Jozef Sivák: minister, ktorý pomáhal Židom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Jozef Sivák: minister, ktorý pomáhal Židom

Jozef Sivák. Foto: sav.sk

Minister, ktorý písal o kríze katolíckej inteligencie a ku ktorému mali Židia ako „k jedinému dvere vždy otvorené“.

Jozef Sivák bol popredný politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a minister školstva a národnej osvety Slovenskej republiky (1939 – 1945). Menej známe je, že vo svojej funkcii aktívne a nezištne pomáhal prenasledovaným Židom.

Jozef Sivák sa narodil 14. januára 1886 do katolíckej rodiny v Bobrovci, vyrastal však v metropole horného Liptova, v Liptovskom Sv. Mikuláši. Prvé kontakty s verejným životom nadviazal, keď si počas štúdií za učiteľa v Spišskej Novej Vsi privyrábal v advokátskej kancelárii významného slovenského národovca Jána Ružiaka, ktorý bol v roku 1901 zvolený za poslanca Uhorského snemu.

Od roku 1906 pôsobil Sivák ako učiteľ, avšak aktivizoval sa aj v slovenskom národnom hnutí. Bol v úzkom kontakte s Andrejom Hlinkom a písal do viacerých slovenských periodík. Zdieľať

Od roku 1906 Sivák pôsobil ako učiteľ, avšak aktivizoval sa aj v slovenskom národnom hnutí. Bol v úzkom kontakte s Andrejom Hlinkom, ktorý mu za účelom umožnenia užšej spolupráce vybavil umiestnenie na Štátnej ľudovej škole v Likavke pri Ružomberku, a písal do viacerých slovenských periodík ako Svätá rodina, Národné noviny, Slovenské ľudové noviny, Slovenské pohľady, Krásy Slovenska a Dennica. Nebolo teda veľkým prekvapením, že po vzniku Československa sa začal angažovať aj politicky.

Politik ľudovej strany

Okrem toho, že sa hneď v januári 1919 stal školským inšpektorom pre národné školy v Prievidzi, v marci toho istého roku bol na základe Hlinkovho návrhu povolaný za poslanca Národného zhromaždenia. Stal sa členom a čoskoro aj ústredným tajomníkom Slovenskej ľudovej strany.

Jeho politická kariéra však mohla skončiť skôr, ako začala. V prvých československých parlamentných voľbách v apríli 1920 totiž Sivák svoj mandát stratil. V roku 1924, po smrti poslanca Arnolda Bodoka, sa však ako náhradník do poslaneckej lavice predsa len vrátil.

Poslancom Národného zhromaždenia bol ďalších 14 rokov, až kým sa nestal poslancom snemu autonómnej Slovenskej krajiny. V parlamente sa venoval jemu blízkej problematike školstva a kultúry, pričom v roku 1937 sa stal podpredsedom Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia, čo bol vrchol jeho predmníchovskej politickej kariéry.

Napísal a pripravil viacero učebníc a čítaniek pre slovenské školy, ktoré vtedy akútne chýbali. V roku 1928 bol za svoju prácu v školstve vyznamenaný pápežským Rytierskym rádom sv. Silvestra. Zdieľať

Sivákov verejný život sa však neobmedzoval iba na politiku. Ďalej sa venoval publicistike (v roku 1927 vyšla knižne séria jeho podnetných novinových článkov Kríza katolíckej inteligencie), pôsobil v Matici slovenskej, avšak azda najvýznamnejšie bolo, že napísal a pripravil viacero učebníc a čítaniek pre slovenské školy, ktoré vtedy akútne chýbali. V roku 1928 bol za svoju prácu v školstve vyznamenaný pápežským Rytierskym rádom sv. Silvestra.

Z premiéra minister

Mníchovská konferencia priniesla zlom nielen v historickom vývoji strednej Európy, ale aj v politickej kariére Jozefa Siváka. Okrem toho, že bol v decembri 1938 zvolený za poslanca autonómneho snemu, v januári 1939 sa stal autonómnym ministrom školstva a národnej osvety a 9. marca bol v súvislosti s tzv. Homolovým pučom prezidentom Emilom Háchom vymenovaný za slovenského premiéra.

Funkcie sa však nikdy neujal a o svojom vymenovaní sa dozvedel až na druhý deň, keďže bol v tom čase v Ríme na korunovácii nového pápeža Pia XII. Fiktívnu, papierovú Sivákovu vládu pritom už 11. marca nahradila skutočná autonómna vláda Karola Sidora. Hoci ani tá nemala dlhé trvanie...

Patril k tzv. umiernenému či konzervatívnemu krídlu a bližšie mal tak k Jozefovi Tisovi ako k Vojtechovi Tukovi. Tuka sa dokonca v októbri 1940 neúspešne pokúšal Siváka nahradiť radikálom Karolom Murgašom. Zdieľať

Sivák sa z Ríma vrátil 18. marca a opäť bol „iba“ ministrom školstva a národnej osvety, avšak už v Slovenskom štáte. Jeho politické pôsobenie bolo silne ovplyvnené tým, že v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany patril k tzv. umiernenému či konzervatívnemu krídlu a bližšie mal tak k Jozefovi Tisovi ako k Vojtechovi Tukovi. Tuka sa dokonca v októbri 1940, pár mesiacov po salzburskom diktáte, neúspešne pokúšal Siváka nahradiť radikálom Karolom Murgašom.

Kľúčovú agendu počas Sivákovho pôsobenia v rezorte školstva a národnej osvety predstavovala reforma školstva. V roku 1939 boli dovtedajšie druhy stredných škôl nahradené jednotnou strednou školou s názvom „gymnázium“. O rok neskôr sa reforma dotkla aj ľudového (základného) školstva.

Okrem organizačných zmien išlo aj o zmeny v obsahovom zameraní. Výučba mala byť vedená „na podklade náboženskom“, „v duchu slovenskej národnej kultúry“ a zo žiakov sa mali stať mravní a verní občania Slovenského štátu. Konzervatívne zameranie sa prejavilo aj v zrušení koedukácie (spoločného vzdelávania dievčat a chlapcov) na stredných školách či v zavedení povinnej výučby náboženstva.

Za Sivákovho pôsobenia bola konečne dotvorená Slovenská vysoká škola technická (dnešná STU). Na Slovenskej univerzite (Univerzita Komenského) pribudla prírodovedecká fakulta a v roku 1940 v Bratislave vznikla súkromná Vysoká obchodná škola (dnešná Ekonomická univerzita). Zdieľať

Zmeny neobišli ani vysoké školstvo. Za Sivákovho pôsobenia bola konečne dotvorená Slovenská vysoká škola technická (dnešná Slovenská technická univerzita), ktorá začala vznikať v roku 1937, hoci slovenskí pedagógovia a politici vrátane Siváka po jej založení volali dlhé roky. Na Slovenskej univerzite (predtým a potom Univerzita Komenského) pribudla prírodovedecká fakulta a v roku 1940 v Bratislave vznikla súkromná Vysoká obchodná škola (dnešná Ekonomická univerzita).

Treba spomenúť aj vytvorenie Slovenskej akadémie vied a umení zákonom z roku 1942, ktorý prichystal Sivákov rezort. Išlo o predchodkyňu dnešnej Slovenskej akadémie vied, založenej v roku 1953.

Sivákovo pôsobenie vo vláde sa skončilo 1. septembra 1944 demisiou celej Tukovej vlády ako reakcie na vypuknutie Slovenského národného povstania. V novej vláde Štefana Tisa už Sivák nefiguroval a opustil verejný život.

Jozef Sivák, snímka z roku 1939 z časopisu Nový svet. Foto: wikimedia.org

Jozef Sivák a pomoc prenasledovaným Židom

Jozef Sivák ako minister vo svojom rezorte vykonával opatrenia na základe prijatej legislatívy vrátane protižidovských predpisov. Ako člen vlády bol prítomný pri jej kolektívnych rozhodnutiach – aj tých, ktoré sa týkali protižidovskej agendy. Svoju pozíciu však aktívne a nezištne využíval na pomoc Židom. V tomto smere medzi vtedajšími slovenskými predstaviteľmi očividne vyniká.

Bol totiž v úzkom kontakte s predstaviteľmi slovenských Židov, ktorí od roku 1940 pôsobili okolo Ústredne Židov (štátom vytvorená a jediná centrálna židovská organizácia) a v rámci nej existujúcej ilegálnej Pracovnej skupiny.

Ako napísali predstavitelia slovenských Židov vo vyhlásení z 1. novembra 1947, k Sivákovi „ako k jedinému členovi vlády“ mali „počas celého jeho ministrovania“ dvere otvorené a prednášali mu „všetky židovské problémy, ktoré alebo sám vyriešil, alebo dal rady na ich vyriešenie, pričom všetkým židovským požiadavkám, pokiaľ sa im vyhovieť dalo, ochotne vyhovel, a to často i obídením zákona“.

Ako neskôr napísali predstavitelia slovenských Židov, Sivák židovské problémy „alebo sám vyriešil, alebo dal rady na ich vyriešenie, pričom všetkým židovským požiadavkám, pokiaľ sa im vyhovieť dalo, ochotne vyhovel, a to často i obídením zákona“. Zdieľať

Významný predstaviteľ Ústredne Židov a Pracovnej skupiny Tibor Kováč po vojne pred Národným súdom vypovedal, že na rozdiel od iných predstaviteľov štátu, ktorí poskytli Židom pomoc, konal zásadne nezištne: „Sivák sám peňažné čiastky neprijal ani sa sám neponúkal, lebo to nebolo ani potrebné, on pomáhal aj bez toho.“

Jozef Sivák odmietal deportácie slovenských Židov v roku 1942 a dokonca, keď sa dozvedel informácie o tragickom osude deportovaných Židov, bol rozhodnutý podať demisiu, od ktorej ho však odhovoril známy rabín Armin Frieder.

Podľa Oskara Neumanna, ktorý od decembra 1943 stál na čele Ústredne Židov, Sivák informoval židovských predstaviteľov o každom protižidovskom opatrení vlády a snažil sa spontánne pomáhať aj v čase, keď nacistické Nemecko ešte vojnu vyhrávalo. Nekonal teda oportunisticky (poststalingradský syndróm možno negovať), ale principiálne.

„Zvlášť významnými v dobe začínajúcich deportácií sa však stali ochranné legitimácie, ktoré minister školstva vydával židovským učiteľom a náboženským úradníkom v počte čo možno najväčšom,“ napísal Neumann v apríli 1947. Veľmi aktívne sa Sivák staval aj proti (nakoniec neúspešným) snahám o obnovenie deportácií v roku 1943.

Podľa jeho povojnových odhadov mal svojimi intervenciami a zákrokmi zachrániť celkovo asi 2 820 Židov. Keď skončil vo funkcii, 10. septembra 1944 mu napísali predstavitelia Ústredne Židov a židovských náboženských spoločností: „Je hlavne Vašou zásluhou, že sa nedokončil diabolský plán vymyslený na vykynoženie úbohého nášho národa.“

Izraelská historička Gila Fatranová vo svojej knihe Boj o prežitie o Sivákovi v súvislosti s jeho pomocou Židom napísala: „Najdôležitejšou osobnosťou medzi odporcami nekompromisného prenasledovania bol minister školstva Jozef Sivák. (…) Aj keď Sivákov podpis pod deportačným zákonom poškodil jeho menu, nie je možné nevšimnúť si pomoc, ktorú poskytol Židom počas vojny z čisto humánneho presvedčenia.“

Odsúdený domáci zradca a kolaborant

Sivák bol v roku 1947 uznaný vinným z retribučných trestných činov domáca zrada a kolaborantstvo a odsúdený na odňatie slobody vo výške troch rokov. Súdu vadilo aj jeho ideové a filozofické hľadisko, vraj tak zapríčinil „rozsiahle morálne škody vo výchove našej mládeže“. Zdieľať

Ako väčšina popredných predstaviteľov Slovenskej republiky (1939 – 1945) aj Jozef Sivák bol po roku 1945 súdený retribučným Národným súdom v Bratislave. Rozsudok nad ním a ďalšími ôsmimi mužmi, niekdajšími členmi slovenských vlád, bol vynesený 11. novembra 1947. 

Sivák bol uznaný vinným z retribučných trestných činov domáca zrada a kolaborantstvo a odsúdený na odňatie slobody vo výške troch rokov. Keďže však bol už od apríla 1945, keď ho zatkla Červená armáda, vo väzbe, vo väzení dlho nepobudol. Zaujímavé však je, ako Národný súd hodnotil jeho činnosť.

Z toho, čo mu bolo vytýkané, najzávažnejšie vyznievali rôzne personálne rozhodnutia, ktoré však v priebehu procesu neboli celkom vyjasnené (súd celkovo venoval, zdá sa, minimálnu pozornosť argumentácii obhajoby). Negatívne vyznieva aj to, že Sivák každoročne nariaďoval školám, aby oslavovali Hitlerove narodeniny. Súdu však vadilo aj Sivákovo ideové a filozofické hľadisko, z ktorého svoj rezort viedol, a vraj tak zapríčinil „rozsiahle morálne škody vo výchove našej mládeže“.

Zároveň Sivákovi uznal okrem iného to, že pomáhal prenasledovaným Židom. V odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že Jozef Sivák niesol kolektívnu zodpovednosť za všetky činy režimu, a viny sa mohol zbaviť len tým, že by sa na znak nesúhlasu a odporu vzdal funkcií a odstúpil z politického života.

Je zrejmé, že Národný súd sa tu dostal do vnútorného logického rozporu. Na jednej strane pozitívne vnímal pomoc prenasledovaným Židom, ktorá bola pri Jozefovi Sivákovi možná len vďaka jeho ministerskej pozícii, na druhej strane priťažujúco vnímal, že vo svojej funkcii na ministerskej pozícii zostal až do začiatku septembra 1944.

Za zmienku stojí, že Sivákovým obhajcom v retribučnom procese bol židovský advokát Vojtech Winterstein, ktorého v júli 1944 pomáhal zachrániť pred uväznením. Zdieľať

Za zmienku ešte stojí, že Sivákovým obhajcom v tomto procese bol židovský advokát Vojtech Winterstein, ktorého v júli 1944 Jozef Sivák pomáhal zachrániť pred uväznením. Winterstein po vojne pôsobil aj ako predseda Združenia fašistickým režimom rasovo prenasledovaných.

Koniec života

Na slobodu sa Sivák dostal už 15. decembra 1947, keď bol podmienečne prepustený. Neskôr v roku 1952 sa aj so svojou rodinou stal obeťou Akcie B a bol vysťahovaný do malej dedinky Tachty na hranici s Maďarskom. Neskôr žil v obci Trubín pri Žiari nad Hronom. Zomrel 27. januára 1959 na onkologické ochorenie ako 73-ročný.

Biľag retribučného odsúdenca však v komunistami ovládanom štáte dopadol i na jeho rodinu, konkrétne na jeho jediné dieťa – dcéru Máriu, ktorej bolo znemožnené vysokoškolské štúdium a tiež niektoré druhy pracovného uplatnenia. Z tohto dôvodu emigrovala v roku 1975 aj s rodinou do Západného Nemecka.

Na okraj možno zodpovedne povedať, že o tom, či Jozef Sivák obstál v najťažšej skúške slovenskej politiky v moderných dejinách, nemusíme viesť náročné polemiky. Jednoznačne totiž dokázal, že nespravodlivo prenasledovaným Židom mohol aktívne a nezištne pomáhať aj minister. Žiaľ, nie každý v tom čase konal tak principiálne ako on.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo