Je krátkozraké, keď si ženy myslia, že nepotrebujú mužov

Všetci sa máme príliš dobre a akoby sme nemysleli na to, že za to musíme niečím zaplatiť, hovorí profesorka Daniela Ostatníková.

Profesorka Daniela Ostatníková má pestrý život. Štyri deti, kariéra lekárky, vysokoškolskej učiteľky, vedkyne, prorektorky Univerzity Komenského, prednostky Fyziologického ústavu na Lekárskej fakulte. V roku 2012 dokonca získala ocenenie Slovenka roka.

Venuje sa najmä skúmaniu vplyvu testosterónu na inteligenciu človeka a výskumu pohlavných hormónov a ich vplyvu na kognitívne funkcie. Založila Akademické centrum výskumu autizmu.

V médiách je známa najmä svojimi otvorenými vyjadreniami o súdržnosti mužov a žien v modernej spoločnosti. Už pred ôsmimi rokmi vyhlásila, že ženám a mužom už nejde o spoločné dobro.

Sú dnešní muži a ženy iní ako pred 50 rokmi?

Samozrejme, ľudská spoločnosť sa vyvíja a odráža sa to na mužoch aj ženách, ale nesúvisí to iba s hormónmi. Človeka vytvárajú gény a formujú ho spolu s okolitým prostredím. Epigenetika (veda o zmene účinku génov vplyvom správania) funguje.

Stačí, aby jedna generácia žila v iných podmienkach, už sa mechanizmus prispôsobenia sa okoliu prenesie do génov. Je to súhra viacerých faktorov – najprv gény, na tie pôsobia epigenetické faktory, ktoré môžu dovoliť génom aktivizovať sa alebo ich naopak utlmovať a prispieť k tomu, že sa v nasledujúcej generácii už neprejavia.

Človek je adaptabilná bytosť, je to podmienkou prežitia, preto sa musíme počas života stále prispôsobovať. Hormóny sú poslami génov, gény zabezpečujú produkciu hormónov v organizme. Prísun hormónov zvonku zvyšuje ich hladiny v krvi. U zdravého človeka zákonite tlmí jeho vlastnú produkciu.

Aké hormóny to napríklad môžu byť?

Napríklad anabolické steroidy, ktoré užívajú niektorí športovci. Môže sa stať, že sa u nich pri dlhodobom užívaní vyvinie okrem zmien na tele aj neplodnosť, lebo vnútorné mechanizmy na uvoľňovanie hormónov v prirodzených biorytmických cykloch sa utlmia.

Na tom istom princípe fungujú aj antikoncepčné tabletky. Užívame hormóny, ktoré utlmia vlastný normálny cyklus pohlavných hormónov.

To sú tri faktory - vonkajšie prostredie, gény a epigenetické vplyvy a všetky sú dnes iné ako pred 50 rokmi. Prispieva k tomu aj spoločnosť, ľudia dnes nemajú ako v minulosti tlaky na holé prežitie, ktoré držali rodinu pokope.

Predtým si ľudia nemohli dovoliť toľko zábaviek, ktoré si dokážu vymyslieť teraz. Práve ten zábavný uvoľnený spôsob života môže byť z prirodzeného biologického hľadiska viac na škodu ako na prospech.

Kam to smeruje?

Myslím, že je to daň individualistickej spoločnosti, všetko sa zameriava na jednotlivca. V médiách počúvame – teraz, uži si, nemáš na to - požičaj si, nečakaj, všetko hneď... Stále to počúvame a odtlačí sa nám to v hlave, či chceme, alebo nechceme.

Navyše mnohí ľudia okolo nás tak žijú a utvrdzujú nás v tom, že je to v poriadku. K tomu sú aj pôžičky dostupné a naozaj je to celkom jednoduché. Otázka je, koľko to bude stáť a čo to prinesie v budúcnosti, ale to nám už nepovedia.

Sme síce slobodní, ale dostávame sa do zlatej klietky. Tlačíme na zamestnávateľa, aby nám dal vyšší plat, lebo platíme pôžičky a nemáme z čoho žiť, v práci sme menej šťastní, lebo človek nemôže byť šťastný, ak je príliš závislý...

Šťastie sme si zrušili tým, že sme ustrnuli v mantineloch, ktoré nám vymedzujú naše povinnosti voči bankám, zamestnávateľom. Potom robíme do tmy, práca nemôže byť už ani taká kvalitná a dopadne to tak, že sme vyhorení a skončíme buď načas, alebo nastálo. Žiadna odmena však nestojí za to, aby sme sa stali strojom.

Prečo si nedokážeme povedať „Dosť!“?

To dokážu len silní. Prestali sme rozmýšľať v rámci ľudského biologického normálu, rozmýšľame v strojovom normále, ktorý nám naimplantoval tento život.

Biologický normál je dôležitý, keď ho nebudeme žiť, vráti sa nám to. A už sa nám to vracia, teraz pripadá na jednu ženu v plodnom veku iba v priemere 1,3 dieťaťa. Aby sme sa však reprodukovali a aby nás mal kto živiť, keď budeme v dôchodku, treba viac ako dve detí na ženu.

V škole nás ešte učili, že tri deti na rodinu je optimum, jedno pre mamu, jedno pre otca a jedno pre štát. :-) Ja som to splnila aj prekročila, preto o tom môžem s ľahkosťou hovoriť. Boli sme však iná generácia, nebolo hanbou mať deti.

Mala som to o to jednoduchšie, že som nikdy ani nad tým neuvažovala, že keď sa dieťa má narodiť, môže sa aj nenarodiť. Ja som utužená - keď som to zvládla, teraz už zvládnem všetko.

Zaoberáte sa výskumom autizmu, dnes je veľa detí, ktoré majú rôzne poruchy od autizmu cez ADHD až po poruchy pozornosti, dysgrafiu, dyslexiu... Má na to tiež vplyv zmena prostredia alebo hormóny?

Keby som to presne vedela, už by sme to neštudovali. :-) Snažíme sa to skúmať, vychádzame z testosterónovej školy. Existuje teória profesora z Univerzity Cambridge, že autistický mozog je hypermužský mozog.

My to skúmame v Akademickom centre pre výskum autizmu na Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK. Pri autistických deťoch preto sledujeme nielen to, koľko majú testosterónu teraz, ale zisťujeme aj jeho vplyv v prenatálnom období.

Sú indície, ktoré nám umožňujú to zistiť, napríklad cez dĺžku prstov, ktoré rastú v rovnakom období, ako sa vyvíja mozog chlapcov mužským smerom.

Ak je prstenník dlhší ako ukazovák, ukazuje to na vyššie uvoľňovanie testosterónu v kritickom období. Pri deťoch, ktoré sme testovali, sme zistili, že mali vyšší prísun tohto hormónu v tehotenstve.

To podporuje zistenia, že autisti majú viac systemizovaný mozog a nižšiu schopnosť sociálnej, hlavne neverbálnej komunikácie a empatie. Hľadáme potom gény, ktorých úlohou je produkcia, metabolizmus a účinok testosterónu.

Čím to je, že sa autistických detí objavuje viac?

Možno aj preto, že aj intelektovo normálni autisti boli kedysi čudáci, ostávali na okraji spoločnosti a tým nemali možnosť sa reprodukovať. Odkedy však existujú IT-technológie, odkedy používame viac digitálne spôsoby komunikácie cez internet a mobily, neverbálna komunikácia hrá stále menšiu úlohu.

Práve títo ľudia sa v takomto prostredí dobre cítia. Tým, že sú oslobodení od sociálno-empatickej bubliny okolo seba, cez SMS a maily či chaty sa dokážu do spoločenskej komunikácie bez problémov zapojiť.

Navyše sa dokážu vypracovať v IT-technológiách, dostávajú sa na dobre platené pozície a tým sú aj spoločensky a ekonomicky dobre hodnotení, teda príťažliví pre opačné pohlavie.

Takéto gény sa tak vlastne posúvajú v populácii. Sociologické štúdie hovoria, že ľudia podobnej sociálnej skupiny a vzdelania či inteligencie sa vyhľadávajú, vytvárajú si skupiny. V Silicon Valley robili štúdiu populácie detí a výskyt autistov tam bol vyšší ako inde.

Je niekoľko stoviek génov pre autizmus, ktoré sú podozrivé, ale samy nevyvolávajú autizmus. Je to veľa génov s malým účinkom, keď sa však stretnú a ešte sa pridajú aj faktory prostredia, môže sa to prejaviť v podobe autizmu.

Typické je pre nich lipnutie na stereotypoch a neschopnosť sociálnej interakcie a komunikácie. Autizmus súvisí aj s poruchami pozornosti.

Aké faktory prostredia to podporujú?

Jedna možnosť okrem vplyvov škodlivých látok v prostredí je, že to vychádza zo situácie v spoločnosti, keď sa viac spoliehame na techniku ako na ľudskú komunikáciu. Deti majú od malička v ruke mobil a tablet. Do ďalšej generácie sa prenesú schopnosti, ktoré od nás život vyžaduje, tie dávame ďalej.

Ďalšej generácii teda odovzdáme schopnosť digitálnej komunikácie a nie to, že sa na niekoho usmievame, rozprávame, ako sme sa cítili, čo bolo včera... To je už dávno preč. Nevieme sami, kam nás to posunie. Na konci tisícročia budeme možno všetci autisti.

V čom sú dnes mladí ľudia iní?

Na prvý pohľad majú veľmi ľahký život - môžu cestovať, dokonca aj so štátnou podporou štúdia. Keď treba, rodičia priplatia. Nemusia už zväčša ťažko pracovať a všetko si zaslúžiť. Veľa vecí je už dopredu zariadených bez zásluhy.

Na druhej strane hovoríte, že má človek viac stresu v práci, z dlhov. Čo robí stres s mozgom človeka?

Sú dva druhy stresu. Jeden je pozitívny, nazývame ho eustres. Je to tlak, ale v podstate človeka ženie dopredu. Nemôže však prekročiť individuálnu hranicu, ktorá je u každého iná, každý má inú toleranciu stresu.

To je motivujúci stres, ak by nebol, zleniveli by sme. Pod tlakom sme produktívnejší. Ak však stres presiahne určitú mieru, je bičom na všetky orgány. Ničí nás.

Stres vlastne prináša reakciu obrany samého seba, akoby človek kričal – pomoc, nevládzem. Mobilizuje alarmové mechanizmy, zrýchli dýchanie, krvný obeh, metabolizmus, pripravenosť na akciu.

Stlmí všetko, čo nie je potrebné na prežitie a tým aj brzdí nadbytočnú mentálnu produktivitu. Dlhodobý stres pôsobí na človeka mentálne devastujúco. Ak je prechodný, vieme sa z toho spamätať. Príde víkend a ideme do prírody, dá sa z toho vyliečiť.

Má to aj dopad na fyziologické funkcie mozgu?

V podnetnom, tvorivom prostredí sa vytvárajú nové neurónové spojenia, neurónové okruhy lepšie pracujú. V stresovom prostredí neuróny idú len na istotu, riešia len, čo je potrebné na prežitie.

Neurónové okruhy, ktoré by sme mohli využiť na kreatívnu prácu, sú utlmené. Poznáme situáciu, keď máme hovoriť pred veľkou skupinou ľudí. Naša mentálna produktivita je oveľa lepšia, keď sme v známom prostredí, ako keď niečo habkáme v strese.

Vráťme sa k hormónom – anaboliká, antikoncepcia, aké ďalšie nás môžu rozlaďovať?

Každý hormón vo väčšom alebo menšom množstve rozkolíše všetky ostatné. Sú to regulačné molekuly, ktoré navzájom spolupracujú, jeden môže tlmivo pôsobiť na iný, napríklad testosterón tlmí receptory pre oxytocín (hormón väzby, dôvernosti a vernosti).

Takýchto interakcií je v tele veľmi veľa a o mnohých nemáme ani potuchy. Všetko so všetkým súvisí, keď si porežeme prst, vyplaví sa množstvo hormónov a ďalších látok, ktoré organizmu zabezpečia, aby sme nevykrvácali. V prvom rade ide o zachovanie života, rovnováhy.

Teraz si všímame aj endokrínne disruptory. Dostávajú sa nám do tela z vonkajšieho prostredia a menia funkciu endokrinného systému. Žijeme v prostredí, kde sa množia škodlivé látky – toxíny, disfenoly, látky, ktoré sa uvoľňujú z plastov, z pesticídov do pôdy, z hnojív...

Rozkladajú sa, viac alebo menej metabolizujú, metabolity sa dostávajú do vody a pôdy a ovplyvňujú nás. Musíme tak splácať produktivitu v poľnohospodárstve alebo lepšiu kvalitu života bez potkanov a hmyzu.

Navyše si to komplikujeme tým, že používame plastové fľaše, konzervy, ďalšie veci. Nepoznáme ani všetko, čo nás ovplyvňuje a ako, možno farbivá v potravinách. Existujú celé vedecké tímy, ktoré sa snažia rozlúštiť dopad týchto látok na naše regulačné systémy aj na náš genóm.

Ako menia naše gény?

Sú medzi nimi také, ktoré môžu spúšťať alebo potláčať aktivitu génov, alebo aj ako usmerňovače efektu hormónov. Napríklad také, ktoré estrogenizujú mužov. Tak sa podobajú prirodzeným látkam, že obsadia ich receptory a akoby si sadli na stoličku, ktorá je určená pre prirodzenú látku a tak zabránia jej účinku.

Predpokladá sa, že aj zníženie plodnosti mužov v súčasnosti je čiastočne dôsledkom endokrinných disruptorov. Ďalej stres, lebo ak je človek v strese, znižujú sa hladiny niektorých hormónov.

Aspoň tých, ktoré slúžia, aby sme boli v pohode a mohli napríklad sústreďovať svoje ciele na reprodukciu, vzťahy medzi ľuďmi... Ak si potrebujeme len zachrániť holý život, zameriavame sa na prežitie.

Cieľom ľudského snaženia je však často mať pohodu, dosiahnuť harmóniu, mať fajn život...

Náš život je vlastne viac pohodový, ale tá pohoda sa nám tiež nevypláca. Pretože znamená, že nemusíme tvrdo pracovať, bežať, biť sa o holý život.

Stačí, keď píšeme a telefonujeme, ale to prináša iný problém, že nezapájame svoje svaly. Fyzickou aktivitou však spaľujeme stresové hormóny a uvoľňujeme napätie. Duševný stres, ktorý v sebe dusíme, nám viac ubližuje.

Je veľmi prospešné, aby sme rúbali drevo alebo niečím búchali, keď sa naštveme, lebo aktivizujeme proces, ktorým sa znovu dostaneme do rovnováhy. Keď sedíme, hromadíme si stresové látky a nemáme ich kde vypustiť, spáliť ich. Potom sa stáva, že napätie uvoľňujeme slovnými útokmi.

Nejeme priveľa na to, koľko energie potrebujeme?

S výživou je to podobné. Môj dedko jedol celý život slaninu a bol zdravý, dožil sa 90 rokov. Ale treba tiež povedať, koľko denne urobil fyzickej práce.

Ak mám sedavú ľahkú prácu, slaninu nepotrebujem. Dnes zväčša potrebujeme menej energie, ako prijímame, preto sa zvyšuje počet obéznych.

Nepotrebujeme ani toľko bielkovín, koľko dnes bežne prijímame. Odpútali sme sa od života, ktorý žili ešte nedávne generácie mojich starých rodičov, ktorí si ťažko zarábali na chlieb.

Generácia mojich rodičov už žila v socialistickej blaženej dôvere, že sa štát o nás postará. Ako deti sme si užívali jasle a škôlky za výhodných podmienok. Do myslí mamičiek sa tak implementovalo, že štát sa postará, ona môže ísť do práce.

Doma sa ani nemuselo variť, celá rodina sa najedla v školskej či závodnej jedálni. Kuchyňa bola doma iba nato, aby si človek večer natrel chlieb. Panelákové byty nie sú stavané ako centrum rodinného života, majú zvyčajne iba väčší kuchynský kút.

Bol to spôsob, ako urobiť ľudí závislými, odkázanými na štát?

Súviselo to s tým, že štát, to je niekto hore, sa postará. Že štát sme aj my, to ani mne dlho neprišlo. Dnes sa pýtame, že keď budú všetci len konzumovať, kto bude tvoriť? Tí, čo tvoria kričia, že chcú mať viac, že robia na darebákov, ale keby zasa nebolo konzumentov, nemali by čo robiť.

Spoločnosť sa tým polarizuje, lebo si uvedomujeme, že niekto musí pracovať a niekto si viac užíva. Verím, že je mnoho ľudí, ktorí pracujú a sú spokojní a šťastní.

Na druhej strane takí, čo nemajú prácu, sú často preto nešťastní, ale nevedia sa zaradiť. Nemajú prácu, lebo hocijakú robiť nebudú, nechcú už zametať ulice. Tak kto to bude zametať, tí zo Sýrie a Iraku? Tých tu zasa nechceme...

Vidím to na sebe, že si neviem predstaviť, že by som si niekoho zavolala na upratovanie. Mladí ľudia by si však pokojne objednali na to nejakú pani a oni by šli do posilňovne... To je úplný rozdiel v myslení dvoch generácií.

Majú sa mladí príliš dobre?

Všetci sa máme príliš dobre a akoby sme nemysleli na to, že za to musíme niečím zaplatiť. Dnešný individualizmus, ktorý je podľa mňa len jemnejším výrazom pre egoizmus, sa nám vráti.

Keď mladí ani v tridsiatke neupustia od egoizmu, neoženia sa, nebudú mať deti, lebo je ťažké opustiť pekný život, cestovať, užívať si, najať si upratovačku... a nezačnú myslieť na budúcnosť, tak ich to dobehne, možno v starobe, aj keď im to neprajem.

Špeciálne muži v priemere oveľa ťažšie prežívajú samotu v starobe ako ženy. Ženy sú také ustálené, aj keď sú rovnako samostatné ako muži. Teraz však tou rovnoprávnosťou a slobodou žien vlastne dávame viac slobody mužom, odbremenili sme ich.

Myslíte teraz rodovú rovnosť?

Myslíme si, aké sme dobré, keď na seba preberáme celé bremeno. Nepotrebujeme mužov, aby sme mali deti.

Dnes už ženy nie sú pod tlakom morálky ani spoločnosti, vedia, že im pomôže, aj ak budú s dieťaťom samy. Tak načo by žena nútila partnera, aby s ňou vydržal a ona by sa mu mala starať o večeru a ďalšie prežitky...

Sú to starosti navyše, aj keď robia rodinu rodinou... Nemá o to záujem ona a ani on... Ale je to krátkozraké, opäť sa nám to vráti, pretože dieťa prestane mať vzor otca a matky, rodinnej spolupatričnosti, vzájomnej úcty a pomoci. Rodina dnes, žiaľ, stráca na význame.

Dnes sa to nejaví ako problém, lebo sú podpory, štát sa postará, slobodná mamička má niekedy väčšie výhody ako vydatá. Podporné mechanizmy jej pomôžu prežiť a navyše môže sama dieťa aj seba zabezpečiť, ak je vzdelaná a má dobrú pozíciu.

Majú ženy rovnaké šance ako muži?

Rozdiel v platoch stále mizne, vidieť to aj na akademickej pôde, kedysi bolo nemysliteľné, aby bola žena dekankou. Ja som sa v práci nikdy necítila byť diskriminovaná. Mala som menej času, lebo som sa starala o rodinu, ale to je úplne normálne.

Muž a žena majú byť spolu a navzájom vyvažovať svoje klady a zápory, to je pre mňa podstatné. Dnes však ženy berú mužov ako bremeno, lebo ich už nepotrebujú. Pritom vzájomné dopĺňanie sa je úplne kľúčové.

Dokončenie rozhovoru si môžete prečítať tu: Otec a mama sú povinní dať dieťaťu viac, ako len svoje pohlavné bunky.

Peter Kremský

Foto - Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo