Slovenský príbeh operného speváka Juraja Hurného

Slovenský príbeh operného speváka Juraja Hurného

Juraj Hurný na prvom Svetovom festivale slovenskej mládeže v bavorskom Waldkraiburgu v roku 1980. Foto: archív Juraja Hurného

V súvislosti s reláciou Najväčší Slovák sa tvrdilo, že Slováci nemajú ani len 100 osobností. Pravdou však je, že by sme ich aj mali, len ich nepoznáme.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Juraj Hurný je operný spevák, ktorý spieval ako prvý tenorista v rakúskom Grazi rekordných 35 rokov. Životný príbeh jeho a jeho rodiny sa často prepletal s mnohými kľúčovými momentmi slovenských dejín v 20. storočí. Na Slovensku je neprávom takmer úplne neznámy.

Rodičia a ich osudy

Otec Juraja Hurného, Juraj, pochádzal z východoslovenskej obce Dobrá nad Ondavou, ktorá dnes leží kdesi na dne vodnej priehrady Veľká Domaša. V roku 1937 ako prvý obyvateľ svojej obce zmaturoval na gymnáziu v Prešove. Neskôr sa kvôli materiálnym ťažkostiam stal vojakom z povolania a zúčastnil sa na tzv. Malej vojne proti Maďarsku v marci 1939, ako aj na vojne proti Poľsku a Sovietskemu zväzu.

Jurajov otec v roku 1942 pomohol získať prezidentskú výnimku pre Karola Grüna, obyvateľa židovského pôvodu, u ktorého býval v podnájme v Žiline a ktorý tak bol zachránený pred deportáciami. Zdieľať

V roku 1942 pomohol získať prezidentskú výnimku pre Karola Grüna, obyvateľa židovského pôvodu, u ktorého býval v podnájme v Žiline a ktorý tak bol zachránený pred deportáciami. O tomto príbehu nahralo Rádio Slovensko epizódu v rámci relácie Encyklopédia spravodlivých.  

Jeho mama, Eliška, rodená Otepková, sa narodila v rodine českého pôvodu v Bratislave. Vyučila sa za kuchárku a pracovala v známom bratislavskom hoteli Carlton, kde stretla svojho prvého manžela, hoteliera Františka Šandrika, s ktorým sa v roku 1941 zosobášili. Presťahovali sa do Žiliny, kde pracovali v hoteli Metropol, pričom v letných mesiacoch riadili aj kúpeľné hotely v Rajeckých Tepliciach.

Práve v jednom z nich do ich života tragicky zasiahlo Slovenské národné povstanie a udalosti s ním spojené. Dňa 2. septembra 1944 Františka Šandrika odvliekla a následne vo Fačkove zavraždila skupina komunistických partizánov, medzi ktorými bol aj Anton Sedláček, ktorého pamätná tabuľa visí v Žiline dodnes.

Životné cesty Juraja a Elišky sa stretli v roku 1946 v povojnovej Bratislave, kde žila opäť u rodičov vdova Eliška Šandriková a kde bol Juraj Hurný st. ako vojak pridelený. Okrem iného ich spájala láska k opernej hudbe, ktorú obaja zdieľali. V roku 1947 sa vzali a žili v Dobrej nad Ondavou, kde Juraj Hurný st. pracoval u svojho brata Jozefa po tom, ako opustil armádu.

Juraj Hurný so svojou mamou Eliškou, február 1950.

Zatknutý Juraj Hurný starší, január 1950.

Ťažké detstvo v komunistickom Československu

Jurajovho otca zatkli a obvinili z napomáhania zločinu velezrady, pretože vedel, že jeden jeho bývalý kolega sa chystal emigrovať na Západ. Vo väzení bol 10 rokov. Zdieľať

Juraj Hurný sa narodil 3. mája 1948. Idylické detstvo na východnom Slovensku bolo zmarené 11. marca 1950, keď bol Juraj Hurný st. zatknutý a obvinený z napomáhania zločinu velezrady, pretože vedel, že jeden jeho bývalý kolega sa chystal emigrovať na Západ, pričom ho neudal, ale dal mu odporučenie pre svojho brata Jána, ktorý žil v Kanade.

Nakoniec bol odsúdený na dlhých 12 rokov odňatia slobody, z ktorých si odsedel 10 rokov až do prepustenia na základe amnestie v roku 1960 (plnej súdnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1971). Osem rokov trestu si odpykal v uránových baniach v okolí Jáchymova a Příbramu, čo sa podpísalo na jeho zdraví. Odmietol všetky ponuky na „spoluprácu“ s komunistickou mocou. Za zmienku stojí, že všetky žiadosti o jeho prepustenie zamietla sudkyňa Zdenka Colotková, manželka neskoršieho predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky Petra Colotku.

Strata otca ťažko a existenčne postihla rodinu Hurných. Okrem toho, že kontakt s otcom sa pre Elišku a malého Juraja obmedzil len na občasný písomný styk a na ešte zriedkavejšie návštevy, pani Hurná mala veľké problémy s nájdením zamestnania, pretože zamestnať manželku odsúdeného politického väzňa bolo pre mnohých nemysliteľné a ona sa so svojím manželom odmietala rozviesť, i keď jej to bolo často odporúčané.

Po viacerých prechodných obdobiach sa rodine podarilo v roku 1953 nájsť aké-také zázemie v Žemberovciach neďaleko Levíc, kde Eliška Hurná získala prácu vďaka svojmu švagrovi. O dva roky získala zamestnanie ako vedúca stravnej réžie v levickej nemocnici, kam sa v roku 1959 Hurní aj presťahovali.

Jurajova učiteľka Vágnerová v snahe zachrániť nádejného hudobníka sa postarala o to, aby sa dostal na talentové skúšky na Konzervatórium. Uspel v nich ako najlepší a napriek zlému kádrovému posudku bol prijatý. Zdieľať

Prepustenie z väzenia a návrat Juraja Hurného st. v máji 1960 mal rozhodujúci vplyv na neskoršiu profesnú orientáciu mladého Juraja. Práve otec ho nasmeroval k hudbe, ktorej sa začal venovať na Ľudovej škole umenia v Leviciach, kde sa učil hre na trúbke pod vedením učiteľky Barbory Vágnerovej.

Hudba, aj vďaka rodičovskej výchove a vrodenému talentu, sa stala Hurného celoživotnou vášňou. Po skončení základnej školy sa chcel, prirodzene, prihlásiť na Konzervatórium v Bratislave, avšak ako dieťa politického väzňa nemal mať šancu.

Avšak jeho učiteľka Vágnerová v snahe zachrániť nádejného hudobníka sa postarala o to, aby sa dostal na talentové skúšky, v ktorých Juraj Hurný uspel ako najlepší a napriek zlému kádrovému posudku bol prijatý.

Juraj Hurný so spolužiakmi v roku 1971 (Štefan Behúľ, Vlado Franc, Jozef Kirschner, vpredu Peter Dvorský).

Z trubkára spevákom

Do Bratislavy sa v roku 1963 presťahovala celá rodina Hurných, avšak narazili na problém s bývaním. Spočiatku každý člen rodiny býval na inom mieste. Dostať sa k bytu im pomohli dve šťastné okolnosti. Návšteva Aničky Hurnej, príbuznej z Kanady, ktorá podporila rodinu finančnou čiastkou, a náhodné stretnutie Juraja Hurného st. s Karolom Grünom, vtedy zamestnancom bytového družstva, ktorý rád pomohol svojmu niekdajšiemu záchrancovi.

Medzi jeho spolužiakov-spevákov patrili Peter Dvorský, Jaroslav Kosec či Vlado Franc. Zdieľať

Juraj Hurný nasledujúce roky zdarne študoval na oddelení dychových nástrojov bratislavského konzervatória. Jeho spolužiaci si však všimli, že okrem hry na trúbke mu ide aj spev, a tak sa im ho podarilo presvedčiť, aby sa išiel „ukázať“ známej pedagogičke spevu Ide Černeckej, ktorá rozpoznala prirodzený Hurného talent a prijala ho za svojho žiaka. Medzi jeho spolužiakov-spevákov patrili Peter Dvorský, Jaroslav Kosec či Vlado Franc.

Od roku 1967 tak Juraj Hurný popri hre na trúbke začal študovať na konzervatóriu aj spev ako druhý odbor. Oba odbory riadne absolvoval, trúbku v roku 1970 a spev v roku 1973, avšak svoju kariéru venoval už iba spevu, presnejšie opernému spevu.

Juraj Hurný v postave Jeníka zo Smetanovej Predanej nevesty, absolventské predstavenie v roku 1973.

Ako komunisti vyhnali mladý spevácky talent

Ešte popri štúdiu na konzervatóriu sa tenoristi Juraj Hurný a Peter Dvorský stali v roku 1972 sólistami opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Po spievaní rôznych menších rolí mali obaja možnosť ukončiť svoje štúdium veľkým absolventským predstavením v opere SND. V Hurného prípade to bola rola Jeníka zo Smetanovej Predanej nevesty.

Juraj Hurný si svoje spevácke umenie zdokonaľoval v rokoch 1973 až 1975 aj na dvoch pobytoch v palermskej Teatro Massimo na Sicílii pod vedením opernej divy Giny Cigny. Na pobyty Hurnému odmietla prispieť jeho „socialistická vlasť“, ale vďaka úspešnému predspievaniu získal štipendium od Talianskej republiky, čo bol aj dôvod, prečo vôbec mohol vycestovať. Tu si osvojil klasickú taliansku spevácku techniku bel canto, zdokonalil sa v taliančine a získal cenné známosti v opernom svete.

Pri oboch pobytoch na Západe Hurný navštívil aj Rím, kde okrem iného absolvoval audienciu u sv. otca Pavla VI., a osobitne aj slovenský Rím, najmä tamojší Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, a slovenské osobnosti, ktoré vo večnom meste pôsobili, ako biskupa Pavla Hnilicu, neskoršieho biskupa Dominika Hrušovského, kňaza a básnika Gorazda Zvonického, gréckokatolíckeho jezuitu a profesora Gregoriánskej univerzity Michala Lacka či kolegu-operného speváka Ladislava Pudiša. Kontakty na slovenský exil, čo vtedy nemohol tušiť, sa mu mali v budúcnosti zísť.

Hurného kariéra na Slovensku sa totiž rozvíjala spočiatku sľubne. Spieval hlavné postavy v Predanej neveste, Pucciniho Madame Butterfly a vo Verdiho Traviate. Okrem toho aj menšie úlohy v Bizetovej Carmen, Straussovej Salome, ako aj vo Verdiho Nabucco. Účinkoval tiež v televízii, rozhlase či v inscenácii Mozartovho Únosu zo Serailu.

Kosa narazila na kameň, keď ho začali verbovať, aby vstúpil do komunistickej strany. On to odmietal, jednak kvôli príkoriam svojho otca a jednak kvôli slovenskému národnému a katolíckemu presvedčeniu celej rodiny Hurných. Zdieľať

Kosa však narazila na kameň, keď začali Hurného verbovať, aby vstúpil do komunistickej strany. On to odmietal, jednak kvôli príkoriam, ktoré v rukách komunistickej „justície“ utrpel jeho otec a jednak kvôli slovenskému národnému a katolíckemu presvedčeniu celej rodiny Hurných.

Odmietnutie členstva v strane malo svoje následky. Stratil všetky ponuky na vystupovanie v rozhlase, televízii či koncertovanie. Takisto ho nepustili na hosťovanie vo Viedni, Kolíne nad Rýnom či dokonca Prahe. Vrchol bol, keď mu vtedajší šéf opery Pavol Bagin oznámil, že bude ako sólista opery preradený do zboru.

Bola to posledná kvapka a rodina Hurných dospela k ťažkému rozhodnutiu opustiť vlasť a emigrovať. Vo svojich pamätiach Juraj Hurný píše, že „chvíľu váhal, pretože som si nevedel predstaviť žiť v cudzom, aj keď slobodnom svete, ale nikdy viac nemôcť prísť do mojej vlasti, na Slovensko“. Celá rodina úspešne emigrovala v septembri 1977.

Juraj Hurný na začiatku kariéry v Grazi v roku 1978​.

Juraj Hurný ako Don Alvaro vo Verdiho opere Sila osudu v roku 1987.

Rytier vysokého C a Kráľovná nebies

Hoci Hurní pôvodne plánovali odísť do Nemecka, nakoniec sa usídlili v Rakúsku, kde dostali politický azyl a Juraj Hurný získal angažmán v grazskej opere. Graz sa stal novým domovom pre rodinu a v tamojšom Opernhause spieval 35 rokov, až do roku 2013, keď ukončil kariéru.

Rakúsky Graz sa stal novým domovom pre rodinu a v tamojšom Opernhause spieval 35 rokov, až do roku 2013, keď ukončil kariéru. Československý komunistický režim ho odsúdil a vymazal jeho nahrávky. Zdieľať

Pre zaujímavosť možno spomenúť, že budovu grazskej opery stavali rovnakí architekti (Ferdinand Fellner a Hermann Helmer) ako historickú budovu Slovenského národného divadla. Obe stavby sa na seba aj naozaj podobajú.

Československý komunistický režim reagoval na emigráciu rodiny svojsky. Jednak štandardným odsúdením všetkých za trestný čin opustenia republiky a jednak očierňovaním, ktoré bolo nasledované „trestom“ damnatio memoriae (zatratením pamiatky). Jeho archívne nahrávky v rozhlase a televízii boli zmazané a takisto nebol spomenutý v Encyklopédii dramatických umení na Slovensku z roku 1989. Treba spomenúť aj tri návštevy známych, o ktorých sa s odstupom času Juraj Hurný dozvedel, že spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou.

Na jeho kariéru vonku to však nemalo žiaden vplyv. Za svoje dlhoročné fenomenálne pôsobenie v grazskej opere dostal od vedenia mesta Čestný zlatý znak mesta za mimoriadne zásluhy o Graz. Okrem toho hosťoval a koncertoval vo viacerých krajinách. Celkovo za 41 rokov svojej opernej kariéry naštudoval 108 operných i operetných postáv a vystupoval v 1387 predstaveniach.

Keďže dokázal brilantne zaspievať tón „c3“, rakúska kritika a obecenstvo začali Juraja Hurného nazývať rytierom vysokého C, čo je v nemecky hovoriacich krajinách azda najväčšia pocta pre tenoristu. Zdieľať

Takisto, keďže dokázal brilantne zaspievať tón „c3“, rakúska kritika a obecenstvo začali Juraja Hurného nazývať rytierom vysokého C, čo je v nemecky hovoriacich krajinách azda najväčšia pocta pre tenoristu.

Popri speváckom pôsobení sa Juraj Hurný s rodinou zapájal aj do života slovenského exilu. Stal sa členom viacerých exilových organizácií, odoberal exilovú tlač a zúčastňoval sa na generálnych zhromaždeniach Svetového kongresu Slovákov, Svetových festivalov slovenskej mládeže, ako aj iných podujatiach zahraničných Slovákov. Poznal Štefana Romana, Imricha Kružliaka, Antona Hlinku, Jána Okáľa, Jozefa Strečanského a ďalších.

V roku 1985 ho slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu poprosila o nahratie náboženských piesní pre poslucháčov na Slovensku. Chceli však niečo nové, neobohrané, niečo, čo osloví a nadchne ľudí na Slovensku. Nič také nemal Juraj Hurný pripravené. Zhodou okolností sa však dostal k hymnickej piesni Kráľovná nebies, ku ktorej hudbu a text skomponovali mníchovskí Slováci Jozef Halmo a Viktor Magdolen. V Hurného podaní sa táto pieseň preslávila a dodnes sa hráva na Slovensku.

Pieseň Kráľovná nebies v podaní operného speváka Juraja Hurného.

Juraj Hurný, Verdi: Rigoletto, La donna é mobile.

Juraj Hurný a Slovensko po roku 1989

Juraj Hurný, podobne ako celý slovenský exil, pozorne sledoval vývoj na Slovensku a keď sa po 17. novembri 1989 spustil pád komunistického režimu, už 9. decembra 1989 stál na námestí v Bratislave. Fotka jeho manželky so šatkou zo Svetového festivalu slovenskej mládeže, ktorý sa konal v Semmeringu v júli 1989, na ktorej bol slovenský dvojkríž, sa dostala na titulku novín.

Jeho návštevy na Slovensku boli veľmi intenzívne. Obnovil mnohé rokmi prerušené vzťahy, napríklad s otcovým spoluväzňom Donom Antóniom Srholcom či arcibiskupom Jánom Sokolom, ktorého rodina Hurných poznala ešte ako kaplána v Leviciach.

Spieval aj na viacerých akciách. Napríklad na veľkolepom mítingu Kresťanskodemokratického hnutia na bratislavskom Slovane v júni 1990, na ktorom po príhovore predsedu Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného (video) zaspieval hymnickú pieseň Hej, Slováci. Po viac ako 13 rokoch, v januári 1991, spieval aj na javisku SND, konkrétne Verdiho Silu osudu.

Juraj Hurný s manželkou Danielou pri slovenských hraniciach v auguste 1989.

Juraj Hurný na mítingu KDH na štadióne bratislavského Slovana v júni 1990​.

Nakoniec však vývoj po roku 1989 nepriniesol všetko to, čo Juraj Hurný a aj iní exulanti očakávali. S trpkosťou píše: „Aké však bolo moje sklamanie, keď som videl, že tu nie som vítaný, že v hudobnom svete, v ktorom som pôsobil, ma neradi vidia. Akoby aj nie, veď tí istí ľudia, čo kolaborovali s režimom, prevrátili kabáty a znova viedli celé hudobné dianie.“ Operný kritik Pavel Unger výstižne napísal, že Hurný „doma ostal nedocenený“.

Pocit trpkosti sa vzťahuje aj na sféru politiky. Slovenský exil bol podľa slov Mariána Šťastného z deväťdesiatich percent orientovaný kresťanskodemokraticky a slovensko-národne. Z toho logicky vyplývali snahy o samostatnú Slovenskú republiku. V očiach exilu malo byť pritom prirodzeným domácim politickým partnerom práve KDH.

Bolo to však inak. Podľa Hurného práve kresťanskí demokrati „boli tí, čo od počiatku kládli neuveriteľné prekážky a ju vehementne odmietali. Takto vošli do dejín. Napokon druhá Slovenská republika vznikla zásluhou slovenských a českých pragmatických politikov“.

Juraj Hurný: „Prešiel som kus sveta a, i pokiaľ sledujem medzinárodnú politickú situáciu v Európe, nikde sa tak s odstupom a odmerane nesprávajú k svojej emigrácii, ako to robia Slováci.“ Zdieľať

Napokon tretím sklamaním je postoj domácich Slovákov k slovenskému exilu. Píše, že „prešiel som kus sveta a, i pokiaľ sledujem medzinárodnú politickú situáciu v Európe, nikde sa tak s odstupom a odmerane nesprávajú k svojej emigrácii, ako to robia Slováci“.

A v tom má Juraj Hurný, žiaľ, pravdu. Mnohé osobnosti z radov zahraničných Slovákov, ktoré vo svete urobili úžasné kariéry, sú na Slovensku prakticky neznáme. Pritom ich životné osudy a úspechy by mohli slúžiť ako vzory či zdroje inšpirácie pre mladých ľudí alebo spisovateľov, filmárov a ďalších kultúrnych tvorcov. Máme voči slovenskému exilu dlh, ktorý treba splatiť.

V súvislosti s reláciou Najväčší Slovák napísal komentátor denníka SME Peter Tkačenko, že Slováci nemajú ani len 100 osobností a tá relácia je tak na Slovensku zbytočná. Možno je to ale inak. Možno by sme osobnosti aj mali, len ich, na svoju škodu a hanbu, nepoznáme. A Juraj Hurný je nepochybne jednou z nich.

Michal Malatinský
Autor je právny historik, zaoberá sa slovenskými právnymi dejinami v 20. storočí.

Foto: osobný archív Juraja Hurného

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo