Niekedy je ťažké prijať vlastné dieťa

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Niekedy je ťažké prijať vlastné dieťa

Ilustračné foto – TASR/Milan Kapusta

Ako prijať vlastné dieťa a netrápiť jeho aj seba očakávaniami?

Ja som extrovert, milujem spoločnosť, moje dieťa má problém sa aj pozdraviť a ťažko nadväzuje vzťahy. Túžil by som mať športového parťáka, no môj syn či dcéra nevie trafiť loptu, bojí sa vody, radšej sedí pri knihách... Ako prijať vlastné dieťa a netrápiť jeho aj seba očakávaniami?

Lucia Drábiková

Je riaditeľkou pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Vyštudovala psychológiu, dlhodobo sa venuje poradenstvu, o manželských a rodinných témach tiež prednáša a publikuje na rôznych fórach. 

Mnohí z nás máme sklony s dobrým úmyslom formovať dieťa na svoju podobu a realizovať cez neho svoje nenaplnené sny o hre na klavír, futbale, štúdiu a pod. Dokážeme pochopiť a prijať povahu, vlastnosti a správanie, ktoré sú nám podobné. Prijať odlišnosť je ťažšie. Vidno to už v manželstve, kde rozdiely vytvárajú trecie plochy... Nezabúdajme na predsudky a stereotypy – napríklad o čudáctve tých, ktorí veľa čítajú, o zbytočnosti umeleckej tvorby.

Dieťa nie je divné, je len iné než my. Možno je podobnejšie druhému rodičovi, možno sa úplne líši svojou povahou i záujmami. To nie je chyba a môže to byť náročná výzva. Dieťa však veľmi potrebuje prijatie rodičov. Neprijatie, porovnávanie, hodnotenie a odsudzovanie môžu byť veľkou brzdou jeho rozvoja, zdrojom nízkeho sebavedomia a sebadôvery, rebélie v období dospievania.

Dieťa nie je divné, je len iné než my. Možno je podobnejšie druhému rodičovi, možno sa úplne líši svojou povahou i záujmami. Zdieľať

Reakcie na neprijatie jedinečnosti môžu byť u detí rôzne. Niektoré deti reagujú pasívnym podriadením sa a napĺňaním predstáv rodičov v snahe zapáčiť sa a byť prijaté, iné sa uzavrú do seba a niektoré reagujú negativizmom a vzdorom. Ani jedna z týchto reakcií však nie je zdravá a neprospieva k spokojnosti dieťaťa a jeho zdravému rozvoju.

Uvažujme o dieťati, jeho povahe, snoch, reálnych možnostiach. Prečítajme si knihu, ktorá ho oslovila, pozrime si s ním jeho fotky, video obľúbeného youtubera... Je dobré si nájsť pravidelne čas, keď budeme iba s dieťaťom, lepšie sa spoznáme, cez spoločné aktivity si nájdeme cestu k nemu a skôr pochopíme a prijmeme jeho odlišný svet a nazeranie naň. Aj tým, že bude mať možnosť vymyslieť spoločný program, že budeme počúvať jeho úvahy o svete, diskutovať s ním pri vzájomnom rešpekte a bez výsmechu.

Poskytnime mu slobodu tvoriť a rozvíjať talenty, ktoré má a ktoré sú niekedy úplne odlišné od tých našich, prípadne od našich predstáv o ňom. Zdieľať

Vo výchove je potrebná veľká trpezlivosť a pokora, vedomie, že dieťa nie je mojím majetkom, bolo mi len zverené a je jedinečnou bytosťou. Prijať originalitu a jedinečnosť dieťaťa je nevyhnutné, ak mu chceme ponúknuť tie najlepšie možnosti rozvoja. Je to aj cesta k obohateniu rodiny a nás ako rodičov.

Poskytnime mu slobodu tvoriť a rozvíjať talenty, ktoré má a ktoré sú niekedy úplne odlišné od tých našich, prípadne od našich predstáv o ňom. Rodinu môžeme prirovnať k malej kapele. Spevák nemusí vedieť hrať na bicie, gitarista nemusí spievať. Ale ak hrá každý na nástroji, s ktorým to vie, potom im to môže spolu pekne ladiť.

Martina Vagačová

Poradkyňa a lektorka, venuje sa vzdelávaniu a poradenstvu vo výchove. Predovšetkým pre rodičov vedie Kurzy efektívneho rodičovstva.

Jednou z hlavných radostí rodičovstva môže byť objavovanie, kto je naše dieťa. Súčasne vie priniesť aj veľké sklamanie, že nebude mojím „pokračovateľom“. Vtedy zmena uhla pohľadu na odlišnosť dieťaťa pomôže. Vnímajte jeho jedinečnosť ako príležitosť na obohatenie vlastnej skúsenosti a posunutie sa z vychodených koľají životného stereotypu.

Postoje ako zvedavosť, žasnutie, úcta a dôvera, že život funguje v rôznych podobách, tiež môžu podporiť v prekonaní vlastných očakávaní a predsudkov.

Ak je dieťa skutočným protipólom rodiča, ako zvládať priepastnú odlišnosť?

Jednou z hlavných radostí rodičovstva môže byť objavovanie, kto je naše dieťa. Zdieľať

Rozličný temperament je jedným z faktorov, ktorý prináša do vzájomnej interakcie náročnú výzvu až turbulenciu. Vzniknuté konflikty si vyžadujú od rodiča veľa flexibility, taktizovania a nápaditosti k nájdeniu fungujúceho a uspokojivého riešenia pre obe strany. Uveďme si príklad:

Dieťa má upratovať a namiesto toho behá po izbe s helikoptérou v ruke a zabáva sa. Pripomínania, že treba začať robiť, sú neúčinné. Preto rodič empaticky vstúpi do synovej hry a povie mu: „Aby helikoptéra vedela pristáť a naložiť si náklad, treba vyčistiť pristávaciu plochu.“ Tým, že rodič flexibilne upravil svoju predstavu o upratovaní a použil hru, dieťa získalo vnútorný zmysel pre upratovanie a nastáva väčšia šanca pre zapojenie.

Čo ešte rodič môže spraviť pre prijatie dieťaťa?

• Priebežne sledovať svoje očakávania. Sú realistické alebo očakávam viac, ako je primerané vývoju dieťaťa a danej situácii?

• Snažiť sa zmeniť nerealistické očakávania. Napríklad namiesto toho, aby som sa cítil zodpovedným za šťastie svojho dieťaťa, vytvorím mu priestor a možnosti na to, aby  hľadalo, čo ho robí spokojným a šťastným.

• Hovoriť o svojich očakávaniach s dieťaťom, ktoré už je schopné komunikovať na takejto úrovni. Otvorená komunikácia je prejavom lásky a úcty.

• Byť ochotný vypočuť dieťa, keď hovorí o tom, čo ho trápi.

Prijatie a pochopenie dieťaťa výrazne prispieva k jeho sebaistote, pocitu dôležitosti a radosti. Vynikajúca výbava do života.

Ivan Vyskočil

Psychológ, pracuje najmä s rodičmi, ktorí podľa neho pre deti vedia urobiť viac ako výborní terapeuti. Skúsenosti má tiež s prácou s deťmi s poruchami správania a učenia. Je lektorom kurzov Respektovat a být respektován.

Myslím, že táto rodičovská výzva sa týka každého dieťaťa, ktoré je akokoľvek špecifické či odchýlené od normy, ktorú uznávame. Prvý krok je uvedomiť si, že ide o inakosť dieťaťa odo mňa, nie o lenivosť, divokosť, hlúposť, „vychcanosť“, neposlušnosť, poruchu dieťaťa a pod. 

Dôležité je „prerámcovanie“, že dieťa nie je zlé, problémové. Tak totiž často vnímame odlišnosť druhých, ktorá je nám nepohodlná. Hľadáme „vinníka“, chybnú charakterovú vlastnosť (dieťa je lenivé, padavka, zlé, neposlušné, agresívne, klamár). Treba si uvedomiť, že naše emócie sú naše. Je to môj strach, že z neho nič nebude, keď bude večne hrať futbal, alebo že ochorie, keď bude večne len pri knihách.

Dôležité je „prerámcovanie“, že dieťa nie je zlé, problémové. Tak totiž často vnímame odlišnosť druhých, ktorá je nám nepohodlná. Zdieľať

Najčastejšie nás asi rušia temperamentové veci: introverta ruší aktivita a potreba pozornosti a extroverta nudí a otravuje starostlivosť a ohľady na pocity melancholického alebo úzkostnejšieho introverta. Je to ale moja podráždená a otrávená reakcia na dieťa, nespôsobilo ju dieťa. Je fajn nestratiť zo zreteľa svoje vlastné emócie, ale učiť sa ich riešiť dospelo. A to namiesto snahy zmeniť dieťa tak, aby vo mne tie emócie nevyvolávalo. Nedovoľme nepríjemným pocitom diktovať nám správanie voči dieťaťu.

Potrebujeme si pripomínať, že dieťa je, aké je, a naša úloha je byť pri ňom, sprevádzať ho. Lebo každé dieťa potrebuje cítiť pri sebe sebaistého pevného, ale prijímajúceho rodiča. Vyžaduje to naše vedomé úsilie a ochotu spoznávať svet dieťaťa a jeho prežívanie. Naša automatická reakcia je chybná a potrebujeme ju prebudovať na úplne nový návyk.

Tým, že dieťa je iné či náročnejšie, sa nijako nemení jeho potreba milujúceho a chápajúceho prostredia a ak mu ho nedokážeme dať, bude to mať rovnaké či horšie následky ako pri „obyčajných“ deťoch. Popritom sa ale treba starať o seba (jesť, spať, mať svoje hobby) a nepodriadiť všetko snahe „nič nezanedbať“.

Potrebujeme si pripomínať, že dieťa je, aké je, a naša úloha je byť pri ňom, sprevádzať ho. Lebo každé dieťa potrebuje cítiť pri sebe sebaistého pevného, ale prijímajúceho rodiča. Zdieľať

Veľmi dôležité je byť tu pre dieťa v rámci našich hraníc: Dieťaťu môžem ponúkať to, čo baví mňa, a získavať ho pre to s rešpektom k tomu, že ho to baví len krátko. Netreba to brať osobne. A zároveň sa zaujímať o svet dieťaťa, pridať sa k jeho hobby, nechať si vysvetliť alebo dovoliť, aby sa s nami dieťa podelilo o svoje prežívanie a úvahy, obsah knihy, situáciu v športovom tíme, nové vlajky, ktoré spoznalo... Nájsť v sebe priestor pre spoločný čas, ktorý je blízky nášmu dieťaťu, ale s rešpektom k medziam, v ktorých nás to ešte zaujíma. Môžeme na to mať vyhradený čas napríklad polhodinu za týždeň.

Účinné je nájsť to, kde nám vie byť dobre spoločne, spoločné hry, výlety, filmy, rozhovory, varenie, neverbálne prejavy ako objatia, poležanie si spolu, jašenie, škrabkanie... a načerpať dostatok príjemných chvíľ, ktoré nás podržia pri tých, kde to škrípe a drie. Nenechať sa znechutiť odlišnosťou.

Dá sa to brať ako príležitosť na rozvoj a rast seba, lebo ak sa na to dáme, budeme bohatší o zážitky, skúsenosti a emócie, o ktorých by sme v živote inak nechyrovali. Rozšírenie obzorov a vlastnej flexibility prinesie skôr pozitívne zmeny do života.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo