Esej Môže byť katolík nacionalistom?

Vzťah kresťanského náboženstva, v ktorom je každý človek povolaný nasledovať Krista a dosiahnuť spásu, a nacionalizmu, ktorý je z povahy veci aspoň do určitej miery exkluzívny, predstavuje na prvý pohľad nezmieriteľné napätie.

Je univerzálny katolicizmus a partikulárny nacionalizmus naozaj nezosúladiteľný? Ako je potom možné, že moderné dejiny Európy veľmi často dosvedčujú až intímne spojenectvá medzi katolíckym náboženstvom a nacionalizmom, napríklad v Írsku, Chorvátsku, Poľsku či aj na Slovensku?

Na preskúmanie kompatibility týchto dvoch fenoménov prvý pohľad rozhodne nestačí a treba sa do problematiky zahĺbiť viac.

Prvým krokom musí byť vyjasnenie si pojmov. Veľmi často sa možno stretnúť s tým, že nacionalizmus je vnímaný ako niečo negatívne v protiklade k pozitívnemu vlastenectvu. Roger Scruton napríklad nacionalizmus označuje za patologickú formu inak pozitívnej národnej lojality.

Ak sa však zahĺbime do príslušnej odbornej literatúry, zistíme, že nacionalizmus je spravidla definovaný primárne ako snaha o to, aby mal národ ako určitý kolektív, ktorý zahŕňa ľudí považujúcich sa za jednu exkluzívnu skupinu a cítiacich voči sebe určitý stupeň spriaznenosti, vlastnú štátnosť.

Takto chápaný nacionalizmus je prakticky absolútne nekontroverzný a v ére národných štátov dokonca dominantným legitimizačným princípom veľkej väčšiny súčasných štátov, prinajmenšom v západnom civilizačnom okruhu.

Ďalej sa však budem sústreďovať na iné a rozšírenejšie chápanie nacionalizmu, ktoré napríklad izraelský historik Azar Gat vymedzuje ako lásku a odovzdanosť voči vlastnej etnopolitickej, respektíve národnej (v prípade existujúceho národného štátu) komunite.

V nadväznosti na toto chápanie nacionalizmu teda môžeme úvodnú otázku spresniť – môže katolík vôbec v nejakej miere uprednostňovať príslušníkov vlastného národa len z dôvodu národného príslušenstva?

Už len letmé zoznámenie sa s katolíckou sociálnou náukou odhalí, že národ v nej má svoje miesto. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi uvádza, že práva národov sú vlastne ľudské práva „zhrnuté na túto špecifickú úroveň spoločenského života“, pričom národ „má základné právo na existenciu, vlastný jazyk a kultúru, prostredníctvom ktorých vyjadruje a usporadúva svoju duchovnú ‚zvrchovanosť‘“.

Národ má svoje miesto v cirkevnej náuke práve preto, lebo Pán Boh stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, pre ktorú je prirodzený život v spoločenstve, teda v kolektívoch s ďalšími ľuďmi, ktoré presahujú okruh najbližších rodinných príslušníkov. Rakúsky ekonóm a konzervatívny publicista Friedrich Romig preto sumarizuje, že vzhľadom na existenciálnu odkázanosť človeka na spoločenstvo je právo na život v spoločenstve základným právom človeka.

Takýmto spoločenstvom je pritom popri rodine aj náboženské spoločenstvo, teda cirkev, ale aj národ, v ktorom sa človek „dozvedá o previazanosti na duchovnú a politickú kultúru“. Podľa sv. Jána Pavla II. toto dokonca má spôsobovať, že „človek svoju najhlbšiu ľudskú totožnosť spája s príslušnosťou k národu“.

Tieto východiská sú podrobnejšie rozvedené v tomistickej filozofii, ktorú prehľadne spracoval slovenský kňaz a historik Milan Stanislav Ďurica ešte počas svojho štúdia filozofie na prelome 40. a 50. rokoch. Svätý Tomáš Akvinský rozlišoval medzi prvotným princípom pôvodu človeka, ktorým je Boh Stvoriteľ, a sekundárnymi princípmi ľudskej bytosti, medzi ktoré zaraďoval rodičov, ktorí človeka splodili, a vlasť, teda spoločnosť, do ktorej sa ľudia rodia a v ktorej sú duchovne formovaní.

Človek má preciťovať úctu (pietas) v prvom rade „k tomu, kto ho stvoril, k tomu, od ktorého je človek vo svojom bytí úplne závislý“. Je to povinnosť založená na spravodlivosti, ktorá sa však primerane v druhom rade rozširuje aj na sekundárne princípy vrátane vlasti. Má zahŕňať povinnosť vďačnosti a podriadenia sa, pričom táto cnosť úcty vedie aj „k láskyplnému vzťahu, ku charitas, ktorý sa zakladá na spoločnom užívaní duchovného dobra a na vzťahu jedinca ako časti k celku – vlasti“.

Keďže skutočná láska je možná len medzi osobami, predmetom lásky k vlasti nie je vlasť ako zem, ale vlasť ako spoločenstvo ľudí, inými slovami národ.

Ďurica preto dochádza k záveru, že „nacionalizmus je konkrétnejšie a menej exaktné vyjadrenie toho, čo sa bežne nazýva láska k vlasti“.

Táto argumentácia bytostne súvisí s extenzívnejším chápaním štvrtého Božieho prikázania, podľa ktorého sa toto vzťahuje aj na národ. Svätý Ján Pavol II. vo svojom diele Pamäť a identita písal, že patriotizmus „patrí do štvrtého prikázania, ktoré nás zaväzuje ctiť si otca a matku... Máme si ctiť rodičov, pretože reprezentujú Boha Stvoriteľa. Dali nám život a tak mali účasť na tajomstve stvorenia, pretože si zasluhujú podobnú úctu, akú preukazujeme Bohu Stvoriteľovi. Patriotizmus obsahuje takýto vnútorný postoj vo vzťahu k vlasti, ktorá je pre každého matkou“.

Svätý Tomáš Akvinský práve o toto prikázanie opiera svoje stanovisko, podľa ktorého tí, ktorí sú s nami pokrvne spojení, majú byť obzvlášť milovaní. Tu možno úspešne namietať, že tento Akvinského záver sa týka len národa chápaného prísne etnicky, keďže ho nemožno uplatniť na nedávno asimilovaných príslušníkov národa, respektíve komplikuje postavenie osôb so zmiešaným národným pôvodom. Svätý Tomáš sa však vyjadril aj k otázke, či máme milovať viac tých, ktorí sú lepší, ako tých, ktorí sú s nami viac spojení. Opierajúc sa o slová sv. Pavla: „Veď kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci“ (1 Tim 5, 8), dochádza k záveru, že viac lásky treba mať k bližším ako k lepším, pretože tých, ktorí sú nám bližší, milujeme, respektíve máme milovať viacerými spôsobmi. Vzájomne uvedomená a chápaná príslušnosť k jednému národu tak tvorí jeden z prvkov blízkosti, ktorý zakladá patričnú povinnosť vzájomnej lásky.

Slovenský kňaz a novotomistický filozof Maximilián Chladný-Hanoš vo svojom diele Láska k národu (1941) poukazuje na príklady lásky k národu, ku ktorému človek patrí podľa tela v Novom zákone. Uvádza, že podľa viacerých exegétov možno v plači Ježiša nad Jeruzalemom („Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril:

‚Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.‘“ Lk 19, 41 – 44) vidieť okrem nadprirodzenej pohnútky aj prirodzenú pohnútku („zánik hlavného mesta jeho vlasti, zničenie symbolu jeho národa“).

Podobne poukazuje na slová sv. Pavla z Listu Rimanom: „Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, aj moje svedomie mi v Duchu Svätom dosvedčuje, že mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť. Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.“ (9, 1 – 5)

Možno teda sumarizovať, že ak aj z uvedeného nevyplýva mravná povinnosť lásky k národu, uprednostňovanie príslušníkov vlastného národa len z dôvodu národného príslušenstva do určitej miery nie je nesúladné s katolicizmom.

Na okraj skôr teologickej argumentácie možno uviesť aj niektoré poznatky spoločenských vied, ktoré poukazujú na užitočnosť nacionalizmu v súčasnom svete alebo na prirodzenú náklonnosť ľudí k nemu, čo azda nemožno ignorovať pri diskusiách o tomto fenoméne.

Izraelský historik Yuval Noel Harari si všimol, že to, aby nejaké obyvateľstvo mohlo fungovať ako politické spoločenstvo, nie je možné bez určitého tmeliaceho prvku: „Demokratické voľby majú zmysel iba medzi ľuďmi spojenými náboženskou vierou alebo národným mýtom. Sú metódou na urovnanie nezhôd v spoločnosti, v ktorej inak panuje zhoda vo veci základných záležitostí.“

Nacionalizmus v štátoprávnom chápaní je tak v dnešnej sekulárnej dobe asi jediným možným legitimizačným princípom pre moderné štáty.

Úspech národného štátu prinajmenšom v európskom kontexte je ťažko vykúpeným poznatkom z dvoch svetových vojen. Britský historik Tony Judt napísal, že zatiaľ čo „na konci prvej svetovej vojny sa nanovo kreslili a upravovali hranice, pričom ľudia viac-menej zostávali tam, kde boli“, „po roku 1945 došlo v zásade k opačnému javu: hranice zostali aj na jednu podstatnú výnimku v zásade nedotknuté a miesto nich boli presúvaní ľudia“.

Možno to povedať aj tak, že v prvej svetovej vojne uspel koncept národného štátu, ale po druhej svetovej vojne bol tento koncept korigovaný a dôraz sa kládol skôr na čo najviac homogénny národný štát, najmä bez väčších a kompaktnejších menšín, čo poznáme aj z našich dejín.

Výzvu v tomto smere predstavuje etnická pluralita, či už daná historickými okolnosťami a etnicky zmiešanými oblasťami, napríklad Juhoslávia a niektoré jej nástupnícke štáty, alebo relatívne nedávnymi migračnými pohybmi, napríklad krajiny západnej Európy či Severnej Ameriky. Podľa viacerých výskumov totiž spôsobuje etnická rôznorodosť v danej spoločnosti pokles sociálnej solidarity a sociálneho kapitálu.

Ako je známe, etnické napätie prispieva k nárastu pocitu etnického či národného ohrozenia a následnému vzostupu nacionalizmu, a to aj v jeho extrémnych a negatívnych (šovinistických) podobách.

V otázke prirodzenosti vnútroskupinových preferencií možno spomenúť hypotézu kmeňových inštinktov niektorých antropológov. Podľa nej v konkurenčnom súboji uspeli skôr tie skupiny, ktoré dokázali vynájsť také kultúrne inovácie, „ktoré im uľahčili spoluprácu a posilnili ich súdržnosť aj v rámci skupín presahujúcich hranice rodiny“. Ide o rôzne symboly a ďalšie znaky, ktoré majú signalizovať príslušnosť k skupine. Z toho dôvodu vraj dodnes máme tendenciu dôverovať a spolupracovať skôr s ľuďmi, „ktorí vyzerajú a celkovo pôsobia podobne ako my“.

Rovnako sú relevantné viaceré poznatky sociobiológie, ktorá skúma biologické pozadie spoločenského správania organizmov vrátane človeka. Belgický sociológ a antropológ Pierre L. van den Berghe asi ako prvý ponúkol ucelené sociobiologické chápanie nacionalizmu ešte v roku 1981. Ide o to, že základným prvkom prirodzeného výberu je gén, teda najmenšia jednotka genetického materiálu, ktorá sa sama replikuje (pozri teóriu sebeckého génu Richarda Dawkinsa). Gény sa dokážu ďalej prenášať rozmnožovaním, avšak existuje aj iný spôsob – príbuzenský výber (kin selection), teda evolučná stratégia, ktorá podporuje prežitie vlastných génov tak, že napomáha v prežití a rozmnožení jednotlivcov (pokrvných príbuzných), s ktorými daného človeka spájajú vo väčšej miere rovnaké gény.

Z tohto následne pramení etnický nepotizmus, teda uprednostňovanie príslušníkov nielen vlastnej rodiny, ale aj vlastného etnika, keďže tak sa zvyšuje pravdepodobnosť, že jeho príslušníci majú daný gén, ktorý sa tak bude ľahšie ďalej reprodukovať. Práve v tomto vidí van den Berghe biologický základ predispozície k nacionalizmu.

Vzhľadom na to, čo som doteraz uviedol, možno konštatovať, že problém nie je už ani tak, či môžeme mať osobitný vzťah k príslušníkom vlastného národa, ale skôr, aký má byť tento vzťah a aké majú byť jeho limity, respektíve aký môže byť správny katolícky nacionalizmus.

K problematike negatívneho či extenzívneho nacionalizmu sa opakovane vo svojich encyklikách vyjadril Pius XI., pápež, ktorý zažil výbuchy nacionalizmu v Európe medzivojnového obdobia.

Už vo svojej prvej encyklike Ubi Arcano Dei Consilio (1922) varoval pred extrémnym nacionalizmom, ktorý deformuje vlastenectvo, „zdroj toľkých cností a hrdinských skutkov, ak je udržané v hraniciach Kristovho zákona“, na zámienku na páchanie vážnych neprávostí, pri ktorých zabúdame, že „všetci ľudia sú naši bratia a členovia rovnakej ľudskej rodiny a že všetky národy majú rovnaké právo na život a blahobyt“.

V encyklike Mit brennender Sorge (1937) o postavení Katolíckej cirkvi v nacistickom Nemecku napísal, že ten, kto „rasu alebo národ, alebo štát, alebo štátnu formu, alebo nositeľov štátnej moci, alebo iné hodnoty spoločenského života – ktoré v rámci pozemského poriadku zaujímajú dôležité a ctihodné postavenie – vytrháva z ich pozemskej hodnotovej stupnice a robí z nich najvyššiu normu všetkých ostatných aj náboženských hodnôt a modloslužobnícky ich zbožňuje, ten prevracia a falšuje Bohom vytvorený a Bohom ustanovený poriadok“.

Správny nacionalizmus teda nemôže národ absolutizovať a prioritizovať pred inými hodnotami, ktoré majú v hodnotovej stupnici nadradené postavenie, najmä pred náboženstvom. Inými slovami, ak by sme si museli voliť medzi Kristom a národom, musíme sa vždy „rozhodnúť pre Krista, nech už by nás to stálo bolesť akúkoľvek“.

Takisto nie je možné stavať národ nad spravodlivosť, respektíve národ nespravodlivo vyzdvihovať nad iné národy. Svätý Ján Pavol II. kritizoval také uvažovanie a prax, ktoré uznávajú iba dobro vlastného národa a usilujú sa oň na úkor práv iných národov. Správne je priznať všetkým národom rovnaké práva ako vlastnému národu. Teda správny nacionalizmus nemôže byť šovinistický.

Katolík teda nacionalistom v správnom ponímaní byť môže a vari aj musí, nesmie však pritom zabudnúť na miesto národa v hierarchii hodnôt. „V správnom hodnotení národa nemožno sa mýliť a vyhlasovať ho za viac cenný alebo na druhej strane ho znehodnocovať. V správnom poňatí národa spočíva sila a povedomie, ktoré vie národ zastať proti nepriateľom a škodcom. Tu je sociálna spravodlivosť a kresťanská láska, ktorým patrí miesto na slnci, ktoré spolupracujú na harmonickom vyrovnaní rodiny, ľudstva a na uskutočnení Božích plánov.“

Text vychádza v spolupráci s časopisom Verbum – časopis pre kresťanskú kultúru.