Muž bojuje o svoju rodinu, keď zlyhá štát, cirkev aj obec. Vo filme Marka Škopa

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Muž bojuje o svoju rodinu, keď zlyhá štát, cirkev aj obec. Vo filme Marka Škopa

Rodina, ktorú treba zachrániť. FOTO – Artilieria

Máme tu nový slovenský film s biblickým názvom Nech je svetlo. Je v ňom akoby esencia všetkých problémov spoločnosti. Je to dobrý film?

Marko Škop (ročník 1974) bol pôvodne dokumentarista a má za sebou niekoľko výborných dokumentov. Jeho prvým hraným filmom bola Eva Nová a teraz má v kinách ďalší celovečerný hraný film Nech je svetlo. Škop je autorom scenára aj režisérom tejto drámy z oravskej dediny.

Keď dokumentarista vstupuje do umeleckej sféry filmu, je to vždy trochu riziko. Lebo zvyčajne má väčšie ambície ako len hlboký umelecký zážitok. Má potrebu aj reflektovať dobu, kritizovať zlé tendencie, analyzovať problémy aj odhaľovať zlo či meniť spoločnosť. Je to podobné, ako keď novinár vstúpi na pole beletrie. Môže to vyjsť, ale nemusí, keď ostane vo svojej podstate, ostane novinárom.

Marko Škop mal jasnú ambíciu: ukázať, ako sa na Orave (alebo možno aj inde, ale podľa reálií filmu to sedí najviac na Oravu) rozvíjajú združenia slovenských brancov. Chcel ukázať, ako formujú či skôr deformujú mládež, ako ich dedinské prostredie prijíma aj podporuje, zo strachu či z presvedčenia. A akú úlohu v tom všetkom zohráva Katolícka cirkev. Miestny farár je tu jedna z najdôležitejších postáv. A aj najodpudzujúcejšia.

Hlavný hrdina štyridsiatnik Milan je gastarbeiter, robí ako stolár v Nemecku. Krátke scény z Nemecka poslúžia aspoň na kritiku nadradenosti Nemcov (manželka Milanovho zamestnávateľa) a na zachytenie príchodu moslimských migrantov, ktorí berú prácu aj našim gastarbeitrom. Ale to je len taký letmý pohľad. Podstata je inde.

Sú Vianoce a Milan cestuje domov, za rodinou, na Oravu. A už sme s Milanom doma, v jeho nie veľmi peknom nedostavanom dome, kde si v spálni starostlivo oprašuje zbierku zbraní. A kde ho deti aj manželka prijímajú s istým odcudzením. Žiadna vrelosť, nadšenie, len chladné objatia. Vzťahy sa zrejme pokazili, v rodine napriek Milanovej bodrej snahe cítiť odcudzenie.

Výcvik obrancov vlasti vo filme Nech je svetlo. FOTO – Artileria

Ideme spolu s rodinou na nedeľnú omšu, vidíme plný kostol a farára, ktorý kvetnato hovorí o láske k blížnemu. Rýchlo zistíme, že sú to len prázdne frázy. Vidíme krutého Milanovho otca, ktorý je síce veľký katolík, zrejme aj kostolník, ale inak človek bez lásky či empatie. Vidíme čudne ubitú komunitu ľudí, ktorí sú akoby odovzdaní osudu.

Akčne tu pôsobia hádam iba branci z polovojenskej jednotky. Veliteľ pestuje v mladých mužoch vôľu pri cvičení, sebadisciplínu aj ochotu pomáhať. Vidíme, ako mladí muži idú v zime – spolu s farárom – odhadzovať sneh do vedľajšej dediny. Sú to teda muži činu, ale ako rýchlo zistíme, aj činu hrôzostrašného, ktorý sa končí samovraždou mladého študenta.

A do toho prichádza Milan, obyčajný stolár, ktorý sa bojí o svojho syna. Chce rýchlo dohoniť zameškané pri výchove detí, nechce stratiť syna, a tak všetko sleduje, pozoruje a rýchlo pochopí, že jeho rodinu zasiahlo akési zlo. A že sa mu musí postaviť takmer sám. Mimochodom, takmer všetci ľudia pôsobia v tej dedine ako akési neživé tiene, bez vône, chuti, zápachu, o vlastnej vôli nehovoriac.

Marko Škop si toho nabral priveľa, chce kritizovať nielen rozmach brancov, ktorí miestnym mladíkom ponúkajú zmysel života, program, pocit dôležitosti, ale napokon ich vedú ku skaze. Chce kritizovať farára, ktorý si žije v luxusnej vile s mamičkou a pôsobí ako nedospelý smiešny muž. No v skutočnosti je to napomáhač zla.

Škop chce ukázať aj na odpor k homosexualite, ktorý vedie až k tragédii. Chce odhaliť aj krutosť v rodinách, kde sa síce pestuje viera, ale žiadna láska. A ten krutý otec musí byť ešte aj obdivovateľom vojnového slovenského štátu. Lebo aj to je problém, ktorý treba spomenúť. Nemožno obísť ani nezamestnanosť či alkoholizmus.

Škop neobíde ani konšpirácie, ktoré sa šíria medzi ľudom. Počuť tu reči o tom, ako všetko ovláda nadnárodný kapitál. A ešte čosi: je tu aj polícia prepojená so samozvanými obrancami vlasti. Teda zlyhanie štátu. A aj obce, ktorá necháva človeka v trápení samotného.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Ľudia na ulici pôsobia vystrašene či nezúčastnene. Milanova rodina sa tak ocitne osamotená, keď príde pomsta a zastrašovanie. Celá obec pôsobí ako miesto, kde by ste rozhodne nechceli žiť. Všetko je akési škaredé, odpudzujúce, bezútešné. A všetko pôsobí veľmi realisticky, lebo Marko Škop bol pôvodne dokumentarista, a toto mu pomáha, aby nič nevyzeralo nakašírovane či umelo. Autenticita je veľmi silná.

Napriek tomu v niečom to nefunguje. Milanova rodina, teda žena a tri deti, pôsobia akosi upäto, bez života. Nehovoriac o ostatných ľuďoch. Akoby jediná živá bytosť tu bol Milan. Aj vďaka výbornému výkonu Milana Ondríka v hlavnej úlohe sa film miestami mení na umeleckú drámu. Najmä vtedy, keď sa film sústredí na vzťahy otec – syn. Vtedy je to silné. Toto je motív, ktorý by uniesol celý film, ale množstvo iných motívov práve tento najsilnejší potláča.

A pričasto vo filme vyráža na povrch ambícia tvorcu analyzovať, odhaľovať a ukazovať, ako to vidí Marko Škop. Teda angažovaný tvorca, ktorý nechce zachytiť len ľudskú drámu, to je primálo. Nestačí silný umelecký zážitok, treba aby tvorca ľuďom otvoril oči. Aby zmenili postoj? K cirkvi? K homosexualite? K brancom? K polícii? K nefungujúcemu štátu?

Nie som útlocitná ku kritike farárov, pokojne môžu byť aj negatívne postavy. Ale v tomto filme je kňaz čistou karikatúrou. Už aj výzorom, aj spôsobom života pod dohľadom prísnej matky, aj svojím manipulovaním a podporou zla. Ten farár je taký skarikovaný, až ho neberiete ako reálnu figúru.

Hoci tvorcovia nechcú film viazať iba k Orave, ten príbeh by sa vraj mohol udiať hocikde na Slovensku, neverím tomu celkom. Je to príbeh našitý na Oravu, kde je asi najväčšie percento ľudí praktizujúcich vieru, kde sú silné farnosti a kňaz je stále silnou autoritou. A kde sú silné rodiny. Orava z toho vychádza ako dosť bezútešné miesto, odkiaľ je najlepšie utiecť.

Pri sledovaní filmu som myslela na rozprávanie jednej sociálnej pracovníčky, s ktorou som kedysi robila rozhovor. Hovorila mi, aký je rozdiel medzi Kysucami a Oravou. Že na Orave sú silné rodiny, že otcovia sú síce silnou autoritou, ale zároveň dobrým príkladom, pretože sa o svoje rodiny naozaj starajú. Darí sa tu podnikaniu, lebo miestni ľudia nie sú odovzdaní, naopak sú skôr aktívni. Rodiny, ale aj komunity tu fungujú, dokonca Oravčania si radi berú aj cudzie deti do náhradnej starostlivosti. A ona ako sociálna pracovníčka tam ani nemá veľa práce, na rozdiel od Kysúc, kde je silný alkoholizmus, rodiny sú rozpadnuté, je v nich často násilie a deti zanedbávané. A zjavne to súvisí aj s praktizovaním viery, ktorá je na Orave oveľa silnejšia ako na chudobných Kysuciach.

V jednom momente sa pri sledovaní filmu pristihujem pri úvahe, že by som si radšej pozrela dokument Marka Škopa o tejto téme. Ak by našiel takýto konkrétny príbeh v konkrétnej obci. A do hĺbky odhalil konkrétne zlyhania, zločiny aj hrdinstvá ľudí, ktorí sa vzopreli. .

Ako modelový príklad na mňa v jeden moment ten film prestáva fungovať. V jeden moment je toho na mňa priveľa. Umenie prehráva, angažovanosť vyhráva. Milan Ondrík ako otec bojujúci o svojho syna a potom už vlastne aj o ochranu svojej rodiny je síce výborný a vďaka nemu sú vo filme momenty, ktoré ostanú v pamäti.

Milan Ondrík v úlohe Milana. Získal za ňu na festivale v Karlových Varoch cenu pre najlepšieho herca. FOTO – Artileria

Často sa hovorí o tom, že ak niečo slovenskí filmoví tvorcovia vedia dobre nakrútiť, tak je to silný sociálny film. Ale funguje iba vtedy, keď to nie je iba kritika spoločnosti, ale aj silná umelecká výpoveď. Teda keď už autor dokáže prekročiť tú tenkú čiaru a posunie svoju výpoveď k umeniu. Niektorým tvorcom sa to aj v našich pomeroch podarilo, Jánovi Kadárovi a Elmarovi Klossovi. Dušanovi Hanákovi, Martinovi Šulíkovi, Zuzane Liovej aj iným.

Dokonca aj nedávny film Loli paradička od rodiny Staviarskych je síce na prvý pohľad romantická komédia, ale v skutočnosti je to aj silná sociálna dráma, ktorá o spoločnosti povie veľa. Ale nekričí to z každého záberu.

Filmu Marka Škopa sa možno bude dariť na festivaloch, bude sa isto premietať v školách, aby sa mládež poučila, ale trúfam si odhadnúť, že v pamäti ostane najmä ako silno angažovaný počin.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Eva Čobejová

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo