Eric Kaufmann je kanadský profesor politológie, ktorý pôsobí na Londýnskej univerzite a zaoberá sa výskumom nacionalizmu, politickej demografie a demografie náboženstiev. V roku 2018 mu vyšla kniha Whiteshift: Populism, Immigration and the Future of White Majorities (Whiteshift: populizmus, imigrácia a budúcnosť bielych väčšín), ktorá predstavuje veľmi originálne a obsiahle spracovanie problematiky etnicko-demografických zmien v krajinách Západu a reakcií na ne zo strany bielych väčšín.

Krajiny Západu zažívajú spravidla už niekoľko desaťročí (s výnimkou častí strednej a východnej Európy) fenomén masovej imigrácie, a to vo významnej miere z krajín mimo európskeho civilizačného okruhu. V niektorých z nich je už dnes pôvodné či „zakladateľské“ (v prípade Severnej Ameriky, Austrálie či Nového Zélandu) biele obyvateľstvo menšinou v hlavnom meste (napr. Londýn či Amsterdam) alebo sa ňou má podľa prognóz stať aj v celom štáte do konca tohto storočia (napr. USA alebo Kanada).

V niektorých západných krajinách je už dnes pôvodné či „zakladateľské“ biele obyvateľstvo menšinou v hlavnom meste (napr. Londýn či Amsterdam) alebo sa ňou má podľa prognóz stať aj v celom štáte do konca tohto storočia (napr. USA alebo Kanada). Zdieľať

Práve obavy hlavne pôvodného bieleho obyvateľstva (ale do určitej miery aj etnických menšín) z etnicko-demografických a kultúrnych zmien ich krajín (teda nie ekonomický alebo politický vývoj) sú podľa Kaufmanna hlavným zdrojom vzrastu fenoménu pravicového (alebo národného) populizmu. Preto podľa neho etnicky nacionalistické, imigráciu silne obmedzujúce a pritom zároveň demokratické štáty ako Južná Kórea či najmä Japonsko nástup pravicového populizmu nezažívajú.

Kaufmannova kniha sa podrobne zaoberá štyrmi rôznymi reakciami bielych väčšín na tieto zmeny:

1. odpor (fight), ktorý spočíva najmä v podpore pravicovo-populistických strán,

2. potlačenie (repress) – ide o potlačenie belošského znepokojenia zo zmien alebo odporu v mene politicko-korektného antirasizmu,

3. útek (flee), v rámci ktorého sa belosi vyhýbajú štvrtiam, školám či komunitám, v ktorých sú výraznejšie zastúpené nové etnické menšiny,

4. zapojenie sa (join), teda spojenie sa s príslušníkmi týchto menšín najmä v manželstve či obdobných vzťahoch, z ktorých vzíde potomstvo zmiešaného (medzirasového) pôvodu.

Každej z týchto reakcií je venovaná samostatná časť knihy (hoci ich rozsah je asymetrický). Podstatu z ich obsahu sa pokúsime nižšie zhrnúť a zároveň aj predstaviť Kaufmannov návrh, ako zladiť rastúce obavy časti bielych väčšín z kultúrnych a etnických zmien s realitou prebiehajúcej demografickej premeny Západu.

Eric Kaufmann: Whiteshift. Zdroj: abramsbooks.com

Odpor

Prvá časť knihy predstavuje viac ako polovicu jej celkového rozsahu. Autor sa v nej pomerne podrobne zaoberá fenoménom pravicového populizmu v USA (špecificky v súvislosti so zvolením Donalda Trumpa), Veľkej Británii (najmä vo veci Brexitu) a ďalších krajinách Západu, ako aj v Kanade – tam však skúma dôvody, prečo tam pravicoví populisti nemajú úrodnú pôdu.

V tejto spojitosti Kaufmann opakovane zdôrazňuje, že politické postoje súvisia so socio-psychologickým profilom konkrétneho jednotlivca. Ten ovplyvňuje, ako sa človek za daných spoločenských okolností postaví k určitému politickému problému, resp. akú má pre neho prioritu. Zároveň je dôležité, že politické postoje sú podľa výskumov z tretiny či až z polovice dedičné, teda súvisia s génmi (s. 199). S tým súvisiaci osobnostný profil človeka je podľa výskumov dedičný na úrovni 40 % (Plomin, s. 6).

Kaufmann opakovane zdôrazňuje, že politické postoje súvisia so socio-psychologickým profilom konkrétneho jednotlivca. Zdieľať

V prípade imigrácie a s ňou súvisiacou zmenou v etnickom zložení obyvateľstva sa to prejavuje tak, že ľudia, ktorí sú socio-psychologicky konzervatívci (principiálne odmietajúci zmeny) alebo autoritári (pre nich je prioritne dôležitá bezpečnosť a poriadok), patria ku kmeňovým voličom alebo potenciálnym voličom pravicových populistov.

Toto hľadisko potvrdzujú aj prieskumy hodnôt medzi americkými voličmi pri prezidentských voľbách v roku 2016. Hodnotoví konzervatívci a autoritári výrazne podporovali Donalda Trumpa. Tí voliči, pre ktorých je zase dôležitá zmena a etnická rôznorodosť, podporovali prevažne Hillary Clintonovú, prípadne predtým ňou v demokratických primárkach porazeného Bernieho Sandersa (s. 120).

Napríklad jedna z otázok, na ktorú autoritárske osobnostné typy odpovedajú pozitívne, je, či by súhlasili s telesnými trestami pre sexuálnych násilníkov (páchateľov znásilnení či sexuálnych útokov na deti). Tí, ktorí s takýmto návrhom súhlasili, výrazne viac volili Trumpa alebo hlasovali za odchod Veľkej Británie z EÚ ako tí, ktorí s ním nesúhlasili (s. 121).

Podľa Kaufmanna je vďaka osobnostným typom možné vysvetliť aj to, prečo výška vzdelania negatívne koreluje s podporou pravicového populizmu. Nie je to rozhodujúce z toho dôvodu, že by vysoké školy robili zo študentov hodnotových liberálov, ale primárne ide o to, že liberálne orientovanejší ľudia sa vo väčšej miere hlásia na vysoké školy (s. 198).

Ako sme už uviedli v úvode tejto recenzie, autor tvrdí, že demografické, kultúrne a etnické zmeny sú v pozadí nárastu pravicového populizmu. Preto došlo k zmohutneniu politických strán tohto typu po migračnej kríze v roku 2015 výrazne viac ako po ekonomickej kríze v rokoch 2008 až 2009. Tieto zmeny zároveň spôsobujú, že ťažisko politiky v krajinách Západu sa presúva od konfliktu ekonomickej pravice a ľavice ku hlavne kultúrno-politickému súboju medzi globalizmom a nacionalizmom.

Demografické, kultúrne a etnické zmeny sú v pozadí nárastu pravicového populizmu. Ťažisko politiky v krajinách Západu sa presúva od konfliktu ekonomickej pravice a ľavice ku hlavne kultúrno-politickému súboju medzi globalizmom a nacionalizmom. Zdieľať

Kaufmann tvrdí, že takmer univerzálne na Západe platí, že nárast podielu v cudzine narodených obyvateľov, resp. cudzincov v celkovej populácii krajiny vedie k väčším obávam z imigrácie a k nárastu voličskej podpory pre pravicových populistov (s. 222).

Takisto dochádza aspoň v niektorých krajinách k väčšej identifikácii bielych s vlastnou skupinovou identitou. V USA došlo od 90. rokov k zdvojnásobeniu počtu belochov, ktorým záleží na bielej identite. A opäť sú tu dôležité psychologické profily – ide tu hlavne o autoritárov, prípadne konzervatívcov. Zároveň však platí, že identifikovanie sa s bielou identitou nesúvisí s antipatiou voči nebielym, ako sa často mylne predpokladá (s. 128).

Dôležitosť osobnostných typov sa prejavuje aj v tom, že ich význam pre politické postoje nemusí oslabiť ani skúsenosť s integrovanými imigrantmi. Kaufmannova analýza britských dát z roku 2011 nepotvrdila hypotézu, podľa ktorej by boli bieli Briti žijúci v štvrtiach s lepšie integrovanými menšinami (s menšou segregáciou, narodenými v Británii, hovoriacich anglicky, zamestnanými a dobre vzdelanými) tolerantnejší k imigrácii alebo menej náchylní podporovať britskú stranu UKIP, ktorá presadzovala obmedzenie imigrácie (s. 159).

Napriek uvedenému však stále platí, že pravicoví populisti síce rastú, ale k moci sa zväčša nedostávajú a ak už áno, tak len ako slabší koaličný partner. Je to spôsobené tým, že stále ich nevolia všetci ľudia, ktorí silne odmietajú imigráciu (v mnohých krajinách Západu je väčšina obyvateľstva za obmedzenie imigrácie, resp. jej dôsledky vníma negatívne).

Zároveň platí, že identifikovanie sa s bielou identitou nesúvisí s antipatiou voči nebielym, ako sa často mylne predpokladá. Zdieľať

Podľa Kaufmanna je hlavným dôvodom toho pretrvávajúce antirasistické tabu, ktoré niektoré postoje vytesňuje mimo akceptabilného spoločenského diskurzu. Zároveň však platí, že čím viac ľudí pravicových populistov volí, tým viac sa toto tabu oslabuje a získavajú legitimitu aj v očiach niektorých ich nevoličov, resp. potenciálnych budúcich voličov (s. 211).

Tabu je podľa Kaufmanna vysvetlením aj toho, prečo v Kanade napriek prítomnosti vysokej imigrácie a s tým súvisiacich demograficko-kultúrnych zmien nedosahujú odporcovia imigrácie politické úspechy. Podľa neho je za tým sila tabu (a s tým súvisiaca ideologická uniformita) v mediálnej sfére, ktorá nedovolí, aby sa z protiimigračných nálad, ktoré v Kanade existujú, stal salonfähig politický postoj. Takisto svoje zohráva aj to, že sa v Kanade po úpadku vplyvu kanadského lojalizmu nevytvorila relevantná konzervatívna alebo pravicová kultúra, z ktorej by mohli vyrásť prirodzení podporovatelia pravicového populizmu (s. 287).

Treba doplniť, že kanadská „imunita“ voči pravicovému populizmu stále pretrváva (aspoň na celoštátnej úrovni) aj po ostatných parlamentných voľbách z októbra 2019, v ktorých pravicovo-populistická Ľudová strana Kanady pod vedením Maxima Berniera nezískala ani jediného poslanca.

Problematika antirasistického tabu nás zároveň dostáva k druhej možnej reakcii príslušníkov bielych väčšín, a to k potlačeniu znepokojenia väčšinového obyvateľstva zo zmien a odporu v mene politicko-korektného antirasizmu.

Eric Kaufmann. Foto: twitter.com/epkaufm

Potlačenie

Ide vlastne o protireakciu časti spoločnosti na odpor voči imigrácii a s tým súvisiacim zmenám. Ide spravidla o ľudí, ktorí sú hodnotoví liberáli a kozmopoliti. Odpor vnímajú nielen ako postoj, s ktorým sa nestotožňujú, považujú ho aj za nemorálny, a teda v spoločnosti neakceptovateľný.

A tu práve zohráva kľúčovú rolu už spomínané antirasistické tabu. Podľa Kaufmanna v každej spoločnosti existujú nejaké tabu, teda veci, o ktorých sa „v slušnej spoločnosti“ nehovorí, alebo názory, ktoré „dobrý človek“ nemôže zastávať. Tabuizované témy a postoje sú tak vytláčané na okraj spoločnosti a verejného diskurzu.

Hodnotoví liberáli a kozmopoliti vnímajú odpor nielen ako postoj, s ktorým sa nestotožňujú, považujú ho aj za nemorálny, a teda v spoločnosti neakceptovateľný. Zdieľať

Tabu v minulosti na Západe chránilo napríklad náboženské hodnoty, sexuálnu morálku, integritu štátu, čo dodnes platí pre mnohé krajiny sveta. Dnes na Západe však podľa autora chráni primárne liberálne hodnoty, najmä tie súvisiace s rasou (s. 296).

Obsah tabu podľa Kaufmanna pripomína cibuľu: prvá šupka sa týka multikulturalizmu, druhá imigrácie, ďalšia islamu a v strede je otázka bielej a kresťanskej identity, ako aj bieleho nacionalizmu (s. 349).

Práve podľa toho, ako nastavené je tabu v jednotlivých krajinách, možno úspešne predpokladať, či sa v politike etablovali pravicoví populisti, resp. aké témy otvárajú oni, prípadne nimi „inšpirované“ iné strany politického spektra (ktoré tak často konajú skôr z obavy pred stratou voličov). Napríklad v Kanade je dodnes pre relevantné strany politicky nepriechodné kritizovať multikulturalizmus, mnohí lídri západných krajín však multikulturalizmus odsúdili ako zlyhanie už pred 10 rokmi. Ide tu teda o podobný koncept ako Overtonovo okno.

Politický smer zosobňujúci potlačenie Kaufmann označuje ako ľavicový modernizmus, ktorý v sebe snúbi modernistický antitradicionalizmus s kultúrnym rovnostárstvom. Tento smer je aj v západných spoločnostiach medzi obyvateľstvom menšinový, avšak pre jeho úspech je kľúčové, že je výrazne zastúpený medzi mediálnymi, akademickými, kultúrnymi a politickými elitami.

Paradoxom, ktorý prináša dominancia ľavicového modernizmu, je, že dnes v USA mladšia generácia menej podporuje slobodu prejavu, ktorý považujú za urážlivý (offensive), ako dnešní štyridsiatnici. Zdieľať

V knihe sú uvedené mnohé údaje o tom, ako ľavicoví liberáli získali od 60. rokov dominanciu v akademických inštitúciách (najmä humanitných a spoločenskovedných) v USA a Veľkej Británii a ako začalo stúpať používanie slov ako rasistický, sexistický, homofóbia či slovného spojenia „politická korektnosť“ (s. 316 – 325).

Paradoxom, ktorý prináša dominancia ľavicového modernizmu, je, že dnes v USA mladšia generácia menej podporuje slobodu prejavu, ktorý považujú za urážlivý (offensive), ako dnešní štyridsiatnici. Za túto zmenu môžu hlavne ľavicovo orientovaní študenti, ktorí sú dnes menej tolerantní voči iným názorom ako ich pravicoví spolužiaci. Dosiaľ to bolo v prieskumoch tohto typu vždy naopak. Iný prieskum zase zistil, že až 51 % ľudí označujúcich sa za silných liberálov súhlasilo s tým, že je v poriadku udrieť „nácka“ (nie v sebaobrane), avšak medzi silnými konzervatívcami tento názor zastávalo iba 21 % opýtaných (s. 304).

Kaufmann kritizuje aj postoj ľavicových modernistov k multikulturalizmu. Podľa neho v skutočnosti presadzujú asymetrický multikulturalizmus, v rámci ktorého si majú menšiny zachovať svoje skupinové identity, ale príslušníci bielej väčšiny sa majú zmeniť na kozmopolitov (s. 53).

Ľavicoví modernisti podľa Kaufmanna v skutočnosti presadzujú asymetrický multikulturalizmus, v rámci ktorého si majú menšiny zachovať svoje skupinové identity, ale príslušníci bielej väčšiny sa majú zmeniť na kozmopolitov. Zdieľať

Menšinové etniká sú pritom oslavované, ale väčšina je často hanená použitím konceptov ako biela vina či biele privilégium. Tieto koncepty Kaufmann odmieta z liberálnych pozícií. Podľa neho je požadovať od bielych, aby platili kultúrne reparácie v podobe zavrhnutia vlastnej skupinovej identity za historické neprávosti, s ktorými osobne nemajú nič spoločné, na tej istej úrovni, ako keby si dnes začali Francúzi od Nemcov pýtať vojnové reparácie (s. 518). Kaufmannov prímer však nie je najvhodnejší, keďže otázka vojnových reparácií za druhú svetovú vojnu je stále na stole napríklad v Poľsku či Grécku.

S multikulturalizmom súvisí aj otázka nerovností medzi rasami v rámci jednej populácie. Ľavicoví modernisti podľa Kaufmanna predpokladajú, že etnicko-demografické zmeny prinesú viac medzirasovej rovnosti. Nárast podielu menšín medzi obyvateľstvom tak má oslabiť biele privilégium, ktoré vraj udržuje systém nerovnosti. Autor ukazuje na príklade príjmovej nerovnosti medzi černochmi a belochmi, že neexistuje žiaden súvis medzi touto nerovnosťou a rasovou rôznorodosťou populácie medzi jednotlivými štátmi USA. To isté platí aj pre štáty Latinskej Ameriky (s. 335 – 336).

Kaufmann v knihe reflektuje tiež prax rozšíreného používania pojmov, ktoré sú nabité silnými negatívnymi emóciami, ako napríklad rasizmus. Cituje mladého černošského publicistu Colemana Hughesa, podľa ktorého progresívni liberáli reagovali na nepopierateľný úbytok naozajstného rasizmu súbežným rozširovaním jeho definície (s. 326).

Ako príklad možno uviesť otázku, či je beloch, ktorý požaduje obmedzenie imigrácie z etnicko-kultúrnych dôvodov, rasistom. Takýto postoj zastáva až 73,2 % bielych voličov Hillary Clintonovej a až 91,3 % z nich, ktorí majú univerzitné vzdelanie a patria tak k liberálnej elite. Pri bielych voličoch Trumpa ide o 11,2 %, respektíve 26,1 %. Zaujímavé je tiež, že spomedzi rasovo menšinových voličov Clintonovej na otázku odpovedalo pozitívne 58,3 % (s. 378).

Nadužívanie či zneužívanie „nálepiek“ plodí aj protireakciu – nemalá časť belochov v USA vykazuje tendenciu viac podporovať Trumpa alebo používanie konfederačnej vlajky, ak sú tieto označené za rasistické. Zdieľať

Toto nadužívanie či zneužívanie „nálepiek“ však plodí aj protireakciu – nemalá časť belochov v USA vykazuje tendenciu viac podporovať Trumpa alebo používanie konfederačnej vlajky, ak sú tieto označené za rasistické (s. 365 – 366). Podľa Kaufmanna si tak ľavičiari nadužívaním pojmu „rasizmus“ dali vlastný gól. Nielenže tým spôsobili sémantickú eróziu tohto slova, ale pre mnohých Američanov použitie tejto nálepky aspoň v niektorých kontextoch spôsobuje presne opačnú reakciu, ako by bola očakávaná vzhľadom na jej negatívny náboj.

Kaufmannov recept je tu veľmi jednoduchý, stavia sa za slobodu slova a odmieta nálepkovanie: „Zlé argumenty by mali byť vyvrátené tak, že sa poukáže na ich zlé následky pre ľudí a spoločnosť. Snahy odrovnať ich tak, že budú označené za ‚nenávisť‘ bez toho, že sa nimi bude niekto zaoberať, im pridajú na prijateľnosti a zúžia tak priestor pre uvažovanie a slobodu.“ (s. 305)

Eric Kaufmann: Whiteshift. Zdroj: abramsbooks.com

Útek

Táto reakcia nemá politický rozmer a môže prebiehať súbežne s predchádzajúcimi dvoma. Ide tu o belochov, ktorí na etnickú zmenu v ich štvrti, škole, kde chodia ich deti, alebo v komunite, ktorej sú súčasťou, reagujú tak, že odídu: presťahujú sa alebo zmenia školu či komunitu. Je to reálny a rozšírený fenomén. Možno uviesť príklad z Londýna, kde jediná etnická skupina, ktorá sa v prvom desaťročí tohto storočia stala viac segregovanou, sú bieli Briti (s. 392).

Občas sa hovorí o fenoméne nazvanom biely útek (white flight), ktorý opisuje odchod belochov zo štvrtí, ktoré začali byť rasovo alebo etnicky viac rôznorodé. Podľa Kaufmanna je však výraznejšie tzv. biele vyhýbanie sa (white avoidance). Ide o to, že belosi, ktorí sa sťahujú, sa vyhýbajú štvrtiam s veľkou etnickou diverzitou a uprednostňujú viac oblasti, ktoré sú „belšie“ ako tie, z ktorých sa sťahujú.

Treba zdôrazniť, že belosi sa takto nevyhýbajú iba „getám“, ale aj pomerne bohatým superdiverzným štvrtiam, v ktorých sú bieli v menšine (s. 392). Nejde teda o fenomén, ktorý by súvisel iba s ekonomickými či materiálnymi ohľadmi.

Zaujímavý je pritom vzťah tohto fenoménu k politickej orientácii sťahujúcich. Z prieskumov vyplýva, že belosi rôznorodej politickej orientácie sa sťahujú veľmi podobne, dokonca bieli liberáli sa sťahujú v takýchto situáciách o niečo viac ako bieli konzervatívci. Nie je to však nutne znakom „pokrytectva“ liberálov, ale skôr dôsledok toho, že sťahujúci sa sú všeobecne viac liberálni a vzdelanejší ako tí, ktorí ostávajú (s. 403).

Zároveň platí, že s veľkou etnickou rôznorodosťou klesá reprezentatívnosť spoločenských sietí belochov žijúcich v takýchto komunitách. V okrskoch v Británii, v ktorých je podiel bielych iba 30 %, majú tamojší belosi medzi priateľmi v priemere až 68 % bielych. A to platí aj pre mladých ľudí (s. 416).

Etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. A zníženie dôvery nie je iba voči príslušníkom menšín, ale aj voči vlastnej skupine. Zdieľať

Faktická segregácia sa v ešte väčšej miere ako bývania týka škôl. Mnohí belosi posielajú svoje deti namiesto štátnych škôl do náboženských alebo súkromných škôl, prípadne do vzdialenejších štátnych škôl, ktoré majú vyšší podiel bielych žiakov. Podľa Kaufmanna však ich motivácia nie je negatívna (ustráchaní belosi utekajúci zo škôl s väčším podielom menšín), ale pozitívna, keďže ich má motivovať väčšie zastúpenie príslušníkov ich vlastnej skupiny a túžba po komunite a spoločenskej kohézii (s. 411 – 412).

Prinajmenšom v Británii totiž platí, že belosi majú najsilnejší zmysel pre komunitu, v ktorej žijú, pokiaľ v nej majú zároveň silnú väčšinu. Ak ich podiel na tamojšom obyvateľstve klesá, klesá aj význam komunity pre vlastnú identitu belochov (s. 409).

Mnohé štúdie tiež opakovane dokázali, že etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. A zníženie dôvery nie je iba voči príslušníkom menšín, ale aj voči vlastnej skupine (s. 418 – 419).

Na druhej strane, štúdie, ktoré skúmali vzťah diverzity a spoločenskej dôvery na celoštátnej úrovni, nevyznievajú tak jednoznačne, i keď existujú indície, že v Európe spôsobuje nárast etnickej rôznorodosti mierny pokles v podpore pre sociálny štát (s. 421 – 426).

Zapojenie sa

Nie všetci belosi sa však etnickej zmene vyhýbajú. Časť z nich uzatvára priateľstvá, vzťahy a manželstvá s príslušníkmi nových menšín, z ktorých často vzíde potomstvo zmiešaného (medzirasového či medzietnického) pôvodu.

Platí síce, že etnická zmena v konkrétnej oblasti zintenzívňuje odpor a podporu pravicových populistov, avšak keď sa situácia časom stabilizuje, miestni bieli si „zvyknú“ na menšiny, dochádza k čiastočnému (hoci nie veľmi výraznému) poklesu opozície voči imigrácii, ako aj podpory pre pravicovo-populistické strany (s. 432).

Medzirasové manželstvá alebo obdobné vzťahy sú na vzostupe na celom Západe. Zmiešané páry tvoria 17 % vzťahov v USA, asi 4 % v Británii a 5 % v Kanade. Zároveň platí, že deti z medzirasových manželstiev, v ktorých je jedným z rodičov beloch, si vo veľkej miere vyberajú partnerov spomedzi belochov, napríklad v roku 2001 malo až 78 % ľudí so zmiešaným karibsko-bielym pôvodom za životného partnera belocha (s. 437).

Zmiešané manželstvá a sekularizácia pri menšinách (najmä moslimoch) sa vzájomne ovplyvňujú. Sekularizácia zvyšuje pravdepodobnosť exogamických vzťahov a zase medzietnické partnerstvo alebo pôvod zvyšuje pravdepodobnosť sekularizácie. Zdieľať

Samozrejme, nie všetky menšiny majú rovnakú mieru exogamie. Častým dôvodom je odlišné náboženstvo, ktorého predpisy predpokladajú manželstvá len medzi súvercami. Preto je napríklad v Európe exogamia častejšia pri sekulárnych alebo kresťanských imigrantoch ako pri tých, ktorí vyznávajú nekresťanské náboženstvá (s. 439).

Ďalším faktorom spomaľujúcim asimiláciu môže byť, ak vďaka imigrácii nejaká menšina rýchlo narastá, čo umožňuje vytváranie etnických komunít a vyššiu mieru endogamie. Kaufmann uvádza ako príklad rýchlo rastúcu čínsku menšinu v Kanade, ktorá v roku 1991 predstavovala 2,3 % kanadskej populácie, v roku 2016 však už 5,1 %.

Zmiešané manželstvá a sekularizácia pri menšinách (najmä moslimoch) sa vzájomne ovplyvňujú. Sekularizácia zvyšuje pravdepodobnosť exogamických vzťahov a zase medzietnické partnerstvo alebo pôvod zvyšuje pravdepodobnosť sekularizácie (s. 440).

Pravdepodobnosť sekularizácie pri moslimoch zvyšuje aj presťahovanie sa do štvrtí, v ktorých žije menej moslimov ako v mieste pôvodného bydliska. Zároveň platí, že príslušníci menšín, ktorí bývajú v štvrtiach s vysokým podielom bielej väčšiny, sa s vyššou pravdepodobnosťou asimilujú, teda identifikujú sa ako príslušníci väčšinového národa a zdieľajú jeho kultúru (s. 477).

Z týchto informácií vyplýva, že tým, ktorí presadzujú kultúrnu asimiláciu menšín do väčšinového obyvateľstva, by mala vyhovovať skôr nižšia a postupná imigrácia, avšak multikulturalisti by mali požadovať čo najrozsiahlejšiu imigráciu z jednotlivých zdrojových krajín, pričom imigranti by sa mali sústreďovať hlavne do štvrtí, kde už žijú ich etnickí súkmeňovci.

Kaufmann však patrí skôr (hoci nie úplne) k asimilacionistom a riešenie konfliktov okolo etnicko-kultúrnych zmien vidí v miešaní obyvateľstva a následnom posune rasových kategórií.

Ilustračné foto: pexels.com

Kaufmannovo riešenie

Podľa Kaufmanna sa belosi nemajú vzdať svojej rasovej a etnicko-kultúrnej identity, avšak majú ju otvoriť aj pre ľudí, ktorí majú iba čiastočný belošský pôvod. Zdieľať

Podľa Kaufmanna sa nemajú belosi vzdať svojej rasovej a etnicko-kultúrnej identity, avšak majú ju otvoriť aj pre ľudí, ktorí majú iba čiastočný belošský pôvod, teda ide o tých, ktorí pochádzajú z medzirasových vzťahov. Vnímanie a chápanie toho, kto je biely, sa tak má posunúť. Odtiaľ aj názov knihy – Whiteshift (shift znamená v angličtine posun alebo zmenu).

Tento proces už má prebiehať a autor za príklad uvádza samého seba. Má z polovice židovský, zo štvrtiny čínsky a zo štvrtiny hispánsky pôvod. Napriek tomu a vďaka črtám jeho tváre býva vraj zväčša považovaný za belocha (hoci jeho príbuzný s podobným pôvodom, avšak iným výzorom, údajne nie).

Súčasné chápanie vzhľadu príslušníkov bielej rasy by tak ostalo iba v rovine archetypu, ktorý by reálne malo stále menej ľudí. Základom pre posudzovanie toho, kto je beloch, už nebude ani tak výzor, ale skôr kultúrne zvyklosti, spôsob reči, štýl, mená a pod. (s. 470).

Kaufmann takéto riešenie považuje za výhodné aj z toho dôvodu, že bieli ľudia sa nestanú menšinou vo svojich krajinách (prinajmenšom v Severnej Amerike, Austrálii, Novom Zélande či západnej Európe), čo inak podľa demografických trendov nastane, aj keby došlo k výraznému obmedzeniu imigrácie. Táto rasová asimilácia by napríklad mohla zvrátiť predpokladanú politickú dominanciu Demokratickej strany v USA, ktorú volí veľká časť menšinových voličov, ktorých podiel v populácii stále rastie (s. 446).

Súčasné chápanie vzhľadu príslušníkov bielej rasy by ostalo iba v rovine archetypu, ktorý by reálne malo stále menej ľudí. Základom pre posudzovanie toho, kto je beloch, už nebude ani tak výzor, ale skôr kultúrne zvyklosti, spôsob reči, štýl, mená a pod. Zdieľať

Zároveň by sa takto mali podľa autora zmierniť obavy bieleho obyvateľstva (najmä konzervatívcov a autoritárov) z toho, že sa vo svojom štáte stanú menšinou.

V knihe sú reprodukované výsledky amerického prieskumu z roku 2016, v ktorom reprezentatívna vzorka respondentov dostala otázku, či by pre rok 2200 uprednostnili radšej takú budúcnosť, v ktorej „nezmiešaní“ bieli ľudia prežívajú ako malá desaťpercentná menšina v segmentovanej multikultúrnej spoločnosti alebo radšej rasovo asimilovanú spoločnosť, v ktorej má 88 % obyvateľov zmiešaný rasový pôvod, ale väčšina z nich sa identifikuje ako biela, hoci v priemere je ich európsky pôvod na úrovni jednej osminy.

Až 63 % belochov si vybralo druhú možnosť, dokonca viac ako príslušníci menšín, z ktorých sa pre alternatívu zmiešania vyslovilo o 10 % menej účastníkov prieskumu. Zaujímavé je, že väčšinovo boli za zmiešanie aj belosi, ktorí volili Clintonovú či Trumpa, aj tí, ktorí sú za imigráciu alebo proti nej. Jedinou výnimkou boli silní podporovatelia Trumpa, z ktorých 55 % radšej preferovalo osud desaťpercentnej menšiny (s. 472 – 473).

Na druhej strane Kaufmann poukazuje na to, že nezanedbateľná časť nebielych menšín v USA už dnes vykazuje podporu pre bielu etnicko-kultúrnu identitu, najmä tí, ktorí volili Trumpa. Až 57 % hispánskych voličov Trumpa súhlasilo s výrokom, že USA musia chrániť a udržať svoje biele európske dedičstvo. Bieli Trumpovi voliči sa s tým stotožnili iba na úrovni 47 % (s. 508).

Títo príslušníci menšín by podľa neho mali záujem identifikovať sa s inkluzívnou bielou identitou a ich počet by narástol.

Kaufmannovo riešenie teda na jednej strane odmieta uzavretú belošskú identitu a na druhej strane tiež občiansky nacionalizmus. V tomto sa rozchádza napríklad s Francisom Fukuyamom, ktorý vo svojej najnovšej knihe Identita navrhuje presne takého riešenie (Fukuyama, s. 151 – 152). Občiansky nacionalizmus sa podľa Kaufmanna snaží zjednotiť dve nezlučiteľné veci: univerzálnosť a partikularitu. Takýto prístup však ľuďom nedáva pocit skutočnej identity a neberie do úvahy etnicko-kultúrne záujmy mnohých príslušníkov bielych väčšín (s. 529).

Kaufmannovo riešenie na jednej strane odmieta uzavretú belošskú identitu a na druhej strane tiež občiansky nacionalizmus. Zdieľať

V knihe nie je obídená ani otázka zániku „nezmiešaných“ belochov, čo je, zdá sa, logický dôsledok otvorenej bielej identity. Kaufmann uznáva, že pôvodní belosi prežijú v horizonte dvoch, troch storočí možno len v niektorých izolovanejších vidieckych oblastiach, podobne ako Íri, ktorí používajú írsky jazyk v každodennom živote.

Je tu však ešte jedna forma, v rámci ktorej pôvodní belosi zrejme ostanú zachovaní a možno sa aj ešte vrátia na javisko dejín. Ide o viac-menej uzavreté fundamentalistické náboženské spoločnosti ako ortodoxní Židia, Amiši, ortodoxní kalvinisti, mormóni a ďalší. Veľká väčšina ich príslušníkov sú belosi a majú veľmi vysokú pôrodnosť. Ak sa napríklad nezmení súčasná pôrodnosť a miera apostázy u Amišov, tak v roku 2265 by ich mohlo byť v USA viac ako 307 miliónov a tvorili by zrejme polovicu populácie USA (s. 496 – 497).

Kaufmann takýto stav porovnáva s rozmachom ortodoxných Židov v Izraeli, ktorí začínajú vďaka svojim rastúcim počtom presadzovať svoje politické a spoločenské požiadavky a v rokoch 2003 bol kandidát z ich radov zvolený za starostu Jeruzalema. Takýto nárast fundamentalistických populácií by mal znova prekresliť politickú mapu, na ktorej by proti nim stála koalícia sekularistov a umiernených veriacich (s. 500 – 501).

Ilustračné foto: piqsels.com

Možné problémy Kaufmannovho riešenia

Riešenie, s ktorým prišiel vo svojej knihe Eric Kaufmann, je nepochybne zaujímavé a originálne, druhá vec je, či je realistické. V prvom rade je jasné, že predpovede siahajúce do budúcnosti vzdialenej dlhé desaťročia či v tomto prípade až storočia musia byť z povahy veci špekulatívne a to isté platí aj pre diskusiu o nich. Napriek tomu však tu voči Kaufmannovmu riešeniu vznesieme niekoľko polemických poznámok.

Kaufmannom navrhnutá otvorená biela rasová identita vlastne znamená, že z pôvodnej kategórie rasy, ktorá sa zakladala na biologických charakteristikách, sa stane kultúrna kategória. Zdieľať

Kaufmannom navrhnutá otvorená biela rasová identita vlastne znamená, že z pôvodnej kategórie rasy, ktorá sa zakladala na biologických charakteristikách a pri ktorej je pre klasifikáciu rozhodujúci vzhľad, sa stane kultúrna kategória, pri ktorej bude kľúčová sebaidentifikácia s najmä kultúrnymi znakmi pôvodnej bielej väčšiny.

Belochom bude môcť byť časom každý, „nová“ biela rasa bude iba symbolicky exkluzívna (s. 534), keďže jej príslušníci napríklad v USA budú mať podľa jeho odhadov európsky pôvod v priemere iba z jednej osminy. V takom štádiu bude rozlišovanie medzi ľuďmi s čiastkovým európskym pôvodom a bez neho prakticky nemožné. Whiteshift sa teda až tak nedotýka posunu rasovej kategórie, ale skôr ide o jej predefinovanie.

Skôr je pravdepodobné, že aj medzi zmiešanou populáciou sa budú vytvárať nové rasové identity. V Latinskej Amerike z miešania medzi belochmi, černochmi a pôvodným indiánskym obyvateľstvom vzniklo mnoho kategórií miešancov. Dodnes sa tam rozlišuje najmä medzi mesticmi (osobami so zmiešaným indiánsko-európskym pôvodom) a belochmi (hoci istotne mnohí z nich majú aj čiastočný nebiely pôvod), čo uvádza aj sám Kaufmann (s. 462).

Niečo takéto sa zdá byť pravdepodobnejšie ako to, že takmer všetci ľudia prestanú vnímať rasu v aspoň čiastočne biologických súvislostiach, ale obmedzia sa iba na kultúrne hľadiská.

Vnímanie bielej rasy ako kultúrnej kategórie, ku ktorej príslušnosť by bola otázkou sebaidentifikácie, by tiež mohla spôsobiť, že časť archetypálnych belochov by sa s ňou prestala stotožňovať, prípadne by sa chcela identifikovať ako miešanci alebo príslušníci inej rasy (o otvorenej identite iných rás Kaufmann nič nepíše) z dôvodov kultúrnej afinity alebo nespokojnosti s vlastným pôvodom. Takéto situácie by zrejme len prispeli k zmätkom.

Ďalší problém je v tom, či sa naozaj zmiešané obyvateľstvo bude väčšinovo chcieť identifikovať ako belosi. Kaufmann tu svoj predpoklad podkladá iba niekoľkými štúdiami. Pozrime sa bližšie na Hispáncov, ktorí už dnes sú zväčša zmiešaným obyvateľstvom s čiastkovým európskym pôvodom. V knihe sa uvádza, že hispánski voliči Trumpa inklinujú k etnicko-kultúrnej identite bielych Američanov výrazne viac ako bieli liberáli a dokonca o niečo viac ako bieli voliči Trumpa (s. 508).

Akí sú to však Hispánci? Podľa výskumu amerického politológa Spencera Pistona sú to práve Hispánci so svetlejšou pokožkou, ktorí okrem toho, že sa viac identifikujú ako bieli, viac volia republikánov ako tí, ktorých pleť je tmavšia. A práve títo Hispánci sa zrejme v najväčšej miere už aj dnes asimilujú do bielej väčšiny. Ako príklady možno spomenúť republikánskych senátorov kubánskeho pôvodu Teda Cruza a Marca Rubia. Je teda možné, že Whiteshift sa odohrá, ale bude zahŕňať podstatne menšiu množinu ľudí – svetlejších Hispáncov, ktorých pôvod je asi aj tak väčšinovo európsky.

Na stole je aj ďalšia otázka, či by sa „noví“ belosi dokázali stotožniť s bielou kultúrnou tradíciou, ktorú tvorili a reprezentovali (aj vo filmovom či inak audiovizuálne zaznamenanom umení, ktoré bude zrejme zachované) archetypálni belosi, ktorí boli fenotypovo výrazne odlišní od nových belochov s napr. iba osminovým európskym pôvodom.

Na druhej strane nie je celkom jasné, či by sa s Whiteshiftom stotožnili všetci „pôvodní“ belosi. Kaufmannom citovaný prieskum síce ukázal, že väčšina dnešných belochov v USA by volila radšej vzdialenú budúcnosť s otvorenou bielou identitou (hoci treba zdôrazniť, že vo výskume boli len dve alternatívy, pričom tá asimilačná predpokladala, že si zmiešané obyvateľstvo plne osvojí kultúru pôvodných bielych Američanov, čo je však čisto špekulatívne), avšak zároveň desiatky percent opýtaných belochov by radšej volili uzavretú identitu s výrazne menšinovým postavením.

V tejto spojitosti treba upozorniť aj na to, že Kaufmann predpokladá, že nová biela rasa, obsahujúca však len cca 12 % pôvodne európskych génov, bude kultúrne rovnaká alebo veľmi podobná súčasným belochom v USA. Podľa niektorých autorov sa však príslušníci rôznych rás v priemere líšia v charakteristikách ako temperament, hladiny hormónov, inteligencia, sexuálne a reprodukčné správanie a pod., pričom tieto rozdiely majú mať podľa nich aspoň čiastočný genetický pôvod (pozri napr. tutu alebo tu).

Skôr je pravdepodobné, že aj medzi zmiešanou populáciou sa budú vytvárať nové rasové identity. Ďalší problém je v tom, či sa naozaj zmiešané obyvateľstvo bude väčšinovo chcieť identifikovať ako „kultúrni belosi“. Zdieľať

Pokiaľ to je naozaj tak a došlo by k masovým zmenám týchto vlastností v celej populácii, len ťažko si predstaviť, že by sa podoba kultúry nezmenila. Je otázne, koľko zo 63 % belochov, ktorí odpovedali v prospech zmiešanej civilizácie v Kaufmannovej štúdii, by svoju odpoveď zachovalo, aj keby vedeli o tejto námietke. Uvedené názory o medzirasových rozdieloch a ich príčinách nie sú medzi vedcami prijímané konsenzuálne a nepochybne si vyžadujú ďalší výskum. Kaufmann ich však vo svojej knihe vôbec neberie do úvahy a s touto možnou námietkou sa nijakým spôsobom nevyrovnáva.

Je pravdepodobné, že rôzni ľudia majú rôznu mieru etnocentrizmu, teda preferencie pre vlastnú skupinu. Ak je to tak, dá sa očakávať, že časť bieleho obyvateľstva s vyššou mierou etnocentrizmu bude viac odolávať účasti na rasovej asimilácii, pri reprodukcii postupovať endogamnejšie a časom si udrží istú fenotypickú odlišnosť. Taká skupina obyvateľstva by bola zrejme výrazne viac „biela“ ako Kaufmannovi noví belosi. Potom tu sú ešte spomínané skupiny bielych náboženských fundamentalistov, ktorí si zrejme udržia takmer exkluzívny európsky pôvod.

Ako by boli označované tieto skupiny obyvateľstva, ak sa z bielej rasy stane iba kultúrna kategória? Je to ďalšia možná komplikácia Kaufmannovho riešenia.

Samozrejme, to, či sa Kaufmann vo svojich predpokladoch trafil alebo by bol predsa len namieste skeptickejší postoj, ukáže s istotou až spoločenský vývoj v najbližších desaťročiach. Aj najlepšie premyslenú teóriu totiž môže falzifikovať prekvapivá realita. A to isté platí aj opačne.

Záver

V tejto informatívnej recenzii, samozrejme, nebolo možné obsiahnuť všetky zaujímavé a podnetné informácie, postrehy, ale aj argumenty bez toho, aby nenarástla do priam nečitateľných rozmerov. Kniha totiž zahŕňa približne 530 husto popísaných strán s občasnou infografikou.

Záverom tak možno iba zdôrazniť, že toto dielo je skutočne podnetným príspevkom do diskusie k mnohým horúcim spoločenským témam ako migrácia, vzrast národného či pravicového populizmu, multikulturalizmus, etnocentrizmus či význam kolektívnych identít. Mal by sa s ňou určite oboznámiť každý, kto sa o tieto témy intenzívnejšie zaujíma.

Zdroje:
FUKUYAMA, Francis. Identita : Túžba po dôstojnosti a politika hnevu. Bratislava: Premedia, 2019. ISBN 978-80-8159-753-4.
KAUFMANN, Eric. Whiteshift : Populism, Immigration and the Future of White Majorities. Penguin Books, 2019. ISBN 978-0-141-98663-0.
PLOMIN, Robert. Blueprint : How DNA makes us who we are. Allen Lane, 2018. ISBN 978-0-241-36769-8.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo