Klérofašistické pokušenie Ladislava Hanusa

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Klérofašistické pokušenie Ladislava Hanusa

Ladislav Hanus. Foto: Wikimedia.org

Odpoveď autora knihy Klérofašisti na recenziu Samuela Trizuljaka.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Samuel Trizuljak sa vo svojej rozsiahlej recenzii mojej knihy Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky (1935 – 1945) zameriava výlučne na – z pohľadu koncepcie celej knihy – okrajovú postavu teológa Ladislava Hanusa. Dôvod je zrejmý a recenzent ho ani nezatajuje: Ladislav Hanus sa po roku 1989 stal duchovnou autoritou strednej a mladšej generácie slovenskej katolíckej inteligencie, je po ňom pomenované Spoločenstvo Ladislava Hanusa či Bratislavské Hanusove dni.

Moja téza, že Hanus v istom momente podľahol klérofašistickému pokušeniu, by ho mohla v očiach tejto inteligencie diskvalifikovať a nebodaj sotiť z piedestálu... To všetko kvôli jednej prednáške z roku 1941, ktorú som údajne nesprávne interpretoval v tom zmysle, že Ladislav Hanus naivne oslavoval Hitlera. V skutočnosti Hanus vraj, naopak, prejavil odvahu, keď nacistickému vodcovi kládol podmienky v súlade s požiadavkami prirodzeného práva.

K téme:
Ladislav Hanus bol idealista, ale určite nie klérofašista Zdieľať

Recenzent sa veľmi príznačne čuduje, že sa s textom, predneseným na kurze kultúrnych pracovníkov Hlinkovej gardy v novembri 1941, v literatúre o Ladislavovi Hanusovi nestretol. Nechce sa mi veriť, že som bol prvý, kto po roku 1989 na Hanusovu prednášku narazil (pred týmto magickým dátumom na ňu odkazovali komunistickí ideológovia, ale napríklad aj izraelský historik Yeshayahu A. Jelinek).

Nebudem ďalej špekulovať o tom, prečo mi prischlo toto „prvenstvo“, podstatné je, že som vypustil džina z fľaše a ako sa zdá, mám niesť za svoju „opovážlivosť“ následky.

Recenzent mi vyčíta, že z dnešného „guru“ slovenskej katolíckej inteligencie robím klérofašistu „len za cenu veľmi liberálnej interpretácie Hanusových myšlienok a pomerne liberálnej práce s pojmom klérofašizmus“. Dôsledkom je vraj „nadbiehanie dnešnému mainstreamovému, teraz už v ideologickom zmysle slova, liberálnemu verejnému diškurzu“. Príčinou mojej ideologickej zaslepenosti má byť to, že som nebral vážne Hanusov dôraz na prirodzené právo.

Moju interpretáciu, podľa ktorej Hanus očakával od Führera nemožné (a v roku 1941 to mal vedieť, podobne ako jeho nemeckí priatelia!), recenzent uvádza na „pravú mieru“: „Ak Hitler dodrží prirodzený zákon v pravom zmysle slova, t. j. ak garantuje slobodu svedomia, osoby, presvedčenia, súkromného vlastníctva, ak bude rešpektovať náboženský rozmer človeka, kresťanské zjavenie a pôsobenie Cirkvi, potom nám jeho slovám načim veriť. Povedať to, keď počúvajú nacistickí spravodajcovia, je buď veľká naivnosť, alebo veľká frajerina.“

Recenzent sa, pochopiteľne, prikláňa k druhej možnosti. Keby pozornejšie čítal môj text, musel by si všimnúť, že Hanusovu naivnosť nekladiem do protikladu s jeho odvahou („frajerina“). Práve naopak.

Keď už sme pri prirodzenom práve, pripomínam, že sa naň neustále odvolával aj slovenský prezident a katolícky kňaz Jozef Tiso (na ktorého Hanus nedal dopustiť ani desaťročia po skončení druhej svetovej vojny). Tiso z prirodzeného práva dokonca odvodzoval nacionalizmus. Národy sú podľa Tisa prirodzenými útvarmi, akýmisi rozšírenými rodinami. Univerzálny katolicizmus a partikulárny nacionalizmus sa preto podľa neho nevylučujú, naopak, dopĺňajú sa.

Hanusova prednáška z roku 1941 nie je jeho jediným problematickým textom, ktorý som objavil. Jeho nedôvera k liberálnej (parlamentnej) demokracii sa ohlasovala už v druhej polovici 30. rokov, keď sa uňho začali rozvíjať očakávania autoritárskeho vodcu. Zdieľať

A práve tento princíp podľa Tisa garantoval Adolf Hitler a jeho projekt „novej Európy“. Nešlo pritom o žiadne chvíľkové poblúdenie: Tiso nacionálny „princíp prirodzeného zákona“ označoval nepreložiteľným nemeckým pojmom völkisch, dodávajúcim nacionalizmu „mystický“ rasistický nádych. Americký historik James Mace Ward navyše presvedčivo ukázal, že Tiso poukazovaním na prirodzené právo ospravedlňoval dokonca prenasledovanie Židov. Dovolávanie sa prirodzeného práva teda nemusí byť zárukou ideologickej bezúhonnosti.

Recenzent si, žiaľ, svoju úlohu uľahčil aj v inom zmysle. Hanusova prednáška z roku 1941 nie je jeho jediným problematickým textom, ktorý som objavil. Hanusova nedôvera k liberálnej (parlamentnej) demokracii sa ohlasovala už v druhej polovici 30. rokov, keď bol kaplánom u Andreja Hlinku v Ružomberku, kde sa uňho začali rozvíjať očakávania autoritárskeho vodcu.

Ladislav Hanus bol zapáleným slovenským nacionalistom a pred liberálnym individualizmom uprednostňoval „organické“ predstavy o hierarchicky usporiadanej, disciplinovanej „pospolitosti“. Inšpiráciu hľadal prekvapujúco v nacizme. V roku 1939, po napadnutí slovanského a katolíckeho (!) Poľska, skladal ódy na „nemeckú disciplínu“. Prečo to recenzent nespomenul?

V uvedených širších historických a ideologických súvislostiach Hanusova prednáška z roku 1941 nepôsobí ako blesk z jasného neba. Keby ich recenzent zohľadnil, nemohol by s takou ľahkosťou tvrdiť, „že Hanus ponúka pomocnú ruku katolicizmu pri budovaní civilizácie“. Vari naozaj nevedel, aká „civilizácia“ sa pod Hitlerovým vedením „buduje“? Alebo vedel len v roku 1937, keď to v encyklike S pálčivou starosťou vyslovil pápež Pius XI., no potom „zabudol“ a „spomenul“ si až v roku 1944, keď písal Všeobecné kresťanstvo? Napríklad košický (neskôr prešovský) biskup Jozef Čársky sa v roku 1939 nebál prirovnať Hitlera k starozákonnému Nebukadnesarovi, stelesneniu modloslužobníctva a pýchy.

Najväčším problémom recenzie je optika, zúžená na v kontexte mojej knihy marginálnu, hoci z dnešného pohľadu identifikačne pôsobiacu postavu Ladislava Hanusa. Recenzent tento nepomer otvorene priznáva, no napriek tomu sa nezdráha vyvodzovať závery o analytickej kategórii klérofašizmus. Odvoláva sa pri tom na moju rozhlasovú polemiku s Jurajom Šústom, kde som vraj nedefinoval klérofašizmus ako „hĺbkovo rozpracovanú historickú ideológiu“. (Pre tých, ktorých azda zarazilo poďakovanie pánovi Šústovi za povzbudenie pri vzniku mojej knihy: jej prvá verzia vrátane exkurzu o Hanusovi sa mu v roku 2018 vyslovene „páčila“, označil môj text za „dôležitý“ a dokonca mi zaželal „dobrého vydavateľa“: „Váš text si to zaslúži.“)

To však neznamená, že typicky klérofašistická ideológia neexistuje. Jedným z jej vyhrotených prejavov je heroizovanie a militarizácia Ježiša Krista, ktorým sa venoval napríklad hlavný duchovný správca Hlinkovej gardy Karol Körper, „hrdina“ prvej časť mojej knihy. Priblížil sa tým k teológii „árijského Krista“, ktorú v rovnakom čase rozvíjali radikálni nemeckí protestanti.

Pojem „typicky klérofašistická situácia“ v zmysle hľadania modu vivendi medzi cirkvou a totalitným štátom – pochopiteľne, za cenu ideologických a politických ústupkov – recenzent spochybňuje odkazom na recenziu knihy Davida I. Kertzera, kde sa komplexné vykreslenie zložitých, nezriedka vyhrotených vzťahov medzi pápežom Piom XI. a talianskym diktátorom Mussolinim redukuje na akési „partnerstvo“. (A čo desiatky iných recenzií Kertzerovho diela, oceneného Pulitzerovou cenou?)

Druhú rovinu analýzy „klérofašistov“, teda rovinu individuálnych aktérov, ktorá je pre moju knihu nosná, recenzent odobruje, Hanus však podľa neho nemá medzi nimi miesto. O tom sa určite dá diskutovať, keďže množstvo iných, „horších“ klérofašistov sa do výberu nedostalo. Kritérium ich výberu však nebolo (a ani nemohlo byť) absolútne objektívne, zohľadnil som viaceré faktory, v neposlednom rade aj aktualizáciu historických aktérov. (Moderné dejiny nám právom „nedajú pokoj“, zasahujú do našej prítomnosti. V angličtine majú prívlastok contemporary, v nemčine sa nazývajú Zeitgeschichte a v češtine ich označujú ako soudobé dějiny. Je zvláštne, hoci možno príznačné, že v slovenčine takýto výraz chýba.)

To, že sa v knihe s názvom Klérofašisti objavil aj Ladislav Hanus, neznamená – a ja to opakovane zdôrazňujem –, že stelesňuje „ideálny typ“ klérofašistu. Tvrdím „len“, že dočasne podľahol klérofašistickému pokušeniu. Kritické vnímanie minulosti nepredstavuje katastrofu ani tragédiu súčasnosti, naopak, malo by nám dodávať novú energiu a odvahu čeliť budúcim výzvam. Ak nebudeme schopní objektívnej kritiky vlastných ideálov a morálnych autorít, budeme sa vliecť od jedného sebaklamu k druhému.

Nakoniec ešte poznámka k záverečnej „bonusovej polemike pre fajnšmekrov“, ktorú si recenzent naozaj mohol odpustiť. Analógia medzi „klérofašizmom“ a „židoboľševizmom“ nie je vôbec originálna. Krátko po revolúcii v roku 1989 s ňou vyrukoval historik Ľubomír Lipták. (V Tisovej biografii ho cituje James Ward, odkiaľ recenzent pravdepodobne čerpal.)

Lipták túto analógiu vyslovil v revolučnej situácii, keď sa bolo treba zbaviť ideologického balastu komunistickej minulosti, a podľa toho, čo o ňom a jeho diele viem, by bol po prečítaní mojej knihy opatrnejší. „Klérofašizmus“ sa počas komunistickej diktatúry vskutku stal politickou nadávkou, ktorá mala diskreditovať katolícku cirkev.

Tento pojem je však staršieho dáta. Ako prvý ho začal používať katolícky kňaz a zakladateľ demokratickej Talianskej ľudovej strany Don Luigi Sturzo na označenie straníckych renegátov, ktorí sa v 20. rokoch minulého storočia pridali k Mussoliniho fašistom. (Vatikán Sturza nepodporil, čím sa spolupodieľal na vzostupe talianskeho diktátora, od ktorého si sľuboval razantnejšiu obhajobu katolíckej kultúrnej a sociálnej politiky – a urobil prvý krok smerom ku klérofašistickej konštelácii. Mimochodom, Sturzo neskôr ako prvý začal raziť pojem totalitarizmus.)

Na toto chápanie nadväzuje slávny britský historik Roger Griffin, keď navrhuje používať namiesto zdiskreditovaného „klérofašizmu“ pojem klérofašisti, keďže na rovine aktérov vskutku dochádzalo k pokusom o politické spojenectvá medzi predstaviteľmi jednotlivých kresťanských konfesií a fašistickými hnutiami či režimami, v extrémnych prípadoch aj o teologicko-ideologickú syntézu.

Americký historik John Connely chváli Tisovu biografiu od Warda ako „najzasvätenejšiu štúdiu o klerikálnom fašizme“. Spochybňovať Connelyho erudíciu si akiste nedovolí nik, kto čítal jeho monografiu o transformácii katolíckeho antijudaizmu v 20. storočí. Zdieľať

To neznamená, že všetci majú s týmto chápaním súhlasiť – seriózna diskusia si však vyžaduje argumenty, a nie podsúvanie „voľných interpretácií a voľných definícií“. Pojem klérofašizmus odmieta používať napríklad aj viackrát spomínaný americký historik James Ward – na rozdiel od svojho kolegu Johna Connellyho, ktorý na obálke originálu Tisovu biografiu chváli ako „najzasvätenejšiu štúdiu o klerikálnom fašizme“. Spochybňovať Connellyho erudíciu si akiste nedovolí nik, kto čítal jeho monografiu o transformácii katolíckeho antijudaizmu v 20. storočí.

Pojem „židoboľševizmus“, naopak, nemá žiadnu oporu v realite a žiadny aspoň trochu príčetný historik by ho v odbornej diskusii nepoužil. V tomto prípade šlo od začiatku výlučne o diskreditáciu Židov, či už chápaných ako konfesia, alebo – a čoraz častejšie – „rasa“, ktorých moderní antisemiti (vrátane mnohých katolíckych kňazov) obviňovali a obviňujú z vedomého rozkladu tradičných hodnôt a komunít, respektíve z pachtenia za mamonou a svetovládou. S týmto cieľom konštruujú sprisahanie Židov so slobodomurármi, liberálmi, socialistami – a po Leninovom prevrate v Rusku aj s boľševikmi.

Skutočnosť, že medzi vedúcimi boľševickými funkcionármi sa nachádzal nadpriemerný počet osôb židovského pôvodu, mala tieto konšpirácie kvázi zdôvodňovať, pričom antisemiti si, pochopiteľne, nelámali hlavu nad tým, že dotyční boli ateisti a so židovstvom sa dávno rozišli (prípadne už ich rodičia). Toto, nie údajný „liberalizmus“ kritických historikov, predstavuje dôvod, prečo sa „židoboľševizmus (...) ako vedecká kategória v západnom akademickom svete zatiaľ neujal“.

„Židoboľševizmus“ bol navyše hlavným propagandistickým nástrojom na obhajobu vyvražďovania Židov na dobytých sovietskych územiach. Klásť „židoboľševizmus“ na jednu rovinu so snahou o kritické prehodnotenie pojmu, ktorý, žiaľ, zneužívali komunistickí ideológovia, no ani ako propagandistická skratka nezanechal za sebou hory povraždených žien a detí, naznačuje zaujatosť, ktorá vecnú diskusiu prinajmenšom komplikuje.

Miloslav Szabó
Autor je historik a germanista, napísal viacero kníh, medzi nimi aj knihu Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky (1935-1945). Pôsobí na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo