Cirkev a Darwin

Keď v júli 2005 uverejnil kardinál Christoph Schönborn esej v New York Times kritizujúcu neodarwinizmus, zožal z rôznych strán veľkú dávku kritiky. Neodarwinistom vyčítal, že prekračujú svoje kompetencie vo výklade vzniku človeka a sveta, a vyjadril svoj nesúhlas s ich tvrdeniami, že človek je produktom neriadeného a neplánovaného procesu náhodných variácií. Odvtedy sa na túto tému razantnejšie diskutuje aj v širších vedeckých kruhoch, vrátane prostredia Katolíckej cirkvi.

Či vznikol človek priamym Božím pôsobením, či bola príroda na Zemi vždy v takej podobe, ako ju poznáme dnes, alebo je bližšie k pravde teória evolúcie a organizmy vznikali dlhodobým „samovoľným“ vývojom, sú otázky, ktoré aj dnes mnohých rozdeľujú. Odpoveď na jednej strane ponúkajú prívrženci darwinizmu, na druhej strane im oponujú mnohí zástancovia tzv. inteligentného dizajnu a kreacionisti. Pravdou je, že Katolícka cirkev sa oficiálne k evolúcii ako vedeckej teórii vyjadruje pomerne opatrne, ale nespochybňuje ju.

Kardinál Schönborn v eseji nevyjadril nesúhlas s teóriou evolúcie ako takou, odsúdil skôr len jej niektoré verzie, ktoré chápu človeka ako čistý produkt náhody, a hovoril o nich, že „abdikovali na ľudskú inteligenciu“. Na esej reagovalo mnoho ateistických zástancov neodarwinizmu, ale na druhej strane sa ozvalo aj nemálo kresťanských učencov, ktorí s kardinálom nie vo všetkom súhlasili. Napr. svoj postoj k problematike vyjadril aj profesor William E. Carroll z University of Oxford počas prednášky v Univerzitnom pastoračnom centre v Mlynskej doline v Bratislave.

Profesor Carroll v nej súhlasí s kardinálom, že v prírode je zjavný poriadok a účel, ako aj vnútorná konečnosť, ktorá odhaľuje existenciu Boha ako ich zdroja, ale pri kritike neodarwinistov je skôr toho názoru, že aj náhodný proces môže byť zahrnutý v pláne Božieho stvoriteľského plánu (v článku cituje podobný záver Medzinárodnej teologickej komisie z roku 2004). Pomocou učenia sv. Tomáša Akvinského vysvetľuje, že istá nezávislosť, autonómnosť prírody od jej Stvoriteľa je prejavom Božej dobroty, a teda že aj náhodné javy môžu patriť do Božej vôle. Božie diela skrze svoju autonómnosť tiež môžu byť príčinami javov, a tie môžu viesť aj k náhodným udalostiam. Hovorí: „V skutočnosti je prejavom Božej dobroty, že stvoril svet, v ktorom existujú takéto skutočné, i keď sekundárne, príčiny. V oblasti sekundárnych čiastkových príčin môžu nastať, a aj nastávajú, náhodné udalosti.“ Na druhej strane ale odmieta brať čistú náhodu ako „definitívny vysvetľujúci princíp“ každej zmeny, pretože by sa tým v istom zmysle poprela úloha vedy, ktorá už z definície hľadá vnútorné princípy a zákony javov. Vo vzťahu k neodarwinistickým teóriám podľa neho nie je potrebné odmietať všetky ich smery, ale len tie, ktoré existenciu Boha vyslovene popierajú.

Zaujímavé tiež je, že nesúhlasí so zástancami inteligentného dizajnu pri ich tvrdeniach o osobitných Božích zásahoch do prírody (pri vytváraní napr. zložitých živých organizmov, kde vidia jednoznačnú nutnosť Božieho zásahu, a teda aj dôkaz jeho existencie – podľa ich názoru sa mnohé organizmy alebo ich zložité orgány nedokázali vyvinúť „samovoľne“, bez usmerňujúceho zásahu „zvonku“). Hovorí: „Ak chceme vysvetľovať vývoj zložitých biologických štruktúr odvolaním sa na iné príčiny, než sú príčiny v prirodzenom poriadku, naznačovali by sme, že Boh nedokázal vytvoriť prirodzený poriadok vybavený kauzálnymi princípmi, ktoré by stačili na spôsobenie zmien v tomto poriadku.“ Ak naozaj veríme v Božiu inteligenciu, mali by sme teda veriť, že Boh vedel dostatočne usmerniť vesmír už priamo pri stvorení.

Profesor Carroll upozorňuje, že je potrebné rozlišovať prírodovedecké bádanie, ktoré skúma meniace sa javy a zmeny vo svete, na základe čoho potom vyvodzuje istý výklad sveta, kým náboženské vysvetlenie sa zaoberá stvorením v inom význame, nie fyzikálnymi zmenami, ale existenciou sveta ako takou, objasňuje ho skôr z metafyzického hľadiska. Tvrdí pritom: „...nijaké vysvetlenie evolučnej zmeny bez ohľadu na to, nakoľko počíta s náhodnosťou a s podmienenosťou, nemôže otriasť metafyzickým vysvetlením stvorenia, čiže skutočnosťou, že existencia všetkých vecí závisí od Boha, ktorý je jej príčinou.“ A dodáva, že „ak niektorí myslitelia odmietajú stvorenie na základe evolučných teórií, alebo odmietajú evolúciu v snahe obhajovať stvorenie, znamená to, že nerozumejú stvoreniu alebo evolúcii, alebo obom týmto pojmom.“

Že k evolúcii nemá v princípe negatívny postoj zopakoval kardinál Schönborn aj koncom apríla tohto roku v rakúskej televízii, keď povedal: „Evolučná teória je zlúčiteľná s kresťanskou vierou v stvorenie. (...) Prírodovedecká čistá práca nemôže byť protikladom viery, pretože podľa kresťanského chápania v prírode je rozum. Poznatky moderných prírodných vied by mohli veriaceho človeka priviesť iba ešte k hlbšiemu úžasu o veľkosti stvorenia.“ Vraví pritom ale, že je potrebné nemiešať prírodovedecký a náboženský prístup, pretože, ako bolo aj veľkým teológom a filozofom vždy jasné, napriek všetkým svedectvám rozumu a vedy je k viere potrebný aj vnútorný súhlas, teda vlastný akt viery. „Od vedca, ktorý sedí nad prírodovedeckými experimentmi, neočakávam poznatky v zmysle ´Tu som našiel Boha´,“ povedal kardinál. Takéto „rýchle nachádzanie“ Boha považuje za problém aj u obhajcov tzv. inteligentného dizajnu v stvorení.

Do diskusie nakoniec prispel aj pápež Benedikt XVI. Ešte ako kardinál a univerzitný profesor sa už od roku 1976 pravidelne zúčastňoval neformálnych besied so svojimi (neskôr bývalými) študentmi a doktorandmi teológie. Tie nakoniec neprestali ani jeho menovaním na Petrov stolec. V dňoch 1.-3. septembra 2006 sa takéto stretnutie konalo v Castel Gandolfe, témou diskusie bolo práve „Stvorenie a evolúcia“. Okrem študentov sa jej zúčastnili aj emeritný profesor filozofie Robert Spaemann, profesor biológie jezuita o. Erbrich, predseda rakúskej akadémie vied, biochemik prof. Schuster a takisto spomínaný viedenský arcibiskup kardinál Schönborn. Výsledky tejto diskusie boli prezentované v knihe Schöpfung und Evolution (Stvorenie a evolúcia), ktorá vyšla v apríli tohto roku v nemeckom Vydavateľstve sv. Ulricha.

K teórii evolúcie sa pápež vyjadril aj skôr, napr. ešte ako kardinál v knihe Na počiatku („In the beginning“ z roku 1986), kde takisto prikladal dôležitosť rozlišovaniu prírodovedeckého a náboženského výkladu sveta. Tu v komentári ku knihe Genesis napísal: „Správa o prachu zeme a o dychu Boha hovorí skôr o tom, čím človek je, než o jeho pôvode. Vysvetľuje jeho vnútorný pôvod, vrhá svetlo na projekt človeka. A naopak, teória evolúcie sa usiluje pochopiť a opísať jeho biologický vývoj. Ak však tak činí, nevysvetľuje ´projekt´ ľudskej osoby, jeho vnútorný pôvod, ani jeho osobitnú prirodzenosť. Preto oba prístupy môžeme považovať skôr za komplementárne, než vylučujúce sa reality.” Dôležitou otázkou však zostáva, kedy a akým spôsobom evolučný predchodca človeka získava dušu a slobodnú vôľu a stáva sa človekom... Aktuálna kniha Stvorenie a evolúcia môže tento nie príliš ľahký „evolučný oriešok“ pomôcť rozlúsknuť.

Lukáš Obšitník

Foto: www.christentag.at (kardinál Christoph Schönborn), www.sxc.hu, www.sankt-ulrich-verlag.de

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na