Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Kým 15. marca 1939 na územie Čiech a Moravy vpochodovali usporiadané kolóny vojakov nemeckého Wehrmachtu, územie Karpatskej Ukrajiny, ako sa od decembra 1938 oficiálne nazývala Podkarpatská Rus, obsadzovali maďarskí honvédi. Nešlo o žiadnu svojvoľnú akciu na vlastnú päsť. Telekiho vláda Hitlera spracúvala už od Prvej viedenskej arbitráže, aby mohla k Maďarsku pripojiť aj toto územie.

Maďarský veľvyslanec v Berlíne, vyslúžilý generál Döme Sztójay, argumentoval najmä hospodárskymi a k udiveniu berlínskych diplomatov aj vodohospodárskymi argumentmi. Tvrdenie, že Maďarsko potrebuje Karpatskú Ukrajinu preto, aby mohol byť na rieke Tise zabezpečený taký vodný režim, že rieka nebude spôsobovať eróziu na poliach východného Maďarska, však u nemeckých diplomatov vyvolávala akurát údiv.

Maďarský minister zahraničia gróf István Csáky preto osobne zavolal svojmu nemeckému náprotivku Joachimovi Ribbentropovi a vyložil mu, ako sa veci majú. S úprimnosťou pre diplomata neobvyklou vysvetlil, že pre budapeštiansku vládu a celý národ má Karpatská Ukrajina zásadný aj symbolický význam. Zabratím tohto územia by severná hranica Maďarska aspoň na obmedzenom úseku dosiahla tisícročnú hranicu Uhorského kráľovstva. Tu treba poznamenať, že na rozdiel od slovenčiny (a češtiny) maďarčina ani nemčina nerozlišujú medzi pojmami maďarský a uhorský – oboje je „magyar“, resp. „ungarisch“.

Druhý argument bol pragmatický. Nadobudnutím Karpatskej Ukrajiny by Maďarsko získalo spoločnú hranicu s priateľsky nakloneným Poľskom a tým by sa „konečne prelomilo zovretie obručou Malej dohody“.

Hitler chvíľu taktizoval, ale 13. marca Budapešť nemecký súhlas s pripojením Karpatskej Ukrajiny dostala. On to ani nebol súhlas, išlo skôr o nariadenie, že Maďarsko má 15. 3. 1939 dané územie zabezpečiť. Súhlas naviac obsahoval niekoľko podmienok, ktoré muselo Maďarsko dodržať, aby neboli dotknuté nemecké záujmy.

Keď sa nemecká depeša dostala do rúk generála pechoty Henrika Wertha, náčelníka maďarského generálneho štábu, ten sa úprimne zdesil. Vojenská spravodajská služba odhadovala silu tamojších jednotiek československej armády, četníctva a finančnej stráže na ekvivalent jeden a pol až dvoch peších divízií. Velenie československých síl mal v rukách divízny generál Lev Prchala. Bývalý legionár Prchala bol z československých generálov najbojovnejší. Bol to práve on, kto počas mníchovskej krízy v októbri 1938 najhlasnejšie volal po odmietnutí diktátu. Obavy vzbudzoval aj postoj Rumunska, ktoré ašpirovalo na juhovýchodnú časť Karpatskej Ukrajiny obývanej rumunskou menšinou.

Samotné obsadenie bývalej Podkarpatskej Rusi prebehlo nad očakávanie hladko. Bojovný československý generál Prchala vedel, že sa ocitol v situácii, keď šance na obranu sú nulové. Zdieľať

Maďarský generálny štáb preto situáciu nepodceňoval. Bol vypracovaný plán, podľa ktorého mala operáciu vykonať tzv. Karpatská armádna skupina pozostávajúca až z deviatich brigád a množstva podporných jednotiek, všetko doplnených na vojnové stavy. To fakticky predpokladalo čiastočnú mobilizáciu a až dvojtýždňovú prípravu. Hitler ale dal maďarskému generálnemu štábu na to iba dva dni. Werthove protesty Telekiho vláda zmietla s tým, že ponúknutú príležitosť treba využiť stoj, čo stoj. Behom dvoch dní sa Werthovi podarilo dostať do nástupných priestorov tri pešie, dve jazdecké a jednu motorizovanú brigádu a niekoľko samostatných práporov. Jednotky boli na mierových stavoch a ich doplňovanie na vojnové stavy prebiehalo priebežne.

Samotné obsadenie bývalej Podkarpatskej Rusi prebehlo nad očakávanie hladko. Generál Prchala vedel, že sa ocitol v situácii, keď šance na obranu sú nulové. Vydal preto rozkaz, aby jeho jednotky nekládli postupujúcej maďarskej armáde odpor a pokiaľ je to možné, ustúpili na slovenské územie. K niekoľkým zrážkam medzi československými jednotkami a maďarskou armádou došlo a na oboch stranách boli aj straty na životoch. Priebeh operácie to ale vážnejšie nenarušilo. Maďari nemali záujem na zadržiavaní československých vojakov a títo boli po zložení zbraní repatriovaní do Protektorátu, resp. na Slovensko.

Na úľavu slovenských politických špičiek budapeštianska vláda grófa Pála Telekiho uznala Slovenský štát hneď na druhý deň po vyhlásení samostatnosti. Tisova vláda sa tak mohla zdanlivo bez obáv sústrediť na budovanie štátnej administratívy, odsun českých úradníkov a hlavne na usporiadanie vzťahov s Nemeckom. Slovenským politickým elitám sa od čerstvo nadobudnutej moci ale asi na chvíľu zakrútila hlava. Na nemeckú požiadavku, aby Slovensko požiadalo o nemeckú ochranu, viacerí vysokopostavení politici reagovali sebavedomými vyhláseniami, že to, ako sa doslova vyjadril Šaňo Mach, „zvládneme aj sami“. Vytriezvenie malo prísť v priebehu pár dní.

Podkarpatská Rus nestačí

Po diplomatickom uznaní Nemeckom boli sny budapeštianskej vlády o prípadnom pripojení celého Slovenska k Maďarsku bezpredmetné. Budapeštianska vláda ukrivdene brala nemeckú podporu slovenským ambíciám ako protimaďarský akt. Nebolo to až tak ďaleko od pravdy. Hitler nemienil pripustiť, aby vo vnútri sféry vplyvu Tretej ríše vznikol silný, hoci aj priateľsky naklonený štát.

Okrem toho, ďalším ťahom na Hitlerovej šachovnici malo byť zničenie Poľska. Vynikajúce maďarsko-poľské vzťahy, ktoré len utvrdila spoločná averzia voči Československu, neboli žiadnym tajomstvom. Dlhá spoločná maďarsko-poľská hranica by preto bola zbytočným rizikom. Omnoho výhodnejšie bolo vkliniť medzi oba historicky spriatelené štáty Slovensko, ktoré malo navyše s Poľskom nevybavené účty za Javorinu a hornú Oravu.

Asi aj prehnané sebavedomie slovenských politikov spôsobilo, že Nemci na posun hranice kývli, čo mohlo byť mienené ako príučka, že Berlínu sa neodporuje. Zdieľať

Keď nebolo možné „veľké riešenie“, t. j. pripojenie celého Slovenska, budapeštianska vláda prišla s „malým riešením“. Už 13. marca pri prijatí súhlasu s obsadením Karpatskej Ukrajiny sa Csáky rozhodol kuť železo za horúca a Nemcom bola prednesená možnosť o úprave administratívnej hranice medzi Slovenskom a Karpatskou Ukrajinou o 10-20 kilometrov na západ. Dôvodom malo byť zabezpečenie železnice a ciest prechádzajúcich údolím Uhu. Ako argument sa uvádzala aj skutočnosť, že slovensko-karpatoukrajinská hranica aj tak ešte nebola riadne vytýčená a to, čo je tam teraz, je len stará československá administratívna hranica. Štátny tajomník Weizsäcker sa priamej odpovedi vyhol.

Dokumenty o tom decentne mlčia, ale asi aj prehnané sebavedomie slovenských politikov spôsobilo, že Nemci na posun hranice kývli, čo mohlo byť mienené ako príučka, že Berlínu sa neodporuje. Nemci ale požadovali, aby ich súhlas tentoraz zostal utajený. Csáky obratom informoval Varšavu o zámeroch svojej vlády. Dôvod bol jediný. Neznervózniť Poliakov presunmi vojska v blízkosti novej spoločnej hranice.

K začiatku obsadzovania nového územia malo dôjsť 23. marca skoro ráno. Operáciu mali vykonať dve pešie brigády a jedna jazdecká brigáda (vyzbrojená tančíkmi Ansaldo CV 33/35) s podporou až štyroch delostreleckých plukov. Podporu zo vzduchu mal zabezpečiť letecký pluk vyzbrojený stíhacími dvojplošníkmi Fiat CR-32 a modernými nemeckými bombardérmi Junkers Ju-86K. Všetky jednotky mali byť už po doplnení na vojnových stavoch, čo predstavovalo spolu asi 25-tisíc mužov. Ďalšia zosilnená pešia brigáda navyše zaujala strategickú pozíciu severne od Košíc.

Generál Ferdinand Čatloš, minister obrany. Foto: wikipedia.org.

Ešte len formujúcu sa slovenskú brannú moc, ako sa podľa nemeckého vzoru mala volať slovenská armáda, nemohol maďarský útok zachytiť v horšiu chvíľu. Štruktúry velenia starej československej armády už fakticky neexistovali a tie slovenské len vznikali. Po odchode vojakov českej národnosti sa početná sila peších plukov stenčila z 3-tisíc na nie viac ako 400 mužov. Akútnym problémom bol najmä nedostatok dôstojníkov. Z celkového počtu cca 13-tisíc dôstojníkov bývalej československej armády ich bolo slovenskej národnosti iba 435, čo nepredstavovalo ani 3,5 %. Drvivá väčšina z toho boli nižší dôstojníci do hodnosti kapitán.

Z celej československej generality bol slovenskej národnosti iba budúci veliteľ povstaleckej 1. československej armády na Slovensku, divízny generál Rudolf Viest. V čase rozpadu Československa v činnej armádnej službe dokonca nebol žiaden plukovník slovenskej národnosti. Až po vyhlásení nezávislosti boli reaktivovaní jediní dvaja slovenskí plukovníci Alexander Čunderlík a Anton Pulanich. Podplukovníci boli tiež len dvaja: budúci slovenský minister obrany pplk. gšt. (podplukovník generálneho štábu) Ferdinand Čatloš a pplk. gšt. Augustín Malár. Majorov v aktívnej službe bolo do tucta.

Ideológia jednotného československého národa nedovoľovala profesionálnym vojakom hlásiť sa k slovenskej národnosti a vojenské orgány bedlivo sledovali intenzívnejšie vzájomné kontakty medzi slovenskými dôstojníkmi. Zdieľať

Išlo o dôsledok krátkozrakej politiky velenia prvorepublikovej armády. Ideológia jednotného československého národa nedovoľovala profesionálnym príslušníkom armády hlásiť sa k slovenskej národnosti a vojenské orgány bedlivo sledovali intenzívnejšie vzájomné kontakty medzi dôstojníkmi slovenskej národnosti. Ako sa presvedčil aj bývalý legionár Čatloš, aj opakované priateľské posedenie pri poháriku mohlo vyvolať podozrenie a získať punc separatizmu. V záujme spravodlivosti treba povedať, že incidenty tohto druhu len zriedkakedy vyústili do nejakej formy kárneho postihu. V služobných dokumentoch dôstojníka sa táto informácia ale objaviť mohla a to dokázalo slušne pokaziť kariéru. Aj z týchto dôvodov slovenský dorast javil o službu v československej armáde dokonca menší záujem ako sudetskí Nemci.

Na území Slovenska sa nachádzali tri zborové veliteľstvá československej armády. Pozícia veliteľa armádneho zboru bola systematizovaná pre generálsku hodnosť. Za všetko hovorí fakt, že po 14. marci boli na tieto posty vymenovaní jeden podplukovník a dvaja majori. Trenčianskemu V. zboru velil mjr. gšt. (major generálneho štábu) Štefan Jurech, banskobystrickému VII. zboru major pechoty Ján Imro a prešovskému VI. zboru pplk. gšt. Augustín Malár. Maďarský útok dopadol práve na Malárov zbor. Pre prípad útoku z východného smeru ale neexistovali ani za Československa žiadne obranné plány. Malár musel improvizovať.

23. marca 1939 o pol šiestej ráno prekročili maďarské jednotky sformované do dvoch pochodových prúdov slovensko-karpatoukrajinskú hranicu. Severná kolóna postupovala po trase Ubľa – Klenová – Roztoky – Stakčín, pričom pravé krídlo kolóny zabezpečovalo priestor Veľké Berezné – Ulič – Starina. Na južnom smere maďarské brigády postupovali po trase Užhorod – Tibava – Sobrance. Ľavé krídlo tejto kolóny obsadilo Pavlovce nad Uhom a smerovalo na Budkovce.

V čele každej kolóny šiel parlamentár s bielou zástavou a oznamoval prekvapeným slovenským žandárom, finančnej stráži a vojenským hliadkam, že na základe dohody maďarskej a slovenskej vlády sa hranica posúva na novú demarkačnú čiaru. A že všetko sa deje z rozhodnutia Nemecka.

Postupujúce maďarské vojsko sa v prvý deň konfliktu stretávalo len so sporadickým odporom. Popoludní maďarské jednotky ale hlásili, že boli ostreľované slovenským letectvom. Takýto slabý odpor však nemohol útočníka zastaviť. Do zajatia padlo 6 dôstojníkov, 350 vojakov, 60 žandárov a príslušníkov finančnej stráže. Maďarské vojsko po ceste „pozbieralo“ ešte aj tri stovky českých vojakov. Slovenské ministerstvo zahraničia už v dopoludňajších hodinách adresovalo do Budapešti protestnú nótu. Maďarské ministerstvo reagovalo lživým ubezpečovaním, že maďarské vojsko na území Slovenska nevykonáva žiadne operácie. Správy z východu však hovorili niečo iné.

Telegram ministra Csákyho a hlásenie generála Wertha ukazujú, že maďarské jednotky mali rozkazy v duchu „Postupujte, pokiaľ to pôjde!“ Zdieľať

V prácach maďarských historikov venujúcich sa udalostiam z marca 1939 sa zvyčajne píše, že cieľom maďarského vojska nebolo viac, než obsadiť územie do hĺbky 10 až 20 kilometrov tak, ako to bolo odsúhlasené Hitlerom. Situačné hlásenie generála Wertha svojej vláde však dvojzmyselne hovorí, že „vojská všade dosiahli hraničné pásmo nariadené na tento deň...“ Po 18:00, teda po zotmení, maďarské jednotky zastavili postup a zaujali obranné pozície, ako to bolo pri vedení bojovej činnosti v tej dobe obvyklé.

Na druhý deň, 24. 3. krátko popoludní, keď sa už na celej línii dotyku bojovalo, minister Csáky telegrafoval svojmu vyslancovi do Varšavy, aby ten informoval poľskú vládu o vývoji udalostí. Csáky v telegrame diplomaticky povedané nehovoril pravdu, keď tvrdil, že vo veci prebiehajúcich udalostí na Slovensku nie je medzi vládami Maďarska a Nemecka žiadna dohoda. Svoj telegram zakončil vetou: „Na energický protest Nemcov a Slovákov sme ďalší postup museli zastaviť... Urobím pokus o ďalší územný zisk cestou diplomatických rokovaní...“

Telegram ministra Csákyho a hlásenie generála Wertha skôr ukazujú, že maďarské jednotky mali rozkazy v duchu „Postupujte, pokiaľ to pôjde!“ A rozkazy tohto druhu sa písomne zvyčajne nedávajú. Obzvlášť, keď s ohľadom na medzinárodnú delikátnosť celej operácie sa oficiálne rozkazy poľným veliteľom distribuovali až večer 22. marca.

Hviezdna chvíľa podplukovníka Malára

Hlinkova garda mohla do boja postaviť vyše 27-tisíc mužov s vojenským výcvikom. Napriek tomu, že vojenskí velitelia mali občas problémy s ich disciplínou, išlo o prvý a, bohužiaľ, aj posledný počin HG, ktorý je možné hodnotiť jednoznačne pozitívne. Zdieľať

24. marca to už ale ďalej nešlo. Podplukovník Malár celú noc posilňoval pozície svojich jednotiek. Minister Čatloš rozhodol, že českí dôstojníci, ktorí prejavia záujem slúžiť v slovenskej armáde, môžu zostať. Len na Malárovom veliteľstve to využilo dvadsať dôstojníkov. Situáciu výrazne sťažovala absencia mobilizačných zoznamov, ktoré sa buď nedali nájsť, alebo si ich so sebou odniesli českí úradníci.

Pomocnú ruku ponúkol vrchný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach. Garda bola preventívne v pohotovosti už od 15. marca. 23. marca mal Mach v rozhlase plamenný prejav, v ktorom vyzval na obranu Slovenska proti nevyprovokovanej agresii. Ešte v ten istý deň Hlavné veliteľstvo HG vydalo rozkaz formovať ozbrojené jednotky z tých členov, ktorí prešli vojenským výcvikom.

Podplukovník Augustín Malár. Foto: wikipedia.org

Nešlo o zanedbateľnú silu. Hlinkova garda mohla do boja postaviť vyše 27-tisíc mužov s vojenským výcvikom. Pre rýchly spád udalostí väčšina z nich do bojov nezasiahla, ale prítomnosť gardistov aj tak výrazne pomohla nahradiť chýbajúcich záložníkov. Napriek tomu, že vojenskí velitelia mali občas problémy s disciplínou gardistov, išlo o prvý a, bohužiaľ, aj posledný počin Hlinkovej gardy, ktorý je možné hodnotiť jednoznačne pozitívne.

Nadránom 24. marca hnal Čatloš Malára do všeobecného útoku s koncentrovaným nasadením všetkých dostupných síl. Bohužiaľ, vzhľadom na stav formovania jednotiek a už spomenuté problémy s povolávaním záložníkov boli Čatlošove rozkazy v tom rozsahu, ako to on požadoval, nevykonateľné. Situáciu navyše komplikoval fakt, že väčšina delostrelectva a útočnej vozby (ako sa dobovo nazývali obrnené jednotky) bola dislokovaná na západe krajiny. Do toho nepriaznivo zasiahlo zriaďovanie nemeckej ochrannej zóny na Považí, kde Wehrmacht zadržal alebo rovno zhabal nemalú časť výzbroje, ktorú mala slovenská branná moc zdediť po československej armáde.

Nadránom 24. marca hnal Čatloš Malára do všeobecného útoku s koncentrovaným nasadením všetkých dostupných síl. Situáciu však navyše komplikoval fakt, že väčšina delostrelectva a útočnej vozby bola dislokovaná na západe krajiny. Zdieľať

V priebehu noci Malár zriadil tri bojové skupiny, z ktorých dve skoro ráno vyrazili do útoku. Na severe Stakčínska skupina pod velením majora Matejku viedla zúrivé boje o dedinu Dara (dnes pod hladinou priehrady Starina) a kótu 443 východne od Stakčína. Maďarské jednotky boli vytlačené z dediny Kolonica.

Od Michaloviec na Sobrance útočila Zemplínska skupina pod velením kapitána v zálohe Štefana Haššíka. Protivník ale útok odrazil a neúspech výrazne nahlodal bojovú morálku vojakov. Situáciu zachránil príchod posíl z martinského pluku útočnej vozby a zásah energického českého majora Karla Kubíčka, ktorý od Haššíka okamžite prevzal velenie. Kubíčkovým príchodom skupina chytila druhý dych, ale napriek celodenným bojom sa front na tomto úseku pohol len minimálne. K večeru skupina držala líniu Jovsa – Fekišovce – Budkovce len málo odlišnú od raňajších pozícií.

Ambiciózny cieľ zahnať protivníka k pôvodnej hranici sa ani jednej skupine splniť nepodarilo. Bez početnejšieho delostrelectva a útočnej vozby nebolo možné maďarské línie prelomiť. Na druhej strane, všetky pokusy protivníka rozšíriť zábor územia z predchádzajúceho dňa boli nekompromisne zlikvidované.

Do bojov sa veľmi aktívne zapojilo slovenské letectvo zo základne Spišská Nová Ves a letiska Ňaršany (dnes Ražňany). Dvojplošné stíhačky Avia B-534 a bombardéry Letov Š-328 v priebehu dňa napádali kolóny útočníka a bombardovali miesta sústredenia jeho vojsk. Maďarskí velitelia sa opakovane sťažovali, ako im slovenské letectvo znepríjemňuje život. To, pochopiteľne, privolalo pozornosť maďarského letectva.

Do bojov sa veľmi aktívne zapojilo slovenské letectvo zo základne Spišská Nová Ves a letiska Ňaršany (dnes Ražňany). Maďarskí velitelia sa opakovane sťažovali, ako im slovenskí letci znepríjemňujú život. Zdieľať

V kokpitoch slovenských lietadiel často sedeli piloti, ktorí ešte nemali ukončený bojový výcvik a stret s početnejším a skúsenejším protivníkom pre nich preto nedopadol veľmi dobre. Slovenské letectvo vo vzdušných bojoch stratilo sedem Avií a jeden Letov. Ďalšia Avia a Letov boli zostrelené protilietadlovým delostrelectvom. Traja piloti zahynuli a jeden padol do zajatia. Slovenskí piloti si síce nárokovali až päť zostrelov, tieto sa ale nikdy nepodarilo potvrdiť.

Popoludní sa maďarské letectvo rozhodlo vyriešiť problém so slovenskými vzdušnými útokmi náletom na základňu v Spišskej Novej Vsi. Maďarským bombardérom sa protivzdušnú obranu letiska podarilo prekvapiť, ale nálet nespôsobil vážne škody. Väčšina bômb letisko buď minula, alebo dopadla do mäkkej pôdy, kde nevybuchla. V dôsledku bombardovania ale aj tak zahynulo 13 ľudí, z toho osem civilistov. Na zemi bolo poškodených sedem lietadiel – časť z nich boli neletuschopné stroje zámerne postavené tak, aby odlákali pozornosť nepriateľa. Za odlietajúcimi maďarskými bombardérmi odštartoval pilot František Cyprich, ale budúcemu stíhaciemu esu sa maďarské Junkersy nepodarilo dostihnúť.

Rozhorčenie z náletu a civilných obetí, paradoxne, zapôsobilo na slovenské obyvateľstvo ako morálna vzpruha a vo vojenských posádkach prudko vzrástol počet dobrovoľníkov hlásiacich sa do zbrane.

Napriek všetkým ťažkostiam a chaosu slovenský prieskum nepracoval až tak zle. Podplukovník Malár sa včas dozvedel, že severne od Košíc sa nachádza veľké zoskupenie maďarských vojsk. Tretia skupina sa preto sformovala južne od Prešova pod velením mjr. pech. Michala Širicu. Jej úlohou bolo kryť tylo útočiacich slovenských vojsk pred prípadným útokom z juhu.

Zmeny slovenských hraníc počas rokov 1939 – 1945: oblasť 3: časť východného Slovenska pri mestách Stakčín a Sobrance, ktoré sa od 4. apríla 1939 po maďarsko-slovenskej vojne do roku 1945 stali súčasťou Maďarska (oblasť 1: Bratislava-Predmostie do 15. októbra 1947 súčasť Maďarska; 2: od 2. novembra 1938 do roku 1945 súčasť Maďarska v dôsledku 1. viedenskej arbitráže; 4: Devín a Petržalka v rokoch 1938 – 1945 súčasťou Nemecka; 5: nemecké „ochranné pásmo“). Zdroj: wikipedia.org.

Ponechaním Prešovskej skupiny v zálohe Malár hrubo porušil Čatlošov rozkaz, v ktorom bol výslovne nariadený sústredený útok všetkými dostupnými silami. Keď už bolo po všetkom, Čatloš Malárovi neuposlúchnutie rozkazu vyčítal s tým, že keby nasadil do boja aj Širicove jednotky, útok mohol uspieť a maďarské vojsko mohlo byť zatlačené až k pôvodnej hranici. Malárovi je však potrebné dať za pravdu. Ponechať si nekryté pravé krídlo, keď existovala reálna hrozba útoku z tohto smeru, by bolo nezodpovedné a riskantné.

Na to, že Maďari neprekročia aj južnú hranicu, sa nedalo spoliehať. To, že pri viac-menej statickej bojovej činnosti maďarské vojsko od Košíc nezaútočilo, neznamená, že by sa tak nestalo, keby sa ich jednotky útočiace z východu dostali do vážnejších problémov. Vpád do nekrytého tyla slovenského frontu by mal v takom prípade katastrofálne a ďalekosiahle následky.

Zásah z Berlína

Medzi Bratislavou a Budapešťou medzitým lietali demarše. Slovenská vláda argumentovala čerstvo podpísanou ochrannou zmluvou s Nemeckom, ktorá mala Slovensku garantovať územnú celistvosť. Maďarská vláda protestovala, že Slovensko sa protiví rozhodnutiu Nemecka o úprave hraníc.

V Berlíne so vzrastajúcim nepokojom sledovali, ako si ich nádejní spojenci idú vzájomne skočiť do vlasov. Uviaznutie v konflikte s väčším susedom a bez podpory Nemecka si ale bratislavská vláda nemohla dovoliť a napokon súhlasila s prímerím. Zdieľať

V Berlíne so vzrastajúcim nepokojom sledovali, ako si ich nádejní spojenci idú vzájomne skočiť do vlasov. Popoludní Nemci zasiahli. Rozčarovaná slovenská vláda bola konfrontovaná s potvrdením nemeckého súhlasu s posunom východnej hranice. O prímerie žiadala aj maďarská vláda, ktorej na pokoji nepridávala rastúca koncentrácia rumunských vojsk na spoločných hraniciach. Uviaznutie vo vyčerpávajúcom konflikte s väčším susedom a ešte k tomu bez podpory Nemecka si ale bratislavská vláda nemohla dovoliť. Preto napokon súhlasila s prímerím, ktoré malo začať platiť od večera 24. marca. Nový koncentrovaný útok, ktorý bol pripravovaný na nasledujúci deň, bol odvolaný.

Intenzívne boje však pokračovali aj nasledujúci deň. V Stakčínskom smere sa maďarským jednotkám v sile práporu podarilo náhlym útokom z kóty 443 dobyť kótu 287, vytlačiť slovenské jednotky z Kolonice a postupovali k Stakčínu. Kapitánovi Matejkovi sa za podpory batérie 100 mm kanónov vz.14/19 zakopaných na západnom okraji Stakčína podarilo protiútokom kótu 287 dobyť späť a prekvapivým výpadom roty pechoty posilnenej ťažkými guľometmi padla aj opevnená kóta 443, ktorá výškovo dominovala okoliu. Kolonica zostala v maďarských rukách.

Zemplínskej skupine sa podarilo obsadiť Remetské Hámre a odvážnym nočným manévrom posunúť slovenské pozície na líniu Nemecká Poruba (dnes Poruba pod Vihorlatom) – Blatné Revištia – Malčice. Skupina bola výrazne posilnená delostrelectvom. Batérii pluku 112 padol za obeť zámok v Nižnej Rybnici, v ktorom sídlilo maďarské veliteľstvo.

Maďarský generál Henrik Werth. Foto: nagyhaboru.blog.hu

26. marca bojová aktivita postupne utíchala. Prekvapivo sa ale v tento deň strieľalo v Prešovskej skupine. Jednotky majora Širicu vytlačili protivníka z Nižného Medzeva a maďarským jednotkám sa podarilo odraziť slovenský výpad na Michaľany.

Slovenské jednotky na línii dotyku boli aj napriek prímeriu neustále posilňované čerstvými zálohami. K večeru 26. marca už početný stav slovenského vojska presahoval 10-tisíc mužov, ktorí mali k dispozícii 90 diel a mínometov, 7 obrnených áut vz. 30 a tri ľahké tanky LT-35. Zo Zvolena dorazil obrnený vlak č. 40. Spolu s posilami stúpala aj bojová morálka a velitelia sa dožadovali nového útoku. Ten však podplukovník Malár musel z politických dôvodov zamietnuť.

Najmä delostrelci sústredení pri Sobranciach dokazovali, že sa chystajú byť elitnou zložkou slovenskej brannej moci. Jeden zo slovenských granátov zasiahol muničný voz a séria následných explózií postavenie maďarskej batérie rozmetala. Zdieľať

Sporadické prestrelky pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Že sa chystajú byť elitnou zložkou slovenskej brannej moci, dokazovali najmä delostrelci. V noci z 30. na 31. marca pálila od kóty 252 pri Hlivištiach na slovenské pozície pred Sobrancami maďarská štvordelová batéria. Slovenské delostrelectvo sa odvetnej paľby zdržalo, ale predsunutí delostreleckí pozorovatelia vďaka zábleskom výstrelov presne zamerali pozíciu nepriateľskej batérie.

Ráno krátko po 7:00, hneď ako sa rozptýlil opar, slovenské delostrelectvo spustilo delostrelecký prepad po celej šírke frontu skupiny. Motorizovaná batéria delostreleckého pluku 116 poručíka Ploščáka vyzbrojená modernými 10,5 cm delami vz. 35 zaujala pozíciu pri Závadke a presnou paľbou napadla batériu pri Hlivištiach. Maďarskí delostrelci odpovedali niekoľkými nepresnými ranami, ale vzápätí jeden zo slovenských granátov zasiahol muničný voz a séria následných sekundárnych explózií postavenie batérie rozmetala.

Následný chaos využila Kubíčkova pechota, ktorá obsadila kótu 114. O pár dní neskôr batéria poručíka Fleška Stakčínskej skupiny jediným výstrelom obstarožného 8 cm dela vz. 17 zasiahla v tyle maďarských postavení poľnú kuchyňu práve v čase výdaja stravy. Pozorovatelia napočítali na zemi minimálne štyri telá.

Boje definitívne utíchli až 17. apríla. Posledný boj prebehol v noci na sedemnásteho o už zmieňovanú kótu 114. Protivníkovi sa ju podarilo na chvíľu obsadiť, ale protiútok podporovaný paľbou ťažkých 15 cm húfnic vz. 25 kótu vrátil späť do slovenských rúk.

Podľa dohody uzavretej 4. apríla Slovensko stratilo 1697 km2 územia so 78 obcami, v ktorých žilo takmer 70-tisíc obyvateľov – v drvivej väčšine slovenskej a rusínskej národnosti. Zdieľať

Medzitým sa 27. marca v Budapešti začali rokovania o novej hranici. Bez nemeckej podpory bola slovenská vládna delegácia nútená stratu časti svojho územia definitívne akceptovať. Nová hranica išla približne po línii dotyku vojsk, ale k nevôli vojakov časť územia, ktoré protivníkovi vyrvali bojom, mu na základe dohody museli zase vrátiť. Podľa dohody uzavretej 4. apríla Slovensko stratilo 1697 km2 územia so 78 obcami, v ktorých žilo takmer 70-tisíc obyvateľov – v drvivej väčšine slovenskej a rusínskej národnosti.

Predseda maďarskej vlády gróf Teleki mohol byť spokojný, ale nebol. Už o pár dní počas prejavu v okupovaných Sobranciach bez zastierania vyhlásil, že „boje uplynulých dní nemajú absolútneho víťaza“.

Dôsledky paktu s diablom, ktorý uzavrel v mene rozšírenia maďarského územia, ho dobehli presne o dva roky. Nemci nekompromisne žiadali protislužby za preukázané láskavosti. Teleki rozhodne nebol nacistom, ale maďarským patriotom starého razenia. Nedokázal sa vyrovnať so stále tesnejším pripútavaním svojej vlasti k Tretej ríši a 3. apríla 1941 o deviatej večer sa zastrelil na protest proti chystanej účasti Maďarska na invázii do Juhoslávie, ktorú s Nemcami poza jeho chrbát a s Horthyho tichým súhlasom dohodol generál Werth.

Ešte horšie dopadol vyslanec Döme Sztójay (rodený vojvodinský Srb Dimitrije Stojaković). V marci 1944 ho regent Horthy na nemecký nátlak menoval premiérom. V úrade pobudol iba päť mesiacov, ale za to obdobie stihla jeho vláda deportovať do vyhladzovacieho tábora Auschwitz väčšinu z vyše 600-tisíc maďarských Židov. Sztójay bol po vojne súdený ako vojnový zločinec a v auguste 1946 bol popravený.

Tank LT-35, ktorý nasadila slovenská armáda v tzv. malej vojne v boji s Maďarskom. Foto: albumwar2.com

Po boji

Od 23. do 25. marca na slovenskej strane padlo v boji alebo zahynulo pri nehodách 21 vojakov a 8 civilov. Maďarské straty boli 20 mŕtvych a 48 ranených. Prestrelky po nastolení prímeria stáli život ďalších ôsmich slovenských vojakov. Straty na maďarskej strane za toto obdobie nie sú známe.

Malá vojna mala obrovský dosah na slovenskú spoločnosť. Prudko vzrástla kredibilita slovenskej armády a bojom preukázaná ochota brániť svoje územie ukončila doma i za hranicami všetky debaty o životaschopnosti novovzniknutého štátu. Zdieľať

Vojenský konflikt, ktorý naša história pozná ako Malú vojnu, mal obrovský dosah na slovenskú spoločnosť. Prudko vzrástla kredibilita slovenskej armády a bojom preukázaná ochota brániť svoje územie ukončila doma i za hranicami všetky debaty o životaschopnosti novovzniknutého štátu. Či už maďarská armáda skutočne chcela, alebo nechcela postupovať hlbšie na slovenské územie, ľudácky režim počas nasledujúcich piatich rokov čerpal svoju legitimitu viesť národ práve z propagandou náležite zheroizovanej úspešnej obrany vlastného štátu.

Hrdinom dňa bol Augustín Malár. V roku 1942 bol povýšený do generálskej hodnosti a vypracoval sa na jedného z najrešpektovanejších a najpopulárnejších slovenských vojenských činiteľov. Jeho zajatie po nešťastnom pristátí na prešovskom letisku večer 30. augusta 1944 práve v čase, keď ho obsadzovali Nemci, spolu s odzbrojením jeho dvoch divízií tzv. východoslovenskej armády definitívne pochovalo možnosť otvoriť Červenej armáde karpatský front a doviesť Slovenské národné povstanie do víťazného konca. Generál Malár bol popravený spolu s ostatnými zajatými slovenskými generálmi Golianom, Viestom a Jurechom v tábore Flossenburg začiatkom roku 1945.

Slovenské politické elity tej doby si z udalostí konca marca 1939 vzali dve protichodné ponaučenia. Prezident a vláda do budúcna svoju zahraničnú politiku vždy úzko ladili a koordinovali s Treťou ríšou. Tento prístup priviedol Slovensko do vojny s Poľskom a Sovietskym zväzom. Viedol tiež k tragickému a hanebnému vydaniu desiatok tisícov vlastných občanov židovskej národnosti do Hitlerových smrtiacich rúk.

Na druhej strane, slovenskí politici, Tisa pritom nevynímajúc, dospeli k poznaniu, že nemecká priazeň môže byť vrtkavá a je preto potrebné mať vždy ešte niečo v zálohe. Tento akýsi tichý vnútorný odstup od Tretej ríše vo svojich dôsledkoch umožnil Tisovmu krídlu v HSĽS zvrátiť zámer premeniť Slovensko na národno-socialistický štát, ako to presadzovalo radikálne krídlo HSĽS po salzburských rokovaniach v júli 1940. Časom dokonca aj taký radikál ako Šaňo Mach začal svet vidieť inak. Vďaka jeho legendárnym posedeniam pri kávičke so salónnym komunistom Lacom Novomeským z toho profitovali mnohí odbojári, budúceho prezidenta Husáka nevynímajúc.

Slovenské politické elity si vzali dve protichodné ponaučenia: zahraničnú politiku úzko koordinovali s Treťou ríšou a súčasne dospeli k poznaniu, že nemecká priazeň môže byť vrtkavá a je potrebné mať vždy niečo v zálohe. Zdieľať

V priamej úmere, ako sa Tretej ríši prestávalo dariť na frontoch 2. svetovej vojny, sa v centre mocenského establišmentu slovenského štátu formovala skupina, ktorá sa snažila vyviesť Slovensko zo slepej uličky spojenectva s Treťou ríšou. A tak, keď poľný maršal Keitel požadoval od Slovenska ďalšie dve divízie pre východný front, minister obrany Čatloš s nadšením súhlasil, aby Keitelovi vzápätí „s veľkou ľútosťou“ oznámil, že vzhľadom na stav zásob vojenského materiálu to bude možné, iba ak Nemecko samo dodá výzbroj a výstroj. A na tom sa nemecká požiadavka skončila.

Pritom mimo oficiálnej evidencie, a teda skrytá nemeckým očiam, bola až tretina delostreleckej výzbroje slovenskej armády. Podobne to bolo aj s guľometmi a puškami vrátane munície. So zásobami benzínu, kože na vojenskú obuv a látok na uniformy podobne čarovalo hospodárske trio Peter Zaťko, Gejza Medrický a Mikuláš Pružinský.

Ekvilibristika brilantného guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša pri zatĺkaní zásob drahých kovov a utajených presunoch valutových rezerv je vcelku známa. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, utajená výzbroj, zásoby aj financie prišli viac než vhod.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám svoju podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo