Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Je veľkou cťou, ak vás požiadajú prehovoriť na tomto zhromaždení, ktoré reprezentuje parlamenty bývalých komunistických štátov. Vítam tiež príležitosť povedať niečo o dedičstve komunizmu a o tom, čo pre nás dnes znamená.

Priznávam, že som antikomunista. V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa ľudia na britských univerzitách antikomunistov stránili. Napokon, útočili sme na revolúciu, ktorá ponúkala oslobodenie ľudstva spod celosvetového kapitalistického sprisahania.

Naši profesori uznávali, že Sovietsky zväz je skazený – no len v praxi, nie v teórii. My apologetici kapitalizmu sme sa mýlili v teórii, čo bolo omnoho horšie než iba náhodné spôsobenie 20 miliónov mŕtvych a zánik individuálnej slobody na polovici zemegule. Skutočnosť, že sme mali pravdu v praxi, si naši kritici sotva všimli.

To všetko sme prežili, ale zdá sa mi, že sa stále máme čo učiť. Život nám sťažovali naši kolegovia, ktorí sa opakovane rozhorčovali nad našou hanebnosťou, len aby dali do popredia vlastnú slušnosť. V tých dňoch som sa naučil, aká môže byť slušnosť hanebná.

Od momentu v roku 1980, keď som vystúpil ako obranca konzervatívnych hodnôt proti socialistickej pravovernosti, sa z môjho života stal dlhý sled útokov vedených s cieľom podkopať moje postavenie verejného intelektuála. Obzvlášť náročné bolo vyučovanie na univerzite v Londýne. Pravú skúsenosť intelektuálnej slobody som po prvý krát zažil tu v Poľsku, kde som chodil prednášať na konferencie a na súkromné semináre zorganizované skupinkami ľudí v Británii, ktoré boli podobne ako ja ochotné nadviazať kontakt so svojimi disidentskými kolegami za železnou oponou.

Vtedajšie cestovanie po krajinách východnej a strednej Európy bolo jedným z najoslobodzujúcejších skúseností v mojom živote, bez ohľadu na jej nebezpečenstvá a nevýhody. Dospel som k presvedčeniu, že môžem mať pravdu aj v teórii, nie iba v praxi. Zdieľať

Všeobecné pohŕdanie komunistickým systémom v Poľsku znamenalo, že študenti a profesori boli pripravení diskutovať o všetkých témach dňa. Konzervativizmus pre nich nebol hriechom ani herézou, ale možným svetonázorom zaujímavým o to viac, že ho odsúdili komunisti a pohŕdala ním aj západná ľavica.

Vtedajšie cestovanie po krajinách východnej a strednej Európy a prinášanie posolstva alternatívnej filozofie bolo jedným z najoslobodzujúcejších skúseností v mojom živote, bez ohľadu na ich nebezpečenstvá a nevýhody. Dospel som k presvedčeniu, že môžem mať pravdu aj v teórii, nie iba v praxi.

Nie je preto prekvapením, že som so záujmom a obavami sledoval vývoj po roku 1989 a zistil som, že moment oslobodenia spod sovietskeho jarma nebol iba ukončením starých problémov, ale aj začiatkom nových. Práve o týchto nových problémoch a o situácii nášho kontinentu by som rád rozprával, keďže sa usilujeme spolupracovať na ich riešení.

Už nie je spor demokracie proti totalitnému socializmu, ale národa proti kozmopolitizmu

Pred rokom 1989 bol náš kontinent rozdelený medzi totalitný socializmus a slobodnú demokraciu, a hoci ľavicoví intelektuáli bránili prvý systém, všetci, ak mohli, žili v tom druhom. Súčasné rozdelenie neprechádza medzi odlišnými oblasťami nášho kontinentu. Ide o rozdelenie medzi dvoma protichodnými perspektívami.

Na jednej strane ide o zachovávanie národného štátu s jeho jazykom, inštitúciami a náboženským dedičstvom. Na druhej strane stojí kozmopolitná vízia nadnárodného poriadku, bezhraničného hospodárstva a univerzálneho zákona ľudských práv. Obe perspektívy vyrástli z náboženských konfliktov 17. storočia a oba dozreli v osvietenstve. A napätie medzi nimi sa nevyriešilo, naďalej pretrváva.

Nijako dnes nemôžeme pochopiť náš kontinent, ak neuznáme, že je združením národných štátov, pričom každý z nich má svoje územie, zvyky, jazyk a vlastné náboženstvo, čo sú aktíva, ktoré určujú lojalitu jeho obyvateľov a ich zdieľané vnímanie domova. No takisto musíme uznať, že právne a politické inštitúcie nášho kontinentu sa obrátili kozmopolitným smerom. Možno to platí menej pre moju krajinu. No určite to platí pre kontinentálnu Európu a obzvlášť pre bývalé komunistické štáty.

Právo a právna veda európskych súdov umožnili bývalým komunistickým štátom vyplniť vákuum vytvorené komunistickou stranou. A to im umožnilo prijímať a chrániť prichádzajúce investície, a tým vstúpiť do globálneho kapitalistického hospodárstva s relatívne malým odporom a tiež, bohužiaľ, s príliš malým vedomím spoločenských a kultúrnych nákladov, ktoré z toho plynuli.

Vrcholní predstavitelia poľského Sejmu s Rogerom Scrutonom. Foto: sejm.gov.pl

V srdci európskeho projektu je program, ktorý bol stanovený bez odkazu na špecifické potreby a hodnoty európskych národov. Európania sú bez ohľadu na svoje spoločenské a náboženské dedičstvo tlačení do toho, aby uznali práva odvodené z abstraktných ideí slobody a autonómnosti, ktoré odporujú normám autochtónnych náboženstiev: práva na potraty, náhradný pôrod, eutanáziu a tak ďalej – práva, ktoré sú nevyhnutne sporné v krajinách závisiacich od súdržnosti so svojím náboženským dedičstvom.

Prečítajte si:
František Mikloško: Scruton vidí najväčšiu oporu v národe
Keď ostrakizované Poľsko vyznamená Rogera Scrutona Zdieľať

Takéto práva tvoria súčasť svetonázoru vládnucej elity, ktorá dokáže vydávať zákony ponad predstaviteľov suverénnych vlád. A čo viac, vlády európskych národov boli požiadané, aby sa vzdali najdôležitejšieho práva suverénnych štátov – práva určovať, kto sa zdržuje na území vnútri ich hraníc.

Pravidlá o slobode pohybu sa v Rímskych zmluvách koncipovali v čase, keď mali signatári porovnateľnú životnú úroveň, viac-menej plnú zamestnanosť a porovnateľné systémy sociálneho zabezpečenia. Neexistovala vôľa po sťahovaní sa okrem špecifických potrieb existujúceho zamestnania.

No dnes sloboda pohybu znamená masívny jednosmerný presun obyvateľstva z bývalých komunistických krajín na Západ a predovšetkým do Británie, ktorej vláda nastavila pre vstup veľmi nízke obmedzenia. Je to jednou z príčin krízy brexitu.

Má to však aj vážny demografický dosah na vyšehradské krajiny, ktoré tým prišli o mnohých svojich najlepších a najnadanejších mladých ľudí v čase, keď si ekonomický vzostup a obrana pred ruským ohrozením vyžadujú plnú generáciu mladých a plné zapojenie sa do obnovy národného hospodárstva.

Zrušenie hraníc okrem toho znemožnilo udržiavať národnú imigračnú politiku. EÚ sa pokúsila získať kontrolu nad situáciou rozmiestnením migrantov podľa systému kvót. No otvorené pozvanie Sýrčanom od pani Merkelovej, príval na maďarských hraniciach a veľký pašerácky obchod s ľuďmi v Stredozemnom mori spôsobili, že taká politika nie je životaschopná.

Táto situácia je obzvlášť alarmujúca pre bývalé komunistické krajiny preto, že kvôli komunizmu bolo nemožné, a v každom prípade neatraktívne, migrovať na ich územie z oblasti mimo sovietskej sféry. Takáto nepredvídaná cena za slobodu spôsobila obrovský šok v politickom aj psychologickom zmysle.

Hoci sa komunizmus zaviedol ako nadnárodné hnutie a tvrdilo sa, že ruší všetky zvrchované hranice, paradoxne pomohol zachovať národný štát. Pre národ bol totiž pretrvávajúcou skutočnosťou, v rámci ktorej sa mohol formovať odpor. Zdieľať

Hoci sa komunizmus zaviedol ako nadnárodné hnutie a tvrdilo sa, že ruší všetky zvrchované hranice, paradoxne pomohol zachovať národný štát. Pre národ bol totiž pretrvávajúcou skutočnosťou, v rámci ktorej sa mohol formovať odpor, a keď sa ten spojil s mocným oživením katolíckej viery v Poľsku, ukázal sa pri zvrhnutí komunistickej tyranie ako rozhodujúci.

Odpor k masovej migrácii priniesol zo strany EÚ obvinenia z „rasizmu a xenofóbie“, pokusy vylúčiť maďarskú stranu Fidesz z EPP či dokonca samotné Maďarsko z EÚ. To na druhej strane posilnilo vládu Viktora Orbána v jej postoji a viedlo to k rastúcemu odporu voči imigrácii v tomto regióne.

Problematika sa preniesla aj do širšieho konfliktu medzi národnou a medzinárodnou perspektívou, ktorý siaha späť do minulosti nášho kontinentu a do temných a zložitých emócií, ktoré v 20. storočí roztrhali tento kontinent.

Výsledkom bola náhla a radikálna zmena jazyka a smeru politického konfliktu naprieč Európou, v ktorom európska elita zatracuje „populizmus“ národných hnutí, a tie na druhej strane zatracujú elitárstvo európskej politickej triedy.

Tento konflikt vyvrcholil rastúcim hnevom a zmätkom v mojej krajine medzi zástancami a odporcami brexitu. Zdá sa mi teraz dôležité, aby sme pochopili, čo je v stávke, a súčasne sa dopracovali k riešeniu.

Na konferencii sa za Slovensko ako špeciálni hostia zúčastnili prvý predseda ponovembrovej SNR František Mikloško (na snímke dole) a zakladateľ a predseda VPN Ján Budaj. Napravo od nich sedí český exilový vydavateľ Alexander Tomský. NR SR oficiálne reprezentoval poslanec Martin Fedor. Foto: sejm.gov.pl

Obrana národnej identity sa znevažuje ako „populizmus“ 

Obvinenie z „populizmu“ je namierené proti hnutiam za národnú nezávislosť a národnú obnovu zväčša s cieľom znehodnotiť skutočnosť, že sa tešia ľudovej podpore. Videli sme to v odpovediach britských liberálov na hlasovanie o brexite. Väčšina voličov hlasovala za brexit, no ich hlas môžete znehodnotiť, ak ho opíšete ako „populistický“.

Existujú totiž dva spôsoby, ako osloviť ľudí – nepriamo cez inštitúcie obraňujúce liberálny hlas alebo priamo, keď sa ich spýtate, čo si myslia. Priame oslovenie je odmietnuté ako nebezpečné. Koniec koncov, naozaj nevedia, čo si myslia, alebo ak vedia, tak preto, že si myslia nesprávne veci. Ľuďom sa dá veriť, len ak sú vedení a zmierňovaní liberálnymi ustanoveniami, čo znamená filtrovať ich surové emócie hoci aj jemnou sieťou liberálneho spochybňovania, aby prešiel len neškodný prúd sentimentu.

Rovnakým obvinením z populizmu sú označené hnutia Právo a Spravodlivosť v Poľsku a Fidesz v Maďarsku. Obe sú vinené z toho, že príliš vychádzajú v ústrety ľudovým sentimentom a hlavne ich pocitu spolupatričnosti. Obyčajní ľudia lipnú na takých formách členstva, ktoré sú lokálne, ohraničené a ťažko prenosné do byrokratických pravidiel. Ich hodnoty tvaruje náboženstvo, rodina, jazyk a národná história a nemusia nevyhnutne uznávať silu nadnárodných záväzkov či univerzálnych kódexov ľudských práv, hlavne ak sú takéto kódexy v priamom konflikte s konkrétnymi záväzkami rodiny a viery.

To, čo liberáli odsudzujú ako populizmus, je v skutočnosti pokusom zachovať staré a zdedené sentimenty identity a spolupatričnosti. Zdieľať

„Populizmus“ sa čoraz viac používa ako označenie zneužitia, aby sa takýto druh sentimentu odmietol. Ide však o sentiment, bez ktorého obyčajní ľudia ťažko spoznajú svoje politické záväzky.

Zdá sa mi, že konflikt medzi ľavicovou inteligenciou a ľudskou prirodzenosťou sa presunul zo sporu medzi socializmom a kapitalizmom do tejto novej oblasti, do sporu medzi osvieteným liberalizmom a zostatkovým nacionalizmom.

To, čo liberáli odsudzujú ako populizmus, je v skutočnosti pokusom zachovať staré a zdedené sentimenty identity a spolupatričnosti. A to, čo ľudia odsudzujú ako elitárstvo, je v skutočnosti osvietenská koncepcia univerzálneho a bezhraničného politického poriadku, v ktorom vraj konflikty vymiznú, pretože ich príčina – konkurenčná sieť národných lojalít – bola zmetená.

EÚ založili ľudia uchvátení touto osvietenskou myšlienkou, ktorí považovali nacionalizmus za silu, ktorá spustila storočie európskych vojen. Ak sa však pozrieme späť, rovnako oprávnené je považovať aj myšlienku univerzálnej a bezhraničnej politiky za takú, ktorá sa stala základom uväznenia východnej a strednej Európy v komunizme.

Nacionalizmus nemeckého typu bol celkom iste deštruktívny, ale rovnako to platí aj pre internacionalizmus sovietskeho typu. Prečo neuznať, že samy osebe nie sú ničivejšie než tie druhé, ale že každý z nich sa môže stať ničivým, ak sa vyvinie do totalitnej podoby, v ktorej sa neumožňuje nesúhlas a ľudia už viac nemôžu prejaviť svoje názory?

Na tejto novej konfrontácii je však pre mňa najzaujímavejšie to, že intelektuálna ľavica, ktorá opäť zaujala vysoké pozície, nie je pripravená priznať demokratickú legitimitu hnutiam, ktoré odmieta ako „populistické“, a je odhodlaná zmariť každý pokus týchto hnutí dostať sa do vlády. Rovnaký zničujúci hnev, ktorý v 70. a 80. rokoch 20. storočia mieril proti konzervatívcom ako ja, dnes mieri proti tzv. populistom a – neprekvapivo – súčasne rastie tendencia populistov obnovovať sa tak dobre, ako sa len dá.

Výsledný nárast teploty je jedným z faktorov straty dôvery v EÚ, čo zrejme urýchlilo konflikt, ktorý nedokáže zvládnuť. A je to konflikt, ktorý sa prejavuje vo všetkých prudkých zmenách, ktorými dnes náš kontinent prechádza.

Postkomunistické štáty boli nútené hľadať svoju identitu

Tento konflikt je dôležitý predovšetkým pre postkomunistické krajiny, keďže jednou z vecí, ktorá im v roku 1989 chýbala, bola jasná predstava toho, čím sú a čo ľudí zjednocuje do politického útvaru. Komunisti mali program, v ktorom bol ľuďom predpísaný proces jasne nedosiahnuteľný a v každom prípade zastaraný.

Neponúkali žiadny iný koncept identity než všeobjímajúci cieľ komunistického zlatého veku. Všetky faktory, ktoré mohli ľudí presvedčiť, aby sa tohto cieľa držali – kultúra, umenie, hudba, náboženstvo, história – poháňali podzemie, a beznádejná tvár každodenného života neobsahovala žiadny iný prísľub budúcnosti než tento. Preto ľudia nevyhnutne hľadali novú politiku identity, niečo, čo by ich spájalo ako „my“. To bola jediná vec, ktorú im EÚ nevedela poskytnúť. Dala im cestu do globálneho hospodárstva a trasu preč z domova, no žiadny nový spôsob spolupatričnosti k tomu, kam dorazili.

Prečo sa demokracie pod tlakom ľudového nesúhlasu nerúcajú? Odpoveď je jednoduchá: pretože lojalita občanov nesmeruje k vláde, ale k niečomu vyššiemu, niečomu, čo je spoločné všetkým občanom bez ohľadu na ich politické presvedčenia a sklony. K národu. Zdieľať

Ako sklamanie rástlo, ozývala sa nádej na spolupatričnosť. Kde je domov a kto ho určuje? Odpoveďou nie je globálny kapitalizmus, keďže ten len ruší svet lojalít a dáva na predaj všetko vrátane ľudských vzťahov. Toto je istotne tým, čo je na tej starej ľavicovej kritike legitímne: že ľudské srdce nemá v globálnej ekonomike skutočné miesto, srdce, ktoré mnohí z nás vypozorovali u tých, ktorí porazili komunistickú tyraniu vo vašich krajinách a ktorí dúfali, že keď maska tyranie spadne, spoza nej sa odhalí usmievavá tvár národa.

Podľa môjho názoru by sa táto situácia mala považovať za príležitosť, nie za krízu. Ľudia východnej a strednej Európy po 30 rokoch zmätenia začínajú chápať, že sú dedičmi dvoch veľkých výdobytkov: na jednej strane národného štátu ako formy spoločenskej a politickej identity a na druhej strane osvietenského konceptu občianstva, v ktorom každý preberá úlohu plnej zodpovednosti sociálneho členstva v rámci spoločnej vlády práva.

Predstavitelia krajín strednej a východnej Európy vo Varšave 5. júna 2019. Foto: sejm.gov.pl

Treba brániť prepojenie národnej suverenity a univerzálnych štandardov

Tieto dva výdobytky sú nútené ísť do vzájomného konfliktu, čiastočne preto, že EÚ chce utlmiť či dokonca zrušiť predstavu národa. Ale ak sa správne chápu, sú od seba závislé. A toto je úloha, ktorej všetci čelíme, a vy predovšetkým. Musíme si uvedomiť, že bez národnej identity a lojality, ktorá z nej vyrastá, nie je možné budovať spoločnosť občanov. Demokracia a právny štát sú možné iba vtedy, ak protikladné strany vedia za istých podmienok žiť jedna s druhou. Veľkou chybou komunistov bolo eliminovanie opozície a určovanie ľuďom žiť v „jednote“, ktorú si nevybrali a ktorú nemali dovolené spochybňovať.

Veľkou výhodou demokracie je, že opozíciu umožňuje a legitimizuje. No to má dôsledok v tom, že v demokracii môže viac ako polovica ľudí v akomkoľvek momente žiť pod vládou, ktorú si nevybrali, prípadne pod vládou, ktorú neznášajú. Ako je to možné? Prečo sa demokracie pod tlakom ľudového nesúhlasu nerúcajú? Odpoveď je jednoduchá: nerúcajú sa, pretože lojalita občanov nesmeruje k vláde, ale k niečomu vyššiemu, niečomu, čo je spoločné všetkým občanom bez ohľadu na ich politické presvedčenia a sklony.

Tou vyššou vecou je národ, entita, ku ktorej všetci prislúchame a ktorá definuje prvú osobu množného čísla demokratickej politiky. Bez tohto spoločného „my“ je nemožné, aby demokracie pretrvali, a práve zničením tohto „my“ boli komunisti schopní udržať si zovretie svojej moci, keď vládli v diktatúre ako čisté „oni“.

Dnes je vašou úlohou zmierenie medzi dvomi naliehavými potrebami: potrebou potvrdenia národnej suverenity a potrebou prispôsobiť sa univerzálnym štandardom občianstva. Sú to dva veľké výdobytky európskeho politického dedičstva, ktoré sú vzájomne závislé. Zdieľať

Zdá sa mi preto, že takzvaní populisti správne zdôrazňujú národný štát ako prameň lojality a že ich osvietenskí liberálni oponenti by si to mali uvedomiť a prestať používať európske inštitúcie na potrestanie vlád, ktoré sa vyberajú týmto smerom.

A naopak, tí, ktorí chcú obnoviť národný ideál a potvrdiť práva národnej suverenity, by mali načúvať hlasu liberálneho osvietenstva a akceptovať, že národné sentimenty sa musia vždy zmierňovať rozpoznaním tých ostatných, ktorým nie sú spoločné.

Toto je podľa môjho názoru dnes vašou úlohou, teda zmierenie medzi dvomi naliehavými potrebami: potrebou potvrdenia národnej suverenity a potrebou prispôsobiť sa univerzálnym štandardom občianstva.

Sú to dva veľké výdobytky európskeho politického dedičstva, ktoré sú vzájomne závislé. Mali by sme sa postaviť proti tým, ktorí by ich chceli oddeliť či jeden alebo druhý z nich odvrhnúť ako prečin proti ľudu.

Koniec koncov, je to ľud, ktorý konfliktom medzi nimi dvoma najviac stráca. Úlohou politikov nie je konflikt vyvolávať, ale mierniť ho. Nádejam sa, že sme dospeli do bodu, keď to bude možné. Potom sa jed, ktorý vsadili komunisti, zo systému konečne vyplaví.

 

Príspevok odznel na 4. summite predsedov parlamentov strednej a východnej Európy vo Varšave 5. júna 2019. Uverejnené s láskavým dovolením autora. Medzititulky redakcia.

Videozáznam z konferencie si môžete pozrieť tu.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo