Pred vyše rokom vydala Tlačovo-digitálna rada SR, samoregulačný orgán médií, toto stanovisko k článku Michala Havrana.

Napísala: „Komentár autora možno úrovňou i obsahom zaradiť medzi tzv. nenávistné prejavy (hate speech), nie nepodobné v dnešnej dobe, žiaľ, častým fašizoidným prejavom. Komentár totiž priamo vyzýva na potláčanie práv iných, menovite práva slobody slova osôb s náboženským vyznaním. Takéto nenávistné prejavy potláčajú kultivovanú diskusiu, vytvárajú atmosféru nenávisti a strachu. Takéto nenávistné prejavy sú mimoriadne nebezpečné, keďže v prvom slede smerujú k potlačeniu práva prejaviť svoj názor určitej skupine osôb.“

S týmto pohľadom sa stotožnili aj orgány činné v trestnom konaní a po roku vyšetrovania Havrana obvinili.

Jeho verejní obhajcovia dnes hovoria, že to, čo napísal, je len zle pochopené. Že v skutočnosti nehanobil skupinu všeobecne, ale len jej vybraných členov. Na toto existuje jednoduchá kontrola správnosti. Vymeňte si slovo katolíci či kresťania v jeho vetách za slovo Židia, moslimovia či Rómovia a pocit, že to bolo nevinné, vás rýchlo prejde. (Paradoxne, medzi stúpencami „milosti“ pre Havrana sú práve tí, ktorí nadšene vítali Žitňanskej novelu o hate-speech, ktorá navrhla výrazne posunúť hranice v prospech cenzúry).

Problém s obvinením nie je ten, že by si orgány činné v trestnom konaní nesprávne vyložili jeho slová.

Problém s jeho stíhaním a obvinením je inde.

Sloboda slova je dnes viac

Havran je demonštráciou schizofrénie, ktoré ovládla žurnalistov komentátorov. Na jednej strane sa rozhorčujú, že spoločnosť hrubne, že politici svojím slovníkom hrajú na primitívne inštinkty, ale sami robia presne to isté. Šíria primitívny slovník, publikujú primitívny humor. Lebo veď veľké umenie.

Napriek tomu, tu sa úvaha o Havranovi nemôže skončiť.

Vo vývojovej fáze, v akej sa dnes nachádzame, je oveľa dôležitejšie upriamiť pozornosť na zachovanie čo najširšej slobody slova. A to aj pre také nezmysly, ako tvrdí Havran.

Tlak na zvyšovanie autocenzúry je jedným z najsilnejšie rastúcich fenoménov západnej spoločnosti. Dotýka sa nielen politiky, ale aj akademického sveta, cirkví či sveta korporácií. Tento trend je jedným z dôvodov rastu popularity tých, ktorí sa pokúšajú nastoliť vlastnú agendu.

Aj u nás cítiť, ako sa časť elít prikláňa k tomu, že to, čo nie je ich názor, nie je legitímne.

Jedna z dobrých lekcií bola napríklad nedávna kniha Vladimíra Palka. Palko sa za posledných tridsať rokov vo svojom svetonázore nijako neposunul. Jeho názory sú dnes rovnaké ako napríklad v čase, keď bol ministrom vnútra za druhej Dzurindovej vlády. Aj vtedy ho mnohí mali za bigotného či tmára, ale nik súdny ho nemal za neofašistu či za človeka, ktorý je spoločensky nebezpečný.

Ak médiá a novinári bedákajú nad tým, že spoločnosť hrubne a „primitívnie“, a pritom sami využívajú primitívny jazyk a primitívnu úroveň humoru, tak je chyba na ich strane. Zdieľať

Naopak, na pozícii ministra vnútra to bolo jedno z toho najlepšieho, čo sme tam mali. Veď vtedy prišiel na čelo polície Jaroslav Spišiak, boli rozložené celé skupiny organizovaného zločinu, ale výrazne sa zvýšilo aj odhaľovanie násilia na ženách. Palko v politike nezbohatol a ani vtedy, ani teraz nenabádal nikoho k agresii, nepoužíval vulgarizmy.

A hoci sa odvtedy nikam názorovo neposunul, stačí, že sa zmenili časy. A tak ho dnes časť mienkotvorcov označuje za neofašistu alebo podporovateľa fašizmu, kníhkupectvá mu rušia debaty.

Sami sebe

Iste, sloboda slova má svoje hranice. Ak sa však zúžia príliš, spoločnosť prestane byť slobodná.

Preto by štát mal zasahovať len v prípade, keď je táto sloboda zneužívaná na priamu podporu agresivity alebo explicitnej dehumanizácie. Ďalej jeho represívne možnosti nesmú siahať.

Zodpovednosť za to, ako sa mení spoločenský jazyk, majú aj médiá. Tie si musia v prvom rade strážiť jazyk, ktorým komunikujú.

Ak médiá a novinári bedákajú nad tým, že spoločnosť hrubne a „primitívnie“, a pritom sami využívajú primitívny jazyk a primitívnu úroveň humoru, tak je chyba na ich strane.