Boj o ostrov Damanskij

Boj o ostrov Damanskij

Čínski vojaci počas bojov o ostrov Damanskij.

O čínsko-sovietskom konflikte na rieke Ussuri z marca 1969 sa za socializmu oficiálne nehovorilo nič okrem obvyklých fráz o obrane socializmu.

O tajomstvami zahalenom konflikte sa preto rozprávali fantastické legendy o použití tajných laserových zbraní, ktoré mali ostrov plný čínskych vojakov vymazať z mapy.

Okrem legiend z ríše sci-fi sa v sovietskom bloku veľkej popularite tešili aj šeptom rozprávané vtipy na tajné a zakázané témy. Jeden z nich parodoval správu TASS (Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu): Na sovietsky traktor mierumilovne orúci pole v blízkosti štátnej hranice paľbou z ťažkých zbraní zaútočil narušiteľ z územia Čínskej ľudovej republiky. Narušiteľ na opakované mierové výzvy nereagoval. Sovietsky traktor odvetnou paľbou narušiteľa zahnal na útek a po splnení bojovej úlohy odletel na základňu.

Korene čínsko-sovietskeho napätia, ktoré v marci 1969 vygradovalo do série ozbrojených konfliktov pozdĺž 7500 kilometrov dlhej vzájomnej hranice, siahajú hlboko do 19.storočia. Ríša stredu, ako Číňania nazývajú svoju vlasť, vtedy prežívala krušné obdobie. Vládnuca mandžuská dynastia Čching doviedla krajinu do hlbokej krízy a európske koloniálne mocnosti si z Číny urobili niečo ako trhací kalendár. O svoj podiel na koristi sa prihlásilo aj cárske Rusko. Kombináciou vojenského nátlaku a korupcie lokálnych čínskych pohlavárov Rusko postupne získalo dnešný Chabarovský kraj (1858), Primorský kraj, kde bol založený Vladivostok (1860), prístav Daľnyj (1898, dnes čínsky Ta-lien) s námornou základňou Port Arthur (dnes štvrť Lü-šun v aglomerácii Ta-lien) a exteritoriálnu koncesiu na výstavbu tzv. Východočínskej železnice spájajúcej Čitu s Vladivostokom cez čínsky Harbin (1897).

V rokoch 1904 až 1905 urobilo razantný koniec ruskej rozpínavosti týmto smerom Japonské cisárstvo. Rusko v preň katastrofálnej vojne prišlo okrem podstatnej časti svojho námorníctva aj o Port Arthur, Daľnyj a časť spomínanej železnice (o jej tzv. južnú odbočku z Harbinu do prístavu Daľnyj).

Jeden pozostatok ruského imperiálneho diktátu ale pretrvával ešte aj v časoch, keď Čína už nebola cisárstvom, ale spriaznenou komunistickou diktatúrou pod vládou Mao Ce Tunga. Neuralgickým miestom vzájomných vzťahov dvoch najväčších komunistických štátov zostávala vzájomná hranica, ktorej východnú časť tvorila rieka Ussuri. Podľa medzinárodných štandardov býva zvykom, že na hraničných riekach štátna hranica prechádza stredom hlavného toku. Na Ussuri však tomu tak nebolo. Cárski vyjednávači si ešte v roku 1860 v rámci tzv. Pekingských dohôd vymohli, že na rieke Ussuri (ale aj na Amure) rusko-čínska hranica prechádzala po čínskom brehu rieky. To vo svojich dôsledkoch znamenalo, že všetky ostrovy na rieke patrili Rusku a neskôr Sovietskemu zväzu. Dovedené do dôsledku, pri takto stanovenej hraničnej čiare Čína nemala žiadne práva na hospodárske využívanie Ussuri, ani na plavbu po nej.

Vzhľadom na odľahlosť týchto končín a nemožnosť kontrolovať každý kilometer dlhočiznej spoločnej hranice to až tak prísne sledované nebolo. Ostatne, až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia Čína zdevastovaná japonskou okupáciou a občianskou vojnou mala iné starosti, ako riešiť nejaké neobývané ostrovy na hranici s Ruskom. Keď ale komunistický vodca Mao skonsolidoval svoju moc, otázku úpravy spoločnej hranice nastolil. Lenže proletárske bratstvo komunistických strán je jedna vec a imperiálne záujmy Moskvy druhá. Rusko či už cárske, komunistické alebo nejaké iné sa už raz získaného územia dobrovoľne nikdy nevzdáva. Sovietski súdruhovia žiadosti čínskych súdruhov v roku 1964 nekompromisne zmietli zo stola.

Na začiatku boli kyjaky a vidly

Lenže Mao sa už cítil dosť silným, aby to nechal len tak. Okrem toho, sovietskych vodcov, ktorí prišli po Stalinovi, teda Chruščova a Brežneva, si nijako zvlášť nevážil. Na sporných úsekoch hraníc sa zrazu začali objavovať „rybári a pastieri“ zriaďujúci si tábory na riečnych ostrovoch a pasúci svoj statok na území, ktoré Sovietsky zväz považoval za svoje. Veľkosť Číny a fakt, že práve v roku 1964 sa stala členom tzv. atómového klubu, nútili moskovské politbyro postupovať voči takýmto provokáciám opatrnejšie. Napokon, vojna medzi dvoma komunistickými štátmi by bola propagandistickou pohromou a vodou na mlyn „hlavnému nepriateľovi“, ako v ZSSR vtedy titulovali Spojené štáty americké.

Sovietski pohraničníci mali preto striktný zákaz použiť voči narušiteľom hranice strelné zbrane. Aby splnili úlohu vytlačiť čínskych rybárov a pastierov zo svojho územia, museli preto improvizovať. Proti čínskym rybárskym lodiam boli nasadené požiarne lode vybavené výkonnými striekačkami, ktoré čínske bárky prúdom striekajúcej vody zaháňali k ich brehu.

Proti domnelým rybárom a pastierom na ostrovoch sa pohraničníci vyzbrojili hasiacimi prístrojmi, ale hlavne kyjakmi a tzv. rogatinami – 2,5 metra dlhými drevenými vidlami. Strety tak pripomínali klasické dedinské bitky, pri ktorých síce sem-tam tiekla krv, ale neumieralo sa pri nich. Velitelia pohraničníkov dodnes s úsmevom spomínajú, že tieto „vytesňovacie“ akcie sa v mužstve tešili veľkej popularite a mladí pohraničníci sa s Číňanmi mlátili s veľkým entuziazmom.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov počet „kyjakových“ incidentov na čínskej hranici išiel do tisícok ročne. Sovietska pohraničná stráž na situáciu reagovala zriaďovaním odlúčených pohraničných základní (tzv. zastav). Posádku „zastavy“ tvorilo 50 až 60 pohraničníkov a niekoľko terénnych vozidiel. Okrem toho boli vytvorené tzv. manévrové skupiny vybavené obrnenými transportérmi, ktoré sa operatívne presúvali na pomoc základni, v rajóne ktorej sa objavili nevítaní hostia.

Po čase sa v rukách čínskych domnelých rybárov a pastierov začali objavovať aj pušky. Pravda, Číňania ich zatiaľ používali tiež len ako kyjaky, ale pravdepodobnosť eskalácie napätia tým prudko vzrástla. Obzvlášť, keď počet ľudí s puškami stále rástol. Sovietske vedenie voči svojim malým európskym satelitom vždy také rozhodné a asertívne, voči Číne volilo oveľa opatrnejší postoj. V snahe predísť eskalácii konfliktu z obrnených transportérov pohraničníkov boli odmontované veľkokalibrové guľomety a palebný priemer pohraničníkov bol znížený na dva zásobníky (60 nábojov).

Bitky s kyjakmi a rogatinami sa pre pohraničníkov stali chlebom každodenným a mladí muži v sýtozelených brigadírkach si na čínskych návštevníkov v podstate zvykli. Dá sa povedať, že aj väčšina dôstojníkov to brala s pokojom. Keď sa mladíci v uniformách vymlátili s Číňanmi, necítili až tak silnú potrebu biť sa s miestnymi počas vychádzok spestrených vodkou.

Dokonca sa zdalo, že Číňania toho už majú dosť, lebo od začiatku roku 1969 počet incidentov klesal. Posilové oddiely a manévrové skupiny sa vrátili do kasární.

Rutina takmer pravidelných pohraničných bitiek otupila ostražitosť sovietskych pohraničníkov. Hliadky si síce všimli, že koncom februára sa na čínskom brehu oproti ostrovu Damanskij niečo deje, ale z Moskvy chodili inštrukcie, ktoré tieto signály bagatelizovali. Bola to fatálna chyba. Číňania budovali k ostrovu novú prístupovú cestu a okolo nej zákopy a okopy pre delá a mínomety. Len veliteľ 57. pohraničného oddielu plukovník Djemokrat Leonov mal zlé tušenie a na vlastnú zodpovednosť nechal na transportéry BTR-60 opäť namontovať výzbroj.

Dnes už neexistujúci ostrov Damanskij bol nízkou vegetáciou zarasteným, mierne zvlneným, zo západu na východ sa zvažujúcim kusom zeme bez trvalého osídlenia. Dlhý bol asi 1700 a široký 700 metrov, s rozlohou približne trištvrte kilometra štvorcového. Od ruského brehu ostrov delilo 300 až 500 metrov, od čínskeho podľa výšky hladiny len 70 až 100 metrov. Na prelome februára a marca na Ussuri ešte vládla zima a rieku pokrýval ľad, ktorý bez problémov uniesol nielen obrnený transportér, ale ako sa ukázalo aj tank.

V noci z 1. na 2. marca 1969 sa na ostrov Damanskij skryto presunulo asi 80 čínskych vojakov vyzbrojených puškami, samopalmi a guľometmi. Sovietski pohraničníci prítomnosť čínskych vojakov na Damanskom zaregistrovali až okolo 10:00 2. marca. To už ostrov dokonca prehradzoval navŕšený zemný val.

O 10:20 veliteľ pohraničnej „zastavy“ č. 2 (Nižne-Michajlovka) nadporučík Ivan Streľnikov vyhlásil poplach a vzápätí smerom k Damanskému po ľade vyrazilo na obrnenom transportéri BTR-60 sprevádzanom terénnym džípom GAZ-69 a nákladným autom 32 pohraničníkov očakávajúcich klasický stret „na kyjaky“. Keď prvá dvojica vozidiel dosiahla južný koniec ostrova, nadporučík Streľnikov zoskočil z transportéra a žiadal Číňanov, aby okamžite opustili sovietske územie.

Číňania miesto toho bez varovania spustili paľbu. Streľnikov a sedem pohraničníkov boli v okamihu mŕtvi. Velenie prevzal seržant (čatár) Rabovič, proti dobre zakopaným Číňanom ale nemal šancu. Rabovič sa pokúsil o protiútok, ale pohraničníci na vale padli do pasce a v krížovej paľbe boli nekompromisne postrieľaní.

Na bojisko dorazila dvanásťčlenná skupina mladšieho seržanta (desiatnika) Jurija Babanského, ktorého nákladné auto malo po ceste problémy a k ostrovu dorazilo až počas streľby. Auto dostalo zásah hneď po tom, ako z neho pohraničníci stačili vyskákať. V priebehu prvých dvadsať minút boja pohraničníci stratili 22 mužov. Zo Streľnikovej skupiny prežila len dvojčlenná posádka obrneného transportéra a vojak Serebrov. Nikto zatiaľ nevedel, že ťažko ranený jefrejtor (slobodník) Pavel Akulov padol do zajatia. Akulov čínske zajatie neprežije a jeho telo so stopami mučenia bude vydané až po mesiaci.

Veliteľ susednej základne č.1 (Kulebjankiny sopki) nadporučík Vitalij Bubenin hneď ako dostal hlásenie o streľbe na Damanskom o 10:45, vyhlásil poplach a s 22 mužmi, obrneným transportérom a ďalším terénnym džípom GAZ-69 vyrazil Streľnikovovým mužom na pomoc. Pri priblížení sa k ostrovu videl na jeho južnom konci horiace autá a hneď mu došlo, že situácia je oveľa vážnejšia, než predpokladal. Aby sa vyhol prípadnej pasci, zamieril k severnému okraju ostrova, kde o 11:30 vysadil mužstvo svojej skupiny. To sa hneď pridalo k Babanskému a zapojilo sa do boja.

Sám Bubenin s transportérom vyrazil pozdĺž severného brehu ostrova na prieskum. Transportéru sa podarilo preniknúť Číňanom do tyla a paľbou veľkokalibrového guľometu vniesť do ich radov neistotu. Tí sa ale rýchlo spamätali a skoncentrovali svoju paľbu práve na obrnený transportér. V priebehu pár minút mal Bubeninov BTR-60 prestrieľané všetky kolesá, vyradený pravý motor a zásah do veže poškodil guľomet. Bubenin bol zranený a na chvíľu stratil vedomie. Vodičovi sa napriek poškodeniam podarilo vyviesť transportér z paľby. Po provizórnom ošetrení nadporučík nechal do transportéra naložiť ranených a previezol ich na sovietsky breh rieky do zamrznutej zátoky, kde bolo tiež prípojné miesto vedenia poľného telefónu. Druhému transportéru nariadil urobiť to isté.

V zátoke krytej pred priamou paľbou brehom bolo zriadené provizórne obväzisko. Ošetrovať ranených pribehli aj obyvatelia z neďalekej osady Nižne-Michajlovka. Bubenin vedel, že jeho mužom na ostrove čoskoro začne dochádzať munícia, preto musel rýchlo niečo vymyslieť. Do zátoky našťastie dorazil preťažený „gazík“ s ďalšími 13 mužmi a niekoľkými debnami nábojov a granátov prozreteľne vypravený z jeho základne seržantom Sikušenkom.

Nadporučík podal hlásenie o situácii na velenie 57. pohraničného oddielu. Potom presadol do transportéra Streľnikovovej skupiny a so sedemčlenným výsadkom vyrazil naspäť do boja. Zopakoval výpad cez severný okraj ostrova a vpadol Číňanom do tyla. Odvážnemu šťastie praje a Bubeninov transportér tentoraz prerazil čínsku líniu práve v mieste, kde sa nachádzal veliteľský post. V čínskych radoch sa po strate velenia začal prejavovať chaos. Lenže Bubeninov transportér dostal vzápätí zásah, ktorý ho znehybnil. Spolubojovníci našťastie vytiahli otraseného Bubenina z transportéru skôr, než ten začal horieť.

Krátko po 13:00 nad bojiskom preletel sovietsky vrtuľník a po chvíli krúženia pristál neďaleko obväziska. Vystúpil z neho veliteľ Leonov so svojím štábom. Pristáť s vrtuľníkom pár stoviek metrov od čínskych pozícií bol zo strany Leonova určite hrdinský čin, ale na druhej strane išlo o hazard, ktorý sa mohol skončiť tragicky. Tentokrát to ale riskujúcemu plukovníkovi ešte vyšlo.

K ostrovu sa už blížila aj početná posila z 3. základne, ktorá v doslova zbesilom tempe zdolala 30 kilometrový presun po ľade riečneho koryta. Číňania začali ustupovať na svoj breh.

Bilancia boja z 2. marca bola tragická. Na sovietskej strane padlo 31 pohraničníkov a ďalších 14 bolo zranených. Podľa hlásenia pohraničníkov nezvyčajne vysoký pomer mŕtvych k zraneným bol spôsobený tým, že ustupujúci Číňania ranených sovietskych pohraničníkov dorážali bodákmi a streľbou zblízka. Sovietske velenie so zdesením čoskoro zistilo, že Číňania získali aj jedného zajatca. Odhad čínskych strát bol vyše 240 mŕtvych, ale oni priznali len 29.

O výsledku boja sovietske/ruské aj čínske zdroje dodnes zhodne tvrdia, že na konci dňa ostrov kontrolovali oni. V skutočnosti ostrov bol po boji fakticky „územím nikoho“. Obe strany naň pravidelne vysielali svoje hliadky, ale najbližších dvanásť dní krv netiekla. Na vyšetrenie udalostí bola zriadená komisia, na čele ktorej stál zástupca predsedu KGB generál Zacharov. Sovietske pohraničné vojsko totiž nepodliehalo armáde ani ministerstvu vnútra, ale KGB.

Obidve strany medzitým k Damanskému sťahovali posily. Okrem pohraničných manévrových skupín bol na miesto prevelený 199. motostrelecký pluk sovietskej armády podporovaný 378. delostreleckým plukom (36 kanónových húfnic kalibru 122 a 152 mm) posilneným o dve palebné batérie (batéria = 12 odpaľovacích zariadení) vtedy ešte utajovaných 122 mm salvových raketometov BM-21 Grad. Leteckú podporu zabezpečoval štvorčlenný roj vrtuľníkov Mi-4.

Súčasťou motostreleckého pluku bol aj prápor najmodernejších tankov T-62 (prápor = 31 tankov). Prečo sovietske velenie práve tu, kde by bohato stačili osvedčené T-55, nasadilo utajované T-62, zostáva záhadou. Sovieti mali čoskoro toto svoje rozhodnutie oľutovať.

Na opačnom brehu Ussuri sa zakopával 24. peší pluk Čínskej národno-oslobodzovacej armády posilnený mínometmi, delostrelectvom a tankovou rotou. Na každom z brehov rieky sa tak zhromaždilo v plnej bojovej pohotovosti vyše 5000 mužov v zbrani.

12. marca sa v Imansku konal pohreb nadporučíka Streľnikova a jeho padlých spolubojovníkov. Na pohrebe rečnil plukovník Leonov a ďalší stranícki funkcionári. Padali slová o odvahe, statočnosti, sebaobetovaní a láske k sovietskej vlasti. Podľa starého ruského zvyku boli rakvy prinesené k hrobu otvorené. Keď za zvukov smútočnej hudby boli rakvy jedna za druhou zatĺkané, novinársky magnetofón nahral, ako sa do tupého klopania kladív cintorínom rozľahol úpenlivý chlapčenský výkrik: „Ocko!!!“

Sovietsky zväz a Čína sa vzájomne obviňovali z agresie a pred veľvyslanectvami v Moskve a Pekingu prebehli riadené demonštrácie. Rozhorčení Moskovčania za tichého prizerania sa milície dokonca zahádzali čínsku ambasádu vrecúškami s čiernou farbou.

Druhé kolo

Krátko po jedenástej hodine 14. marca sovietska hliadka na ostrove zaregistrovala skupinu približujúcich sa čínskych vojakov. Pohraničníci zvesili z pliec samopaly a streľbou Číňanov zahnali. Lenže pohraničníci pálili smerom na čínske územie (či aj niekoho zasiahli, nie je jasné), preto v obave pred ďalšou eskaláciou napätia sovietske velenie ozbrojené hliadky z Damanského popoludní radšej stiahlo. Číňania si to ale vysvetlili ako slabosť a vzápätí ostrov začali obsadzovať.

O ôsmej večer vyrazila proti nim na štyroch obrnených transportéroch manévrová skupina 57. pohraničného oddielu v počte 45 mužov. Číňania sa prekvapivo rýchlo stiahli. Lepšie povedané, zdalo sa, že sa stiahli. Obe strany boli vybavené reproduktormi, a tak celú noc sa nad Ussuri rozliehala hlasná zmes čínskej a sovietskej propagandy.

O desiatej dopoludnia nasledujúceho dňa Číňania z ničoho nič zahájili na postavenia pohraničníkov masívnu delostreleckú a mínometnú paľbu. Vzápätí na ostrov čelne zaútočil prápor čínskej pechoty. Ďalšie jednotky útočili z juhu a pohraničníkom na ostrove pod velením podplukovníka Janšina hrozilo obkľúčenie. To už dva zo štyroch BTR-60 boli zničené. Masívna čínska paľba pohraničníkov doslova pribila k zemi a nariadené stiahnutie z ostrova bolo nemožné. Janšin preto žiadal vysielačkou o pomoc. Jeho nadriadený plukovník Leonov nasadil do boja rezervy v sile 200 pohraničníkov a 10 BTR-60, ale stále to nestačilo. Prítomné armádne jednotky sa mohli zapojiť do boja len na priamy rozkaz z Moskvy, ale ten neprichádzal. Logika udalostí bola neúprosná. Kým strieľajú pohraničníci, je to „len“ hraničný incident. Ak sa do boja zapoja vojaci, je to už vojna.

Kým sa v Moskve dohadovali, či povoliť nasadenie armády alebo nie, Leonov začal konať. Hrozbami a prosbami presviedčal veliteľa najbližšej tankovej čaty, aby so svojimi štyrmi T-62 vyrazil bojujúcim pohraničníkom na pomoc. Tankistom sa so 40-tonovými obrnencami na ľad veľmi nechcelo a plukovník nebol oprávnený im vydávať rozkazy. Napokon predsa len zvíťazila snaha pomôcť bojujúcim druhom v zbrani. Sám Leonov vliezol do prvého tanku a kolóna sa vydala k južnému koncu ostrova. Až príliš odvážny plukovník ale bohužiaľ nepoznal presné rozostavenie čínskych vojsk a tanky priviedol rovno pred hlavne nepriateľských kanónov (iná verzia hovorí, že do mínového poľa). Tank, v ktorom sa viezol Leonov, dostal zásah a plukovník bol vzápätí zabitý, keď sa snažil z horiaceho obrnenca uniknúť. Ostatné tri tanky sa radšej stiahli.

Čínska pechota bola vyzbrojená prevažne puškami a pohraničníci vyvažovali jej výraznú početnú prevahu vyššou palebnou silou svojich „kalašnikovov“ AK-47. Boj ale trval už niekoľko hodín a pohraničníkom, hoci tentokrát šli do boja so zdvojenými palebnými priemermi (600 nábojov na hlaveň), opäť začala dochádzať munícia a boli nútení pomaly ustupovať. Číňania získavali prevahu a postupne ovládli skoro celý ostrov.

Medzitým v Moskve sa generálny tajomník Leonid Iljič Brežnev snažil zorientovať, čo sa vlastne na Ussuri deje. Osobne zatelefonoval na štáb pohraničných vojsk, kde k telefónu dostal náčelníka štábu generála Matrosova. Na nervózne prednesenú otázku: „Je to vojna alebo čo?“ Matrosov opatrne odpovedal, že vojenská rozviedka zatiaľ nezistila, že by Číňania posúvali k hranici ďalšie posily. Dodal ale, že pohraničníci sú stále pod delostreleckou paľbou, on o chvíľu odlieta na miesto činu a potom bude vedieť viac. Takáto odpoveď Brežnevovi nestačila.

O tom, čo sa dialo potom, existuje viacero verzií. Podľa tej najdôveryhodnejšej sa mal s Brežnevom vzápätí spojiť veliteľ Ďalekovýchodného vojenského okruhu generálporučík Oleg Losik, ktorý žiadal o povolenie nasadiť regulárne vojsko naliehavo argumentujúc, že pohraničníci sami ostrov neudržia. Pred piatou popoludní mal Losik konečne Brežneva zlomiť a získať jeho súhlas. Podľa inej verzie Losik vydal rozkaz na útok sám na vlastnú zodpovednosť riskujúc trestný tribunál, ale Brežnev jeho rozkaz dodatočne, keď už bolo po všetkom, schválil.

V každom prípade po 17:00 udalosti nabrali spád. Prieskum bojom v sile dvoch rôt ukázal, že Číňania sú na ostrove zachytení pevne a na ich vypudenie bude potrebný skutočne masívny protiútok. Generál Losik stavil na istotu. Vzápätí sa do čínskych postavení na západnom brehu Ussuri oprelo 1920 rakiet dvoch batérií raketometov Grad. Dve salvy v trvaní desať minút úplne rozvrátili čínske pozície.

Zvyšok dokonali mínomety a kanónové húfnice 378. delostreleckého pluku, ktoré presnou paľbou ničili čínske ciele priamo na ostrove. Kým raketomety a delostrelectvo zrovnávali so zemou čínske postavenia, 2. prápor 199. pluku posilnený dvoma manévrovými oddielmi pohraničníkov a tankovou čatou zopakoval manéver nadporučíka Bubenina, obišiel severný cíp ostrova a zaútočil Číňanom do boku. V priebehu nasledujúcich dvoch hodín bol ostrov vyčistený. Úplný pokoj zbraní ale nenastal. Číňania podchvíľou zo svojho brehu ostreľovali sovietske jednotky a krytí tmou sa dokonca pokúsili na ostrov preniknúť. Sovietska palebná prevaha ale udusila tento pokus v zárodku. Napriek čínskym pokusom bol Damanskij tentoraz pevne v sovietskych rukách.

Problémom bolo, čo so zničeným tankom T-62, v ktorom zahynul plukovník Leonov? V danom momente to bol najmodernejší tank vo výzbroji Sovietskej armády (typ T-64 sa v tom čase do výzbroje ešte len zavádzal). Jeho tajomstvom bol výkonný 115 mm kanón s hladkým vývrtom hlavne. Tento tank nebol v tom čase poskytovaný ani ostatným štátom Varšavskej zmluvy, nieto aby sa hoci dosť zničený dostal do rúk Číňanom. Lenže všetky pokusy tank vyslobodiť zlyhali pre rušivú čínsku paľbu. Neúspechom skončil aj pokus tank zničiť výbušninou. Napokon sa čínskemu delostrelectvu podarilo pod tankom prelomiť ľad a on zmizol pod vodou.

Nakoniec sa aj tak smial Mao

Sovietske straty od začiatku bojov dosiahli 58 mŕtvych a 94 zranených. Rozsah čínskych strát z 15. marca nie je známy, ale vzhľadom na to, ako vyzerali ich zákopy po tom, čo ich doslova preorali sovietske salvové raketomety, museli byť skutočne strašné. Mao Ce Tunga to ale nezastavilo. Za necelý mesiac a pol Číňania opäť skúšali pozornosť sovietskych pohraničníkov pri kazašskej osade Dulaty. Tentokrát Rusi neponechali nič na náhodu a bleskurýchlo prisunuli masívne armádne posily.

K udalostiam sa viaže úsmevná príhoda, ako si takmer dvojmetrový a patrične statný veliteľ Stredoázijského vojenského okruhu armádny generál Nikolaj Ljaščenko nahodený vo vyblýskanej generálskej uniforme pred celým štábom vystrelil z veliteľa miestnych pohraničných vojsk generálporučíka Matvjeja Merkulova. Ten sa pred jednotkami z dôvodu utajenia objavil v nenápadnej plukovníckej uniforme. Ljaščenko mal na Merkulova zahučať svojím hlbokým basom: „Maťucha, a čo ťa degradovali?“ Potom strápneného pohraničníckeho generála svojou medveďou tlapou priateľsky pobúchal po pleci, otočil sa smerom k čínskym postaveniam a vypnúc metálmi ovenčenú hruď zvolal: „Však nech len tí tam vidia, ako sa na nich chystáme!“

Na dve motostrelecké divízie 18. armády posilnené salvovými raketometmi a leteckou podporou si Číňania skutočne netrúfli a bez boja ustúpili. Podobné incidenty len menšieho rozsahu sa v nasledujúcich mesiacoch odohrávali na ostrove Baľšoj pri Chabarovsku neďaleko Blagoveščenska a na viacerých iných miestach dlhej spoločnej hranice

K poslednému konfliktu došlo pri kazašskom jazere Žalanaškol v auguste 1969. Tentokrát si pohraničníci vystačili sami bez podpory armády. Včas prisunuté dva manévrové oddiely so šiestimi transportérmi BTR-60 skupinu asi 80 Číňanov s prehľadom rozbili a troch z nich dokonca vzali do zajatia (dvaja krátko potom v zajatí skonali). Straty na sovietskej strane boli dvaja mŕtvi a 10 ranených.

Moskve začalo byť jasné, že Mao sa len tak nevzdá. Čo bolo horšie, sovietsko-čínske napätie neušlo Američanom, konkrétne poradcovi prezidenta pre národnú bezpečnosť Henrymu Kissingerovi. Podľa hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ začal pracovať na dovtedy nepredstaviteľnej možnosti zblíženia Washingtonu s komunistickou Čínou. Výsledkom bola prekvapivá návšteva prezidenta Nixona v Pekingu a následné zdesenie v Kremli v roku 1972.

Moskva nebola v stave bojovať s dvoma atómovými mocnosťami súčasne. Preto už v septembri 1969 sa v Pekingu stretli premiéri Alexej Kosygin a Čou En Lai a dohodli sa na ukončení nepriateľských akcií a o mesiac neskôr aj na postupnej úprave hraničného režimu. Právny status quo Damanského sa zatiaľ formálne nemenil, ale sovietski pohraničníci naň už nemali vstupovať. Fakticky sa opäť stal územím nikoho. V priebehu nasledujúcich mesiacov Číňania rameno oddeľujúce ostrov od čínskeho brehu pomaly zasypávali, až jedného dňa Damanskij prestal byť ostrovom.

Utopený tank sa k sovietskej zlosti napokon podarilo Číňanom vytiahnuť, ale už sa s tým nedalo nič robiť. Pár mesiacov ho Maovi agitátori vozili po krajine ako rukolapný dôkaz čínskeho víťazstva nad Moskvou. Tank je dodnes vystavovaný v pekingskom múzeu čínskych ozbrojených síl.

Predseda KGB Jurij Andropov si vzal z incidentu svojské poučenie. Pozdĺž celej hranice najväčšieho štátu na svete sa urýchlene budovali pohraničné základne a tzv. ženijné opatrenia – čo je krajší názov pre železobetónové zátarasy a kilometre ostnatého drôtu. Početný stav pohraničných vojsk sa v priebehu pár rokov znásobil. Pohraničné „zastavy“ a úradovne KGB sa objavili aj na najodľahlejších miestach sovietskeho Laponska a Sibíri. Stagnujúcu sovietsku ekonomiku to stálo obrovské peniaze, ale v mene obrany komunizmu politbyro všetko odkývalo.

V roku 1991, v čase, keď sa Sovietsky zväz rozpadal, bola stanovená nová sovietsko-čínska hranica prechádzajúca stredom hraničných tokov. Územie ostrova Damanskij sa tak aj formálne stalo súčasťou Čínskej ľudovej republiky. Spolu s Damanským, premenovaným na Žen-bao, Čína získala späť ďalších 130 ostrovov a ostrovčekov na riekach Amur, Argun a Ussuri. O sedem rokov neskôr podobne Kazachstan po dohode odstúpil Číne sporné územie pri jazere Žalanaškol.

Výkonné salvové raketomety Grad sú dodnes vo výzbroji mnohých armád, tú našu nevynímajúc (ako RM vz. 70/85 M). V čase keď kulminoval konflikt na východe Ukrajiny „Grady“ s veľkým elánom a nemenším úspechom proti sebe používali obidve bojujúce strany.

A kým je pozornosť ruskej verejnosti stále upretá na Donbas, čínske firmy nenápadne získavajú do hospodárskeho prenájmu na ruskej strane spoločnej hranice ďalšie a ďalšie územia veľkosti našich žúp. Keďže ruské obyvateľstvo na Ďalekom východe nedosahuje ani desať miliónov, firmy s tichým alebo lepšie povedané kúpeným súhlasom miestnych ruských autorít privádzajú so sebou aj vlastných čínskych robotníkov – často aj s rodinami.

V ruskej tlači sa už objavili hlasy, ktoré upozorňujú, že na ruskom Ďalekom východe sa síce pomaly, ale veľmi vytrvalo mení etnické zloženie obyvateľstva a nedá sa vylúčiť, že jedného dňa môže vo vzťahu k zostávajúcim územiam, ktoré Rusko odňalo Číne v 19. storočí, hroziť „krymský scenár“ – len v opačnom garde.


Foto: Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo