov. Stačí však jedno podozrenie z pandémie a letecké linky sa húfne rušia.
 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame