Dve knihy, ktoré tak chýbali

Dve knihy, ktoré tak chýbali

K 80. výročiu vzniku Slovenského štátu sa jednému americkému a jednému slovenskému historikovi podarilo vyplniť zahanbujúco veľkú medzeru.

Je škvrnou na povesti našej historiografie, že zatiaľ najlepšiu monografiu o Jozefovi Tisovi nenapísal slovenský historik, ale Američan James Mace Ward, profesor moderných európskych dejín na University of Rhode Island.

Autor sa pritom s menom Jozefa Tisa stretol po prvýkrát až na jeseň 1992, keď ešte vo vtedajšom Česko-Slovensku vyučoval ako dobrovoľník angličtinu. Nápad napísať knihu vraj dostal s príchodom Nového roku 1993, keď sa spoločný štát rozdelil na dve nezávislé republiky. Slovenský preklad tejto jeho monografie s názvom Jozef Tiso kňaz, politik, kolaborant však vyšiel až na sklonku minulého roku.

Silnou stránkou Wardovej knihy je, že osobu Jozefa Tisa zasadzuje do kontextu myšlienkových prúdov, ktoré budúceho politika formovali od študentského veku. Jeho učiteľmi na viedenskom Pázmaneu, v tom čase najelitnejšej teologickej škole v monarchii, boli napríklad Franz Martin Schindler a Ignaz Seipel, teda špičkoví katolícki intelektuáli a propagátori katolíckeho politického aktivizmu. Schindler bol ideológom kresťanského socializmu a Seipel sa v dvadsiatych rokoch 20. storočia stal dvakrát rakúskym kancelárom.

Práve v tomto období sa dajú vystopovať ideové pramene Tisovej verejnej činorodosti a politického svetonázoru.

Z pohľadu poznatkov o Tisovi, ktoré doteraz neboli príliš známe, stojí určite za pozornosť kapitola, ktorá sa venuje jeho pôsobeniu v Nitre, krátko po vzniku Českoskoslovenska. Autor toto obdobie zmapoval podrobne a Tisa prezentuje ako „najenergickejšieho kresťanského sociála v meste“, pričom postupne sa súčasťou jeho ideologickej výbavy stáva okrem kresťanského socializmu aj slovenský nacionalizmus, ktorý mu dovtedy nebol vlastný.

Je škvrnou na povesti našej historiografie, že zatiaľ najlepšiu monografiu o Jozefovi Tisovi nenapísal slovenský historik, ale Američan James Mace Ward, profesor moderných európskych dejín na University of Rhode Island. Zdieľať

Aj keď tézu, s ktorou sa Ward v tejto časti knihy pohráva, že Tiso sa k svojej slovenskej identite naplno prihlásil až v tomto období, sa mu nepodarilo celkom presvedčivo doložiť.

Ďalšou zaujímavosťou je vzťah, ktorý Tiso, už ako prezident Slovenského štátu, udržiaval s členom maďarského parlamentu Ferencom Ronkayom, od ktorého mal správy z maďarských politických kruhov. S Ronkayom sa aj tajne stretol. O existencii tejto komunikácie sa vedelo, ale až Ward vďaka maďarským prameňom bližšie sprostredkoval jej obsah. Tiso sa s Ronkayom dôverne rozprával aj o deportáciách slovenských Židov – a to len dva týždne po tom, čo ich slovenskí biskupi odsúdili v pastierskom liste. Tiso ich však pred Ronkayom hájil, akoby sa ho ich osud vôbec netýkal. Hoci už v tom čase bola väčšina Židov vyvezená do nacistických koncentračných táborov, Tisovi sa to málilo: „Uznávam však, že som spravil jednu veľkú chybu. Na základe svojho prezidentského práva som tu ponechal asi osemnásťtisíc Židov – hlavne lekárov, lekárnikov, inžinierov, niektorých popredných predstaviteľov priemyslu a obchodu. Teraz natoľko sabotujú hospodárstvo, že je mojím najsvätejším presvedčením, že od nich budem musieť oslobodiť krajinu čo najskôr.“

Zo strany Tisa to boli v tom čase len slová, nie skutky, ale tieto ukazujú, že delenie elity ľudákov na umiernených a tých radikálov ako Tuka a Mach je občas príliš schematické. Ward v knihe presvedčivo ukazuje, ako Tiso lavíroval medzi oboma polohami, radikálov občas využíval na presadzovanie najtemnejších úloh, aby on sám s tým nemal nič spoločné, inokedy sa proti nim – často z čisto mocenských pohnútok – staval.

Cenná je aj záverečná kapitola knihy, ktorá analyzuje interpretačný súboj historikov po Novembri 1989. Opisuje, ako sa skupina, ktorú nazýva „akademickými historikmi“, cítila zaskočená nástupom exilových historikov a spočiatku nedokázala čeliť často až hagiografickému pohľadu na Jozefa Tisa. A to aj preto, že viacerí z nich sa vzhľadom na svoje členstvo v komunistickej strane necítili sebaisto v polohe oponentov Františka Vnuka či Milana Ďuricu.

Morálku v tomto tábore podľa Warda zdvihol až Ľubomír Lipták, sám obeť normalizačných čistiek, ktorý svojich kolegov z SAV nabádal k väčšiemu sebavedomiu a aktivite. Vyzýval ich k tomu, aby sa zorganizovali, prehodnotili svoju doterajšiu tvorbu a publikovali. „Naši protivníci sa nám zdajú obrovskí, ale len preto, že kľačíme na kolenách. Vstaňme,“ cituje Ward nášho rešpektovaného historika.

Jozef Tiso o Židoch v roku 1943: „Teraz natoľko sabotujú hospodárstvo, že je mojím najsvätejším presvedčením, že od nich budem musieť oslobodiť krajinu čo najskôr.“ Zdieľať

Samotný Lipták mal na Slovenský štát a Jozefa Tisa v mnohom štruktúrovanejší pohľad, ako bolo dovtedy v oficiálnej historiografii zvykom. Odmietal zaužívané stereotypy, ako bolo napríklad obviňovanie ľudákov z rozbitia Československa či používanie nálepky „klérofašistický“. Tento prívlastok považoval za rovnako obsahovo prázdny ako „židoboľševizmus“, ktorý má takisto za cieľ „skompromitovať jeden termín druhým a oba navzájom“.

Za koho teda považuje Jozefa Tisa James Ward? V závere svojej knihy tvrdí, že odborné kategórie na porozumenie Tisovi, z ktorých si v súčasnosti možno vybrať (klerikálny fašista a konzervatívny autoritár), ešte viac prekrúcajú pohľad na jeho osobnosť.

Kategória „klerikálny fašista“ ho podľa neho charakterizuje ako moderného revolucionára, ktorý sa viac zaujímal o vytvorenie „nového človeka“ totalitarizmu než Biblie. Označenie „konzervatívny autoritár“ ho zase prezentuje ako bytosť z 19. storočia, ktorej ide o udržanie, alebo opätovné presadenie tradičných hodnôt.

Podľa Warda sa Tiso v skutočnosti pohyboval niekde medzi týmito kategóriami. Občas revolúciu uvítal, občas pred ňou unikal.

„Tvrdím, že Tisa možno najlepšie chápať ako ,kresťansko-nacionálneho socialistu‘, čiže niekoho medzi kresťanským sociálom a generickým nacionálnym socialistom. Ako kresťanský sociál sa Tiso zasadzoval za hlbokú spoločenskú premenu, ktorá stavala svoju mravnú oprávnenosť nielen na prvoradosti Boha, ale aj predstavách o pokroku. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa však preňho aktérom tejto premeny stal namiesto kresťanského spoločenstva slovenský národ. (…) Pokiaľ človek uvažuje viac z hľadiska ,hlbokej spoločenskej premeny‘ než z hľadiska ,revolúcie‘, je Tiso príkladom kresťanského sociála, ktorý sa čoraz väčšmi podobal na generického nacionálneho socialistu. Na rozdiel od nemeckých a talianskych fašistov sa však Tiso snažil zabrániť tomu, aby pokrok nahradil Boha ako najvyššie meradlo dobra,“ uzatvára Ward poslednú kapitolu Tisovej biografie.

Mať svoj štát ešte neznamená život

Nemenej príjemným prekvapením je aj kniha mladého slovenského historika Antona Hruboňa o Alexandrovi Machovi.

Tak ako stále chýba zásadná a komplexná monografia Andreja Hlinku, aj o Machovi ako symbolickej postave a treťom najmocnejšom mužovi Slovenského štátu chýbalo ucelené a kvalitné životopisné dielo. Dosiaľ jedinou objemnejšou biografiou bola kniha Františka Vnuka, ktorá však zďaleka nezodpovedá profesionálnym štandardom.

Tento dlh splatil len 29-ročný Hruboň, ktorý dlhé roky bádal nielen v slovenských, ale aj nemeckých, českých, maďarských, rakúskych a talianskych archívoch, a poznanie tohto celistvého kontextu doby a nastupujúceho fašizmu robí z knihy viac než len obyčajný životopis.

Hruboň tiež z nemeckých archívov priniesol pozoruhodné postrehy diplomatov alebo agentov Sicherheitsdienstu (nacistickej bezpečnostnej služby), ktoré vykresľujú obraz Macha ako nevypočítateľného dobrodruha, ktorému nacisti dlho nedôverovali, no neskôr na neho predsa na istý čas stavili.

Tento dlh splatil len 29-ročný historik Anton Hruboň, ktorý dlhé roky bádal nielen v slovenských, ale aj nemeckých, českých, maďarských, rakúskych a talianskych archívoch, čo je na jeho práci cítiť. Zdieľať

Biografii by síce miestami pomohlo isté krátenie, keďže niektoré dejové pasáže až tak nesúviseli s osobou Macha, no aj tieto vedľajšie obsahové línie sú zaujímavé.

Hruboň nemusel vyvinúť toľko intelektuálneho úsilia ako James Ward, ktorý Tisa predstavoval ako rozhľadeného teológa a intelektuála svojej doby a dôsledne sa s týmto jeho rozmerom vyrovnal. Mach nebol teoretikom, vedel síce po maďarsky, ale nie po nemecky či po taliansky, takže predstavu o rodiacom sa fašizme si vytváral sprostredkovane. Bol však predovšetkým človekom akcie. Aj on síce študoval za bohoslovca, ale krátko pred vysviackou túto dráhu vzdal a stal sa aktivistom Slovenskej ľudovej strany.

Ešte predtým však Hruboň približuje jeho detstvo, obraz rodného Slovenského Medera (dnešné Palárikovo), cez ktorý vysvetľuje zdroje dobového antisemitizmu – napríklad odmala vstrebávané predstavy, ako Mach veril, že zodpovednosť za alkoholizmus jeho ujca Mančika-báčiho nenesie ani tak ujec, ale židovský krčmár, ku ktorému pravidelne chodil. Mach vyrastal na trpiteľskom mýte Slovákov, ako mladík sa stáva oduševneným revolucionárom, ktorý chce zbaviť „slovenské Slovensko“ všetkých nepriateľov, „červených tyranov pražských, moskovských a krivonosých“, a kráčať za magickou víziou národnej obrody a spásy.

Už začiatkom 20. rokov je Mach (ročník 1902) prívržencom revolučného nacionalistického hnutia, obdivuje Mussoliniho, rodí sa z neho „srdcom fašista“. Angažuje sa v Rodobrane, akomsi ľudáckom klube bitkárov, ktorý je predobrazom Hlinkovej gardy. Stále má problémy so zákonom, predvolanie na políciu či súdy je pre neho bežnou rutinou, ako aj rozsudky, ktoré ho posielajú na pár mesiacov do väzenia. Pre neho je to súčasť dobrodružného života, rád sa necháva uniesť na mítingoch, kde sľubuje vladárom šibenicu a Čechom vyhnanie zo Slovenska.

Mach dokáže rečniť aj niekoľko hodín, okrem toho vie pracovať so slovom aj ako publicista, v predvolebnej kampani stihne aj sedem ľudáckych mítingov denne a keď raz omylom príde na míting komunistov, kde sa rozreční o sociálnej otázke, tí ho napokon neatakujú, ale skandujú „Autonomisti a proletári, spojte sa!“.

Jeden jeho stranícky kolega ho neskôr charakterizoval takto: „Šaňo Mach je doslovne veľké decko so všetkými dobrými i zlými vlastnosťami tohto slova. Jeho opája dav, šťastný je, keď mu dav tlieska, ale nezáleží mu na tom, prečo tlieska....“

Mach sa napriek charizme tribúna z ľudu celé 20. a takmer celé 30. roky pretĺka životom, jeho avanturistická povaha mu prináša problémy a nedôveru elitných ľudákov, ktorí sú z pohľadu Macha až príliš dlho oddaní myšlienke autonómie a nedovidia za vyššie obzory. Mach je dlhé roky vďačný aj za miesto slabo plateného redaktora ľudáckych novín.

Hruboň dobre zachytáva jeho rodobranecké obdobie, kde veľa čerpá z pražských archívov, ale aj postupnú premenu radikála z periférie na jedného z najmocnejších mužov v štáte.

Mach rozhodne v 30. rokoch nebol nacistom, Hitlerom najskôr pohŕdal, prirovnával ho kvôli násiliu k Stalinovi („čert ako diabol“), názor mení až v roku 1938, keď sa mu už aj oplatí ho zmeniť. Ako píše Hruboň, keby nebolo holokaustu a keby Slovenský štát nevznikol za daných okolností, „Mach by bol v kolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti zapísaný ako prvý zvestovateľ samostatnosti či myšlienkový otec prvého Slovenského štátu“.  

Ešte vyše šesť týždňov pred Hitlerovým ultimátom, začiatkom februára 1939, na veľkej manifestácii v Rišňovciach v nitrianskom regióne Mach definoval zakladateľský mýtus neskoršieho štátu: dav strhol prejavom so slovami „mať svoj samostatný štát znamená život“, a nemať ho „znamená smrť“.  

Už predtým odmietol kompromisnícke pokusy o autonómiu a keď za ponižujúcich okolností vyhlási snem 14. marca 1939 slovenskú samostatnosť, Mach prežíva podľa vlastných slov „najšťastnejší deň v živote“. Kým inými v ten deň lomcujú obavy z príchodu zajtrajška, Mach vo svojom rozhlasovom prejave horlí za samostatnosť, pre ktorú v dejinách umierali desaťtisíce a ktorá je Božou vôľou.

Mach robil všetko preto, aby zamlčiaval, že vznik nového štátu bol vynútený tlakom Berlína, hoci ten rozpor v sebe prežíval a na rozdiel od Ferdinanda Ďurčanského presne pochopil, aké sú limity HSĽS aj vládnej politiky pod Hitlerovým ochranným dáždnikom.

Aktívne sa chopil novej príležitosti, Nemci kvitovali, že sa môžu naňho spoľahnúť, bol to on, kto ako prvý tlmočil Karolovi Sidorovi, nech sa stiahne do ústrania.

Tento „radikál z povolania“ konečne môže opustiť miesto v druhom rade a nabažiť sa funkcií, po ktorých túžil – vyšachoval konkurenciu v Hlinkovej garde, onedlho vytlačil Ďurčanského a vďaka nemeckému tlaku sa stal ministrom vnútra.

Keď za ponižujúcich okolností vyhlási snem 14. marca 1939 slovenskú samostatnosť, Mach prežíva podľa vlastných slov „najšťastnejší deň v živote“. Vo svojom rozhlasovom prejave už v ten deň horlí za samostatnosť, pre ktorú v dejinách umierali desaťtisíce a ktorá je Božou vôľou. Zdieľať

Na druhej strane, aj tu Hruboň ukazuje, že niektoré vžité schémy nesedia: ako vyplýva z hlásení nacistických spravodajských služieb, medzi samotnými gardistami patril Mach k istým skeptikom, nechcel, aby sa Slováci pretvorili na národnosocialistickú pospolitosť podľa nemeckého vzoru a Hlinkova garda na akúsi SS.

Ako minister sa aktívne zhostil riešenia židovskej otázky. Presne pred 77 rokmi spolu s Tukom oznámili prípravu deportácií, do parlamentu predložil návrh zákona o vysťahovaní Židov. No hoci sa parlament takmer dva mesiace zdráhal s prijatím takéhoto zákona, Mach nehľadel na zákony a odštartoval transporty a hájil sa tým, že deportácie sú dôležitejšie ako právna stránka veci. Zvolal tlačovku pre zahraničných novinárov, ktorým vysvetlil, že deportácie sú šťastnou chvíľou, keď môžu Slováci navždy vyriešiť tento problém.

Keď v máji 1942 prišiel do Bratislavy Adolf Eichmann, navrhol po ňom pomenovať jednu z ulíc (úradnícky Eichmann to nepovažoval za dobrý nápad). Až neskôr kvárili Macha pochybnosti, o osude deportovaných nemohol mať veľké ilúzie, vnímal protest cirkvi aj nový vývoj na fronte, časť gardistov ho dokonca upodozrievala, že Židov kryje.

Dokonca zvolal tlačovku pre zahraničných novinárov, ktorým vysvetlil, že deportácie sú šťastnou chvíľou, keď môžu Slováci navždy vyriešiť tento problém. Zdieľať

Mnohí mali ešte zálusk na židovské majetky, no hoci Mach pred svojimi aj pred nacistami deklaroval, že má záujem o ďalšie deportácie, v skutočnosti bol pasívny. Vypuknutie SNP bolo jeho porážkou, Nemci mu už nedôverovali, okresali mu právomoci ministra, prišiel o postavenie v garde a prežíval tak do posledných dní „ako piate koleso na voze“. 

Trpel paranojou, že ho chcú Nemci spolu s gardistami zabiť, súčasne dúfal, že sa všetko na dobré obráti a Hitler ešte zvráti nezadržateľné.

Na rozdiel od Tisa prežil povojnový proces, pričom Hruboň presvedčivo vyvracia, že by mu pritom pomáhali jeho priateľské väzby s komunistami ako L. Novomeský. Keď sa po roku 1968 vrátil z väzenia, bolo pred ním ešte 12 rokov života, usiloval sa vyviniť z deportácií (Židov som chcel „len vyviezť, nie zavraždiť“). Na smrteľnej posteli ešte Pavlovi Čarnogurskému uložil, aby si zapamätal, že „vznik Slovenského štátu pre Šaňa je väčšia, dôležitejšia udalosť ako sám život, sama jeho smrť“, no svoj politický testament tým už nezachránil.

No kým Tisovi sa v časti slovenskej spoločnosti podarilo aj po desaťročiach prežiť ako symbol martýra slovenského národa, ktorý nesie zodpovednosť za všetko pozitívne, to ostatné je na svedomí Tuku a Macha, ako píše Anton Hruboň, Mach je v kolektívnej pamäti „zlým dieťaťom národa“. S jeho menom sa tak po zásluhe nespája politický odkaz, ale najmä varovné memento toho, čo „ľudí vedie k presvedčeniu, že národ je hodnotou nadovšetko, ako sa idealistický sen o ,slovenskom Slovensku‘ dokáže vymknúť z rúk“. A že mať vlastný štát nie vždy znamená život.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo