So zamilovaným synkom vo Švajčiarsku Prečo chcú národy iracionalitu a autoritárstvo, keď demokracia vytvorila raj na zemi?

Poznám trošičku túto konfederáciu, píšem sedemnásť rokov pre jeden z väčších švajčiarskych denníkov a napísal som knižný cestopis o mimoriadne rozmanitom kantóne Graubünden/Grischun/Grigioni.

No jediný štát na svete s dlhodobo funkčnou priamou demokraciou za normálnych podmienok nemôže byť témou pre politického komentátora.

Politický komentátor sa musí odraziť od nejakého problému – a Švajčiarsko problémy nemá.

Ukazuje to okrem iného spôsob, akým deväťmiliónový štvorjazyčný štát zvládol veľké krízy posledných rokov.

Pandémia koronavírusu zmarila podľa všetkých dostupných štúdií vo Švajčiarsku menej životov ako v porovnateľných krajinách Nemecko a Rakúsko.

Boli tam síce živé diskusie o opatreniach a očkovacej politike, ale napokon bol dosiahnutý spoločenský konsenzus, ktorý som zažil na vlastnej koži, keď mi krčmárka v dedine s najnižšou zaočkovanosťou v celej krajine kontrolovala očkovací certifikát.

Ekonomické výzvy konfederácie sú z nášho pohľadu smiešne: vojnová inflácia, ktorá nás v eurozóne doteraz trápi, Švajčiarsko jednoducho obišla.

Vysoká zadlženosť domácností je určite znepokojujúca, ale samotná konfederácia patrí medzi najmenej zadlžené európske štáty.

Štátny dôchodkový systém generuje v porovnaní s inými prekvapivo mizerné dôchodky, ale je pomerne udržateľný.

Švajčiari sú strašní suchári. Nie sú to Slovania.

Keďže švajčiarsky volič vie počítať, referendá so sociálnopopulistickou agendou pravidelne stroskotávajú. 

Protimigračný protieurópsky nacionalizmus pravicových populistov dokáže síce raz za čas zvíťaziť v dôležitom referende, ale v zdĺhavých rokovaniach s Bruselom a s prevažne proeurópskym politickým establišmentom potom obvykle vzniknú celkom rozumné kompromisy.

Švajčiari tak strašne dlho debatujú o svojich vnútorných konfliktoch, až je výsledkom neraz ovca celá aj vlk sýty.

Už len z únavy.

Keď k týmto prednostiam pripočítame ešte hlboko zakorenený rešpekt pre právny štát a pravidlá spolužitia a priam neuveriteľnú dôslednosť v zachovávaní architektonického dedičstva aj v tej poslednej vysokohorskej doline, do ktorej chodí kvôli 300 obyvateľom až osem poštových autobusov denne, tak si dovolím tvrdiť, že ide o funkčný štát.

Švajčiarsko je pre mňa stelesnením racionality, je podľa mňa aj oveľa krajšou krajinou ako moja vlasť Rakúsko, s láskou som si ho však nikdy nespájal.

Švajčiari sú strašní suchári.

Nie sú to Slovania.

Nezahrejú ti srdce.

Tento rozmer objavil v nedeľu – dva týždne pred svojím prvým školským dňom – môj šesťročný syn. 

Odvtedy si spájam Švajčiarsko aj s láskou.

Aj keď ide o detskú, nevinnú, platonickú zamilovanosť, na ktorú syn možno už pozajtra zabudne.

Politik vo Švajčiarsku nie je vladár, len moderátor rozhodovacích politických procesov.

Pravdepodobne namietnete, že ospevované Švajčiarsko má od 7. augusta predsa len sakra problém: až 39-percentné clo, ktoré Donald Trump naváľal Švajčiarom z neznámeho dôvodu.

Dôvod môže pokojne spočívať v tom, že The Donald sa nám 31. júla zle vyspinkal.

Švajčiarsko nevyváža do Spojených štátov iba zlato, hodinky a stroje, ale aj obrovské množstvo farmaceutických výrobkov.

Takže áno, likvidačné 39-percentné clo je pre Švajčiarsko problém.

Počas 34-minútového telefonického rozhovoru 31. júla, teda v predvečer národného sviatku konfederácie, sa švajčiarska ministerka financií Karin Kellerová-Sutterová, skrátene KKS, snažila Trumpovi vyhovoriť exemplárne potrestanie bohatého Švajčiarska, ale ten rozhovor napokon prezradil najmä veľa o švajčiarskosti.

Pravicová liberálka KKS, 61-ročná vyštudovaná tlmočníčka s bezchybnou angličtinou, bola perfektne pripravená: mala prečítanú Trumpovu knihu The Art of the Deal a lichotivo naznačila súhlas s mníchovským prejavom viceprezidenta JD Vancea o zúžení slobody slova v Európe.

KKS viedla telefonát vo funkcii „spolkovej prezidentky“, čo je iba čestný titul pre ministra, ktorý na jeden rok predsedá kolegiálnej spolkovej vláde.

Niečo také ako hlavu štátu Švajčiarsko nepozná.

Jej americký náprotivok sa spýtal hneď na úvod: „Prečo voláte? Čo môžete ponúknuť?“ Neskôr tvrdil, že USA získali od vedenia Európskej únie 600 miliárd: „Oni mi zaplatia 600 miliárd, čo mi zaplatíte vy?“

Na to ministerka, ktorú švajčiarske noviny nazývajú „najmocnejšou švajčiarskou ženou Švajčiarska“, nedokázala uspokojivo odpovedať.

Neskôr vysvetlila: „V našom systéme nemá spolková prezidentka právomoc povedať, že dám ďalších 100, 200 miliárd sem alebo tam.“

Politik vo Švajčiarsku nie je vladár, je to moderátor rozhodovacích politických procesov.

Okrem toho, že KKS nemohla ponúknuť Trumpovi 200-miliardové odpustky, Trumpa očividne naštval pocit, že ho Švajčiarka poučuje.

Takmer všetci obyvatelia Lumnezie rozprávajú rétorománskym jazykom.

Podľa jednej nepotvrdenej správy KKS nazlostila Trumpa práve vtedy, keď mu chcela najviac pochlebovať. Vraj povedala, že švajčiarska demokracia je staršia ako tá úžasná americká.

To sa Trumpovi nemuselo páčiť.

V prvom rade nie je z jeho konania vidieť, že by mal demokratické zriadenie nejako extra v láske. A keď mu „pani, ktorú nepoznám“ rozpráva, že jej krajina je viac ako USA, nemusí to americkému nacionalistovi zdvihnúť náladu.

Láska môjho šesťročného syna sa volá Carina. Je to osemročná dcéra môjho spolužiaka, ktorý robí pre lichtenštajnský koncern a žije s rodinou v rakúsko-lichtenštajnsko-švajčiarskom pohraničí.

Synček spoznal Carinu na spoločnom výlete dvoch rodín, ktorý viedol do švajčiarskej doliny Lumnezia.

Slovo dolina pritom Lumneziu nijako nevystihuje, ide totiž o zelenú stráň vo výške 1500 metrov nad morom so širokým výhľadom na alpskú panorámu.

Stráň je zaliata svetlom, neustále sa meniacim, niekedy až strašidelne krásnym svetlom.

Odtiaľ pochádza aj jej názov. Lumnezia zo slova lumen. Stráň svetla.

Takmer všetci obyvatelia Lumnezie používajú sursilvan, teda rétorománsky jazyk, ktorým vo svete hovorí asi tak 15-tisíc ľudí.

Lumnezia je katolícka.

V jednom kostole sme si pozreli obrovskú maľbu námornej bitky pri Lepante, pohľad na odrezané hlavy topiacich sa Turkov deti pobavil.

Zamilovanosť syna a Trumpova láska k mieru ma v tomto týždni oduševnili.

Keď sme večerali v poslednej vysokohorskej dedine Lumnezie, syn sa spolu s divokou Carinou rozbehol von. Keď mi na druhý deň ráno ukázal, kde oni dvaja za súmraku všade boli, zaprisahal som sa, že sa to mamičky nikdy nesmú dozvedieť.

Nasledujúce ráno videl Carinu v bikinách. Kúpali sa v jazierku vo výške 1400 metrov nad morom, ťahali plť po napnutom lane, plavili sa spolu na nafukovacom ružovom plameniakovi.

Boli spolu na najkrajšom mieste sveta.

A syn sa mi už po niekoľkých hodinách stráveným s Carinou priznal: „Som zamilovaný ako nikdy v živote.“

Odvtedy verím, že perfektne demokratické a odstrašujúco suchárske Švajčiarsko môže byť aj miestom lásky.

Keby to viac ľudí takto vnímalo, možno by viac nasledovali príklad Švajčiarska.

Nikdy som nepochopil, prečo nechcú byť všetky národy ako Švajčiari.

Prečo večne trčať v biede, iracionalite a autoritárstve, keď jeden mierumilovný právny štát s priamou demokraciou, ktorý je tu za rohom, vytvoril raj na zemi?

Iste, 39-percenté americké clo predstavuje v tejto chvíli akútnu výzvu.

Ale aj tu je nádej na obzore.

Trump nás v tomto týždni inšpiroval a potešil svojím vyznaním, že sa chce „pokúsiť dostať do neba“.

V zriedkavom záchvate sebakritiky dodal: „Počujem, že sa mi nedarí. Som naozaj na samom dne rebríčka.“

Takto vysvetlil svoje úsilie o nastolenie mieru na celom svete – chce sa dostať do neba.

Zamilovanosť syna a Trumpova láska k mieru ma v tomto týždni oduševnili.

Možno sa svet stane lepším.

A možno z 39 percent bude 25.