Rakúsky ekonóm: Hrozí nám kolektívna samovražda

Christof Zellenberg vyše 15 rokov pracoval pre Deutsche Bank ako riaditeľ divízie privátneho bankovníctva pre strednú a východnú Európu so sídlom vo Viedni. V roku 2003 založil a odvtedy vedie Europa Institut vo Viedni, ktorá sa zaoberá ekonomickými a spoločenskými otázkami. V súčasnosti sa zaoberá najmä súkromnými investíciami (private equity). 

img_7698copy_1.jpg

Patríte ku kritikom vývoja západnej liberálnej spoločnosti v Európe a sociálneho štátu, ktorým sa chváli najmä Rakúsko. Kam podľa vás Západ smeruje?

Budúcnosť Európy je veľmi široká téma, dalo by sa o nej dlho hovoriť. Pokiaľ však ide o budúcnosť nášho sociálneho štátu, vidíme tendencie, pri ktorých človek ani nemusí byť prorokom, stačí, keď hovoria fakty.

Rodí sa veľmi málo detí, takže spoločnosť všeobecne starne. Zdola prichádza stále menej detí a mladých ľudí a stále viac ľudí dosahuje vysoký vek. Tým sa posúva to, čo voláme spoločenskou pyramídou. Predtým to bola naspodku široká stavba, ktorá sa smerom nahor zaostrovala - starých ľudí bolo v pomere k mladým oveľa menej.

Teraz tá pyramída vytvorila veľké brucho, v strednom veku je vyklenutá a začína sa postupne stavať hore nohami – teda bude veľa starých ľudí a málo mladých. Jedného dňa sa z toho stane obrátená pyramída.

V čom je málo detí problémom?

V našom sociálnom systéme aktívni pracujúci ľudia financujú svojimi daňami a odvodmi ďalších, v prvom rade starých ľudí. Platíme im dôchodky a zdravotnú starostlivosť. Keď bude stále menej mladých, ale budú musieť platiť za stále viac starých, v ekonomike ostane k dispozícii čoraz menej peňazí pre voľné využitie, pre ktoré sa ľudia sami slobodne rozhodnú.

Bude teda príliš málo peňazí na investovanie, málo na okamžitú spotrebu, veľa týchto peňazí sa bude cez dane a odvody posúvať staršej generácii. Časť z toho sa, samozrejme, cez nich tiež dostane do spotreby, ale to je iný typ spotreby. Títo ľudia zriedka kupujú inovatívne moderné produkty, počítačové vybavenie, mobilné telefóny a podobne.

Aj celá produkcia ekonomiky sa preto buď prestaví, alebo inovatívne moderné spoločnosti jednoducho prestanú byť aktívne v takýchto krajinách, napríklad v strednej Európe. Budeme mať totiž na jednej strane primálo ľudí schopných práce a oni nenájdu ľudí, ktorých potrebujú zamestnať.

Na druhej strane však bude aj málo ľudí, ktorí by si kupovali tieto produkty. Je teda jasné, že priemysel sa bude odtiaľto skôr sťahovať preč. Ďalší dôvod je, že títo pracujúci ľudia budú platiť privysoké dane a odvody v pomere k majetku, ktorý prácou získajú.

Vidíme, že už dnes svetové koncerny a technologické firmy presúvajú svoje obraty, ale najmä zisky do oblastí, kde nemusia platiť vysoké odvody a dane. Ak dane a odvody u nás budú ukazovať stúpajúci trend, tak sa od nás poberú preč.

Čaká teda Európu hospodársky útlm?

To je jasný problém, ktorý tu máme - čisto ekonomický. To sú holé čísla a fakty. Existuje však aj etický problém, ktorý s ním súvisí. Keď si málo ľudí bude zakladať rodiny, ako to teraz robia mladí ľudia a navyše sa aspoň polovica týchto rodín ešte rozpadne, prináša to do spoločnosti veľkú nestabilitu.

Na druhej strane majú títo mladí ľudia, či už žijú v manželstve alebo nie, aj menej detí, čiže preberajú menej zodpovednosti za mladú generáciu. Musia tak robiť menej kompromisov vo svojom živote, menej preberať zodpovednosť, menej sa obmedzovať pre vyššie ciele, ktorými sú rodina, deti, odovzdanie tradícií.

Teda majú viac voľného času a peňazí na zábavu, môžu si viac užívať?

Zjednodušene povedané sa tým do spoločnosti dostáva veľká miera egoizmu, je zameraná veľmi silno sama na seba. Vzdáva sa vzájomnosti, zameraniu na partnera a deti. Stáva sa egoistickou, narcistickou, chýba jej sociálna súdržnosť. Ale aj to, čo robí život morálne hodnotným, čiže schopnosť tímovej spolupráce, keď to poviem ekonomickým jazykom. Aby ma vôbec zaujímalo, čo ten druhý hovorí, ako to myslí, aby som si vymieňal názory, komunikácia.

Pápež o tom nedávno povedal, že by sme nemali byť stále len zavesení na svojich mobiloch a počítačoch. Vidí, že ľudia už spolu nie sú v kontakte, nekomunikujú, ale sa vlastne len točia okolo seba samého, okolo svojich vlastných záujmov. Vymieňajú si názory iba cez svoje elektronické kanály.

To je veľký problém, pretože začíname strácať náš sociálny kapitál. Vzniká atomizovaná spoločnosť, v ktorej mnohí plávajú životom osamelí, kde nám v staršom veku bude chýbať stály partner a najmä deti, čo nás neuveriteľne ochudobní a urobí osamelými.

Myslím, že takto nevyzerá zdravá spoločnosť. Odtiaľto tak raz bude odchádzať aj tých málo veľmi talentovaných a kreatívnych mladých ľudí, ktorí chcú veľa pracovaťa byť v živote veľmi aktívni a chcú veľa dosiahnuť. Nebudú sa v takejto spoločnosti cítiť dobre. Teraz to už aj vidíme, že mnohí odchádzajú do zahraničia, hľadajú si krajiny a spoločnosti, v ktorých tento fenomén starnutia ešte nie je taký zjavný.

img_7679copy_1.jpg

Je paradox, že o starnutí obyvateľstva hovorí práve Rakúšan z Viedne - mesta, ktoré prudko rastie, počet jeho obyvateľov sa zvyšuje, stavajú sa nové štvrte a mesto patrí k najlepším miestam pre život na svete...

Treba to vidieť oddelene - vždy sa dá nájsť nejaký bod, kde môžeme povedať, že presne tu, na tomto mieste na svete to neplatí. Ale keď sa to zovšeobecní, v zásade platí, že v Európe máme stále prírastky obyvateľstva len z iných regiónov, kde sú katastrofálne podmienky na život.

Alebo kde ľudia vidia menšiu perspektívu a tí potom k nám prichádzajú ako ekonomickí utečenci. Hľadajú si miesto, kde sa budú mať lepšie. Že sme ešte takým miestom, je správne. Veľa indikátorov však ukazuje, že sme už na zostupnej krivke. Už dávno nespĺňame inovačné ukazovatele, prudko nám stúpa reálna nezamestnanosť.

Aj u nás v Rakúsku je čoraz viac ľudí, ktorí žijú zo sociálnych príspevkov. Podiel prerozdeľovania v spoločnosti je veľmi vysoký, a tým je stále menej zodpovednosti samých za seba. Pribúdajú štátne zásahy a regulácie, a ubúda slobody.

Tú si však veľa ľudí neváži, radi by ju vymenili za hmotný blahobyt.

Arcibiskup Christoph Schönborn povedal, že najväčší dar, ktorý človek od Boha dostal, je jeho osobná sloboda. Psychológ Viktor Frankl tvrdí, že to, čo vôbec človeka robí človekom, čo ho odlišuje od mnohých iných živých bytostí, je, že sa môže rozhodnúť pre niečo a vďaka tomu sa stať zodpovedným.

Môže zvažovať, či je niečo dobré alebo zlé a tým za to preberá zodpovednosť – nemôže povedať, že len nasleduje svoje pudy. Môže rozmýšľať, hodnotiť, čo bude dôsledkom jeho aktivít, dáva mu to určitý stupeň zodpovednosti. To ho robí človekom.

Lev nie je zodpovedný za to, či zožerie gazelu alebo nie, nevedel by to ani vysvetliť, prečo to robí. Aj keby to bola posledná gazela svojho druhu pred vyhubením, nevysvetlíte tomu levovi, že ju nemá zožrať. Ľudia sa však dokážu postarať o to, aby prežila, keď prevezmú zodpovednosť.

Táto sloboda je teda centrálna, žijeme však v spoločnosti, kde je jej čoraz menej. Profesor Harvardskej univerzity Clayton Christensen tvrdí, že keď sa vzdáme tejto transcendentnej zodpovednosti, toho vedomia, že existuje Boh, ktorý si od nás niečo želá a ktorému sa zodpovedáme, keď sa vzdáme toho, čomu typicky hovoríme náboženstvo, keď to odstránime z našej spoločnosti, tak spoločnosť zanikne kvôli svojim vlastným rozporom.

Povedal slávnu vetu: Ak úplne vytlačíme náboženstvo zo svojho života, dopadne to tak, že nedokážeme najať dosť policajtov, aby sme ju udržali pri živote. To je úplne jasné. Už Auguste Comte, francúzsky gnostický filozof 19. storočia, povedal, že spoločnosť, v ktorej už náboženstvo nehrá žiadnu úlohu, sa rozbije na vlastných rozporoch.

Pre mnohých je však viera iba kultúrne pozadie, nevnímajú ju ako niečo, čo by malo ovplyvňovať ich život a rozhodnutia.

Je to tak, žijeme v spoločnosti, kde hrá stále menšiu úlohu. Veľa ľudí sa už vôbec neoznačuje za náboženských. Aj tí, čo ešte áno, to vidia všetko veľmi relativizujúco. Títo ľudia sa akosi stále ešte cítia byť príslušníkmi nejakej cirkvi, v skutočnosti však už nie sú naozaj zbožní. Dostali sme sa do štádia, že väčšina spoločnosti pokladá otázku Boha za nepodstatnú. Takže sa spoločnosť rozpadá na vlastných protirečeniach, na beznádejnosti, bezcieľnosti.

Vidíme množstvo manželstiev, ktoré sa rozpadajú, príliš málo detí, státisíce a milióny potratov po celom svete, problémy s drogami, psychické choroby, ľudí, ktorí sa už nedokážu vysporiadať so svojimi problémami a tým, čo vidia okolo seba, a zrútia sa.

Je to dobre pre psychoterapeutov, to je prudko rastúce odvetvie, životní poradcovia tiež. To je asi jedno z mála odvetví budúcnosti. Je to však vlastne tragické – spoločnosť, ktorá sa rozpadá pre svoju beznádejnosť a stratu perspektívy.

Patrí k tomu aj genderizmus – spochybňovanie identity a úlohy muža a ženy?

To je ešte ďalší krok, ktorým cielene politicky rúcame ešte aj posledné piliere prirodzenej ľudskosti. Začalo sa to už v 60. a 70. rokoch minulého storočia cez zavedenie rozvodového práva a jeho ďalšiu liberalizáciu.

Potom sa umožnili interrupcie, takže spoločnosť už nemusí brať ohľad na bábätká, na tých najslabších medzi najslabšími. Teraz to pokračuje celou gender ideológiou. Človek sa usiluje zbaviť sa toho najvecnejšieho, čo mu bolo dané. Povedia mi, že nie som muž, len si to namýšľam.

Rodičia mi to nahovorili, ale možno ním ani nie som, môžem sa sám rozhodnúť, čo chcem byť. Nielen či som muž alebo žena, na sociálnej sieti existuje 70 rôznych definícií pohlavia. Všetko sa rozplýva, postupne prídeme do bodu, keď nám povedia, že vlastne nič nie je isté. Všetko je v pohybe, je to na mne, ale ničím si nemôžem byť istý.

Déscartés povedal: Viem, že nič neviem, akurát viem, že musím byť, lebo nad tým premýšľam. Myslím, teda som. To je však oslobodenie od všetkého – spoločnosti, problémov, neviem, či vôbec existujú, alebo či si ich vlastne len nevymýšľam. Človek sa tým vlastne blokuje v premýšľaní, kto je, odkiaľ a kam ide, aká je jeho zodpovednosť. Nakoniec sa len v panike bude točiť vo vákuu okolo samého seba.

Vráťme sa naspäť k ekonomike. Hovorí sa, že sociálny štát a jeho vysoký štandard už nemožno financovať. Čo sa teda stane? Budú sa ľudia musieť niečoho z toho vzdať?

Myslím si, že nepomôže iba sa niečoho vzdať, musíme prestaviť celý systém. Existujú krajiny, kde to už urobili, mnohé už dávno. Keď sa napríklad pozrieme na známy penzijný systém v Čile, ten pomohol aj v tom, že celý čilský model sa stal stabilnejším. Keď sa celý kontinent otriasal počas argentínskej krízy, Čile tým nebolo ovplyvnené a fungovalo ďalej.

Zmena od prerozdeľovacieho modelu k modelu sporenia, v ktorom sa vlastne budujú zásoby kapitálu, bol veľmi zdravý, stabilizujúci aspekt. To zabezpečenie a prerozdeľovanie štátom zaviedol už kedysi Bismarck. Je za tým idea, že spoločnosť by mala byť závislá od systému, politikov, ktorí ju tak môžu manipulovať.

Manipulovateľnosť však automaticky uberá zo slobody, vraciame sa k tomu, čo sme už povedali. Treba vidieť, ako to všetko spolu súvisí. Naša úloha je dnes pomôcť uvoľniť človeka opäť zo závislosti od štátu, čo najviac odbúrať štátne regulácie a prerozdeľovanie, ponechať čo najviac peňazí a kapitálu ľuďom, ktorým patrí.

Zároveň však musíme ľuďom povedať, že tam už nie je žiadna mäkká žinenka, ktorá ich zachytí, keď sa do nej hodia. Záchranná sieť, ktorá stále ostane, bude veľmi-veľmi hlboko. A bude mať aj veľké oká. Zachytí naozaj len prípady, ktoré budú veľmi vážne, nie každého, kto stratí prácu alebo ochorie.

Keď už to naozaj nejde inak, treba, samozrejme, solidárne pomôcť, ale široké masy sa o seba budú musieť postarať samy, poistiť sa pre prípad choroby, nezamestnanosti, na dôchodok. Ak sa nepoistia, musia našetriť dostatok kapitálu, aby z neho vyžili. Nakúpiť napríklad nehnuteľnosti, ktoré potom môžu prenajímať a žiť z nájomného.

Ľudia však na to nemajú aj preto, že im štát veľa zoberie, nie?

Pravdaže, štát im musí brať oveľa menej z ich príjmov nižšími daňami a odvodmi. Treba uvoľniť ľudí od nadvlády politiky, vytvoriť nový slobodný priestor, zaviazať ich k vlastnej zodpovednosti, že im nebudeme do toho hovoriť.

Keď to ľudia po stáročia dokázali, neviem prečo nie dnes, sú neschopnejší, hlúpejší alebo čo? Hovorí sa, že sme oveľa múdrejší, inovatívnejší, máme oveľa viac technických možností a schopností. Ale keď ide o to, uvoľniť človeka pre viac vlastnej zodpovednosti – tak to je nemožné. Zjavne sme dnes podľa názoru politikov príliš hlúpi, aby sme sa o seba vedeli postarať.

Ja si práve myslím, že nie sme. Mali by sme sa oveľa lepšie, keby sme mohli byť viac ľuďmi, keby nám menej hovorili, čo máme robiť, bolo by menej predpisov, menej by nám brali a viac by nám ostalo. Keď sa bude od nás žiadať viac vlastnej zodpovednosti, povedie nás to aj k tomu, že budeme mať aj stabilnejšie vzťahy.

Preberieme viac zodpovednosti za ľudí, ktorých máme blízko seba, stabilizovala by sa celá spoločnosť. Mali by sme viac detí, tvorili by sme znovu majetok, spoločnosť by sa tak mala lepšie. Ja som o tom presvedčený. Pravda je, že by sme však kvôli tomu museli urobiť aj systémové zmeny. Veľa by sa muselo zmeniť. Náš ekonomický, peňažný systém, naše sociálne systémy.

img_7665copy_1.jpg

Na Slovensku sa diskutuje o druhom dôchodkovom pilieri, z ktorého štát vyháňa ľudí naspäť do Sociálnej poisťovne. Komu je lepšie zveriť svoje peniaze? Je však lepšie byť závislý od štátu alebo od bánk?

Táto otázka je od základu nesprávna. Politici vytvorili systém, v ktorom sú finančné inštitúcie a celý finančný trh hnacím motorom. Tento systém je však vybudovaný nesprávnym spôsobom. Ťažko môžem viniť motor, že auto narazilo do stromu. Motor si robil svoju prácu a nemôže za to, kam vodič vedie auto. On točí volantom.

Musíme myslieť principiálne. Banky dostali iba preto túto veľkú moc, lebo sme do systému napumpovali príliš veľa likvidity, hotovosti. Likviditu, samozrejme, potrebujeme, ale štáty sa v posledných rokoch a desaťročiach príliš zadlžili a potrebovali zvýšenie likvidity na to, aby vykázali virtuálny hospodársky rast.

Ako sa možno dostať späť k rovnováhe - imigráciou, zvýšením veku dôchodcov? Vyzerá to všetko len ako krátkodobé riešenie...

Nemôžete odo mňa očakávať univerzálny plán záchrany ľudstva. Mám len nápady, z ktorých sú niektoré ľahšie a iné ťažšie realizovateľné. Dôležité však je, aby sme vôbec začali s procesom otvorenej diskusie. Uvedomme si, že v prvom rade musí byť možné otvoriť tieto problémy v spoločnosti.

Dnes máme veľký problém, že diskusia je de facto zakázaná. Nikto vás nezbije, ale odstavia takého človeka na vedľajšiu koľaj, kde sa postupne stane bezvýznamným. Musíme nájsť cestu späť k procesu otvorenej diskusie o všetkých týchto problémoch.

Druhá vec – musíme do tejto diskusie pripustiť nekonvenčné témy, aj keby boli boľavé. Všetkých šokujem, keď spomínam čísla interrupcií v Európe. Je to pritom prestarnutý, vymierajúci kontinent, ktorý sa nedá udržať v raste ani s prispením imigrácie, ešte aj to je málo.

Ak s tým však porovnáme čísla interrupcií, veľmi rýchlo prídeme na to, že tu všetci vykonávame kolektívnu samovraždu. Generáciu, ktorá nám tu chýba, môžeme nájsť na smetisku za potratovými klinikami. Keď to dnes poviem na nejakej verejnej diskusii, odpoveďou je nesúhlasné bručanie. A už mi potom nedovolia nič povedať.

Prečo túto tému spoločnosť neberie vážne?

Dostali sme sa do spoločenského procesu, v ktorom vieru a cirkvi stále viac zosmiešňujeme. Predstavujeme ich v absurdnom svetle a skúšame vytláčať z povedomia verejnosti. Ale o to presne ide, že keď vytlačíme zo spoločnosti zbožnosť, tak nebudeme vedieť nájsť dostatok policajtov na to, aby sme ju uchránili.

Silu vzájomnosti, ktorú cirkvi a zbožnosť v princípe vykazujú, treba využiť v spoločnosti. Nemôžeme sa toho báť a vytláčať to, ale posilňovať, integrovať, využívať, pretože má funkciu podpory spoločnosti.

Ďalší bod je sloboda – musíme ju ľuďom poskytnúť. Pri každom zákone, ktorý sa schvaľuje, si treba položiť otázku, aký má zmysel. Potrebujeme ho naozaj, má to zmysel? Urobiť porovnanie nákladov a výnosov.

Keď dnes prichádza nejaký nový produkt na trh, výskum musí takéto porovnanie predložiť. V politike sa to však nerobí. Treba sa pozrieť, čo to prinesie, a ak nič, iba škody, tak netreba vymýšľať ďalšie zákony, ktoré to vylepšia a prinesú ešte viac a viac regulácie. Tak sa to teraz robí. To je však obrovské obmedzovanie slobody.

Ľudia potrebujú viac osobnej zodpovednosti, aby boli bližšie tomu, pre koho vlastne pracujú. Treba im nechať aj viac ovocia ich práce, menej im brať a prerozdeľovať. To sú také signálne svetlá, bolo by však treba ísť do detailu a rozobrať si to, čo to znamená konkrétne.

Konkrétne dane – aká je podľa Vás ich optimálna výška?

Rád provokujem tým, že som stredoveký človek, ale myslím to vážne. V stredoveku bol desiatok, ktorý ste vládcovi odviedli zo svojej práce. Dnes by sme boli šťastní, ak by sme tomu, pre koho pracujeme, mohli odviesť iba desať percent. Sme ďaleko-ďaleko nad tým, výška daní a odvodov je nad 50 percent.

Otec celého systému prerozdeľovania a tým aj daňových systémov, slávny ekonóm John Keynes, raz povedal, že maximálne tolerovateľná horná hranica všetkých daní a odvodov smie byť 25 percent, pretože všetko iné by začalo obmedzovať slobodu človeka.

My sme už teraz na dvojnásobku. Keď by sme išli k jeho hrobu, tak si myslím, že tam robí saltá od zúrivosti, čo sme urobili s jeho odporúčaniami.

Prečo na tom politici nechcú nič zmeniť?

Pretože si prerozdeľovaním a sociálnymi programami kupujú hlasy voličov. To je jednoduchá forma korupcie, podplácania alebo dokonca prostitúcie. Intelektuálna korupcia – kupujem si hlasy voličov.

Zvyšujem dôchodky a už ma budú dôchodcovia voliť. Zvyšujem príspevky v nezamestnanosti a budú ma voliť nezamestnaní. Viac ciest sa prebuduje na lúky, super, budú ma voliť zelení. Poviem, že emisie CO2 sú zlé, zdaníme ich – super, už ma volia ďalší zelení.

Ale že sa tým predraží tovar, ktorý si kupujeme, lebo sa jednoducho nejako musí dostať z miesta A na miesto B, to už nechápu. Tak urobím ešte cenové kontroly a tým zničím výrobcov, takže zaniknú pracovné miesta, ale tam to už ľudia nedomyslia.

Takto rozmýšľajú politici – niečo zavediem, aby ma zajtra zvolili. A po štyroch, šiestich, ôsmich rokoch potom prehrám, idem do bohatého dôchodku alebo dostanem niekde dobré teplé miesto alebo napíšem knihu. V skutočnosti vyhrám tak či tak.

img_7687copy_1.jpg

Čím viac však bude nezamestnaných a starších ľudí, tým širšie bude publikum voličov, ktorých zaujímajú hlavne istoty a sú ľahko podplatiteľní. Bude teda stále horšie a horšie?

Bolo to v knihe Georga Orwella, kde veľké manipulované masy sa stali skoro zvieratami, nemali vlastne už skoro žiadnu slobodnú vôľu, stali sa nemým dobytkom. Sme na tejto ceste, možno sa niekedy medzitým ľudia prebudia, postavia sa voči tomu, budú ľudové povstania.

Občianske vojny asi neprídu, lebo ak je spoločnosť prestarnutá, už sa nikomu veľmi nechce bojovať. Už teraz to však v Európe vidno, že extrémne veľké skupiny obyvateľstva sú nezamestnané, odkázané na sociálnu sieť. Myslím tým aj dôchodcov, lebo to je vlastne tiež štátna pomoc.

Keď aj ľudia majú prácu, často zarábajú len toľko, aby sa ako-tak uživili, nedokážu sa z toho osamostatniť alebo si odložiť na horšie časy. V Rakúsku dve tretiny pracujúcich neplatia žiadne dane z príjmu. Nie preto, že by boli takí prešpekulovaní a vyhli sa im, ale zarábajú pod úrovňou nezdaniteľného minima, čo je zhruba 15-tisíc eur ročne.

To sú všetci, čo majú polovičné alebo ešte nižšie úväzky, tí ničím neprispievajú do systému, sú jeho čistí využívatelia a tým sú závislí. Toto sme vytvorili za posledných 20, 30, 40 rokov hlúpym systémom, ktorý tu máme.

S 15-tisíc eurami ročne majú v Rakúsku čo robiť, aby prežili, vo Viedni je dokonca problém zaplatiť prenájom malého bytu. A čo jedlo, oblečenie, bez toho to nejde, na cestovanie už ani nemôžu myslieť.

Takže predsa len sa ľudia dokážu uskromniť, aj keď nútene.

Možno to bude ako kedysi v socializme, že deti bývali s rodičmi aj po tom, čo si založili rodinu, mali deti. Dve-tri generácie bývali v jednom byte s 50-60 m2, ktorý dostali zadarmo. Keď toto má byť perspektíva vo vysoko rozvinutej ekonomike, no prosím, ale mne sa to zdá nehorázne.

Zažili ste to na Východe sami, že životná úroveň na Západe bola len kúsok za hranicou o svetelné roky vyššia. Tí istí ľudia s rovnakými schopnosťami, inteligenciou a základnými prostriedkami sa mali oveľa-oveľa lepšie.

Na to sa dnes zabúda, že sme tu tieto systémy centrálneho plánovania a totálnej regulácie a prerozdeľovania už mali. Teraz sa k nám vracajú. Na Slovensku možno trochu pomalšie, lebo sa na to ešte veľa ľudí pamätá, ale vracia sa to zadnými dverami.

Presadzujú sa harmonizované daňové sadzby, ktoré sa potom krok po kroku budú zvyšovať. Regulácia bánk a priemyslu, platná pre celú EÚ, aby mali všetci rovnako a potom sa to bude krok po kroku sprísňovať – to nie je nič iné ako centrálne plánované hospodárstvo cez zadný vchod.

Všetko bude drahšie a drahšie, bude sa ľuďom brať viac a viac, až im nič neostane. Potom tu budeme mať komunizmus a všetci sa budú čudovať – ako sa to len stalo? Povedal niekto, že ideme zavádzať komunizmus? Nikto to nepovedal, ale aj tak sa to nebadane stalo.

Keď sa komunisti dostali k moci vo východnej Európe, aspoň sa približne vedelo, čo sú to za ľudia a čo chcú, ale teraz to nikto nevie. Ľudia si mysleli, že prídu lepšie časy. My sme to však zažili, pamätáme si ešte, čo to znamenalo a môžeme pred tým varovať mladú generáciu. Môžeme im povedať, že všetko, čo dnes vidíme, vedie presne takým istým smerom k tomu, z čoho sa už Európa raz dostala.

Vidíme to teraz vo Venezuele. Bola to najbohatšia krajina Južnej Ameriky s nerastným bohatstvom, ale aj obilná komora kontinentu, exportovali do celého sveta. Po 10-15 rokoch vlády komunistov sú v dobe kamennej. Vládne obrovská chudoba, kde sa už nedá žiť, všetko sa musí dovážať. Keď je toto naša perspektíva, tak si ju slobodne zvoľme.

Neznie to veľmi nádejne, ľudové povstania, chudoba.

Nejde o to, či je to nádejné, je to realistické. Otázka je, čo s tým urobíme. Preto žiadam otvorenú spoločenskú diskusiu, rozprávajme sa o tom. Pozrime sa, kde nájdeme lepšie koncepty. Nech nám skúsenosti ukážu, čo je lepšie, nie teórie.

Už desaťročia napríklad existuje index ekonomickej slobody. Vydáva ho americká Heritage Foundation s Wall Street Journal. Robia to už 25 rokov a možno na ňom vidieť, že kde má spoločnosť najväčšiu slobodu, tam občania žijú aj v najväčšom blahobyte. Tam sa aj najchudobnejší z najchudobnejších majú lepšie ako v štátoch, kde sú chudobní všetci a všetci sa majú zle.

Ten rebríček nám ukazuje, že musíme vytvoriť slobodu ako veľmi dôležitú hodnotu, uvoľniť ľudí, dať im čo najväčšiu možnosť spravovať ich pracovnú silu a príjem z nej. Tam potom bude spoločnosť kvitnúť, tam je prosperita, ľudia budú bohatší.

Veľa s tým súvisí, napríklad silný právny systém, pred ktorým sú si všetci rovní, teda nie korupcia, klientelizmus, ekonomika kontaktov. Všetci majú rovnaké šance pred zákonom. Nie že vláda vytvorí virtuálnu rovnosť šancí tak, že potrestá tých, čo dokážu vyprodukovať viac a tých, čo to nedokážu, naopak tlačí, kým sa im nejako vďaka pomoci štátu nevyrovnajú.

Myslím naozaj rovnosť pred zákonom, aby každý mal právo, na ktoré sa možno spoľahnúť. Aby som však tento rámec mohol udržať úzky, potrebujem v spoločnosti silnú morálku, hodnoty, cnosti. A to najlepšie dosiahneme súkromnými inštitúciami, ako sú najmä cirkvi, ktoré tieto hodnoty dokážu v spoločnosti zastupovať a prinášať ich. Treba im umožniť činnosť a nie im robiť prekážky.

Peter Kremský
Foto – Zuzana Očovanová