Zima sadá na krajinu. Sú len dve popoludní, no v sychravom počasí akoby bol deň ešte o dve hodiny starší. Po novej asfaltke vystupujeme na kopec Grapa týčiaci sa nad obcou Klin. Toto miesto je však známejšie pod novodobým pomenovaním Rio de Klin. Jeho dominantou – ako už naznačuje názov – je takmer desaťmetrová socha Ježiša Krista so sedemmetrovým rozpätím rúk.

Podobných sôch je vo svete viac, najznámejšou je nesporne tá nad brazílskym Rio de Janeirom. Oravský Ježiš stojí podobne ako ten v Riu v nadmorskej výške 700 metrov. Nedíva sa však na sedemmiliónovú metropolu, ale na Oravskú priehradu uprostred vidieckej krajiny. Jej kolorit narúšajú len paneláky osemtisícového Námestova.

Rio de Klin, ktorého výstavbu pred vyše desaťročím inicioval a financoval miestny podnikateľ Jozef Sroka, už navštívili tisícky ľudí. Medzi nimi aj kardinál Jozef Tomko či neúspešný prezidentský kandidát Štefan Harabin. Ako dokazuje návštevná kniha uložená v kaplnke Božieho milosrdenstva, na mnohých urobilo toto miesto silný duchovný dojem. Kritik by sa ale neubránil dojmu náboženského gýča, na aký človek občas narazí o niekoľko desiatok kilometrov severnejšie – v Poľsku.

Neľutujeme, že sme sem zašli. Pohľad z Rio de Klin totiž ponúka obraz, ktorý sa zvyšku Slovenska od nepamäti s Oravou spája: malebné dediny posiate veľkými domami s gazdovstvami, ktoré obývajú mnohopočetné rodiny s tvrdším životom, ale zároveň s o to hlbšou vierou a pevnejšími hodnotami.

Ale je to naozaj tak?

Rio de Klin s výhľadom na Oravskú priehradu a okolité obce. 

Slovenské Bavorsko

Na Obecnom úrade v Novoti sa vítame s mladým starostom Radoslavom Kozákom (KDH). Poznáme sa ešte z univerzitných čias. Nielen kvôli nemu sme námestovskú obec ležiacu pri hraniciach s Poľskom nemohli obísť. Od leta je tu farárom Štefan Hrbček, ktorého čitatelia Postoja môžu poznať z rozhovoru o jeho pôsobení v rómskej obci Lomnička.

Farár nás privítal kávou a zmrzlinou, starosta obloženými chlebíčkami a niekoľkými druhmi skvelých syrov. Nie nadarmo je triapoltisícová obec známa syrovými tortami a letnými syrovými slávnosťami. Spokojne tak dospievame k prvému záveru – chvála oravskej pohostinnosti má naozaj vecný základ.

„Keď som pracoval v Bratislave, mnohí sa na Oravu pozerali ako na severný kút Slovenska. Geograficky to sedí, ale k svojmu hodnoteniu neraz pridávali aj slová o snehom zasypanom regióne žijúcom primárne z poľnohospodárstva,“ hovorí starosta Kozák, podľa ktorého tento obraz Oravy už dávno neplatí.

Z pohľadu zvyšku Slovenska sa môže zdať Orava skutočne akosi odruky, ale miestni sa na svoju polohu pozerajú z úplne iného uhla. Do 30-tisícového poľského mesta Żywiec je to len trištvrte hodiny, odtiaľ vedú rýchlocesty do Česka aj Nemecka.

„Aj keď ceny sa stále viac dorovnávajú, nakupovať v Poľsku sa vždy oplatí, najmä potraviny či pohonné hmoty,“ hodnotí starosta a vzápätí otvára veľkú tému, ktorá bude aj pri ďalších rozhovoroch zaznievať ako refrén.

Starosta Novote Radoslav Kozák a Michal Florek z miestnej spoločnosti Colorspol.

Aj vďaka dobrému cestnému spojeniu odchádzajú stovky ľudí najmä mužov pracovať do Nemecka, ale i ďalej do Belgicka, Francúzska či Anglicka. „Niektorí sa smejú, že na Orave to vyzerá ako počas vojny, na ulici vídať len deti, ženy a starých ľudí, lebo chlapi sú na robotách. Nie je na tom nič nezvyčajné, batôžková kultúra bola vždy tomuto regiónu vlastná,“ hodnotí starosta. Na rozdiel od minulosti už Oravčania nie sú len gastarbeitermi – majú vlastné firmy a pre zahraničie sú rovnocennými partnermi.

Kto by si myslel, že miestni chlapi idú do sveta, lebo doma by prácu nenašli, bol by na omyle. Starostovia, s ktorými sme sa počas našich potuliek Oravou stretli, opakovane spomínali problém s obsadením rôznych pracovných pozícií. Firmy sú preto nútené zamestnávať Ukrajincov, Srbov i Turkov.

Dôkazom, že Orava problém s nezamestnanosťou nemá, sú aj údaje z ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Začiatkom milénia tu síce nezamestnanosť presahovala 19-percentný slovenský priemer, no v roku 2018 to už bolo naopak. Kým priemerná nezamestnanosť na Slovensku bola päťpercentná, v okrese Námestovo to bolo ešte o percento menej.

Prečo potom Oravčania odchádzajú na celé týždne, v niektorých prípadoch aj na niekoľko mesiacov od svojich rodín za prácou do zahraničia? Odpoveď je jednoduchá – kým doma by zarobili mesačne niekoľko stovák eur, zvonku si donesú štvornásobok, ba i viac. Niektorí starostovia spomínali aj trojtisícové platy.   

„Čo zarobia, prinesú domov a aj vďaka týmto peniazom zo zahraničia sa región veľmi povzniesol. Všimnite si napríklad novopostavené domy, neraz ide o architektonické skvosty. Ten štandard, ktorí chlapi vidia a neraz sami aj budujú vonku, chcú mať aj doma,“ uvažuje starosta Novote a púšťa sa do odvážneho prirovnania: „Orava je dnes vzhľadom na svoje tradície, religiozitu a ekonomický rozmach slovenským Bavorskom. Malé a stredné podniky tu majú veľkú perspektívu.“

Starostove slová potvrdzuje Michal Florek z vedenia novotskej spoločnosti Colorspol. Žije v susednom Zákamennom, rodisku bývalého spišského biskupa Jána Vojtaššáka, ktoré je s 5,5-tisícmi obyvateľov najväčšou oravskou obcou. Hlavnou motiváciou ísť pracovať do zahraničia je podľa Floreka zarobiť si na dom.

„Ľudia dnes nestavajú už len svojpomocne ako kedysi, ale aj cez firmy. Hoci viacgeneračné rodiny bývajúce pospolu sú skôr zriedkavosťou, stále sa tu stavajú prehnane veľké domy. Celkom tomu nerozumiem,“ konštatuje spoza kancelárskeho stola a variuje bonmot starostu Kozáka: „Na Orave je to ako v indiánskej dedine: muži sú na love a ženy doma kúria.“

Mnohopočetné rodiny, z akej je aj on sám, už podľa Floreka veľmi nevidno. Tri deti sú však stále bežnou realitou. Aj štatistiky z obecného úradu potvrdzujú, že natalita je v Novoti stále výrazne vyššia ako mortalita. A že odchody za prácou sa pod rozpady manželstiev takmer vôbec nepodpisujú. Tento rok tu zaznamenali len jediný rozvod. Ako sa však ukáže neskôr, skutočnosť je podstatne zložitejšia.

Peniaze krivia charaktery

Z Novote mierime do Oravskej Lesnej. Na obecnom úrade sa stretáme s ďalším mladým starostom Marekom Majdišom (nezávislý), bývalým spolužiakom Radoslava Kozáka na námestovskom gymnáziu. Tretím do partie bol starosta Zákamenného Peter Klimčík.

Trojtisícová obec, za ktorou už začínajú Kysuce, leží v nadmorskej výške 800 metrov a je jednou z najchladnejších na Slovensku. Ak aj v okolitých obciach v zime prší, tu zaručene sneží. Práve preto si tvorcovia najúspešnejšieho tohtoročného slovenského filmu Nech je svetlo, ktorý je nominovaný na Oscara v kategórii najlepší medzinárodný celovečerný film, vybrali Oravskú Lesnú na nakrúcanie scén so zasneženými oravskými drevenicami.

„Filmový štáb sa u nás zdržal asi týždeň. Scenériu zaviatych dreveníc si filmári dotvorili snežnými delami. Obec im pomohla vybaviť súhlas majiteľov objektov, okrem toho natáčali aj v našom kostole,“ spomína na udalosti spred dvoch rokov starosta Majdiš. Väčšina ostatných scén bola nahraná v neďalekej Krušetnici, pričom komparz tvorili desiatky tamojších obyvateľov.

K téme
Muž bojuje o svoju rodinu, keď zlyhá štát, cirkev aj obec. Vo filme Marka Škopa Zdieľať

Film, v ktorom hlavnú rolu stvárnil herec Milan Ondrík, rodák z Liesku v okrese Tvrdošín, vykresľuje rôzne problematické body života na oravskej dedine. Ondrík v ňom stvárnil otca rodiny, ktorý pracuje v Nemecku, a po návrate domov na Vianoce musí riešiť opletačky svojho syna s polovojenskou mládežníckou organizáciou.

„Áno, tak to tu chodí. Otcovia odchádzajú za prácou a deti sa tu medzičasom zvlčia,“ zopakoval režisér Marko Škop v jednom z rozhovorov tvrdenie miestnych, s ktorým sa počas nakrúcania stretal znova a znova.

Starosta Oravskej Lesnej Marek Majdiš. 

„Muži sú tu uzrozumení s tým, že sa oženia, ženu aj s deťmi nechajú doma a idú do zahraničia na zárobky,“ súhlasí Marek Majdiš. „Peniaze v rodinách nerobia dobrotu. Kedysi ich bolo menej, ale ľudia boli súdržnejší, skromnejší. Materiálny prebytok nie každý dokáže zvládnuť. Niektorí otcovia kompenzujú svoju neprítomnosť doma tým, že deťom po príchode kupujú drahé veci a budujú v nich pocit výnimočnosti a nedotknuteľnosti,“ uvažuje starosta.

„Gazdovanie kedysi ľuďom pomáhalo prekonať ťažké obdobia, vychovávalo ich ku statočnosti a dôležité bolo, že do domácich prác boli zapojené i deti. Dnes sa už gazduje omnoho menej aj  preto, že čas sa vypĺňa kadečím iným. Neraz televíziou, internetom, alkoholom, aj drogami,“ hovorí Majdiš.

S problematikou alkoholu a drog sme sa stretli opakovane – hovorili nám o nej v mestách aj na dedinách. V krčmách sa síce pije menej, ubudlo opilcov v uliciach, no popíja sa doma, pričom svoje problémy utápajú v alkohole aj ženy s dospievajúcimi deťmi a mužmi na robotách. Po chýbajúcom otcovskom vzore tak v nejednom prípade chýba aj ten materský. Ešte väčšiu obavu však bolo cítiť z rastúceho užívania drog medzi mladými.

Postrehy starostu Oravskej Lesnej potvrdzuje kňaz Pavol Ondrík, starší brat herca Milana, ktorý po misionárskom pôsobení v Rusku a neskôr v Kluknave na Spiši je dnes farárom v Likavke pri Ružomberku. „Vyrastať bez otca je krutý osud. Keby aj len dve smidky chleba mali deti doma zjesť, ale boli by s otcom, tak by to malo pre ich život omnoho väčší prínos ako buksa peňazí,“ uvažuje Ondrík, ale vzápätí dodáva, že nad vecou uvažuje len teoreticky, keďže ako kňaz nikdy nemusel osobne riešiť takéto dilemy.   

Rozhovor s kňazom Pavlom Ondríkom
Vytvorili sme normy kvality života a všetkých do nich nasilu natláčame Zdieľať

„Všetko sa odvíja od toho, ako ľahko alebo ako ťažko sa zarobí na chlieb. Námaha života vyformovala to, čomu hovoríme oravská povaha. K nej patrí aj dôvera v Pána Boha. Dnes už ľudia nerozumejú tomu, čo je to požehnanie ozimín, no kedysi, keď ľudia s kňazom vyšli do poľa, aby prosili Boha o dobrú úrodu, bola to vrúcna prosba, lebo vedeli, že ak sa neurodí, zimu nemusia prežiť. V súčasnosti už Boha vidíme len vo výplatnej páske či na výpise z účtu,“ hovorí kňaz a dodáva: „Keď sa ľudia majú lepšie, čosi sa v nich zlomí a celé sa to pokazí. Núdza drží človeka vo vnútornej disciplíne.“

Keďže sám pochádza zo siedmich detí, dobre vie, že dieťa v rodine nepredstavovalo len jeden hladný krk, ale aj dve ruky navyše. „Keď každý z nás zobral hrable, hneď práce odbúdalo. Otec nás naučil, že ani jedno steblo trávy nesmie ostať za nami. Viete, v prostredí, kde sa ťažko žilo, boli ženy naučené obetovať sa a mať aj viacero detí, čo so sebou nesporne prinášalo obetu, ale i radosť,“ zamýšľa sa kňaz, u ktorého spätosť s pôdou a gazdovaním ostala dodnes. Vo farskej záhrade tak možno vždy naraziť na nejaké domáce zvieratá. A na sibírskych huskyov, ktorých chovu sa venuje v posledných rokoch.

Mladí bez motivácie

Štyridsiatnička Andrea Šimuradíková prevádzkuje reštauráciu na hornom konci Oravskej Polhory. Do Poľska je odtiaľ len niekoľko stoviek metrov. Poloha je to výborná – Poliaci totiž zvyknú severným cípom Oravy prechádzať do Zakopaneho a poľských Tatier.

„Majú radi našu gastronómiu, takže sa zvyknú zastaviť. No teší ma najmä to, že počas posledných rokov prichádza na Oravu oveľa viac Slovákov, tento rok sme mali aj nával Čechov,“ hovorí podnikateľka v príjemnom prostredí drevenej koliby.

Pracovnú silu potrebuje najmä počas letných prázdnin a vo februári, keď majú Poliaci zimné prázdniny. „Celých osem rokov som mala troch stálych čašníkov. Za posledné tri roky sa tu však vystriedalo pätnásť mladých ľudí. Prišli s elánom, no zakrátko zistili, že sa im nechce robiť. Od rodičov majú dostatok peňazí a všetkého, čo potrebujú, tak prečo by mali pracovať. Nemajú žiadnu motiváciu,“ ponosuje sa.

„Mnoho rodín je dnes chudobných vo vnútri, na vzťahy, nie finančne,“ pokračuje Šimuradíková za súhlasného pritakania ďalších dvoch spolusediacich – učiteľa Róberta Brišáka a Miroslava Jagnešáka z občianskeho združenia Najlepšie z Oravy.

Zľava Miroslav Jagnešák z občianskeho združenia Najlepšie z Oravy, podnikateľka Andrea Šimuradíková a učiteľ Róbert Brišák.

„Keď sme pred niekoľkými rokmi verejnou diskusiou chceli vtiahnuť mladých do diania v obci, prišli asi desiati. Ale na sociálnych sieťach budú nadávať na všetkých a na všetko,“ spomína Brišák, ktorý je obecným poslancom v susednej Rabči s päťtisíc obyvateľmi. „Keby nebolo dôchodcov, dobrovoľných hasičov a mladých z kostola, nemal by kto ťahať život v obci.“ 

Podobnú skúsenosť má aj zo Spojenej školy v Nižnej, kde vyučuje informatiku. „Študenti sa ma pýtajú, načo im je grafika, prečo sa nemôžu len hrať na počítačoch alebo pozerať videá, keď aj tak pôjdu robiť na stavbu do zahraničia,“ hovorí Brišák. „Stále však platí, že deti z finančne slabších rodín ešte majú úctu voči učiteľom. Ale majetnejší nie, v ich prípadoch je matka schopná prísť vynadať učiteľovi, prečo má jej syn zlé známky.“     

Mladý učiteľ však pozná ešte aj zložitejšie prípady: „Jeden zo študentov pravidelne meškal na vyučovanie. Chcel som sa o tom porozprávať s jeho otcom alebo matkou na rodičovskom združení. Neprišiel ani jeden z nich. Keď som sa ho opýtal prečo, odvetil mi, že s otcom nežije a matka pracuje v Rakúsku. Niektorí mladí sú tak odkázaní len sami na seba, prípadne sa ich výchovy ujmú starí rodičia, ale tí neraz vnuka či vnučku nedokážu zvládnuť.“

O čosi optimistickejší pohľad ponúka Brišákov kamarát Miroslav Jagnešák, ktorý sa snaží mladých vtiahnuť do prezentácie oravských zaujímavostí a tak v nich budovať hrdosť na rodný kraj. „Láka ich rýchly zárobok, preto chcú ísť pracovať do zahraničia tak, ako išli ich otcovia. Osobne som za to, nech idú, ale potom nech sa vrátia a doma využijú svoje schopnosti a skúsenosti. Aby sa tak stalo, treba ich už ako deti ,nainfikovať´ identitou Oravy,“ uvažuje Jagnešák, podľa ktorého je pre mladých popri zárobku dôležitý aj pocit slobody. „Skoro nikto z mojich mladých nechce byť viazaný nejakou fixnou pracovnou dobou či termínmi.“ 

Diera po Sieti

Postupná premena a individualizácia oravskej dediny sa odráža aj vo výstavbe. „Ľudia chcú stavať domy tak, aby okolo nich nikoho nebolo,“ konštatuje starosta obce Oravské Veselé Albín Maslaňák (KDH). „Sused bol kedysi tým najdôležitejším, čo človek mal. Chudoba ľudí nútila viac sa vzájomne potrebovať – pomôcť si, požičať... Dnes má každý všetko. Kým v minulosti stáli pri kostole tri autá, dnes len od jedného domu odchádzajú dve či tri,“ uvažuje starosta, podľa ktorého je tu družnosť a spolupatričnosť ešte stále silná, ale vidno už aj prvé trhliny.

„Kedysi pozemky neboli obohnané plotmi a bránami, no dnes to už neplatí,“ zapája sa do rozhovoru miestny farár Milan Prídavok, ktorý predtým pôsobil ako kaplán aj v Rabči či Zákamennom. „Pôda tu ľudí stále fascinuje, ale už ani nie tak pre možnosť ju obrábať, ale pre jej stavebné využitie. No s pôdou súvisia aj rôzne podvody,“ hovorí starosta. „A aj hriechy,“ reaguje farár Prídavok, ktorý hádky a spory pre pôdu musí riešiť aj pri spovediach.

Takto vzájomne sa farár so starostom dopĺňajú počas celého rozhovoru, ktorý najprv vedieme pri obede, potom pri káve na obecnom úrade, aby sme vizitáciu zakončili na fare. Pred časom boli spolu aj v Taliansku, aby vyhliadli mramor na novú kostolnú dlažbu. Podobne družné vzťahy medzi „trónom“ a „oltárom“ badať aj v iných kútoch Oravy. A ak už aj starosta s farárom nespolupracujú, tak si aspoň nerobia zle.

Starosta Oravského Veselého Albín Maslaňák a miestny farár Milan Prídavok.

S Albínom Maslaňákom, ktorý je aj členom predsedníctva KDH, sme nemohli obísť miestne politické pomery. V jeho obci získali kresťanskí demokrati v posledných parlamentných voľbách fenomenálnych 30 percent. Ale i keď má KDH na Orave silné postavenie, neznamená to, že je tu hegemónom.

V nadpolovičnej väčšine oravských obcí v roku 2016 zvíťazil Smer, aj keď vo viacerých obciach len s malým náskokom, druhou najúspešnejšou stranou v počte víťazstiev bolo KDH, na ktoré sa doťahovala Sieť Radoslava Procházku – s takmer 35 percentami triumfovala napríklad v Beňadove, malej obci v okrese Námestovo, kde sa referenda o rodine v roku 2015 zúčastnilo takmer 90 percent voličov. Ešte výraznejší úspech dosiahla Sieť v Krušetnici, kde ju podporil každý druhý volič.

Nadštandardne sa darilo aj SNS (i keď vyhrala len v Podbieli so ziskom viac ako 36 percent), OĽaNO (nezvíťazilo v žiadnej oravskej obci), ĽSNS (tesne zvíťazila v Suchej Hore a v Bzinách, v Novoti zaostala za víťazným Smerom len o necelé percento) a v okrese Dolný Kubín bodovali aj liberáli z SaS.

V tohtoročných prezidentských voľbách bol zasa najzdatnejším súperom Zuzany Čaputovej popri Marošovi Šefčovičovi František Mikloško, ktorý v okrese Námestovo dokonca siahal po víťazstve.

Vo februári tak bude zaujímavé sledovať, komu sa na Orave podarí osloviť tisícky sklamaných voličov Siete, ale aj to, či sa Kotlebovi a Harabinovi podarí úspech v prezidentských voľbách pretaviť do straníckej podpory.

Bez otca nespoznáš Otca

Orava, to nie sú len dediny, ale aj štyri mestá, respektíve mestečká. Najväčším je Dolný Kubín s takmer 19-tisíc obyvateľmi, Tvrdošín s deviatimi, Námestovo s ôsmimi a Trstená so siedmimi tisíckami obyvateľov.

Najmenšie a jediné neokresné oravské mesto, v ktorom však sídli spádová hornooravská nemocnica, vedie jediná žena-primátorka. Bývalá riaditeľka cirkevnej Základnej školy s materskou školou R. Dilonga Magdaléna Zmarzláková (nezávislá) stojí na čele mesta druhé funkčné obdobie. Spoluprácu s ostatnými kolegami-primátormi si pochvaľuje. „Oravčania sú naučení pracovať a spolupracovať,“ hovorí a premosťuje tému od lokálnej politiky k lokálnym problémom.

Už po chvíli je zjavné, že mestá sa tu boria s podobnými problémami ako dediny: hoci je v meste a okrese len štvorpercentná zamestnanosť, pre nízke zárobky odchádzajú najmä muži pracovať do zahraničia. Niektorí až do Nórska. Keď potom dôjde k dopravnej nehode, nešťastie neraz prerastie do rodinnej tragédie, keďže v aute sedia bratia, bratranci či ďalší príbuzní tvoriaci jednu pracovnú partiu.

Primátorka Trstenej Magdaléna Zmarzláková.

„Otec na robotách spočiatku manželke a deťom chýba, ale časom si na jeho neprítomnosť zvyknú. Keď potom príde domov, je už akosi navyše a on to cíti. No aj tak stále má v sebe presvedčenie, že sa obetuje pre rodinu, že pre ňu robí všetko, čo len môže,“ hodnotí primátorka tému, ktorej sa človek na Orave jednoducho nevyhne.

„Deti, ktoré videli, ako to doma medzi otcom a mamou nefunguje, neraz majú v dospelosti problém vstúpiť do trvalého vzťahu a založiť si rodinu. Ale tento problém má presah aj do duchovného života – je ťažké týmto deťom hovoriť o Bohu ako o Otcovi, keď vlastného otca poriadne nezažili,“ uvažuje bývalá riaditeľka školy a pridáva skúsenosť zo školského prostredia: „V minulosti sme mali vcelku dostatok chlapov-učiteľov aj na prvom stupni. Mamy budúcich prváčikov ma potom chodili žiadať, aby ich dieťa malo triedneho učiteľa, nie učiteľku, pretože potrebujú mať pred sebou mužský vzor, ktorý im doma chýba.“  

Porovnanie rokov 2009 a 2019 však nenaznačuje, že by problémy v rodinách mali vplyv na znížený počet uzatvorených manželstiev či na rastúci počet rozvodov v Trstenej. Oproti roku 2009 dokonca v končiacom roku počet sobášov stúpol a počet rozvodov klesol.

Ešte výpovednejším je porovnanie priemerného počtu rozvodov za uplynulých desať rokov v troch porovnateľne veľkých okresoch (cca 60-tisíc obyvateľov) z troch rozličných regiónov – Námestova, Ružomberka a Pezinka.

Viacerí kňazi a starostovia nás však opakovane upozorňovali na to, že na Orave existuje množstvo manželstiev, ktoré síce nie sú formálne rozvedené, ale vnútorne sú rozpadnuté, v dôsledku čoho sú tieto rodiny dysfunkčné. 

A pre fanúšikov štatistík sú tu do tretice aj tabuľky porovnávajúce pomer narodených/zomrelých a zosobášených/rozvedených na tisíc obyvateľov v oravských okresoch, v Žilinskom kraji a na Slovensku. Okrem iného z nich vyplýva, že ľudia na Orave sa sobášia viac a rozvádzajú menej, ako je slovenský priemer. Aj keď na druhej strane platí, že za uplynulé štvrťstoročie hrubá miera rozvodovosti stúpla aj v oravských okresoch.

Počet narodených na tisíc obyvateľov v danom okrese (hrubá miera pôrodnosti, v promile). Zdroj: Štatistický úrad SR

  2018 2008 1998 1993
Dolný Kubín 11,268 11,232 10,819 16,115
Tvrdošín 11,518 11,958 13,688 19,255
Námestovo 14,954 15,179 19,579 25,108
Žilinský kraj 10,912 10,68 11,845 15,422
Slovensko 10,617 10,655 10,734 13,756


Počet úmrtí na tisíc obyvateľov v danom okrese (hrubá miera úmrtnosti, v promile). Zdroj: ŠÚ SR

  2018 2008 1998 1993
Dolný Kubín 9,344 7,657 7,502 6,784
Tvrdošín 7,974 7,404 6,293 6,741
Námestovo 6,554 7,556 6,899 7,377
Žilinský kraj 9,78 9,772 9,032 8,687
Slovensko 9,971 9,836 9,861 9,853


Priemerný počet detí na jednu ženu (úhrnná plodnosť). Zdroj: Populačný vývoj v krajoch a okresoch Slovenska od začiatku 21. storočia, Bratislava 2019

  2014 - 2018 2000 - 2004
Dolný Kubín 1,3 - 1,5 1,3 - 1,5 
Tvrdošín 1,3 - 1,5 1,5 - 1,8
Námestovo 1,8 - 2,10 1,8 - 2,10
Slovensko 1,41 1,24


Počet sobášov na tisíc obyvateľov v danom okrese (hrubá miera sobášnosti, v promile). Zdroj: ŠÚ SR

  2018 2008 1998 1993
Dolný Kubín 5,368 6,237 5,027 4,315
Tvrdošín 7,282 6,259 6,206 5,743
Námestovo 7,148 6,739 6,881 8,155
Žilinský kraj 5,887 5,469 5,361 5,997
Slovensko 5,726 5,235 5,1 5,753


Počet rozvodov na tisíc obyvateľov v danom okrese (hrubá miera rozvodovosti, v promile). Zdroj: ŠÚ SR

  2018 2008 1998 1993
Dolný Kubín 1,57 2,028 1,48 1,04
Tvrdošín 1,218 0,587 0,725 0,423
Námestovo 0,835 0,493 0,44 0,175
Žilinský kraj 1,675 2,146 1,349 1,27
Slovensko 1,756 2,345 1,727 1,522


Jedným z tých, ktorí vidia do hĺbky oravskej duše, je kňaz Branislav Kožuch z Oravského centra mládeže, ktoré sa nachádza na brehu Oravskej priehrady v trstenskej mestskej časti Ústie nad Priehradou. Stretáme sa s ním ale na inom mieste – v priestoroch pridruženého občianskeho združenia V.I.A.C. – Inštitútu pre podporu a rozvoj mládeže v centre Trstenej.

„Dnešní mladí sú stratenou generáciou. Neraz žijú v nefunkčných rodinách a hoci navonok vyzerajú takmer dokonalo, vnútri sú prázdni a rozorvaní,“ hodnotí kňaz, pre ktorého je každodenný kontakt s mladými zároveň sondou do života ich rodín: „Trochu nadnesene povedané, na Orave musíme manželov vychovávať k tomu, že vzájomne sa rozprávať o svojich pocitoch a prežívaní je normálne a potrebné.“ Problém rozdelenia rodín pre prácu je podľa neho znásobovaný nižšou mierou emotívnosti Oravčanov v duchu hesla „nekecáme, makáme“.

V Oravskom centre mládeže tak mladí môžu zažiť to, čo im neraz chýba doma – otvorené spoločenstvo ľudí, ktorí druhých príjmu, vypočujú, poradia a snažia sa ich sprevádzať aj ďalej.

Kňaz Branislav Kožuch z Oravského centra mládeže.

Kňaz, ktorý na Orave pôsobí už sedemnásť rokov, vníma, že mladí chcú ísť do hĺbky a majú väčší hlad po duchovne ako pred niekoľkými rokmi. Na otázku, čím to je, hľadá odpoveď dlhšiu chvíľu. „Zmenil sa postoj cirkvi, nás kňazov, sme voči mladým otvorenejší a vnímavejší,“ uvažuje Kožuch a ilustruje to vlastnou skúsenosťou: „Keď sme kedysi začali v našom centre robiť víkendovky pre mladých, mnohí kňazi pre to nemali pochopenie. Dnes máme dve tretiny víkendov obsadených birmovancami z celej Oravy.“

Napriek pozitívnej zmene si však myslí, že cirkev sa neraz uspokojuje s falošným dojmom, že na Orave je to s vierou ešte celkom dobré a pozornosť tak sústreďuje skôr na iné problematickejšie oblasti. „Ak cirkev na Orave prehrá, tak preto, že nedokáže adekvátne reagovať na potreby ľudí, ktorí sa k nej ešte stále hlásia,“ varuje Branislav Kožuch.

Dôležitým podľa neho je individuálny prístup, prinášanie evanjeliového posolstva aj do necirkevného prostredia. „Nepotrebujeme oslovovať masy, ale jednotlivcov,“ hovorí a opätovne sa vracia k spoločenstvu, ktoré ponúkajú mladým v Oravskom centre mládeže: „Keď birmovanci prídu z víkendovky domov a povedia, čo zažili, tak im rodičia občas povedia, že sú fanatici,“ usmieva sa Kožuch. Ak sa však podarí podchytiť mladú generáciu, tá potom môže vychovať ďalšiu novú generáciu. „Pastorácia mládeže je tak zároveň pastoráciou budúcich rodín.“

A výsledky podľa neho nie sú hudbou budúcnosti. Napríklad na niektorých štátnych stredných školách sa veriaci študenti stretajú pred vyučovaním alebo počas veľkej prestávky, aby sa spoločne modlili. „Nehovoriac o tom, že keď sa začnú stretať a modliť chlapi, je to zázrak. A na Orave takéto zázraky zažívame už dnes.“    

Stále bude náš

S názorom, že kňaz má na Orave ešte stále prirodzenú autoritu, sme sa počas našich ciest stretali opätovne. Mnohí sú preto radi, keď ich biskup pošle pôsobiť práve tu, vedia, že bude o nich dobre postarané. Neraz si na svoj spoločenský status zvyknú po niekoľkých týždňoch. Na druhej strane, v neraz početných farnostiach sa musí kňaz obracať podstatne viac ako v kostole, kde príde zopár ľudí.

„Kňaza majú, tak ho berú a rešpektujú. Ale keby nebol, tak by im možno ani veľmi nechýbal,“ provokačne zauvažuje kňaz Pavol Ondrík.

Podobná myšlienka zaznela aj od starostu Oravskej Lesnej Mareka Majdiša: „Ak by došlo k finančnej odluke cirkvi od štátu a ľudia by museli kňaza už aj živiť, ich počet by sa zredukoval o tretinu. Niekedy si vravím, bodaj by to tak bolo, aspoň by ostali tí, ktorí naozaj chcú. Na druhej strane si však vravím, niektorí chodia do kostola, zle robia, no keby nechodili, bolo by ešte horšie.“

Kňaz Pavol Ondrík z Liesku, starší brat herca Milana, je dnes farárom v Likavke pri Ružomberku. Foto: Marek Hasák

Návyk chodiť do kostola je sám osebe pozitívnou skutočnosťou, problémom je, keď sa navštevovanie bohoslužieb a pristupovanie ku sviatostiam zmení na rituálny formalizmus. „Viera sa neraz prispôsobuje ľudským požiadavkám, nie život požiadavkám Krista. Žijeme Krista a ohlasujeme jeho evanjelium alebo len udržiavame organizáciu? Je kritériom prežívania viery plný kostol?“ pýta sa farár Ondrík, podľa ktorého akýmsi lakmusovým papierikom je to, či veriaci chodia do kostola, aj keď sa pre štúdium či prácu odsťahujú do väčšieho mesta alebo do zahraničia. 

S bratom herca Milana Ondríka sme nemohli obísť ani spomínaný film Nech je svetlo a jeden z problémov, ktorý nastolil – uzavretosť a z nej plynúce fóbie oravskej dediny. „Spomínam si na asi 70-ročného ujka z Liesku, ktorý nadával na Maďarov, aj keď nikdy žiadneho nestretol,“ hovorí kňaz Ondrík, podľa ktorého je v spoločnosti vždy silnou skupina ľudí preberajúca názory a vzorce správania, ktoré predkladá televízia, internet, ale aj politici.

To, že aj časti Oravčanov imponujú osoby, ktoré vedia rýchlo identifikovať vinníkov problémov a ponúknuť okamžité riešenia, má možno súvis aj s charakteristickou oravskou vlastnosťou vziať vec do vlastných rúk a vybaviť ju bez zbytočných rečí.

„Určite je v mnohých prítomná gazdovská hrdosť a nátura, ktorá nepopustí – keď to tak raz bolo, tak to tak aj je,“ hodnotí starosta Majdiš. Ani jeden z našich respondentov si však nedokázal spomenúť na prípad, že by bolo niekomu ublížené pre farbu jeho pleti, inú sexuálnu orientáciu či vierovyznanie. „Ale, samozrejme, stále sú tu veci, o ktorých sa na verejnosti zbytočne nerozpráva, napríklad o ľuďoch, o ktorých sa vie, že sú homosexuáli,“ hovorí starosta Novote Radoslav Kozák a dodáva: „Aj oni však budú stále naši.“

Naopak, pozitívne príklady prijatia prišelcov z cudziny, ktorí sa tu usadili, vedeli starostovia vymenovať hneď. Príkladom je futbalista tmavej pleti Jansil Hezaquel Da Silva z Portugalska, ktorý hráva za FK Slovan Trstená.

Jednoducho, napriek všetkým problémom sú zdravý sedliacky rozum a pohostinná atmosféra na Orave stále doma. Aj preto sa sem človek stále rád vracia.

Stavebný ruch v obci Oravské Veselé. Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo