Ladislav Hanus bol idealista, ale určite nie klérofašista

Ladislav Hanus bol idealista, ale určite nie klérofašista

Ladislav Hanus: Wikimedia.org

Reakcia na knihu Miloslava Szabóa Klérofašisti.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Knižná novinka historika a germanistu Miloslava Szabóa Klérofašisti je podnetným príspevkom k stále rastúcej literatúre o období slovenského štátu.

Popri ďalších čerstvých prácach, ktoré sa venujú čelným predstaviteľom tohto obdobia, prináša Szabóova kniha profily menej známych dejateľov z druhej línie. Szabóova práca vychádza z jeho expertízy odborníka na dejiny antisemitizmu, ako aj z originálneho výskumu v domácich a zahraničných archívoch, nie je však typickou vedeckou monografiou.

Autor cielene volí voľnejší publicistický štýl, ktorý zodpovedá jeho zámeru oboznámiť čitateľa s dilemami, ktoré politické dianie v tridsiatych a štyridsiatych rokoch prinášalo duchovným so živým záujmom o verejné dianie. „Pokušenie radikálnej politiky“ a cesty, ktoré viedli vybraných slovenských duchovných k prepadnutiu onomu pokušeniu, sú leitmotívom obsiahlejších profilov katolíckych kňazov Karola Körpera, Viliama Reisa a Antona Šaláta a tiež kratších skíc katolíckeho filozofa a teológa Ladislava Hanusa a evanjelického farára Vladimíra Rolka.

Práca otvára príbehy, ktoré doposiaľ neboli detailne zmapované a na ktoré by mnohí možno radšej zabudli, s jasným cieľom: znovu otvoriť diskusiu o tomto temnom období slovenských dejín; alebo ešte presnejšie – temnom období dejín slovenského kresťanstva.

Úlohu celistvo zhodnotiť, do akej miery sa to autorovi vo všetkých jednotlivých predstavených príbehoch a v knihe ako v celku darí, prenechávam povolanejším a skúsenejším profesionálnym historikom. V tejto recenzii by som sa však rád pokúsil vyjadriť k autorovej skici významného – a podľa niektorých najvýznamnejšieho – slovenského katolíckeho intelektuála 20. storočia Ladislava Hanusa.

Pokiaľ ide o „pokušenie radikálnej politiky“, Ladislav Hanus vychádza spomedzi autorom predstavených profilov s najčistejším štítom (t. j. s výnimkou kratučkej dvojstranovej skice Ľudovíta Veselého, ktorého autor predkladá ako protiklad klérofašistov).

Napriek tomu autor predstavuje Ladislava Hanusa okrem iného ako „obhajcu (v duchovno-spoločenskom zmysle) totalitných nárokov katolicizmu“ (s. 84) a v najkritickejších častiach skice si kladie za cieľ ilustrovať v Hanusovom myslení „typicky klérofašistický motív“ (s. 90). Takéto hodnotenie myšlienok tohto významného slovenského mysliteľa mnohých čitateľov prekvapí. Cieľom mojej recenzie je ukázať, že ich to prekvapí právom. Autor totiž onen klérofašistický motív Hanusovi pripisuje len za cenu veľmi liberálnej interpretácie Hanusových myšlienok a pomerne liberálnej práce s pojmom klérofašizmus.

Slovo liberálny na úvod myslím, samozrejme, len v zmysle slobodný, voľný či málo precízny. Ako však uvidíme, nebezpečenstvom onej voľnej interpretácie Hanusových myšlienok, ako aj voľnej práce s pojmom klérofašizmus je práve nadbiehanie dnešnému mainstreamovému, teraz už v ideologickom zmysle slova, liberálnemu verejnému diškurzu.

„Typicky klérofašistický motív“

V čom teda spočíva podľa autora Hanusov klérofašizmus? Autor tento pojem dva razy spomína v súvislosti s Hanusom v kontexte proaktívnej snahy o dosiahnutie akéhosi modu vivendi medzi Katolíckou cirkvou a totalitnou štátnou mocou, v rámci ktorej cirkev garantuje štátnej moci legitimitu a štát garantuje cirkvi staronový vplyv v školstve, práci s mládežou či v kultúre.

S úmyslom ilustrovať v Hanusovom myslení túto „vo svojej najhlbšej podstate klérofašistickú konšteláciu“ (s. 94) autor detailne rozoberá príspevok, ktorý Hanus predniesol na kurze kultúrnych referentov Hlinkovej gardy v novembri 1941 v Trenčianskych Tepliciach. Vo svojom príspevku na tému Náboženská tvár novej Európy sa Hanus zaoberá prospektom katolíckeho náboženstva v Európe, v ktorej prevládne Hitlerova Tretia ríša.

Východiskom pre Hanusov rozbor je stanovisko nemeckého vodcu, v ktorom sa Hitler vyslovuje „v novej Európe za uplatnenie prirodzeného práva, čiže božieho poriadku“. Hanus sa chytá tejto Hitlerovej narážky na prirodzené právo a rozvíja požiadavky katolicizmu voči Tretej ríši práve v prizme prirodzeného práva. Ako konštatuje autor, podujať sa vysvetliť nacistom skutočný obsah pojmu prirodzené právo si vyžadovalo od Hanusa „odvahu a iskru“, ktorá, ako autor s publicistickou ľahkosťou dodáva, „Hanusovi v slovenskom prostredí inak chýbala“ (s. 93).

Pre pojem prirodzeného práva, upozorňuje autor, mali totiž nacistickí teoretici svoj vlastný obsah: označovali ním „zákon krvi“, ktorým legitimizovali rasovú nadradenosť. Hanusovu odvolávku na Tretiu ríšu ako garanta „katolíckeho obsahu“ prirodzeného práva v čase vrcholiacej nemeckej výpravy za životným priestorom na Východe predstavuje autor ako „naivnú“ a „nepravdepodobnú“.

Za „oveľa dôležitejšiu“, a teda výpovednejšiu považuje autor Hanusovu radosť z blížiacej sa porážky boľševizmu: „Nemecká armáda a s ňou spojené vojská celej Európy stali sa nástrojom Prozreteľnosti. Tomuto faktu sa dosiaľ tešíme najväčšmi.“ Podľa autora sa však Hanus „prekvapujúco neuspokojil len s objavením spoločného nepriateľa“ a v mene katolicizmu a s ohľadom na jeho bohaté myšlienkové dedičstvo a nenahraditeľnú úlohu pri budovaní západnej civilizácie ponúka vodcovi pomocnú ruku pri budovaní novej Európy (všetky citácie zo s. 95).

Na prvý pohľad sa Hanusov príspevok naozaj javí ako naivné, no o to vrúcnejšie a nadšené hodenie sa filozofa-idealistu v náruč vodcovi Tretej ríše. Zvlášť posledný Hanusov citát, ktorý autor uvádza, znie ako bombastický manifest klérofašizmu. Uveďme ho celý: „Podľa Führerových slov má sa uskutočniť organický poriadok, má sa budovať na prirodzenom zákone, má byť v službe božieho poriadku. Týmto slovám, za ktorými stojí Adolf Hitler, načim nám veriť“ (s. 96).

Ak ešte doplníme Hanusov dovetok, ktorý nachádzame o pár riadkov nižšie, Hanusova reputácia sa zdá naozaj nezachrániteľná: „Teda aj so stanoviska náboženského, kresťanského aj katolíckeho – hovorím to ako kňaz – máme k národnému socializmu kladný postoj.“ Tento dovetok autor síce neuvádza, jeho klérofašistickú interpretáciu Hanusa však azda len utvrdí.

Z vyššie uvedeného sa javí, že Hanusov kult nestora slovenskej katolíckej kultúry a kultúrnosti, miesto, ktoré si o ňom vysnívali mnohí jeho žiaci a pamätníci, miesto, ktoré pre neho po jeho smrti v ponovembrovej ére na Slovensku etablovali predovšetkým profesor Milan Hamada a profesor Július Pašteka, nadobúda vážnu trhlinu.

Bratislavské Hanusove dni by si mali zrejme hľadať nového patróna. Ako mohol tento významný mysliteľ tak naivne a tak nadšene prepadnúť „pokušeniu radikálnej politiky“, ktoré je leitmotívom tejto práce? Ako mohol autor, ktorý sa preslávil konceptom kultúrnosti, otvorene drukovať tomu najnekultúrnejšiemu režimu v európskych dejinách 20. storočia?

Najväčším prínosom tejto skice Ladislava Hanusa je ochota autora vytiahnuť spomínaný bombastický text z archívov. Možno som nepátral dosť poriadne, ale počas troch mesiacov práce na svojej diplomovke o myslení Ladislava Hanusa v tridsiatych a štyridsiatych rokoch som nenarazil na zmienku o tomto texte v existujúcej slovenskej akademickej literatúre.

Určite sa nenachádza v Paštekových antológiách ani v kľúčových zborníkoch, ktoré od novembra 1989 vyšli na Hanusovu počesť. Ak bolo cieľom práce vytiahnuť na svetlo sveta texty, ktoré na prvý pohľad nesedia do našich ponovembrových hagiografií, tak v prípade Ladislava Hanusa je toto naozaj výber textu par excellence.

Naivnosť alebo frajerina?

To však len na prvý pohľad. V skratke, Szabóova skica Hanusa je v lepšom prípade skicou naivného idealistu a v horšom prípade skicou vypočítavého oportunistu, ktorý v kritickom momente ochotne prehliadne všetko, čo ako vychýrený znalec nemeckej kultúry o nemeckom nacizme vie, s vidinou obnovenia vplyvu jeho milovanej Katolíckej cirkvi.

Táto interpretácia pri pozornom čítaní textu a pochopení historického a intelektuálneho kontextu Hanusovho myslenia však neobstojí. Už sám autor naznačuje aj inú interpretáciu, keď spomína správu nemeckej tajnej služby o Hanusovej prednáške. Zápis nemeckého spravodajcu totiž tvrdí, že Hanusove myšlienkové pochody o dôležitosti prirodzeného práva a pomocnej ruke katolicizmu pri budovaní novej Európy nie sú len intelektuálnym žartom. Spravodajca, naopak, konštatuje, že Hanusove úvahy reflektujú všeobecne prijímané presvedčenie cirkevnej inteligencie, a síce presvedčenie, že „budúcnosť Tretej ríše závisí od toho, či integruje kresťanskú ideológiu“ (s. 92).

Dôraz na prirodzený zákon stál za pozornosť nemeckého dôstojníka, ktorý Hanusovu prednášku sledoval. V kontraste s nemeckým dôstojníkom Miloslav Szabó tento moment relativizuje a práve v tom spočíva najväčšia slabina celého jeho profilu Ladislava Hanusa.

Dôraz na prirodzený zákon je totiž absolútne kľúčový jednak pre porozumenie tomuto Hanusovmu príspevku, ako aj Hanusovmu mysleniu ako celku. Hlavnou časťou Hanusovho príspevku (vyše polovica) je totiž rozvíjanie rozličných požiadaviek, ktoré prirodzený zákon na novú Európu kladie. Tým autor takmer vôbec nevenuje pozornosť. Okrem rozvinutia Desatora, ktoré spomína aj autor, Hanus ďalej rozvíja kľúčové požiadavky prirodzeného práva ako kľúčové pojmy dobovej tomistickej filozofie. Píše postupne o primáte svedomia, o dôstojnosti ľudskej osoby, práve na presvedčenie, práve na súkromné vlastníctvo. Ďalej vysvetľuje potrebu náboženského rozmeru v živote človeka, zjavenú povahu kresťanského náboženstva a nevyhnutnosť Cirkvi, ktorá je hmatateľným vyjadrením kresťanského náboženstva v dejinách.

Autor polemizuje s nacistickým spravodajcom o tom, či je Hanusov príspevok koordinovaný s cirkevnou hierarchiou, respektíve s klerikálnymi kruhmi okolo prezidenta Tisa, a uzatvára, že z dostupných zdrojov to nie je jasné.

Jedno však vieme isto, Hanus hovorí prinajmenšom sám za seba. A to, čo hovorí, je pri presnejšom čítaní zhruba toto: Ak Hitler dodrží prirodzený zákon v pravom zmysle slova, t. j. ak garantuje slobodu svedomia, osoby, presvedčenia, súkromného vlastníctva, ak bude rešpektovať náboženský rozmer človeka, kresťanské zjavenie a pôsobenie Cirkvi, potom nám jeho slovám načim veriť. Povedať to, keď počúvajú nacistickí spravodajcovia, je buď veľká naivnosť, alebo veľká frajerina.   

Keď zohľadníme tento obsah Hanusovho príspevku, príspevok potenciálne nadobúda aj tento zásadne iný rozmer, než ukazuje autor. Hanus sa odráža od Hitlerovho citátu o prirodzenom zákone nie preto, aby ospravedlnil katolícko-nacistickú kolaboráciu. Hanus sa odráža od Hitlerovho citátu, aby nepriamo podčiarkol základné ideologické rozdiely medzi katolíckym myslením a ideológiou nacizmu.

Priblížme si to analógiou. Hanus sa hrá so slovíčkami a robí presne to isté, ako keď dnešní pro-life aktivisti povedia o sebe, že v otázke potratov sú liberálmi: veď im predsa ide o slobodu, slobodu bezbranného nenarodeného, skutočnú slobodu ženy, ktorá spočíva v otvorení sa materstvu, slobodu muža, ktorý je tiež rodičom počatého dieťaťa a má čo k tehotenstvu povedať...

Szabóovo hodnotenie Hanusa je podobné situácii z ďalekej budúcnosti, keď bude niektorý konzervatívny historik vyčítať týmto pro-life aktivistom naivnosť: ako ste si len mohli myslieť, že je možné byť liberálom a zároveň pro-life! Presnejšie by bolo konštatovanie, že pro-liferi sú si dobre vedomí hlbokých rozporov medzi liberálnou pozíciou a pro-life pozíciou, tieto rozpory však chcú len šikovne ilustrovať. Podľa môjho úsudku je autor presnejší v konštatovaní Hanusovej samoľúbosti než jeho naivnosti.

Hanus bližšie k Seipelovi a Adenauerovi než k Hitlerovi

Onen dôraz na prirodzený zákon, vychádzajúci z tomistickej filozofie, je základnou črtou dobového katolíckeho myslenia. Popri inšpirácii nezaškatuľkovateľným Guardinim je intelektuál, filozof a teológ Hanus skrz-naskrz tomistickým filozofom podľa strihu svojej doby.

Autor predstavuje Hanusa okrem iného ako idealistu – a Hanus skutočne idealistom bol v tom zmysle, že žil predovšetkým ideami, ideami dobového tomizmu. Tomizmus ako kľúčový intelektuálny nástroj vyrovnávania sa s moderným svetom je východiskom katolíckych vzdelancov od čias encykliky Aeterni Patris Leva XIII. z roku 1879 až po Druhý vatikánsky koncil, ba možno až po encykliku Veritatis splendor Jána Pavla II. z roku 1993.

Dôraz na tomistické uchopenie prirodzeného zákona u Hanusa teda nie je naivnosťou, ale remeslom. V tomto kontexte sa ako jemne sugestívne javia viaceré tvrdenia autora, v ktorých pomerne svojvoľne interpretuje Hanusove myšlienky. Apel na porážku boľševizmu nie je pre Hanusa dôležitejší ako apel na prirodzený zákon v kontexte Desatora, ako naznačuje autor. Hanus konzistentne trvá na oboch, pretože obe sú späté a vychádzajú z prirodzeného práva.

Z očakávanej porážky boľševizmu sa Hanus teší naozaj kvetnato, ale tejto radosti predchádza spomínaná obhajoba práva na súkromné vlastníctvo, ktorého odmietnutie je jedným z pilierov marxistickej filozofie. To, že sa Hanus neuspokojil s nájdením spoločného nepriateľa v boľševizme, nie je, ako tvrdí autor, prekvapujúce. Na tom, že Hanus ponúka pomocnú ruku katolicizmu pri budovaní civilizácie, nie je nič prekvapujúce, to je skrátka pre dobových (a vlastne aj dnešných) katolíckych filozofov hlavný predmet podnikania.

Americký historik James Chappel vo svojej najnovšej knihe Catholic Modern rozlišuje medzi dvoma dominantnými prúdmi dobového tomistického myslenia. Dominantný tzv. otcovský katolicizmus (paternal Catholicism) pri rozvíjaní prirodzeného práva kládol dôraz na autoritu, primát rodiny a antiboľševizmus.

Typickým predstaviteľom je tu rakúsky medzivojnový kancelár a kňaz Ignác Seipel, po vojne Adenauerova nemecká kresťanská demokracia. Menej rozšíreným bol tzv. bratský katolicizmus (fraternal Catholicism), ktorý vznikal v prostredí franko-nemeckého antifašistického odporu, v rozvíjaní prirodzeného práva rozpracúval myšlienky pluralizmu a ľudských práv. Typickým predstaviteľom je tu, samozrejme, Jacques Maritain. Čitatelia Hanusa sú často oslovení jeho obdivom k Jacquesovi Maritainovi. Maritain sám začína v dvadsiatych rokoch na paternalistických pozíciách a svoje pluralistické myslenie rozvíja až pod vplyvom úteku pred fašizmom a zážitku z americkej demokracie počas vynúteného exilu počas vojny. V známom diele Princíp pluralizmu, ktoré pochádza až zo šesťdesiatych rokov, teda neskorší Hanus reflektuje neskoršieho Maritana.

Hanusovo politické myslenie v skorých štyridsiatych rokoch je od Maritana podstatne vzdialené, neznamená to však moment naivnej blízkosti k Adolfovi Hitlerovi, ako naznačuje autor. Dobový Hanus má oveľa bližšie k mysleniu Ignáca Seipela, ktorého, mimochodom, v predmetnom príspevku o novej Európe priamo spomína, a tiež k mysleniu Konrada Adenauera, ktorého mnohí povojnoví kresťanskodemokratickí spolupracovníci podobne ako Hanus v tridsiatych rokoch dospievali pod vedením Romana Guardiniho na každoročných stretnutiach nemeckej katolíckej mládeže Quickborn na juhonemeckom zámku Rothenfels.

Nebezpečenstvá práce s pojmom klérofašizmus

Prečo však autor vlastne začína Hanusovo lipnutie na prirodzenom práve mapovať? Tu prichádzame na druhý problém: pomerne voľnú prácu s konceptom klérofašizmu. Pri najlepšej vôli čitateľa nie je úplne jasné, v akom zmysle autor pojem klérofašizmus v súvislosti s Hanusom používa. Núkajú sa podľa mňa dve hypotézy. Prvou možnosťou je, že autor považuje Hanusov apel na koncept prirodzeného zákona za akýsi symbol vyjdenia si v ústrety medzi slovenským katolicizmom a nemeckým nacizmom: dajme pojmu každý vlastný obsah a spolupracujme pokojne ďalej. Táto interpretácia stojí na autorovej len slabo podloženej špekulácii o spomínanej dvojznačnosti tohto pojmu. Ako som však už poukázal, oveľa presvedčivejšou interpretáciou Hanusovho príspevku než špekulácia nad dvojznačnosťou pojmu prirodzeného práva, ako snahou zapáčiť sa nacistom, je snaha plne artikulovať katolícke politické požiadavky plynúce z prirodzeného zákona, a teda vymedzenie sa voči nacistickej ideológii. V prospech tejto interpretácie a Hanusovho konzistentného odmietania nacizmu hovorí aj známa Hanusova esej Všeobecné kresťanstvo, publikovaná o dva roky neskôr. Tá predstavuje jednu z najjednoznačnejších kritík nacistickej ideológie zo slovenských katolíckych radov – ako priznáva na záver aj sám autor.

Druhou možnosťou je, že autor ilustruje ako klérofašistickú snahu o zaistenie cirkevného vplyvu v školstve, v kultúre či v práci s mládežou azda práve presadzovaním prirodzeného zákona v týchto oblastiach. Tu však už hraničíme nielen s nepresným, ale rovno s absurdným. Ak platí táto interpretácia, tak potom je klérofašistické v podstate celé učenie Katolíckej cirkvi, pokiaľ ide o otázky politiky, keďže na koncepte prirodzeného práva trvá Magistérium Cirkvi podnes. Okrem liberálnej ideologickosti je takéto vymedzenie pojmov aj neužitočné. Keďže väčšina katolíckej angažovanosti je v nejakom zmysle presadzovaním prirodzeného práva, pojem klérofašistický viac nemožno využívať na rozlíšenie medzi jednou a druhou angažovanosťou.

Mapovanie modu vivendi medzi totalitnou a cirkevnou mocou je navyše veľmi klzkou pôdou. Na akademickej pôde v tomto ohľade podlieha kritike aj Kerzerova práca o vzťahu pápeža Pia XI. a Mussoliniho, na ktorú sa autor opakovane odvoláva. Ako píše vo svojej recenzii Kerzerovej knihy napríklad kanadský historik Robert A. Ventresca, tým, že Kerzer poníma „tento vzťah ako ,partnerstvo‘, riskuje, že podcení neustále napätie a konflikt medzi Piom XI. a Mussolinim v rozličných oblastiach.

Toto napätie odhaľuje základný a reálny ideologický nesúlad medzi katolicizmom a fašizmom, ktorý pretrvával aj po uzavretí Lateránskych zmlúv a komplikoval ich dodržiavanie“. „Ak Kerzer rozpráva o Cirkvi ako o ,ochotnom partnerovi‘ fašistického režimu,“ píše Ventresca, „nahrádza tým pojem spolunažívania pojmom aliancia a nepriamo vkladá do tohto vzťahu omnoho väčšiu politicko-ideologickú kompatibilitu, než aká reálne existovala.“ Plný nuáns bol azda aj vzťah slovenskej Katolíckej cirkvi k režimu slovenského štátu, respektíve vzťah režimu slovenského štátu k nacistickému režimu Tretej ríše – a čo nás zaujíma zo všetkého najviac, aj Hanusovo miesto v tejto spleti vzťahov. Pokiaľ ide o Hanusove názory na vplyv cirkvi na kultúru, tu si autor dokonca nepriamo protirečí.

Sám totiž správne uvádza, že Hanus bol v skutočnosti kritický k cirkevným cenzúrnym iniciatívam v prípade švajčiarskeho románu Via Mala vydaného Maticou slovenskou (s. 91), to isté možno povedať o Rázusovom románe Odkaz mŕtvych. Pokiaľ ide o Hanusove názory na vplyv cirkvi na školstvo a mládež, tam mal skutočne silný názor v prospech vplyvu cirkvi (hoci na podporu tohto tvrdenia autor, mimochodom, neuvádza žiadne konkrétne Hanusove výroky nad rámec spomínaných apelov na prirodzené právo).

Vplyv cirkvi, ktorý sa počas obdobia slovenského štátu obnovil, bol pre Hanusa asi naozaj zadosťučinením. Dôležitý je však kontext. Za prvej Československej republiky sa Hanus dôsledne držal nariadení Svätej stolice o nevysluhovaní sviatostí členom Sokola: Svätá stolica organizáciu vnímala ako antikatolícku.

Koncom tridsiatych rokov sa spory medzi Prahou a čelnými predstaviteľmi slovenského katolicizmu (politicko-stranícky, ako aj na úrovni cirkevnej hierarchie) zhoršovali, čo malo celkom praktické dôsledky: Hanus, ako kňaz oddaný spišskému biskupovi Vojtaššákovi, sa v tom čase neúspešne uchádzal o post učiteľa na štátnom gymnáziu v Kežmarku. A pridajme ešte trochu kontextu: boj o vplyv v školstve a v práci s mládežou bol vlastný katolíkom v prvej polovici 20. storočia naprieč Európou. Napríklad v Tretej francúzskej republike bolo školstvo jednou z kľúčových línií sporov o laicité, o sekulárny charakter štátu. To však nemôže byť prekvapením. Katolícka cirkev a jej rehole v druhej polovici druhého tisícročia stáli pri vzniku európskych vzdelávacích systémov a cirkev sa svojho vplyvu s nástupom sekularizácie vzdávala len veľmi neochotne a pomaly.

Hodnotiť Hanusove ambície o vplyv v školstve ako klérofašistické je, povedzme, rovnako zjednodušujúce, ako hodnotiť Masarykovu ideu čechoslovakizmu vrátane jej presahov do vzdelávania a práce s mládežou ako antikatolícku. Ani Masaryk, ani Hanus si zjednodušujúce škatuľky od dnešných historikov nezaslúžia.

Autora Miloslava Szabóa nedávno upozornil na riziká používania pojmu klérofašizmus všeobecne, ako aj v súvislosti s Hanusom predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraj Šúst v relácii Sobotné dialógy. V odpovedi na otázku o definícii pojmu klérofašizmus Szabó okrem iného hovorí, že o pojme klérofašisti je možné rozprávať aj bez toho, aby sme disponovali presne teoreticky vymedzeným pojmom klérofašizmus ako hĺbkovo rozpracovanou historickou ideológiou. Za klérofašistov označovali kritici talianskych kňazov, ktorí aktivisticky drukovali Mussolinimu v medzivojnovom Taliansku. Britský historik Roger Griffin rozvíja tento pojem teoreticky v súvislosti s fenoménom individuálnych prípadov kňazov, ktorí podliehajú pokušeniu presadzovať náboženské ciele prostredníctvom totalitnej politiky.

Nepopieram, že takéto metodologické východisko môže platiť pri ďalších postavách, ktoré autor vo svojej knihe predstavuje – ako však uznáva sám autor, Hanusove postoje sú neporovnateľné s postojmi Šaláta, Reisa či Körpera.

Otázne je teda samotné zaradenie Hanusa do knihy o klérofašistoch. To pri voľnej interpretácii a voľných definíciách neobstojí. A na záver ešte bonusová polemika pre fajnšmekrov: zaradiť Hanusa do knihy o klérofašistoch je totiž to isté, ako keby sme dnes vydali knihu s názvom Židoboľševici a popri niekoľkých nadšených komunistických politrukoch by sme do nej skúsili seriózne zaradiť napríklad aj významného maďarského marxistického intelektuála židovského pôvodu György Lukácsa.

Židoboľševizmus ako vedecká kategória nápadne pripomína klérofašizmus: tiež nikdy nebol cielene a komplexne do hĺbky rozpracovaný konkrétnymi historickými aktérmi, tiež ho ako pojem používali na označenie svojich nepriateľov najmä kritici a tiež to bolo predovšetkým označenie tých najradikálnejších. Židoboľševizmus sa však z nejakého dôvodu ako vedecká kategória v západnom akademickom svete zatiaľ neujal.

Tobôž si nijaký historik nedovolí považovať za židoboľševika Lukácsa – všetci predsa vieme, a titul Klérofašisti nám to pripomína, kam používanie tohto pojmu viedlo. Historici by si to nemali dovoliť ani pri Hanusovi. To už však opäť hovoríme o tom druhom význame slova liberálny.

Autor vyštudoval bakalára z politických vied na Cambridge University a magistra z moderných európskych dejín na Oxford University. Tam obhájil diplomovú prácu o myslení Ladislava Hanusa: „It is a matter of culture: Catholic Intellectuals in the Slovak State, 1939-1945“, ktorej preklad do slovenčiny sa v súčasnosti pripravuje. Za konzultáciu pri písaní tejto eseje ďakuje Jurajovi Šústovi a za jazykovú korektúru Márii Majerníkovej.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo