Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
10. január 2020

Pred 80 rokmi sa stal rasizmus proti Rómom súčasťou vládnej politiky

Rómovia nemali nikdy v histórii ustlané na ružiach. Obdobie druhej svetovej vojny však bolo pre nich skutočnou pohromou.

Pred 80 rokmi sa stal rasizmus proti Rómom súčasťou vládnej politiky

Foto: wikimedia.org

Slovenský štát, kde bola koncentrácia Rómov jedna z najvyšších v Európe, prispel svojím dielom. Dôsledky cítime dodnes.

To, čo zasiahlo Rómov vo viacerých štátoch v rokoch 1939 až 1945, sa dá porovnať so židovskou šoa či genocídou Arménov v osmanskom Turecku. Rómovia tento holokaust označujú pojmom porajmos. Pôvod na takéto zlovestné masové vraždenie sa hľadá len v Nemecku. Nie je to presne pravda.

Medzi prvé opatrenia zamerané proti kočovným Rómom patrilo v medzivojnovom období vydávanie identifikačných dokladov, neraz s povinnými odtlačkami prstov, slúžiacimi na sledovanie a obmedzovanie ich pohybu. Prijali ich v Nemecku, Francúzsku, Československu. Vznikali centrálne registre, ktoré sa neskôr dali vhodne využiť na vyvážanie, zatváranie či cielené vraždenie.

Do násilných opatrení proti Rómom sa vlastnou metódou zapojilo Švajčiarsko. Tam v 20. rokoch minulého storočia začali kočovníkom násilne odnímať deti a umiestňovať ich do detských domovov.

Žiaden štát však neprekonal dôslednosť, ktorou sa ubralo Nemecko. V Mníchove už od roku 1899 viedli Centrálu na potieranie cigánskych výčinov. V roku 1926 prijali v Bavorsku zákon o povinnom usadení Rómov. Ak Rómovia nemali riadnu prácu, posielali ich na nútené práce, deti umiestňovali do ústavov.

Od roku 1929 sa pôsobnosť mníchovského úradu rozšírila na celé Nemecko a premenovali ho na Ústredný úrad na boj s cigánskym zločinom. V roku 1939 sa úrad presunul do Berlína a začlenil priamo pod Ústredné policajné riaditeľstvo. Rómovia boli pod policajným dozorom.

Adolf Hitler sa po nástupe k moci v roku 1933 podujal na ďalšie kroky, najskôr namierené iba na kočovníkov, ktorých bolo možné sterilizovať, aby po sebe nezanechali potomstvo. V roku 1935 schválili povestné norimberské zákony, ktoré viazali občianstvo na splnenie rasových podmienok.

Rómov zaradili do druhej kategórie občanov a potom mimo zákona. Najskôr im zakázali rasovo sa miešať s takzvanými árijcami, potom im zakázali presúvať sa mimo trvalého bydliska.

Predzvesťou radikálnejších postupov bol takzvaný týždeň cigánskeho upratovania, ktorý sa uskutočnil v roku 1938 a predchádzal pogromu krištáľovej noci proti Židom. Zameranie mal rovnaké.

V roku 1939 sa uskutočnil v Nemecku súpis všetkých Rómov, rómskych miešancov a osôb, ktoré žili cigánskym spôsobom života. Po vyšetrovaní sa určilo, aký majú podiel rómskej a nemeckej krvi. Podľa toho boli zaradení do kategórií. Sústredili ich do špeciálnych zberných táborov.

Prvé transporty sa uskutočnili v roku 1940, keď zo severozápadnej časti Nemecka vyviezli 2 800 Rómov do Poľska. Do koncentračného tábora v Osvienčime začali Rómov transportovať v roku 1943, kde pre nich postavili špeciálny tábor. Celkovo ich tam odviezli 10-tisíc.

Na začiatku roka 1944 už bolo Rómov na slobode tak málo, že transporty zastavili. Celkovo sa odhaduje, že z územia dnešného Nemecka cez druhú svetovú vojnu zahynulo 15-tisíc Rómov, čo tvorilo tri štvrtiny všetkej rómskej populácie.

Podobné prístupy sa uplatňovali v ďalších štátoch v nemeckej zóne vplyvu. Najviac ich prišlo o život v Rumunsku (36-tisíc), Poľsku (35-tisíc), Chorvátsku (28-tisíc), Maďarsku (28-tisíc) a na okupovaných oblastiach Sovietskeho zväzu (30-tisíc). V Česku ich odhady hovoria o 6 500 obetiach, na Slovensku o 1 000 zmarených životoch.

Proti Rómom na rasovom princípe, ale nie dôsledne

Prvé násilné opatrenia na území Slovenska sa spájajú ešte s obdobím pomníchovského Česko-Slovenska. Vládne nariadenie o trestných pracovných táboroch zo začiatku marca 1939 postihovalo všetky „osoby štítiace sa práce, ktoré zavŕšili 18. rok života a nedokážu preukázať, že majú riadnym spôsobom zaistenú obživu“.

Samostatný slovenský štát po 14. marci 1939 prebral štafetu zdedenú po pražskej republike. Koho sa mali preverovania týkať?

Počet Rómov na území okliešteného samostatného Slovenska dnes možno odhadovať len približne. V sčítaní po Viedenskej arbitráži sa k rómskej národnosti prihlásilo 26-tisíc obyvateľov, o dva roky neskôr 37-tisíc osôb. Počet Rómov na Slovensku sa podľa niektorých odborníkov v skutočnosti pohyboval až do 100-tisíc.

Najskôr sa k Rómom nepristupovalo na rasovom základe, postihy smerovali proti všetkým, čo sa vyhýbali práci. V septembri 1939 prijal Snem zákon, ktorý rozdelil obyvateľov na dve skupiny. Občianstvo nadobudli obyvatelia s domovským právom.

Prisťahovalcom, utečencom a Rómom či ďalším osobám bez domovského práva občianstvo nepriznali. Ak sa chceli k nemu dostať, museli splniť viacero podmienok, napríklad dokázať, že žijú bezúhonným životom alebo nehovoria doma medzi sebou cigánskym jazykom.

Neskôr, keď sa posudzovala všeobecná branná povinnosť, vznikla otázka, koho vlastne považovať za Róma a koho za Slováka. V Sneme dospeli k presvedčeniu, že mnohí Rómovia sa natoľko asimilovali so Slovákmi, že tí v nich nevidia Cigánov.

Kadiaľ mala ísť hranica vnútri medzi Rómami, určila napokon až vyhláška ministerstva vnútra v roku 1940, podľa ktorého je Cigánom ten, čo pochádza z oboch takýchto rodičov, žije kočovným spôsobom života a vyhýba sa práci.

Posadnutosť stoj čo stoj vymedziť Cigánov v spoločnosti vyplývala z viacerých faktov. Dôležitý bol tlak poručníckeho Nemecka, ktoré si prialo, aby sa rasové zákony uplatnili aj v jeho satelitoch. Ako vidieť, to sa celkom nenaplnilo, lebo Slovensko pojalo medzi občanov usadených Rómov požívajúcich priazeň majoritného obyvateľstva a odmietalo medzi Rómov zaradiť miešancov.

No Slováci prahli po akejsi rasovej čistote. Mali prvý raz v histórii samostatný štát, a ten sa odvíjal práve od slovenskej národnosti a jazyka. V štáte prevažovali nálady, ktoré vytláčali obyvateľov žijúcich neuznávaným spôsobom života mimo spoločnosti. Bolo ich načim prevychovať alebo s použitím tvrdších postupov využiť ako menej hodnotných ľudí.

Zo spoločného štátu s Čechmi na Slovensku pretrvávala snaha zamedziť kočovaniu Rómov. Vláda už krátko po osamostatnení vypracovala osnovu návrhu zákona o potulných Cigánoch. Do Snemu sa zákon nedostal, ale jeho osnova sa stala základom na ďalšie právne opatrenia proti Rómom. Rómom sa najskôr zakázalo kočovanie.

Postupne sa pozornosť štátneho aparátu rozšírila aj na usadených Rómov. Vstupovať do miest a dedín mohli len počas vymedzených dní a hodín, do niektorých lokalít nesmeli vstúpiť vôbec. Od roku 1944 nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, ak nemali povolenie od okresného úradu a lekára o vyhovujúcom zdravotnom stave.

Okato sa zneužívalo opatrenie pôvodne cielené na drastickú formu zlepšenia zdravotného stavu obyvateľov osád. Napríklad za najlepší spôsob zbavenia vší sa odporúčalo ostrihanie vlasov. V skutočnosti sa strihanie používalo ako represívny či znevažujúci nástroj voči Rómom.

Podobne to bolo s dodržiavaním hygieny. Ľudí nahnali bez ohľadu na ročné obdobie do blízkeho potoka, vraj aby sa umyli. V osadách zbierali obyvateľom oblečenie, často jediné, a pod zámienkou dezinfikovania im ho znehodnotili.

Takéto konanie odsudzovalo Rómov do pozície stvorení vydaných na milosť a nemilosť nadradenej väčšiny. Znevažovalo to ich dôstojnosť, sťažovalo neľahký život a šírilo medzi nimi strach. Ako represívne orgány štát používal policajné orgány a Hlinkovu gardu.

Príslušníci Hlinkovej gardy, kde sa často zhromažďovali oportunisti ľudáckeho režimu sledujúci iba vlastný prospech alebo napĺňajúci svoje násilnícke chúťky, sa stali pre Rómov opodstatneným zdrojom obáv. Zákon im pririekol výsadné postavenie, takmer beztrestnosť, a práve oni voči Rómom vyčíňali najviac. V osadách vykonávali razie, kruto trestali zákaz pobytu Rómov na vyhradených miestach alebo si len tak jednoducho sadisticky užívali.

Rómovia sa stali najvhodnejší na tvrdú prácu

Najviac trpeli Rómovia zaraďovaní do pracovných táborov. Tie spravovali firmy vykonávajúce – povedané dnešnými slovami – štátne zákazky.

Zamestnávatelia sa snažili zo svojich zaradencov vyžmýkať maximum, a tak na stavbách pracovali chatrne oblečení, neraz bosí a hladom utrápení väzni. Pracovali od svitu do mrku a na prične si večer ulíhali hladní a v tom istom oblečení, v akom sa vrátili z práce. Trpeli zimou a chorobami.

Zamestnávatelia stanovovali zaradencom tvrdé denné limity. Ak ich nesplnili, dozorcovia ich zahŕňali bitkou, hoci to bolo proti predpisom. Bitka ich neminula ani vtedy, ak sa snažili utiecť. Dolapený zaradenec po treste neraz prišiel o život.

Prezident Jozef Tiso považoval Rómov v pracovných oddieloch armády za prínos pre štát, boli preňho vojakmi s lopatou v ruke. Foto: Wikimedia.org

Firmy predražovali stravu a ostatné zaopatrenie, a tak zo zárobku veľa neostalo. Ak mali zavretí ľudia rodiny, tie dostávali za nich minimálny príjem. Dá sa povedať, že firmy využívali väzňov takmer ako otrokov.

Najznámejšie a najodstrašujúcejšie boli východoslovenské pracovné útvary. Vznikli na veľkom stavenisku – okolo rekonštruovanej a dostavovanej železničnej trate Prešov – Strážske. Vytvoriť sa malo nové dopravné spojenie spod Vysokých Tatier na východné Slovensko.

V roku 1941 pracovalo na trati až osemtisíc robotníkov. S cieľom dostavať ju v čo najkratšom čase nasadili zaradencov pracovných táborov. Robota bola mimoriadne náročná, výkopy sa robili ručne.

Tábory postupne zatvárali, posledné zanikli v roku 1944. Podľa odhadov nimi prešlo do štyritisíc ľudí.

Rómovia boli občanmi druhej kategórie vo vzťahu k vojenčine. V roku 1940 ich branný zákon vyradil z brannej služby. Vykonávali ju v pracovných jednotkách. Zasiahlo to stovky mužov.

V evidencii dôsledne zaznamenávali, že ide o Rómov. Odlíšiť sa dali už na pohľad podľa uniformy. Takzvaní árijci mali uniformu farby kaki so štátnym znakom na čiapke. Rómovia mali hnedé uniformy a nenosili štátny znak.

Inzercia

Zmysel týchto vojenských pracovných útvarov bol podobný tým, ktoré našli uplatnenie po uchopení moci komunistami v obnovenom Československu v roku 1950. V pomocných technických práporoch, známych pod skratkou PTP, si po vojne odslúžievali vojnu politicky nespoľahlivé osoby – títo muži neboli ozbrojení a vykonávali ťažké a nebezpečné práce.

Keď Slovensko vstúpilo v roku 1941 do vojny proti Sovietskemu zväzu, Rómovia sa zrazu hodili. Objavovali sa na bojiskách, ale väčšinou v pozícii kopáčov zákopov či pri zabezpečovacích prácach.

Po príchode Nemcov Rómov cielene likvidovali

Po vypuknutí ozbrojenej revolty v auguste 1944 sa Slovensko rozdelilo na dve časti – stred ovládali povstalci, západ a východ bratislavská vláda, z ktorej sa stala bábka v rukách Nemecka. Pre slovenských Rómov nastali najťažšie časy v ich histórii.

Kým do vstupu nemeckých vojsk režim obmedzoval ich slobody, urobil z nich obyvateľov druhej triedy, nútil ich hrdlačiť v pracovných táboroch a živoriť vyhnaných od dedín, po obsadení im išlo o holý život.

Východné Slovensko bolo pre Nemcov zaujímavé ako územie, kde sa chystali na príchod frontu z východu. Preto sa ponáhľali odzbrojiť dve tamojšie divízie slovenskej armády, ktoré sa mali pôvodne zúčastniť na povstaní a ktoré mali umožniť sovietskej armáde bezbolestný prechod cez Karpaty.

Popri Slovákoch naďabili Nemci aj na neozbrojených príslušníkov pracovných jednotiek. Výpovede konkrétnych svedkov dokazujú, že takýchto Rómov v uniformách zajali a posielali ich do koncentračných a pracovných táborov do Nemecka.

Najhoršia situácia vznikla pre Rómov v strednej časti Slovenska. Mnohí, napríklad v Čiernom Balogu, aktívne vstúpili do Slovenského národného povstania a po jeho porazení za to kruto trpeli. Nemci sa tu vyvŕšili na miestnych Rómoch i ďalších z okolia. O život prišlo 60 ľudí bez rozdielu vrátane žien a detí, ktorých postrieľali alebo zaživa spálili.

Nasledovali ďalšie tragédie. Najväčšia sa odohrala v tiež novembri 1944 v dedine Ilja. Nemci zadržali 109 rómskych obyvateľov. Zatknutých väznili najprv v Banskej Štiavnici, potom v Banskej Bystrici. Odtiaľ ich previezli do Kremničky a tam povraždili. Medzi nimi bolo 19 mužov, 21 žien a 69 detí.

Vyvražďovanie Rómov spadá do obdobia krátko po porazení povstania a prechodu na lokálne partizánske diverzie – od novembra 1944 do januára 1945. Najviac obetí bolo okrem Ilji a Čierneho Balogu v Tisovci a Krupine.

Na jeseň 1944 Nemci nariadili pracovníkom verejnej správy na strednom Považí, aby sústredili rómske osoby v pracovnom tábore v Dubnici. Pôvodne to bol pracovný tábor určený na prísun ľudí na stavbu okolitých vodných diel.

Nemeckí okupační velitelia nariadili slovenskej správe sústreďovať do zaisťovacieho tábora Rómov zo severozápadného Slovenska. Neskôr sem dovážali celé rómske rodiny až z východného Slovenska, kde ich už chytali Nemci.

Ku koncu roka 1944 sa zariadenie stalo žalárom pre vyše 700 Rómov, z toho 250 detí. Žili v podmienkach podobných zahraničným koncentračným táborom. Rozmohli sa tu choroby, ľudia trpeli zimou. Umierali najmä deti.

V decembri vypukla v tábore epidémia škvrnitého týfusu a Nemci ho žiadali odsunúť na iné miesto, lebo sa obávali, že sa nakazia zamestnanci neďalekej fabriky, ktorá vyrábala dôležitú vojenskú techniku.

Na začiatku roka 1945 v tábore vypukla vzbura. Časť Rómov pre neznesiteľné podmienky z tábora ušla, čo zvýšilo nepokoj Nemcov. Úmrtia pribúdali, a tak prebrala vedenie tábora do rúk priamo nemecká správa.

Vo februári pochytali v tábore 26 chorých ľudí a postrieľali ich, medzi nimi tehotnú ženu. Tesne pred príchodom frontu v apríli 1945 Nemci žiadali slovenskú stráž, aby im podobne umožnila naložiť aj so zvyškom väznených. Tí to odmietali a počas príchodu frontu tábor sami opustili. Spolu s nimi sa rozpŕchli aj preživší Rómovia.

Zaisťovací tábor v Dubnici sa nepodobal na nič iné, čo bolo predtým. Rómov sem umiestňovali cielene, mužov, ženy a deti od seba oddeľovali podobne ako napríklad v Osvienčime. Nedostatok stravy, hygieny, bitie a tvrdé tresty dávali tušiť, že sa tu pripravuje konečné riešenie – teda fyzická likvidácia.

Dodnes žneme ovocie niekdajšej diskriminácie

Obdobie prvej Slovenskej republiky nastavilo Slovákom zrkadlo vo vzťahu k Rómom. Bol to nevídaný test.

Už tesne pred osamostatnením v roku 1939 sa oportunisti rýchlo preskupovali do radov nových potenciálnych pánov. Z radov vládnych predstaviteľov sa najneslávnejšie predstavil minister vnútra Alexander Mach. Ten mal na svedomí väčšinu prijatých opatrení proti Rómom a dokonca uvažoval o ich nútenom vysťahovaní, ako to bolo v prípade Židov.

Osobitné miesto zaujala nevládna inštitúcia s mimoriadnymi právomocami – Hlinkova garda. Nech už mala po vzniku samostatného štátu akékoľvek vznešené ciele a jej predstavitelia mali plné ústa vydobytia práv pre Slovákov, nemohla dopadnúť dobre, lebo si zvolila cestu rasového pohľadu na svet.

Minister vnútra Alexander Mach chcel sústrediť Rómov v zberných táboroch na severe Slovenska a vypudiť ich za hranice. Foto: Wikimedia.org

Práve Hlinkova garda sa stala v očiach Rómov reprezentantkou represálií a hlavným pomocníkom nemeckých vojakov pri vraždení. Vstupovali do nej ľudia rozličného postavenia, no v pamäti ostali najmä prospechári a sadisti, ktorí sa priživovali či dokonca zabávali na utrpení iných. Zbohatli na majetku odobranom Židom, od Rómov si vynucovali rozličné služby.

Príslušníci gardy a neskôr jej pohotovostných oddielov boli najvernejšími vykonávateľmi pokynov z ústrednej vlády. Často robili dokonca nadprácu a pri krutostiach predstihli iné represívne zložky. Ak by nebolo týchto horlivých jednotlivcov roztrúsených po celom území vtedajšieho Slovenska, realita by bola iba vlažným odvarom opatrení a príkazov z centra.

Vtedajší režim verný uhorskej tradícii si potrpel na centralizme odtrhnutom od reálneho života. Jeho zákony a nariadenia prenikali na nižšie úrovne s problémami, často narážali na neochotu lokálnych úradov a dokonca radových občanov.

Typickým príkladom sú vyhlášky ministra vnútra o odstraňovaní rómskych osád z blízkosti frekventovaných ciest a obcí. Napriek viacerým naliehaniam Macha sa väčšinou nerealizovali. Ministra mali uspokojiť hlásenia od lokálnych úradov, že nariadeniam vyhoveli, i keď sa potvrdzuje, že opak bol pravdou.

Historický odstup, ktorý mali Slováci k Rómom, sa v samostatnom štáte nemenil. Na druhej strane, práve miestni občania boli brzdou v prijímaní radikálnejších opatrení. Vyskytlo sa mnoho prípadov, že sa zastali svojich Rómov. Tí sa potom vyhli zaradeniu do pracovných táborov a útrapám, ktoré s tým boli spojené.

Konali tak dokonca v období, keď Slovensko okupovala nemecká armáda. V Žiline a Považskej Bystrici sa zastali svojich Rómov, označili ich za asimilovaných, keď ich na rozkaz Nemcov chceli deportovať do Dubnice nad Váhom, kde ich čakalo utrpenie a azda aj smrť.

Ak už obyvatelia nevedeli zasiahnuť proti neľudským nariadeniam, Rómom aspoň zľahčovali ich osud. Napríklad vo väčšine známych prípadov vysťahovaných osád prišli Rómom na pomoc, previezli im materiál z pôvodných zbúraných domcov, poskytli stravu.

Pamätník v Kremničke. Po úplnom obsadení Slovenska Nemeckom našlo mnoho Rómov smrť pri masových popravách v Kremničke. Foto: TASR/Dušan Hein

Načim ešte pripomenúť, že na Slovensku žila nešpecifikovaná, no určite významná časť Rómov, ktorí akoby boli súčasťou majority. Ak odhady o počte Rómov na území vtedajšieho Slovenska hovoria o počte do 100-tisíc a oficiálne zisťovanie v roku 1940 zaznamenalo iba necelých 40-tisíc, potom možno predpokladať, že zhruba polovicu z rómskej populácie považovali za Slovenky a Slovákov. Mali stálu prácu, žili v domoch, ich životný štýl sa približoval ostatným.

Najväčším negatívnym dôsledkom existencie režimu prvej Slovenskej republiky bolo zasiatie nevídanej nedôvery k majoritnej spoločnosti do duší Rómov. Tento problém sa vlečie do dnešných čias. Skúsenosť s riadeným zotročovaním či dokonca fyzickým likvidovaním si Rómovia prvý raz okúsili práve v tomto období.

Po obnovení Československa, zrušení väčšiny diskriminačných opatrení a uvoľnení napätia v roku 1945 sa nahromadený strach postupne zmenil na akúsi nárokovateľnú odkázanosť – keď ste nám spôsobili také krivdy, naprávajte ich.

Rómovia sa právom cítili poškodení a čakali nápravu. Tá neprišla vo forme nejakého jednorazového odškodnenia. Namiesto toho nastúpilo po komunistickom prevrate v roku 1948 obdobie dlhodobej pozitívnej diskriminácie Rómov, čo ich vrhalo do pasce pasivity. Dôsledky cítime dodnes.

 

Prečítajte si: knihu Jozefa Hajka Krvavá cesta do raja

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Prečo sa Česi boja eura?

Prečo sa Česi boja eura?

Debata okolo prijatia či neprijatia eura sa v susednej Českej republike stala politickým folklórom. Na konci uplynulého roku do debaty prispela svojou trochou aj Česká národná banka.